Požiare v obytných priestoroch predstavujú vážne riziko pre zdravie a majetok. Prinášame prehľad nedávnych požiarov a ich príčin, ktoré sa odohrali na Slovensku a v okolitých krajinách, aby sme zvýšili povedomie o potenciálnych nebezpečenstvách a možnostiach prevencie.
Nedávne požiare a ich príčiny
Požiar šrotoviska v Oldenburgu
Viac než 230 hasičov bojovalo s rozsiahlym požiarom šrotoviska, ktorý vypukol neďaleko mesta Oldenburg na severozápade Nemecka. Požiar sa rýchlo rozšíril v areáli, kde horelo niekoľko stoviek áut a hromady pneumatík. Oheň sa šíril nekontrolovane a rýchlo. Teplo generované množstvom áut a iných materiálov spôsobilo vznietenie ďalšieho odpadu, čo komplikovalo hasenie požiaru. Príčina požiaru nebola bezprostredne známa. Do rána mali hasiči plamene do veľkej miery pod kontrolou, hoci dve tretiny areálu stále horeli. Obyvatelia oblasti dostali odporúčanie neotvárať okná a dvere, aby sa nenadýchali dymu.
Tragický požiar unimobunky v Dolnej Lhote
Pri požiari unimobunky v Dolnej Lhote pri Ostrave zhoreli dvaja ľudia, pravdepodobne bezdomovci. Ich presnú totožnosť polícia ešte nepozná. Požiar vypukol krátko po polnoci. Privolaní hasiči plamene zlikvidovali a pri prehľadávaní miesta našli dve obhorené telá. Podľa susedov pozemok patrí cudzincovi, ktorému si miestni ľudia na bezdomovcov a ich správanie sťažovali. Policajti zatiaľ nepoznajú ani totožnosť mŕtvych, ale podľa získaných informácií sa domnievajú, že ide o bezdomovcov. Oplechovaná unimobunka s kovovou konštrukciou a izoláciou nebola pripojená na elektrinu ani tu nebolo nájdené žiadne topidlo. Príčinu požiaru policajti teraz zisťujú spoločne s hasičmi. Jednou z verzií je, že požiar mohli spôsobiť horiace sviečky. Podľa výpovede svedkov muži v piatok nakúpili väčšie množstvo sviečok. Na mieste zasahovali tri jednotky dobrovoľných a profesionálnych hasičov. Tí potom do pol hodiny požiar úplne uhasili. Okolnosti požiaru a smrti sa ďalej vyšetrujú. Škoda na unimobunke, umiestnenej na stavebnom pozemku, je nulová.
Požiar v obytnom dome v Rzeszów
Štrnásťročné dievča zomrelo pri požiari, ktorý vypukol v stredu večer v 12-poschodovom obytnom dome v meste Rzeszów na juhovýchode Poľska. Ďalších osem zranených osôb hospitalizovali. Požiar vypukol na štvrtom poschodí domu, políciu o ňom upovedomili zhruba o 20.40 h. Z bytovky evakuovali približne 250 ľudí. Okrem toho však zomrelo 14-ročné dievča, a to napriek úsiliu privolaných záchranárov, povedala hovorkyňa miestnej polície s tým, že prokuratúra nariadila pitvu. Policajti spolu s hasičmi evakuovali z horiaceho bytu zraneného 69-ročného muža, ktorého previezli do nemocnice. Príčina požiaru nebola bezprostredne známa. Vyšetrujú ju príslušné úrady.
Požiar uhlia v Žiline
Žilinskí hasiči zlikvidovali požiar uhlia, ku ktorému došlo v sobotu ráno v súkromnej spoločnosti. Príčiny jeho vzniku zisťujú. „Požiar vypukol v podzemných priestoroch. Z dôvodu vysokého zadymenia a koncentrácie oxidu uhoľnatého hasiči zasahovali v autonómnych dýchacích prístrojoch,“ uviedlo Krajské riaditeľstvo HaZZ. Na mieste zasahovalo desať hasičov z hasičskej stanice v Žiline. Teplárenská spoločnosť MH Teplárenský holding sa k požiaru vyjadrila, že pravdepodobne došlo k samovznieteniu zvyškov uhoľného prachu, ktorý bol dažďom splavený do priestoru hlbinného zásobníka. Udalosť nemala vplyv na poškodenie zdravia a nebola ohrozená ani výroba či dodávka energií.
Prevencia požiarov v bytoch
Z prehľadu požiarov je zrejmé, že príčiny môžu byť rôznorodé. Dôležité je preto dodržiavať základné pravidlá prevencie:
- Pravidelná kontrola elektroinštalácie: Zabezpečte, aby elektroinštalácia bola v dobrom stave a pravidelne kontrolovaná odborníkom.
- Bezpečné používanie spotrebičov: Používajte spotrebiče podľa návodu a nenechávajte ich zapnuté bez dozoru.
- Pozor na otvorené ohne: Sviečky a iné otvorené ohne majte pod dohľadom a umiestnite ich na bezpečné miesto.
- Detektory dymu: Nainštalujte detektory dymu v každej miestnosti a pravidelne kontrolujte ich funkčnosť.
- Hasiaci prístroj: Majte doma hasiaci prístroj a naučte sa ho používať.
Tipy pre požiarnu bezpečnosť pre VÁŠ domov!
Pred pár dňami sme si pripomenuli výročie SNP, teraz aj výročie ukončenia druhej svetovej vojny! Ako vyzerá stret dvoch vojsk v skutočnosti nám krátko pred svojou smrťou porozprávala Mária Pelcrová (†89). Jej slová by si mali zapamätať všetci, ktorí si život v mieri nevážia.
