Od oslobodenia hlavného mesta Slovenska Bratislavy v sobotu 4. apríla uplynie 75 rokov.
V bojoch o Bratislavu zahynulo 742 sovietskych, 470 nemeckých a maďarských vojakov a 121 civilistov. V minulých rokoch pri príležitosti oslobodenia Bratislavy sa konal pietny akt kladenia vencov na Slavíne, kde je pochovaných 6846 z celkového počtu 63.517 vojakov Červenej armády, ktorí padli v bojoch za oslobodenie Slovenska a Európy od fašizmu.
Koncom marca 1945 mesto vo veľkej miere opúšťali profašistickí príslušníci Hlinkovej gardy a Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. V prvých aprílových dňoch roku 1945 sa prestalo pracovať v úradoch a vo fabrikách. Nefungovala mestská hromadná doprava a 2. apríla toho roku zostalo mesto bez dodávok elektriny a plynu. Dunenie kanónov avizovalo blížiaci sa front.
Fašistické vojská vyrabovali významnejšie továrne, zničili Most Milana Rastislava Štefánika na mieste, kde neskôr Červená armáda postavila Starý most. Podpálili niekoľko administratívnych budov. Nemecké vojská napriek vedomiu, že budú nútené ustúpiť, nechceli vydať slovenskú metropolu bez boja. Z priestoru južne od Dunaja prisunuli nové útvary 96., 711. a 23. pešej divízie. Zo záloh 8. armády zaujali 43. a 153. divízia a 27. Na priamu obranu mesta okrem rôznych, najmä nemeckých vojenských zložiek a malej skupiny gardistov a príslušníkov Hlinkových pohotovostných oddielov, boli sformované tzv. festungsbatalióny, do ktorých zmobilizovali aj staršie ročníky bratislavských Nemcov. Na petržalskej strane zaujala obranné pozície 6. nemecká a 3. maďarská armáda.
Priame boje o mesto sa začali 2. apríla 1945, keď oddiely sovietskych vojsk 2. ukrajinského frontu oslobodili Vajnory. Na druhý deň nastala hlavná ofenzíva Červenej armády. V priestore Dynamitky, Vajnorskej cesty, Trnavskej cesty a Trnávky vytlačili nemeckú obranu a dosiahli výhodné pozície na boj o celé mesto. Ráno 4. apríla 1945 zaútočila proti Nemcom sovietska pechota podporovaná 27. tankovou brigádou a 2. rumunským tankovým plukom, ale aj bojovými plavidlami Dunajskej flotily sovietskej armády. Fašistická armáda sa pod náporom presily dala na útek a v meste pokračovali pouličné boje s niekoľkými gardistickými a esesáckymi skupinami. V popoludňajších hodinách dosiahli vojaci Červenej armády západné okraje mesta a nemecké vojská boli z neho vytlačené. Posledné boje definitívne utíchli 4. apríla.
Oslobodenie Česko-Slovenska od nemeckých okupantov bolo v roku 1945 jednou z posledných udalostí druhej svetovej vojny. Územie Slovenska bolo postupne oslobodené Červenou armádou (spolu s armádou Rumunska a 1. československým armádnym zborom). Prvými veľkými oslobodenými mestami boli 20. januára 1945 Košice a Prešov. 4. apríla 1945 Červená armáda oslobodila Bratislavu a do 3. mája 1945 bolo oslobodené celé územie Slovenska.
Na oslobodenie Československa sa podieľalo okolo 2,1 milióna vojakov spojeneckých armád z východného frontu, z ktorých veľká väčšina pochádzala zo Sovietskeho zväzu. Išlo o 1. ukrajinský front maršala Koneva, 2. ukrajinský front maršala Malinovského a 4. ukrajinský front gen. Petrova. Najťažšie boje prebiehali v Karpatoch, v slovenských horách a pri Ostrave.
Pražská operácia sa mala uskutočniť útokom z troch strán: zo severozápadu, severovýchodu a juhovýchodu smerom na Prahu. V noci zo 7. na 8. mája prekročili úderné skupiny Červenej armády priestory hraničných priechodov v Krušných horách. Jednotky sovietskej a poľskej armády postúpili smerom k severným československým hraniciam, ďalšie sovietske jednotky útočili z oblasti Moravy a zo severného Rakúska. Aj napriek tomu, že bol známy podpis kapitulačného aktu v Remeši, Nemci sa nechceli vzdať a boje stále pokračovali. Do polnoci z 8. na 9. mája postúpili sovietske jednotky až do Loun, ostatné oddiely tohto frontu postúpili do tesnej blízkosti západných a severných hraníc predmníchovského Československa. Na Morave postúpili až k mestu Prostějov. Pred polnocou 8. mája bol podpísaný akt definitívnej kapitulácie. Ráno 9. mája prenikli sovietske vojská zo smeru od Slaného a Veltrús do Prahy. Ešte v ten istý deň dopoludnia sovietske letectvo bombardovalo Mladú Boleslav, aby zabránilo nemeckým jednotkám v ústupe do amerického zajatia. 10. mája dorazili do Prahy jednotky 2. ukrajinského frontu a tanky 1. československého armádneho zboru. Do 11. mája sovietske jednotky aj spojeneckí vojaci (československá, rumunská a poľská armáda) čistili oblasť od zvyšných skrývajúcich sa nemeckých vojakov.
