V seriáli „naše ryby“ postupne priblížime všetky druhy muškársky zaujímavých rýb. Pstruh potočný, nazývaný aj pstruh riečny, patrí do čeľade lososovitých. Patrí medzi pôvodné druhy tunajších rýb. Jeho predkom bol pstruh morský, ktorý ostal v našej oblasti uväznený v dobe ľadovej. Za dlhý čas, ktorý odvtedy ubehol, sa adaptoval na naše sladkovodné podmienky. Okrem našich vôd žije aj v Nórsku, Írsku, Rusku, Indii, Severnej Afrike, Južnej Amerike, ba dokonca v Austrálii. Pstruh potočný je naším najrozšírenejším druhom ryby z čeľade lososovitých. Na Slovensku osídľuje toky s čistou, chladnou a dobre okysličenou vodou, takzvané pstruhové pásmo. Ostatné roky však zaznamenávame úbytok jeho populácií aj v lokalitách, kde sa bežne vyskytoval. Kedysi bežná ryba našich horských bystrín je na ústupe.
Pstruh potočný je typickým obyvateľom chladných horských a podhorských tokov, ktorých voda je bohatá na kyslík a teplota nepresahuje 18 stupňov. Ideálnym domovom pstruha je horská alebo podhorská rieka s významným zatienením toku, ktorého hĺbka je v priemere okolo pol metra. Teplota vody nesmie prekročiť 20°C (jednoročné pstruhy majú toleranciu o stupeň až dva vyššiu a vice versa). Každý teplotný stupeň naviac znamená posun populácie pstruha do vyšších, chladnejších polôh. Pstruh potočný je veľmi citlivý na znečistenie vody, a tak ho môžete vidieť iba vo vodách, ktoré sú naozaj čisté.
Charakteristika a správanie
Pstruh má vretenovité, svalnaté telo, ktoré je zo strán mierne sploštené. Má pomerne veľkú klinovitú hlavu, s hlboko rozštiepenými a širokými ústami. Silné čeľuste majú drobné zuby. Má zaokrúhlené brušné a chrbtové plutvy, ktoré sú pomerne krátke. Pre pstruha je typická tuková plutvička. Pstruh sa vyskytuje v mnohých podobách. Existujú jedince s vysokým a krátkym telom, v priereze oválnym alebo splošteným, alebo jedince s telom pretiahnutým a nízkym, spravidla však majú tvar medzi oboma uvedenými variantmi. Chrbát býva sfarbený zeleno alebo žltočierno, existujú však aj ďalšie farebné varianty. Brušná časť býva vždy svetlejšia, s odtieňmi do žltej či špinavo bielej. Na chrbte, bokoch i na chrbtovej a tukovej plutve bývajú červené škvrny, ktoré sú väčšinou na bokoch svetlo olemované. Niekedy tieto škvrny môžu chýbať, alebo majú iný odtieň. Pstruh potočný - na bokoch má výrazné červené škvrny, ktoré môžu byť bielo lemované.
Zaužívanou predstavou je teritoriálne správanie potočáka. Naozaj, väčšie pstruhy sú teritoriálne, bojujú o najlepšie miesto (dokúsané plutvy nemusí mať výlučne ryba z rybochovu, môžu byť aj výsledkom rivality) a po jeho obsadení ho dlhšiu dobu neopúšťajú. Samozrejmou výnimkou je obdobie neresu a zmena podmienok (letný stav vody, nedostatok potravy). Pstruh je teritoriálny druh, to znamená, že je verný svojmu stanovišťu. Opúšťa ho len pri neresovej migrácii, alebo migrácii súvisiacej s jeho rastom. Ináč si teritórium agresívne bráni. Preto pri športovom rybolove nemusí byť záber pstruha len výsledkom skvelej nástrahy a toho, že si pstruh chcel uloviť potravu.
Staršieho mliečniaka je jednoduché určiť vďaka výrazným, klenutým čelustiam, ktoré sú samé o sebe viditeľne väčšie, ako u ikernačky. V prípade pochybností spojíme kolmicou oko a čeluste - pokiaľ čeluste siahajú za oko, je to mliečniak. Pri dospelých pstruhoch je pomerne jednoduché rozlíšiť pohlavie. Najviditeľnejší rozdiel je u starších rýb, hlavne v čase neresu a to na hlave. Samce majú hlavu užšiu, dlhšiu, čeľuste sú rozoklané - spojnica hornej a dolnej čeľuste siaha výrazne za oko. Tak isto aj sfarbenie majú samce výraznejšie. No hlavne sa na spodnej čeľusti samcov objavuje tzv. hák, podobne ako u lososov.