„City a vojna? Možno vo filmoch. V skutočnosti žijete z hodiny na hodinu a pri každom výbuchu sa trasiete od strachu. Lomcuje vami vyčerpanie a zima. Namiesto polievky jedávate vodu s octom, ku ktorej dostanete čierny, ešte kyslý a lepkavý chlieb. V zime sa umývate v snehu, na jar v potoku. Nepoznáte krém, ani mydlo. Spávate oblečení na zemi, pod stromami, v lepšom prípade pod špinavou dekou kdesi na slame. Máte vši, svrab, odreniny, omrzliny a vredy. A ak všade okolo vás ležia potrhané ľudské telá, láska je to posledné na čo myslíte. Chcete jediné: dostať sa z tohto pekla!“ povedala nám krátko pred svojou smrťou dnes už nebohá bývalá vojenská zdravotníčka Mária Pelcrová. Napriek požehnanému veku si na vojnové besnenie spomínala akoby sa udialo včera... Život Márie Pelcrovej, ktorá sa za slobodna volala Juríková, je ako román. Predkovia jej otca pochádzali z Vranova nad Topľou, príbuzní mamy z Moravy. Z domu ju odvliekli na stavbu koncentračného tábora do mesta Nisko nad Sanom. Odtiaľto drobnú Marušku kvôli lekárskym pokusom na deťoch odviezli do Lodže, neskôr do koncentračného tábora Birkenau Auschvitz. „Keď som nevládala, dozorca na mňa pustil vlčiaka a dokopal ma tak, že mi zlomil nos,“ vzdychla si krehká žena, ktorá sa dodnes bojí psov a na každého neznámeho človeka sa pozerá s nedôverou. Ale, čudujete sa?
Mária Perclová od vojny pracovala v zdravotníctve. Bola držiteľkou viac ako troch desiatok vyznamenaní.
Smrti unikla
Na konci roka 1942 čakal pri kláštore Kalisz v strednom Poľsku na Máriu Juríkovú vlak do Mauthausenu. Dievčatko však ochorelo a fašisti sa báli, že jej infekcia nakazí celý transport. To ju zachránilo. Mala len pätnásť rokov, keď z ošetrovne ušla a schovala sa v drevárni. Transport už odišiel, no v skrýši ju našiel policajt. Marušku odtiahol na skonfiškovaný statok, kde ju Nemci využívali na otrockú prácu. Keď odtiaľto utiekla, opäť ju chytili a za trest poslali kopať zákopy. Z nich ako šestnásťročná prebehla na Ukrajine k Červenej armáde a keď v nej stretla brata, spolu vstúpili do Prvého československého armádneho zboru.
„Vojna, ktorú som na vlastnej koži dovtedy prežívala, bola strašná. Ale jej hrôzu som si naplno uvedomila až v poľnej nemocnici v meste Sambir. Dospelí muži pomreli v predošlých bitkách, tak v nej od jesene roku 1944 zomierali čoraz mladší chlapci. Takí, čo by dnes chodili na strednú školu. Tým, čo prežili, som liečila rany prežraté až do kostí. Prala som krvavé obväzy, kŕmila ich krupicou kašou, umývala. Počúvala som ich stony a dávala im nádej,“ zaspomínala si frontová zdravotná sestra. Na seba nemyslela. Keď pri odťahovaní ranených zahynula na bojisku jej kolegyňa, na rybárskej loďke previezla cez rieku desiatku polomŕtvych vojakov. Od vesiel si pritom dlane zodrela do krvi. Lekár ju kázal presunúť do tyla, no neposlúchla ho. „Prečo? Nohy som mala zdravé,“ nedala sa.
Žiadna vášeň
Potom, ako kúsok od Márie Pelcrovej vybuchla letecká bomba, takmer ohluchla a onemela. Neskôr sa musela podrobiť niekoľkým operáciám. Prešla cez Ukrajinu, Duklu, Liptovský Mikuláš, Strečno a dostala sa až do Prahy. „Kdeže autom! V mužských čižmách, ktoré sme mali vystlané onucami, sme išli pešo! Len občas sa nad nami nejaký vojačik zľutoval, natrhal nám kvety, alebo stisol dlaň. Nikto mi nevyznával lásku, každý mi hovoril: Maruška, keď bude najhoršie, príď ma zachrániť! V tých slovách sme necítili vášeň, ani náklonnosť. Cítili sme strach, či sa dožijú ďalšieho rána,“ pokračovala pani Pelcrová, uniformu ktorej ťažilo vyše tridsať medailí z ôsmich štátov sveta. Príbeh svojej rodiny ale dokázala poskladať až dvadsať rokov po vojne. „Matka s dvoma mojimi súrodencami ušla na Kaukaz. Dvaja bratia bojovali v československej armáde. Jeden zahynul ako osobná stráž generála Víta Sázavského na Dukle, keď ich auto narazilo na mínu. Druhý bol rozviedčíkom. Smrteľne sa zranil pri zápase s nemeckým vojakom pri Levoči,“ povzdychla si drobná žena.
„Mojím prekliatím je, že si všetky tie zverstvá pamätám. Keď sedem našich rozviedčikov chytili Nemci, vypichli im oči, odrezali nos, dopichali ich bodákmi a zapálili. Telá upálených, obesených a rozstrieľaných a potrhaných vojakov, ma desia dodnes. A pískanie vlaku! Myslím si totiž, že sa blíži kobercový nálet, aký ma takmer pochoval,“ uzatvorila zdravotníčka, ktorá zachránila desiatky ranených, svojej rodine však pomôcť nedokázala.
Druhá svetová vojna vzala Márii Pelcrovej jedenásť príbuzných a nadobro zmenila jej pohľad na útrapy. Jej odkaz pre súčasnosť? Vo vojne nikdy netrpia tí, ktorí si ju najviac želajú.