Jazykoveda, alebo lingvistika, je náuka o jazyku v jeho rozmanitých prejavoch. Člení sa v súlade so zámerom spoznávať rozličné stránky jazyka a jeho vzťahy k iným objektom. Jazykoveda sa delí na vnútornú a vonkajšiu. Vnútorná jazykoveda je zameraná na skúmanie stavby jazyka. Vonkajšia jazykoveda na skúmanie väzieb jazyka s okolnosťami jeho existencie.
Vnútornú synchrónnu jazykovedu reprezentuje systémová jazykoveda (systémová lingvistika), ktorá definuje jazyk ako sústavu znakov (jazykový znak), takže sa včleňuje do všeobecnej náuky o znakoch, t. j. do semiotiky. Keďže jazykový systém (systém jazyka) sa skladá z podsystémov, ktoré sa označujú aj ako jazykové roviny, vyhranili sa špecializované jazykovedné disciplíny fonetika a fonológia, morfológia, lexikológia, syntax (skladba) a štylistika.
Systémová jazykoveda vznikla z ideí štrukturalizmu a aplikuje pojem systém na organizáciu a predpokladovú bázu fungovania jazyka. Ďalšie aspekty jazyka sa skúmajú na základe pozorovania jeho vzťahov ku komunikantom ako jednotlivcom, k sociálnym skupinám a etnikám, ako aj k celej spoločnosti. Vo vzťahu k jednotlivcom sa skúma spätosť jazyka s ich psychikou. Opierajúc sa o psychológiu, sa konštituovala psycholingvistika zaoberajúca sa funkciou jazyka v psychických procesoch a stavoch, napr. pri myslení, organizovaní pojmov v pamäti alebo pri osvojovaní si jazyka.
S rozvojom kognitívnych vied sa konštituovala aj kognitívna jazykoveda, ktorej základom je generatívna gramatika (transformačná gramatika) skúmajúca jazyk v procese spracúvania, ukladania a využívania informácií, pričom zužitkúva výsledky psychologických výskumov. Prostredníctvom nej sa jazykoveda dostala do styku s humánnou biológiou a prijala hypotézu o vrodenosti fundamentálnych jazykových štruktúr zahrnutých do pojmu univerzálna gramatika, čím sa podporila prírodovedná metodologická orientácia jazykovedy.
Systematické pozorovanie vzťahu jazyka k sociálnym skupinám viedlo k formovaniu sociolingvistiky, ktorá sa postupne rozdelila na makrosociolingvistiku zaoberajúca sa vzťahom jazyka k sociálnej diferencovanosti spoločnosti a na mikrosociolingvistiku zameranú na poznávanie jazyka v sociálnej interakcii (nazývanú aj interakčná sociolingvistika). Touto disciplínou sa jazykoveda dostala do styku s diskurznou (diskurz) analýzou, čím sa zapojila do multidisciplinárnych výskumov používania jazyka. Vlastný výskum používania jazyka je úlohou lingvistickej pragmatiky, ktorej základ tvoria teória rečových aktov, teória konverzačných implikatúr (Herbert Paul Grice, *1913, †1988) zaoberajúca sa intenciou a konvenciou v jazykovej komunikácii a konverzačná analýza.
Vzťahom jazyka k etnikám sa zaoberá etnolingvistika zameraná na svojráznosti jazykov etník. Na rozdiel od nej sa lingvistická antropológia zaoberá tým, čo je spoločné ľuďom patriacim k rozličným etnikám.
Synchrónna porovnávacia jazykoveda sa člení na konfrontačnú a kontrastívnu na základe toho, či sa v porovnávaných jazykoch sledujú spoločné aj odlišné javy alebo sa opisujú len kontrasty. Porovnávaním jazykov v istej geografickej oblasti s cieľom zistiť následky ich vzájomného vplyvu sa zaoberá areálna lingvistika, vzťahom jazyka k spoločnosti ako celku teória spisovného jazyka a národného jazyka (v jej rámci sa rozvíja teória jazykovej kultúry a jazykovej politiky), opisom jazyka deskriptívna jazykoveda, ktorá charakterizuje jazykové javy, triedi ich a sprehľadňuje, opisuje vzťahy medzi nimi, zisťuje pravidelnosti v ich výskyte a následne ich vysvetľuje.