Potrava a rozmnožovanie
Pstruhy sa živia najmä larvami vodného hmyzu, predovšetkým potočníkov, podeniek a pakomárov. Ale tiež náletovým suchozemským hmyzom. Väčšie jedince sa živia aj menšími rybkami, obojživelníkmi a malými cicavcami. Potravu pstruhov tvoria hlavne larvy hmyzu, náletový hmyz, malé rybky a potom všetko mäsové, čo sa do vody dostane. Jednotlivé zložky potravy sa objavujú v žalúdkoch pstruhov na základe sezónnosti ich výskytu v danom toku. Na jar, začiatkom sezóny, v čase topenia sa snehu a prípadných prívalových dažďov, pstruhy prijímajú hlavne červy, ktoré vysoká voda vyplavuje z pôdy. Ďalšia preferovaná potrava na jar sú larvy mušiek rodu Simulium. Z rybiek pstruhy uprednostňujú slíže, hlaváče a čereble, ktoré sú na pstruhových vodách hojné. Hlavne hlaváče sú častou korisťou v jarnom období, kedy sa neresia a strážia hniezdo s ikrami. Všeobecne sa dá povedať, že ak sa na toku vyskytuje väčšie množstvo potravných rýb, sú tieto prioritnou potravou. Suchozemský hmyz pstruhy lovia hlavne v letných mesiacoch, keď sa jednotlivé druhy roja.
Trenie pstruhov zvyčajne prebieha v októbri až decembri. Výteru predchádza ťah rýb do vyšších polôh, resp. do prítokov až vlásočníc. Typické neresisko pstruha je zvyčajne plytšie miesto potoka s konštantným, mierne rýchlym prúdom (ktorý zabraňuje vrstveniu sedimentov a zabezpečuje prísun kyslíka) a dnom s jemnejším štrkom. Spúšťačom samotného trenia býva výrazné jesenné ochladenie sprevádzané dažďami, keď teplota vody klesne na 6°C alebo menej a vlásočnice sa po lete zaplnia vodou. Hniezdo vytvára samica a samotný výter sa opakuje niekoľkokrát. Vývoj ikier, ktoré sú pomerne veľké (5 - 6 mm), prebieha počas zimy. V novembri až decembri samica nakladie od 500 do 3 000 žltooranžových ikier do vopred pripravenej priehlbiny na štrkovom dne toku. Po nakladení zahrabáva ikry štrkom. Inkubácia trvá okolo 520 denných stupňov /priemernej dennej teplote 5 st. Malé pstruhy sa liahnu na jar, okolo marca a nejaký čas ešte trávia žĺtkový váčok. V prírodných podmienkach je prežitie ikier a mladých rýb z celej znášky často len 1 - 2 percentá, niekedy aj menej. Malé rybky - ako všetky lososovité - majú na bokoch niekoľko tmavých škvŕn, ktoré sa nazývajú juvenilné. Niekedy pretrvajú u rýb až do druhého roku života.
Minulosť a súčasnosť
Pstruhy ľudia odjakživa lovili pre obživu. S príchodom športového rybárstva sa zaviedli rôzne pravidlá, určilo sa obdobie ich lovu, minimálna miera, maximálny počet privlastnených úlovkov na deň... A už v prvej polovici 20. storočia sa začali pstruhové toky cielene zarybňovať. Na Slovensku fungovali desiatky pstruhových liahní, kde sa produkovali násady na tento účel. Zväčša ich zakladali lesníci, ktorí mali v správe aj miestne horské toky. Generačné ryby, respektíve gonády sa získavali od lokálnych populácií pstruhov potočných. V rybárskej ročenke pre roky 1961/1962 je vymenovaných 33 liahní a všetky okrem jednej boli zamerané na produkciu lososovitých druhov rýb. Dnes z nich fungujú len štyri. Tento systém zarybňovania bol dobrý, jednotlivé mikropovodia sa totiž zarybňovali miestnymi rybami. Po prijatí zákona o rybárstve č. 102/1963 sa využívanie tokov zintenzívnilo. Na snemoch rybárskeho zväzu sa prijímali uznesenia o plánoch navyšovať produkciu rýb z voľných vôd. Popularita športového rybolovu rástla, zvyšoval sa aj rybársky tlak na pstruhové vody a potreba násad pstruhov. Zakladali sa veľké produkčné rybárstva. Generačné stáda sa formovali z rýb odlovených voľných vodách. Napríklad na vodnej