Poválečné Československo: Cesta od osvobození k diktatuře
Zemianstvo zohralo v dejinách Slovenska pomerne významnú úlohu. Privilegovaná vrstva stredovekej spoločnosti šľachta sa v Uhorsku formovala už od 11. storočia. Pričom sa od samého začiatku členila na vyššiu (rodovú) a nižšiu (služobnú) šľachtu. Ich postavenie zodpovedalo aj jej majetkové pomery a celkové postavenie v spoločnosti. Drobní kráľovskí servienti (servientes regis) a hradní vojaci (iobagiones castri) získavali od uhorských kráľov menšie výmery pôdy za svoje služby. V druhej polovici 13. storočia sa začala formovať stredná šľachta, ktorá mala svoj pôvod v starej rodovej šľachte. Niektoré mnohodetné rodové línie postupom času schudobneli a ich majetkové podiely sa už v prvej polovici 14. storočia drobili na menšie majetkové podiely, pričom niektorým líniám ostalo iba torzo z pôvodných rodových domén. V tomto období dochádzalo aj v rámci zemianstva k sceleniu do väčšieho celku pomocou majetkových výmen. Doteraz najpodrobnejšie sa otázkam vzniku a vývinu slovenského zemianstva venoval Branislav Varsik, ktorý celkom jasne rozpoznal dôležitosť skúmania tejto problematiky. Štruktúre šľachty na Slovensku (v Uhorsku) sa v prehľadovej štúdii venoval Richard Marsina.
Uhorsko koncom stredoveku patrilo k najšľachtickejším krajinám Európy. Šľachta však bola už v tomto období veľmi striktne spoločensky a majetkovo diferencovaná. Takmer 40 % pozemkového majetku patrilo uhorským veľmožom, ktorých bolo v Uhorsku iba niekoľko desiatok. V priebehu 14. storočia zastávali väčšinou príslušníci strednej šľachty nižšie úradnícke funkcie a uchádzali sa o ne aj významnejší šľachtici. Situácia v tomto smere sa úplne zmenila v priebehu 15. storočia. Posty slúžnych v jednotlivých župách obsadzovali v rozhodujúcej miere príslušníci zemianstva.
Zemianstvo malo svoje zastúpenie aj v stredovekom vojenstve. Vlastná výstroj a výzbroj boli drahé, takže si ju mohli dovoliť zaobstarať iba zámožnejší šľachtici. V tomto prípade ho možno charakterizovať ako ľahkú jazdu. Zasadnutia stavovského snemu sa konali v rôznych mestách, napríklad v meste Budína. Na sneme, ktorý sa začal 24. júna 1351, došlo k zmene v zložení kráľovskej rady. Okrem 4 barónov boli v nej aj 4 preláti a 16 zástupcov strednej a nižšej šľachty. Rada sa mala premeniť na stály orgán a povinne sa zdržiavať v blízkosti kráľa. Uznesenia vychádzali v ústrety strednej a nižšej šľachte. Napríklad sa zakazovalo udeľovať hodnosti dedičných županov bez povolenia slúžneho. Rok 1514 bol poznamenaný povstaním, ktoré vypuklo v lete.
Podľa dobových údajov bola štátna hranica medzi dnešným Slovenskom a Ukrajinou kedysi jednou z najprísnejšie strážených na svete, keďže obe krajiny sú súčasťou schengenského priestoru. Pred druhou svetovou vojnou by ste na týchto miestach hraničné obmedzenia hľadali márne. Po prvej svetovej vojne vzniklo Československo, ktoré získalo aj Podkarpatskú Rus. Rusínske elity v Amerike pôvodne videli Rusínsko ako súčasť Ruska. Po boľševickej revolúcii a neprehľadnej situácii sa kompromisom stalo pripojenie k Československu, čo potvrdila Saintgermainská zmluva v roku 1919.