Na deskriptívnu jazykovedu nadväzuje explanačná lingvistika, ktorá sa rozdeľuje podľa toho, či sa javy vysvetľujú pomocou postupov v prírodných vedách (podľa striktnej logiky) alebo pomocou interpretácie preferovanej v sociálno-kultúrnych vedách.
Aj v rámci jazykovedy sa uskutočňuje základný a aplikovaný výskum. Aplikovaná jazykoveda zahŕňa disciplíny, ktoré sú zamerané na využitie výsledkov základného výskumu v rozličných sférach narábania s jazykom, napr. lexikografiu, ktorá využíva poznatky o lexikálnych jednotkách pri spracúvaní slovníkov rozličného druhu, preskriptívnu lingvistiku, ktorá sa zameriava na spracúvanie kodifikačných diel, a lingvokulturológiu, ktorá využíva poznatky o vzťahu jazyka a kultúry (napr. v rámci didaktiky cudzieho jazyka). Aplikovaná jazykoveda vyúsťuje do praktickej jazykovedy, t. j. do tvorby jazykových príručiek.
Teoretická jazykoveda je najmä prostredníctvom všeobecnej jazykovedy, ktorá zovšeobecňuje poznatky zo skúmania konkrétnych jazykov, úzko spojená s filozofiou jazyka a prispieva k objasňovaniu fundamentálnej otázky, t. j. úlohy (postavenia) jazyka v existencii človeka.
Výskum jazyka sa rozvinul nezávisle vo viacerých kultúrnych okruhoch najmä v súvislosti s potrebou porozumieť starým textom alebo s riešením filozofických otázok. Prvé snahy tohto druhu možno pozorovať v Mezopotámii, kde sa hovorilo sumerčinou. Prvé písomné pamiatky v tomto jazyku sú zo začiatku 3. tisícročia pred n. l. - 2300 pred n. l., keď bola vystriedaná akkadčinou, ale ako písomný jazyk pretrvala až do 1. tisícročia n. l., čo viedlo k vzniku dvojjazyčnej lexikografie.
V starovekej Indii vychádzal vedecký záujem o jazyk predovšetkým z náboženských príčin, z potreby zaznamenať dovtedy ústne odovzdávané posvätné hinduistické texty (védy), aby ich bolo možné presne reprodukovať aj pri neskorších náboženských rituáloch. Keďže texty boli napísané v archaickom jazyku, ktorý sa v priebehu storočí v rôznych regiónoch diferencoval, z potreby porozumieť mu vytvoril asi vo 4. stor. pred n. l. staroindický gramatik Pánini gramatiku Osemdielna (Aštádhjájí), ktorá podáva komplexný opis jazyka odvtedy známeho ako sanskrit (sanskrt, dokonalý jazyk), obsahuje prvé sémantické, gramatické a fonologické opisy jazyka a v náznakoch sa v nej spomínajú fonéma, morféma a koreň slova.
V Číne boli základom intenzívneho záujmu o jazyk zmeny v jazyku (najmä v slovnej zásobe), ktoré často spôsobovali, že porozumieť klasikom čínskej literatúry bolo čoraz ťažšie. To viedlo k vypracúvaniu početných slovníkov (od 2. stor. n. l.). Jazykoveda v Číne sa rýchlo rozvinula najmä v 3. a 4. stor. n. l. pod vplyvom buddhizmu, ktorý do jazyka vniesol nové prvky a termíny. Aj v arabskom kultúrnom svete mal záujem o jazyk predovšetkým náboženskú motiváciu. Prekladať Korán bolo zakázané (konvertiti na islam sa museli naučiť po arabsky), významnú úlohu však zohrala aj silná tradícia exegézy a komentovania Koránu. Stredoveká arabská jazykoveda, ktorá sa sústreďovala najmä na gramatiku, ale aj na fonetiku a lexikografiu, dosiahla vrchol koncom 8. stor. gramatikou perzského jazykovedca Síbavajha.