nádrži Palcmanská Maša (Dedinky) boli v čase neresového ťahu pstruha umiestnené do prítoku troje hrablice, ktorými sa prehradil tok Hnilca. Migrujúce pstruhy sa tu odlovili a premiestnili do liahne v neďalekej Dobšinej. Tam prebehol umelý výter a následný odchov násad, ktoré slúžili na zarybnenie okolitých vôd v povodí Hnilca a Slanej. Avšak odlovené ryby sa do Hnilca nevrátili a zostávajúcu populáciu pstruhov vylovili rybári. Na takto obhospodarovaných tokoch boli vtedy populácie pstruhov bežne doslova vylovené. Nedostatok rýb sa nahrádzal umelým zarybňovaním. Začali sa vo väčšej miere premiešavať populácie pstruhov medzi povodiami. Keď v 70. rokoch chovy lososovitých rýb zlikvidovala epidémia ochorenia UDN, na obnovu generačných stád boli opäť odlovené ryby z voľných vôd naprieč celým Slovenskom. A opäť došlo k premiešaniu populácií pstruhov z rôznych povodí. Navyše produkcia niekoľkých liahní pokrývala potrebu násad takmer celého Slovenska, takže do väčšiny voľných vôd, kde prebiehalo zarybňovanie, sa dostávali ryby len z niekoľko málo generačných stád.
Už od 50. rokov sa toky regulovali z titulu protipovodňovej ochrany a ochrany poľnohospodárskej pôdy. Vznikali migračné bariéry. Vplyvom industrializácie a intenzifikácie poľnohospodárstva sa zhoršila kvalita povrchových vôd a opakovali sa otravy rýb. Napriek tomu na mnohých tokoch boli ešte populácie pstruhov na dobrej úrovni a na ich udržanie postačovala samoreprodukcia s prípadným dosádzaním násad, čo kompenzovalo odlov rýb na udicu. Rybožravé predátory boli extrémne vzácne, populácia vydry sa na Slovensku odhadovala na 250 jedincov, volavku popolavú na pstruhových potokoch ani nebolo vídať. Vodnatosť tokov bola dobrá. Hoci sa vyskytli aj suché roky, problémy so suchom mali krátkodobý charakter.
Rybárski hospodári, ktorí v súčasnosti obhospodarujú pstruhové toky, identifikujú súbor faktorov priamo ohrozujúcich prežívanie pstruha potočného. Najvýraznejším je znižovanie prietokov a otepľovanie klímy. Vodnatosť tokov za posledné desaťročia výrazne klesla. Letné teploty aj v podhorských oblastiach bežne presahujú 35 stupňov Celzia, teplota vody v pstruhových revíroch presahuje 25 stupňov Celzia. Pstruh potočný dokáže krátkodobo prežiť aj takúto teplotu, ale periódy s vysokými teplotami sa neustále predlžujú. Areál rozšírenia pstruha potočného sa posúva viac na sever. Na juhu stredného Slovenska v tokoch ako Novobanský potok, Štiavnica, Krupinica, Litava, Tisovnícky potok boli donedávna početné populácie pstruha potočného, čo dokumentujú tiež výkazy o úlovkoch. Dnes je na týchto tokoch problém nájsť pstruha, v niektorých úsekoch aj vodu. Pri nízkych prietokoch hrozí mimoriadne zhoršenie vôd už i pri malom bodovom znečistení, ktoré by sa pri priemerných prietokoch bez problémov nariedilo. Takto dokáže spôsobiť úhyn rýb aj na úseku niekoľko stoviek metrov. Jednoznačne najväčší problém, na ktorom sa zhodnú všetci obhospodarovatelia pstruhových tokov, však predstavujú rybožravé predátory. Vydier a volaviek je toľko, že rybári na väčšine pstruhových tokov pravidelným zarybňovaním akurát tak pokrývajú ich potravné nároky a úlovky rybárov sú minimálne. Jedna vydra spotrebuje denne jeden až 1,5 kilogramu potravy, za rok z tokov odčerpá takých 350 kilogramov rýb. Obsádku tokov pstruhového pásma tvorí pstruh potočný a hlaváče, máličko iné druhy rýb. Predačný tlak na populácie pstruha je teda enormný. Celé úsilie, energiu a financie vynaložené na starostlivosť o rybársky revír v podstate využívajú iba rybožravé predátory.