Československé úrady s čiastočným posunom hranice na západ nakoniec súhlasili. Išlo o posun v severnom úseku na niekdajšiu hranicu Užhorodskej župy, kde v drvivej väčšine žili Rusíni, prípadne Ukrajinci. Rusínsku tak ešte pripadli zhruba dve desiatky pôvodne „slovenských“ obcí. Južne od Užhorodu žili prevažne Maďari, ktorí z princípu neboli predmetom snáh o posun hranice, takže tam sa hranica neposúvala. Teda, až kým sa o toto územie nezačala zaujímať Moskva.
Napriek dohode, že Československo bude po druhej svetovej vojne obnovené vo svojich predvojnových hraniciach, ruskí vojaci neumožnili československým úradom preberať správu nad týmto územiom. Namiesto toho Moskva rozbiehala propagandistickú mašinériu a nátlakové memorandá a petície, v ktorých sa mali Rusíni dožadovať pripojenia k Sovietskemu zväzu. V tom čase už sovietski vojaci mestečko Čop kontrolovali a neodovzdali ho československým úradom. Tento železničný uzol mal strategický význam. Cez stanicu v Čope totiž viedlo jediné železničné spojenie s Užhorodom.
29. júna 1945 podpisovali v Moskve predseda vlády Zdeněk Fierlinger a štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Vladimír Clementis zmluvu so sovietskym ministrom zahraničných vecí Viačeslavom Molotovom (áno, s tým Molotovom) zmluvu o Zakarpatskej Ukrajine. Zmluva okrem iného hovorí: „Hranica ako bola medzi Slovenskom a Zakarpatskou Ukrajinou dňa 29. júna 1945, bola s platnosťou od 1. septembra 1945 zrušená a nahradená novou hranicou.“ Zmenami sa rozumela dohoda o tom, že Československo odstúpi mestečko Čop a obce okolo železnice. Vytyčovacie práce prebiehali v zime na prelome rokov 1945 a 1946. Išlo o modernú hranicu, so všetkým, čo k tomu patrí - hraničné kamene či vyrúbaný lesný pás.
Zmluva o Zakarpatskej Ukrajine dávala ľuďom, ktorí sa ocitli v Sovietskom zväze, možnosť „optovať“ na československé občianstvo. Znamenalo to, že si mohli požiadať, aby sa nestali obyvateľmi Sovietskeho zväzu a ostalo im československé občianstvo. Čo, samozrejme, znamenalo nútené vysťahovanie do Československa. V slovenských obciach, ktoré pripadli Sovietskemu zväzu, žili väčšinou Maďari. V čase po druhej svetovej vojne boli československí Maďari považovaní za nepriateľov štátu. Pravdepodobne toto bol dôvod akejsi ľahostajnosti československých úradov, politikov a diplomatov k osudu obyvateľov týchto obcí.
Obec Lekárt, dnes pomenovaná Lekárovce, je a bola skutočne obcou so slovenským obyvateľstvom. Bola však z nejakého dôvodu pričlenená k Užhorodskému okresu, a to aj napriek tomu, že okolité obce patrili k okresu Veľké Kapušany. Chotár obce Lekárt tvoril neprirodzený výbežok územia Podkarpatska do územia Slovenska. Slučku na inak pomerne priamej hraničnej čiare. Československá vláda volanie Lekártovčanov vypočula a do Moskvy poslala nótu so žiadosťou o pričlenenie Lekártu k Československu. Skutočnosť, že, na rozdiel od obcí, o ktoré Slovensko prišlo, v Lekárte nežili Maďari, ale Slováci, mohla byť rozhodujúca, prečo sa československá vláda začlenením obce do Československa vôbec zaoberala. Obzvlášť po tom, čo už bola zmluva o Zakarpatskej Ukrajine uzavretá.
Slovenská republika (do prijatia Ústavy 21. júla 1939 s oficiálnym názvom Slovenský štát) bola čiastočne uznaný klérofašistický satelitný štát nacistického Nemecka, ktorý existoval v období od vyhlásenia samostatnosti Snemom Slovenskej krajiny 14. marca 1939 do 8. mája 1945, kedy formálne kapitulovala vláda. Faktický zánik štátu znamenalo už oslobodenie Bratislavy Červenou armádou 4. apríla. Slovenská časť Česko-Slovenska vyhlásila samostatnosť s podporou Nemecka deň pred začiatkom nemeckej okupácie Čiech, Moravy a Sliezska. Slovenský štát ovládal väčšinu územia súčasného Slovenska, s výnimkou jeho južných oblastí, ktoré Česko-Slovensko odovzdalo v roku 1938 Maďarsku. Formálne išlo o prvý nezávislý štát Slovákov v dejinách. Za hlavné mesto bola vyhlásená Bratislava.
