V kostole Santa Maria delle Grazie (Panny Márie Milostivej) v Miláne, ktorý je sám o sebe významnou pamiatkou, sa nachádza jedno z najznámejších umeleckých diel na svete. Da Vinciho Posledná večera je monumentálna nástenná maľba s rozmermi 460 x 880 cm, ktorá pokrýva takmer celú jednu stenu refektára (jedálne) dominikánskeho kláštora. Toto dielo si cestujú pozrieť turisti z celého sveta.
Dielo si objednal vtedajší patrón, milánsky vojvoda Ludovico Sforza, pre refektár kláštora Santa Maria delle Grazie. Leonardo da Vinci dokončil „Poslednú večeru“ v rokoch 1492 - 1498, aby nad ňou mohli uvažovať mnísi stolujúci v refektári. A návštevníci z celého sveta ho môžu obdivovať dodnes.
Hoci ide o nástennú maľbu, nie je to klasická freska. Leonardo bol večný inovátor a pri Poslednej večeri sa rozhodol použiť temperové pigmenty zmiešané s olejom. Urobil to z niekoľkých dôvodov: chcel získať jemnejšie detaily a živšie farby a chcel pracovať svojou obvyklou rýchlosťou, čiže pomaly. Táto technika mu poskytla väčšiu voľnosť pri práci s detailmi i farbami, no zároveň spôsobila rýchlejšie poškodenie maľby. Aj pri tejto technike sa však maľba rýchlo znehodnotila a po 100 rokoch sa považovala za takmer zničenú. Problém s Leonardovou technikou je ten, že kým pri dokončení vyzerala veľkolepo, takmer okamžite začala blednúť. Dnes zostáva viditeľných asi len 20 percent fresky a nie je isté, čo sa dá ešte zachrániť.
Technika, rozmery a vznik diela
Dátum vzniku diela je okolo 1495-1498, technika: tempera na stene, rozmery: 8,8 m × 4,6 m. „Plátno“, na ktoré Leonardo namaľoval toto dielo, bolo na jeho pomery obrovské. Mona Lisa má napríklad 77 x 53 cm. Jeho dovtedajšia najväčšia maľba, Klaňanie sa troch kráľov, má 246 x 243 cm. Je to však freska. Maliari fresiek pracujú tak, že nanesú na kamenné steny novú vápnovú omietku a rýchlo na ňu maľujú vodou riediteľnými rozdrvenými pigmentmi, ktoré schnú spolu s omietkou.
Leonardo sa snažil namaľovať akúsi virtuálnu miestnosť a vytvoriť tak 3D ilúziu, že scéna obrazu je súčasťou refektára (trompe-l’œil). Kristus so svojimi učeníkmi sedí za rovnakým stolom, ako používali mnísi, aj taniere a obrus sú identické. Tváre apoštolov majú črty da Vinciho súčasníkov z milánskeho dvora. Na stene visia tapisérie podobné tým, ktoré zdobili interiér domu Leonardovho hostiteľa počas jeho milánskeho pobytu. Aj kazetové obloženie stropu bolo charakteristické pre domy tunajších boháčov. Na scénu dopadá iluzórne svetlo z ľavej strany miestnosti, kde boli v tom čase okná. Krajinka v pozadí pripomínala scenériu Da Vinciho skoršieho obrazu Madonna v skalách (1486). Podľa najnovších štúdií by mohlo ísť o reprodukciu krajiny v neďalekej oblasti jazera Como.
Výzdoba rehoľnej jedálne mala byť klasická - na jednej strane výjav Ukrižovania a na protiľahlej stene obraz Ježiša s dvanástimi apoštolmi počas poslednej večere.