Západná tradícia opisu jazyka má svoj pôvod v antickom Grécku, kde záujem o jazyk vyvolali predovšetkým filozofické otázky o tom, či je význam slov prirodzený alebo arbitrárny (konvenčný), či je jazyk vo svojej podstate skôr pravidelný alebo nepravidelný ap., ako aj potreba porozumieť starším textom. Spory, do ktorých sa zapojil Platón (dialóg o pôvode reči Kratylos), Aristoteles a stoici, ovplyvňujú diskusie v jazykovede dodnes.
V prvej doloženej gréckej gramatike Dionysia Thraka (Dionysios Thrax, *170 pred n. l., †90 pred n. l.) O gramatickom umení (Techné grammatiké) je podrobný opis morfológie gréckeho jazyka, používajú sa už kategórie pádu, času, diatézy a i. Významným dielom v dejinách jazykovedy je gramatika Apollónia Dyskola (2. stor. n. l.), ktorý sa zaoberal slovnými druhmi a syntaktickými otázkami.
V rímskom období boli filozofické problémy zatlačené do úzadia a záujem sa sústredil na tvorbu normatívnych gramatík, ktoré sa používali na vyučovaní a v rétorike. Varro Reatinus napísal 25 kníh o latinskom jazyku (De lingua latina libri XXV). Vďaka gramatikám A. Donata Menšia gramatika (Ars minor) a Väčšia gramatika (Ars maior) zo 4. stor. n. l. a Priscianovho diela Gramatické pravidlá (Institutiones grammaticae) z 5. - 6. stor. n. l. sa v rímskej jazykovede vytvoril model gramatík, ktoré sa neskôr označovali ako tradičné alebo školské.
V stredoveku vznikali početné gramatické traktáty zamerané na výučbu latinčiny, ale v 13. a 14. stor. aj scholastické, tzv. špekulatívne gramatiky, ktoré pomocou jazyka analyzovali štruktúru skutočnosti. V období renesancie význam latinčiny ako jediného dominantného jazyka poklesol, vzrástol význam starogréčtiny i hebrejčiny, predovšetkým však európskych národných (ľudových) jazykov, a dokonca i mimoeurópskych jazykov, čo viedlo k vzniku veľkého počtu gramatík, učebníc a slovníkov i k štandardizácii, normovaniu a kodifikovaniu národných jazykov.
V období osvietenstva znova zosilnel záujem o filozofické otázky spojené s jazykom (jazykmi). Vznikli viaceré racionalistické všeobecné (logické) gramatiky, z ktorých najznámejšia je tzv. Gramatika Port-Royal (vyšla pod názvom Grammaire générale et raisonnée, 1660) A. Arnaulda ml. a Clauda Lancelota (*1615, †1695); portroyalská škola. Jazykovedné príspevky uverejňoval už prvý vedecký časopis na svete Journal des sçavans (založený 1665; Journal des savants). V 18. stor. zosilnel aj záujem o univerzálny jazyk (G. W. Leibniz) a o pôvod jazyka (J. G. Herder: Rozprava o pôvode reči, Abhandlung über der Ursprung der Sprache, 1772).
Významným stimulom rozvoja jazykovedy ako samostatnej vednej disciplíny bola hypotéza sformulovaná 1786 W. Jonesom, podľa ktorej sanskrit, gréčtina, latinčina, ako aj gótčina a keltské jazyky majú spoločný základ neskôr nazvaný indoeurópčina. R. K. Rask, J. Grimm a F. Bopp porovnávaním rozmanitých indoeurópskych jazykov (predovšetkým ich zvukových a morfologických vlastností) získali dôkaz o genetickej príbuznosti týchto jazykov a prostredníctvom historicko-porovnávacej metódy definitívne etablovali jazykovedu ako samostatnú vedu.