Vládnucou politickou stranou bola Hlinkova slovenská ľudová strana - Strana slovenskej národnej jednoty (HSĽS - SSNJ), na ktorej čele bol Jozef Tiso - prezident prvej SR. Išlo o stranu, do ktorej sa koncom roka 1938 formálne zlúčili všetky významnejšie slovenské a česko-slovenské strany účinkujúce na Slovensku s výnimkou komunistickej a sociálnodemokratickej strany, ktoré boli zakázané alebo mali pozastavenú činnosť. Už predtým bola HSĽS najsilnejšou politickou stranou na Slovensku. Svoje strany mohli mať karpatonemecká (Deutsche Partei) ako aj maďarská (Magyar Párt) menšina. Tieto ani zďaleka nepredstavovali politickú pluralitu, keďže fakticky všetky boli fašistické a potláčali akékoľvek demokratické tendencie. Najväčšie politické slovo v krajine mali ľudáci z HSĽS.
V roku 1939 sa Slovensko podieľalo na agresii proti Poľsku. Po skončení týchto vojnových operácií boli Slovensku prinavrátené slovenské pohraničné obce predtým obsadené Poľskom. V priebehu roku 1940 však už F. Nemci počas vojny v krajine nikdy nemali významnejšiu popularitu a vojnové nadšenie okrem toho naštrbil aj fakt, že krajina v krátkej dobe vyhlásila vojnu Sovietskemu zväzu a neskôr aj Spojeným štátom, kde malo veľa Slovákov svojich príbuzných. Totálna mobilizácia Nemecka 13. januára 1943 ako aj následné porážky na východnom fronte počas leta ale boli neklamným znakom toho, že nacistické Nemecko nie je schopné Sovietsky zväz poraziť, ba dostáva sa do čoraz väčšej defenzívy. Chápali to aj mnohí Slováci.
Slovenské národné povstanie alebo SNP bolo ozbrojené povstanie slovenského domáceho odboja počas druhej svetovej vojny proti vstupu nemeckého Wehrmachtu na územie vojnovej Slovenskej republiky. Začalo sa 29. augusta 1944 ako obrana pred nemeckými okupačnými jednotkami, nepriamo bolo i útokom proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom, ako aj snahou byť na strane víťazných spojeneckých mocností druhej svetovej vojny. Centrom povstania bola Banská Bystrica. Nemecké jednotky povstaleckú armádu porazili a v noci z 27. na 28. októbra 1944 časť jej jednotiek prešla na partizánsky spôsob boja.
V roku 1943 Edvard Beneš, vodca česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne, inicioval prípravy na možnú vzburu, keď kontaktoval zástupcov odboja. V decembri 1943 odbojové prúdy, česko-slovenskí demokrati, komunisti a antifašisti v slovenskej armáde prijali Vianočnú dohodu, na základe ktorej neskôr v septembri 1944 vznikla povstalecká ilegálna Slovenská národná rada. V marci 1944 podplukovník Ján Golian prevzal velenie nad prípravami. Konšpirátori nazhromaždili zásoby a peniaze v základniach na strednom a východnom Slovensku.
V lete roku 1944 už Červená armáda oslobodzovala juhovýchodnú a strednú Európu. Na južnom strategickom smere prebiehala Jassko-kišiňovská operácia. Jej úspech vytvoril predpoklad rýchleho postupu sovietskych vojsk z Rumunska do severovýchodného Maďarska. Vďaka tomu sa rátalo s tým, že do Karpatského oblúka bude možné vniknúť z juhu. Hlavný vojenský plán, s ktorým počítalo vojenské ústredie a organizátori Slovenského národného povstania, predpokladal, že dve východoslovenské divízie otvoria karpatské priesmyky a armáda sústredená na strednom Slovensku bude toto územie v spolupráci s partizánskymi oddielmi brániť až do príchodu sovietskej armády. Tento plán schválili tak komunisti ako aj Londýnska vláda, pričom ho však nestihli prerokovať s velením sovietskych vojsk.
Väčšina obyvateľstva reagovala na celkové dianie s neistotou, ktorá postupne prerastala do nespokojnosti s režimom. Táto situácia výrazne pomohla odbojovým skupinám. Význam v nasledujúcich udalostiach zohrali najmä antifašisti v armáde, ale aj demokrati i komunisti, ktorí udržiavali kontakt s exilovou vládou v Londýne, či vedením v Moskve. Slovenskú katolícku vládu odmietalo aj mnoho evanjelikov, časť inteligencie a väčšina z tých, ktorých sa dotýkala nemecká nadvláda, či Schutzzona. Najmä antifašisti v armáde dúfali, že pomôžu Červenej armáde pri prechode územím Slovenska a ochránia tak krajinu pred dlhodobými frontovými bojmi a z toho vyplývajúcou skazou.