Dramatický moment a kompozícia
Motív Poslednej večere bol medzi umelcami veľmi rozšírený, ale da Vinci sa nezvyčajne rozhodol zobraziť moment, keď Judáš ešte nebol označený za zradcu. Práve zobrazenie tohto okamihu umožnilo da Vincimu vtkávať do postáv emócie. Prekvapenie, zdesenie, divoká gestikulácia. „Ježiš sa zachvel v duchu a vyhlásil: ,Veru, veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí.‘ Učeníci sa pozerali jeden na druhého v rozpakoch, o kom to hovorí“ (porov. Jn 13, 21 - 22).
Učeníci z Da Vinciho maľby sú, samozrejme, zmätení a pohnuto gestikulujú. Reč tela poukazuje na ich charakter a povahu. Judáš v zmätku vysype na stôl soľ, čo podľa talianskej povery dodnes prináša smolu. Len Kristova tvár kontrastuje s dynamikou scény. Je pokojná a vyrovnaná.
Kompozícia Poslednej večere vyniká dokonale vyváženou symetriou. Ježiš zaujíma miesto presne uprostred stola, čo ešte viac podčiarkuje jeho dôležitosť v celej scéne. Dvanásti apoštoli sú rozdelení do štyroch trojíc, čím sa vytvára prehľadná a zároveň dramatická zostava, ktorá divákovi uľahčuje sledovať vývoj udalostí bez zbytočného blúdenia pohľadom. Všetky perspektívne línie smerujú do stredu ku Kristovi sediacemu za stolom, čo vytvára dojem priestoru otvárajúceho sa za stenou miestnosti. Leonardo navyše navodzuje ilúziu, že miestnosť pokračuje aj za rámom obrazu; výsledný priestor pôsobí otvorene a dôveryhodne.
Identifikácia postáv a symbolika
Keď sa pozriete na maľbu, apoštoli sú zľava doprava Bartolomej, Jakub mladší, Ondrej, Peter, Judáš, Ján, [Pán], Tomáš, Jakub starší, Filip, Matúš, Júda a Šimon. Zdá sa, že trojica naľavo si nie je istá, či dobre počula, a Jakub sa naťahuje za Petrom, možno kvôli vysvetleniu, lebo Peter je ten, koho by sa človek spýtal. Samotný Peter sa nakláňa poza Judáša a žiada Jána, lebo Ján je najbližšie k Ježišovi, aby sa spýtal Pána na zradcovu totožnosť.
Stano Lajda upozorňuje na symboliku čísla tri, ktorá je prítomná hneď na viacerých miestach. Najvýraznejšie v prípade dvanástich apoštolov, ktorí sú rozdelení do štyroch skupín po troch. Nezvyčajné je to, že na rozdiel od väčšiny iných stvárnení nie je Judáš vyčlenený na okraj stola, ale sedí priamo medzi Ježišovými najdôvernejšími priateľmi - Petrom a Jánom. Ide o druhú trojicu zľava. Zradcu prezrádza nielen mešec v ruke, ale aj nevrlý výraz tváre a tmavé natienenie.
„Prázdna je jediná z nich - tá pred Ježišom. Akoby nám Leonardo odkazoval, že on nepotreboval barančeka, pretože sám je tým baránkom, ktorý sa obetuje za nás,“ vysvetľuje Lajda, ktorý upriamuje pozornosť aj na to, že i postava samotného Ježiša s roztiahnutými rukami má tvar rovnoramenného trojuholníka.
Osud diela a reštaurovanie
Aj keď tieto slová kresťania čítajú už viac ako dvetisíc rokov a každoročne sa na Zelený štvrtok ponárajú do ich hĺbky, nikomu sa nepodarilo stvárniť zlomový moment Ježišovho života tak intenzívne ako Leonardovi da Vincimu. Všetko však mohlo byť ináč. Pestrofarebnú maľbu rýchlo poznačili nevyhovujúce podmienky, najmä striedanie teplôt a vlhnutie stien, no ešte viac ju poškodili necitlivé ľudské zásahy. Jednu časť - Ježišove nohy - dokonca úplne vybúrali, aby vytvorili nový vstup do miestnosti. Neskôr v 19. storočí stolujúcich mníchov nahradili kone Napoleonových vojakov, ktorí si v refektári zriadili stajňu. A keďže maľba postupne bledla, zachrániť sa ju svojimi premaľbami pokúsilo 15 ďalších „Leonardov“, takže originál postupne úplne zmizol.