V 19. stor. bola z hľadiska rozvoja jazykovedy významným prínosom jazykovo-filozofická práca W. Humboldta O rozmanitosti stavby ľudských jazykov a jej vplyve na duchovný rozvoj ľudského rodu (Über die Verschiedenheit des menschlichen Sprachbaues und ihren Einfluss auf die geistige Entwickelung des Menschengeschlechts, 1836; slov. 2000), v ktorej porovnával jazyky na základe množstva (aj exotických) jazykov a jazyk nevnímal ako produkt (ergon), ale ako činnosť (energeia). A. Schleicher pod vplyvom evolučnej teórie Ch. Darwina vnímal jazyk ako organizmus, ktorý rastie, žije a upadá, čo predstavil v podobe svojej teórie rodostromu (Stammbaumtheorie); jazyková rodina. V tom čase už v oblasti jazykovedy pôsobili aj lipskí indoeuropeisti známi ako tzv. mladogramatici (H. Paul, B. Delbrück, K. Brugmann a i.; mladogramatická škola), ktorí nadviazali na Schleicherovo prírodovedné ponímanie jazyka. Vychádzali z postulátu, že vo vývine jazykov fungujú podobné zákony ako v prírodných vedách a hláskoslovné zákony chápali ako bezvýnimočné.
Na rozdiel od jednoznačne historicky orientovanej jazykovedy 19. stor. bola jazykoveda v 20. stor. orientovaná prevažne synchrónne, neupriamovala pozornosť na skoršie vývinové fázy jazyka, do centra pozornosti však kládla výskum súčasného jazyka. Túto novú orientáciu zastával švajčiarsky jazykovedec F. de Saussure, a to najmä v posmrtne vydanom Kurze všeobecnej jazykovedy (Cours de linguistique générale, 1916), v ktorom rozvinul koncepciu jazyka ako systému znakov v synchrónnom pohľade a tým, že výskum súčasného stavu jazyka (synchróniu) nadradil výskumu jazykových zmien (diachrónii), položil základy štrukturalizmu ovplyvňujúceho jazykovedu od začiatku 20. stor. až po súčasnosť.
Dôležitými centrami štrukturalizmu v Európe boli Ženeva (ženevská lingvistická škola), Praha (pražská lingvistická škola) a Kodaň (kodanská jazyková škola; glosematika). Americký štrukturalizmus (L. Bloomfield a i.; americká deskriptívna lingvistika) má niektoré črty zhodné s európskym, opiera sa však najmä o psychologický behaviorizmus a americkú tradíciu skúmania domorodých indiánskych jazykov.
Medzníkom v dejinách jazykovedy 20. stor. je dielo N. Chomského, ktorý v polovici 50. rokov rozvinul generatívnu gramatiku (transformačnú gramatiku) s cieľom zachytiť prostredníctvom súboru explicitných formálnych pravidiel schopnosť (kompetenciu) hovoriacich aktuálne používať jazyk. Generatívna gramatika prešla počas desaťročí viacerými zmenami (od revidovanej rozšírenej štandardnej teórie po minimalistický program, tzv. optimalizačnú teóriu) a v súčasnosti je dôležitou súčasťou kognitívne orientovanej lingvistiky.
Silná koncentrácia štrukturalistických a generativistických prístupov v jazykovedách orientovaných na jazykový systém viedla začiatkom 70. rokov 20. stor. ku komunikatívno-pragmatickému obratu, t. j. k silnejšiemu príklonu k otázkam používania jazyka, čo malo za následok rozvinutie lingvistickej pragmatiky a početných interdisciplinárnych vied. Koncom 50. rokov 20. stor. vznikla sociolingvistika, ktorá na rozdiel od generatívnej gramatiky zdôrazňuje sociálne dimenzie jazyka. Od začiatku 60. rokov 20. stor. sa rozvíjala psycholingvistika, neskôr sa konštituovali textová lingvistika (zaoberá sa jazykom z hľadiska jazykového systému), korpusová lingvistika (skúma jazyk pomocou elektronických jazykových korpusov) a kontaktná lingvistika (analyzuje jazyky v sociálnom kontakte), ako aj ekolingvistika (zaoberá sa jazykmi v súvislosti s vonkajšími podmienkami, ich vznikom, trvaním a zánikom), feministická lingvistika (skúma jazyk z hľadiska rodových stereotypov, t. j. mužskými a ženskými rolami zakotvenými v jazyku a ich významom v spoločnosti) a i.