Treba pripomenúť, že v 90. rokoch boli toky takisto regulované, dochádzalo k priemyselným otravám a existovalo veľa migračných bariér, ale pstruhy potočné boli ešte početné. Bolo však menej rybožravých predátorov. Pri dnešných naakumulovaných problémoch predstavuje vydra už len finálny faktor úbytku pstruhov. Pri extrémne nízkych prietokoch sa ryby koncentrujú v niekoľkých hlbších tôňach, kde sú pre predátora ľahkou korisťou. Tento problém je výrazný v zime, keď majú ryby navyše spomalený metabolizmus. Stačí sa pozrieť na priebeh uplynulej zimy - zrážok bolo minimum, zásoby vody v snehu žiadne.
Športový rybolov a zarybňovanie
Užívatelia revírov dlhodobo posudzovali početnosť hospodársky preferovaných druhov rýb podľa výkazov o úlovkoch. Tie dnes nie sú smerodajné. Rybárska legislatíva umožňuje lepšie manažovanie revírov. Medzi základné opatrenia patrí zvýšenie najmenšej lovnej miery rýb a obmedzenie počtu úlovkov. Na väčšine revírov, kde sa ešte nachádza početnejšia populácia pstruha potočného, bola zvýšená jeho najmenšia lovná miera. Napriek tomu v celoslovenskom meradle zaznamenávame pokles úlovkov pstruha potočného. V roku 2023 sme ich zaevidovali necelých 12-tisíc s celkovou hmotnosťou 4 700 kilogramov. Aj z toho tvorili väčšinu jedince z umelých chovov, vysadené do revírov už vo veľkosti presahujúcej lovnú mieru a v krátkom čase vylovené, podobne ako pstruhy dúhové. Medzi športovými rybármi je dnes vo všeobecnosti trendom ulovené pstruhy potočné púšťať späť do vody. Preto športový rybolov, respektíve rybársky tlak nemôžeme radiť medzi faktory, ktoré negatívne ovplyvňujú početnosť pstruha potočného v našich vodách.
Tak ako pri love pstruha, aj pri zarybňovaní pstruhových vôd už prevládajú pozitívne trendy. Po období, keď sa zarybňovanie potočákom začalo suplovať masívnym vysádzaním tržného pstruha dúhového aj do najmenších tokov, sa pristupuje k metódam, ktoré sú čo najbližšie prírodným podmienkam. Okrem vysádzania rýchleného plôdika pstruha do revírov je populárna metóda zarybňovania formou ukladania ikier v takzvaných Vibert boxoch. Ide o uloženie ikier v štádiu očných bodov do prietočných plastových krabičiek priamo do vhodného toku, väčšinou menšieho pstruhového potoka - vlásočnice. Pstruh sa tak vyvíja už od štádia ikry vo svojom prirodzenom prostredí a je predpoklad, že ryba, ktorá sa úspešne vyliahne a neskôr aj pohlavne dospeje, sa bude vracať na neres do rovnakého toku. Tieto aktivity sú v súčasnosti populárne, venuje sa im množstvo ľudí celého vekového spektra. Je to naozaj vítaná a prospešná činnosť. Pokiaľ sa však snažíme o návrat k prirodzeným procesom, musíme rozmýšľať aj nad tým, aký je pôvod generačných rýb, ktorých ikry do krabičiek dávame. Na Slovensku máme dve populácie pstruha potočného, a to čiernomorskú a atlantickú. Náležia do riečnych systémov, ktoré odvádzajú vody do Čierneho, respektíve Baltského mora. Ako sme už spomenuli, generačné stáda pstruhov na veľkých liahňach pozostávajú z rýb, ktorých pôvod dobre nepoznáme. Historicky sa do nich mohli dostať ryby aj z iných povodí alebo štátov, a to pre takzvané oživenie krvi alebo lepšie rastové vlastnosti. Z tohto dôvodu by bolo vhodné na uvedený účel získať ryby z voľných vôd, ideálne z tokov, kde neprebiehalo umelé zarybňovanie, alebo kde naposledy prebehlo dávno. Tu je predpoklad, že ikry odoberieme od ešte pôvodných populácií pstruhov. Analýzou DNA sa totiž zistilo, že až 85 percent populácie potočákov na Slovensku v tokoch úmoria Čierneho mora má pôvod v atlantickej populácii. To sú následky nevhodného zarybňovania.