Ku komplexnej reštaurácii došlo až v roku 1979 a kvôli rôznym komplikáciám trvala celých 20 rokov. Mladšie vrstvy boli počas nej odstránené, no v plnej nádhere sa podarilo odkryť už len 40 percent pôvodného diela. Reštaurovanie fresky Posledná večera patrí k najnáročnejším a najdlhšie trvajúcim projektom v oblasti ochrany umeleckých pokladov. Záchrana fresky si vyžiadala aj zavedenie špeciálnych ochranných opatrení. Miestnosť, kde je Posledná večera vystavená, má presne kontrolované klimatické podmienky vrátane teploty a vlhkosti a vzduch prechádza pokročilou filtráciou.
Návšteva Poslednej večere
Ak máte záujem o návštevu majstrovského diela Leonarda, je najlepšie plánovať si cestu dopredu. Určite si zabookujte svoje vstupenky online prostredníctvom oficiálnych stránok, inak nebudete môcť obraz vidieť. Dovnútra sa púšťajú len malé skupinky na 15 minút a nie je dovolené používať fotoaparát. Vstupenky sa predávajú na dva mesiace dopredu a rýchlo sa rozchytajú, takže sa môže zdať, že návšteva Cenacola je prakticky nemožná. Nezúfajte, miesta sa priebežne uvoľňujú, niekedy sú to aj desiatky lístkov denne. Keď sa vám nepodarí rezervovať vstupenku cez internet ani telefonicky, môžete sa, najlepšie ráno, dostaviť do predajne lístkov pri Cenacole a informovať sa na voľné miesta. Je veľmi pravdepodobné, že pár vstupeniek bude k dispozícii. Nikto to však nezaručuje!
Kostol Poslednej večere sa nachádza na západnom okraji centra na ulici Corso Magenta, asi 600 metrov od hradu Castello Sforzesco. Priamo pred vchodom do kostola sa nachádza zastávka električky "S. Maria delle Grazie". Vstup do kostola je voľný, spoplatnená je len návšteva refektára s Poslednou večerou.
Konšpiračné teórie a nové objavy
Posledná večera patrí medzi najikonickejšie umelecké diela, okolo ktorého vzniklo množstvo konšpiračných teórií a alternatívnych interpretácií. Jedna z najznámejších hypotéz tvrdí, že postava po Ježišovej pravici nie je apoštol Ján, ale Mária Magdaléna. Táto predstava sa rozšírila najmä po vydaní románu Da Vinciho kód, vďaka čomu získala Posledná večera nové miesto v popkultúre a začala inšpirovať aj ezoterikov.
Nedávno brazílsky historik a archeológ profesor Átila Soares da Costa Filho prišiel s prekvapivým zistením, ktoré vrhá nové svetlo na toto majstrovské dielo. Profesor Soares tvrdí, že postavy apoštolov sediacich pri stole počas poslednej večere vytvárajú pri pohľade z určitého uhla obrys tela Ježiša po ukrižovaní. Tento efekt je ešte zreteľnejší pri použití grafického filtra, ktorý mierne rozostruje detaily. V tom momente možno rozpoznať ľudskú postavu ležiacu na stole - presne v rovnakej pozícii ako postava otlačená na slávnom Turínskom plátne.
Vysvetlenie veľkého umenia: Posledná večera od Leonarda da Vinciho
Odborníci upozorňujú, že väčšina týchto tvrdení nestojí na historických prameňoch ani serióznom výskume renesancie. Časť historikov dokonca popiera existenciu úmyselnej symboliky nad rámec tradičných kresťanských znakov ako je eucharistia alebo predpoveď zrady. Navyše Leonardovo majstrovské zachytenie emócií a priestorového usporiadania robí toto dielo výnimočným.