Na začiatku 21. stor. je v jazykovede charakteristická mnohosť konkurujúcich si prístupov, teórií a záujmov, v ktorých popri kognitívnej lingvistike (zahŕňajúcej aj generatívnu gramatiku) a rôznych pragmaticko a funkčne orientovaných smeroch nachádzajú svoje miesto aj rôzne štrukturalistické i tradičné prístupy.
Vznik jazykovedy ako vedného odboru na Slovensku úzko súvisí s formovaním slovenského jazyka ako celonárodného spisovného jazyka. V Uhorsku, a teda aj na Slovensku sa počas celého stredoveku používala ako oficiálny a literárny jazyk latinčina. V 14. (od obdobia renesancie, ktorá zdôrazňovala používanie živého jazyka), ale najmä v 15. stor. začala na Slovensko prenikať ako literárny jazyk čeština (český jazyk), zároveň sa začali formovať dva hlavné predspisovné varianty slovenčiny, a to kultúrna západoslovenčina a kultúrna stredoslovenčina.
Korpus má rozsah približne 900 miliónov tokenov (slov) a je využívaný v lingvistickom výskume i v otázkach didaktiky jazyka. Korpus je dostupný cez webové rozhranie s pokročilým korpusovým manažérom.
The Hanku is a monolingual, synchronous Chinese corpus (in simplified Chinese characters) available via web interface. The corpus is available here (marec 2022). The corpus can be used free of charge, but registration is required. The Hanku uses an open-source version of the Sketch Engine corpus manager (NoSketch Enigine) as well as open-source tools for tokenization (ZPar) and POS tagging (the Penn Chinese Treebank). The corpus has reached the size of 880 million tokens (June 2016), is equipped with bibliographic, POS, style and genre, phonetic annotation. Syntactic annotation is prepared (autumn 2016).
So far, the Hanku corpus is equipped with the following style and genre annotation: (1) web-zh (texts from the Internet), (2) zh-law (legal texts from the PRC; texts of laws and regulations), (3) . Texts from different registers will follow (e.g. The logical (as presented to the end user) structure of the corpus is based on documents. Typically, one document correspond to one webpage (“s” referenced by a URL), or a newspaper article, a book etc. The set of documents form the corpus directly, there is no higher hierarchy level included.
The basic block of the corpus is a token - one single position in the text. Traditionally in corpus linguistics, one token represents one word in the source text, with additional information, such as lemma, part of speech or syntactical function. For Chinese, there are two possibilities-to tokenize a text into characters (Hanzi) or words. Even if the division of text into words is often fuzzy and subject to individual interpretation, it was decided to tokenize a text into words. In the Hanku, each token is annotated for part of speech (POS), its composition into characters and the Hanyu pinyin transcription. The corpus may be used in linguistics research and language teaching. Performing the KWIC and collocation’s search are basic tasks which an ordinary user of corpora is familiar with. Using a regular expression, e.g. the sentence pattern, might be regarded as an advanced level. Gajdoš, Ľ., Garabík, R., Benická, J. The New Chinese Webcorpus Hanku - Origin, Parameters, Usage. In Studia Orientalia Slovaca, Vol. 15, No. 1 (2016), pp.
Domáci korpus je mäkký a nadýchaný. Chutí rozhodne lepšie ako kupovaný. Ak si ho chcete urobiť doma aj vy, vyskúšajte tento recept. Vhodný je na stredne veľkú tortu alebo roládu. Jednoducho vložte svoj anglický text - získajte Fínsky okamžite. Napíšte, vložte alebo nahrajte text v Slovenský, ktorý chcete preložiť. Váš Fínsky preklad sa objaví okamžite - žiadne tlačidlá, žiadne čakanie. Preložený text môžete upraviť priamo v okne výstupu.
Nižšie sú bežne používané slovenské výrazy preložené do Fínsky. Môžete mi pomôcť? Kde je toaleta? Koľko to stojí? Koľko je hodín? Vložte text - získajte okamžitý preklad. Neukladáme ani nezdieľame vaše texty. Stačí zadať váš Slovenský text - a okamžite sa preloží do Fínsky. Áno, je 100% zadarmo. Bez registrácie, bez skrytých poplatkov. Je veľmi presný pre každodenný text a krátke frázy. Áno. Webová verzia funguje iba online.