Budúcnosť pstruha potočného
Na udržanie populácií pstruha potočného treba vynaložiť mnoho úsilia. Medzi priority patrí odstraňovanie migračných bariér, revitalizácia upravených tokov, vodozádržné opatrenia formou budovania nízkych drevených prahov na tokoch. Tieto opatrenia sa už v menšej miere realizujú. Dôležité bude aj nastavenie rybárskeho obhospodarovania revírov. V súvislosti so zarybňovaním by mala prebehnúť dôkladná genetická analýza generačných stád, čo sa dá v súčasnosti technologicky jednoducho vykonať. Pomohol by tiež návrat k menším liahňam v jednotlivých povodiach. Vytváranie revírov v režime Chyť a Pusť a no go zóny ako Chránené rybie oblasti by mali byť samozrejmosťou. Cieľom rybárskeho obhospodarovania by malo byť vytvorenie silných populácií pôvodných druhov rýb, ktoré sú schopné udržiavať sa samoreprodukciou. Pri neregulovanom stave rybožravých predátorov to však v súčasnosti možné nie je. Pstruhové toky sú segmentované nepriechodnými migračnými bariérami. Pokiaľ predátory znížia početnosť pstruhov na úroveň, keď miestna populácia nie je schopná samoreprodukcie a z nižšie položených úsekov tam ďalšie ryby nedokážu migrovať, miestna populácia, často tvorená pôvodným genofondom, nenávratne zaniká. Som presvedčený, že bez umelého zarybňovania by dnes na väčšine našich pstruhových tokov už pstruh potočný neexistoval. Sám som ako rybársky hospodár ponechával roky bez zarybňovania dva menšie potoky, práve pre získavanie pôvodných rýb na umelý výter a následné zarybnenie pstruhových vôd v okolí. Tieto toky majú pôvodné korytá, podomleté brehy, takže aj podľa ochranárov by sa ryby bez problémov ukryť pred predátormi. Znečistenie na nich nehrozí. No, keď sme v jeseni šli pomocou elektrického agregátu odloviť ryby pre pstruhovú liaheň, z dvoch kilometrov toku sme získali len tri pstruhy. Myslím, že tento príklad nepotrebuje ďalší komentár.
Do budúcna bude dôležitá komunikácia užívateľov rybárskych revírov so štátom, ktorý im prideľuje výkon rybárskeho práva. Mali by sa stanoviť priority. Ochrana rybožravých predátorov je v súčasnosti nadradená ochrane rýb. Bez akejkoľvek logiky. Ryby sú chránené len teoreticky, obmedzenia sa týkajú iba rybárov. To, že máme revíry v režime Chyť a pusť neznamená, že tam nebude loviť vydra alebo volavka. Riešenie v podobe preplácania škôd (čo sa nevzťahuje na voľné vody), vytvorí len začarovaný kruh. Za peniaze vyplatené za škody sa kúpia násady, ktoré v prevažnej miere opäť skonzumujú rybožravé predátory. Pokiaľ nedôjde k aktívnemu manažmentu vrcholových rybožravých predátorov, pstruh potočný môže byť, paradoxne, ľahko prvou obeťou ochrany prírody. Tá v prípade voľných vôd a rýb nie je komplexná, ale zameraná jednostranne.
Pstruh potočný je po kaprovi druhou najčastejšou rybou na slovenských stoloch. Najznámejší je pstruh dúhový a pstruh potočný. Pstruh dúhový nie je, na rozdiel od pstruha potočného, pôvodným druhom. Bol k nám privezený na konci 19. storočia. Rozšírený je po celom svete, s výnimkou Antarktídy. Pstruh dúhový žije v tečúcich aj v stojatých vodách. Obľubuje pobyt v čistých a teplých vodách. Živí sa hmyzom, červami a slimákmi, neskôr menšími rybkami a vo veľkej miere aj planktónom. Pstruh dúhový je obľúbenou pochúťkou najmä v západných kuchyniach. Jeho mäso je jemné a má nevýraznú jemnú chuť. Oba druhy pstruha sa množstvom nenasýtených mastných kyselín a bielkovín veľmi nelíšia od ostatných rýb, no predbiehajú ostatné ryby obsahom draslíka, horčíka a fosforu. Obsahujú tiež vitamín D a E.
Pstruh je ryba, ktorú možno odporúčať, pretože chutí aj tým, ktorí tvrdia, že im ryby nechutia. Má pevné a jemné mäso, bez typického „rybieho“ odóru. Pstruh nielen výborne chutí, ale aj podporuje vaše zdravie. Príprava pstruhov je úplne jednoduchá, stačí zvnútra aj zvonka krátko opláchnuť pod tečúcou vodou a potom dôkladne osušiť kuchynským papierom. Potom dať na gril, na pekáč, alebo na panvicu.