Francúzske divadlo má bohatú históriu a dodnes zohráva významnú úlohu v kultúrnom živote krajiny. Od klasických diel až po súčasné experimentálne inscenácie, francúzske divadlo neustále ponúka divákom rozmanité a podnetné zážitky.
Comédie-Française: Symbol francúzskej divadelnej výnimočnosti
Comédie-Française (slovenský preklad: Francúzska komédia) alebo Théâtre-Français (slov.: Francúzske divadlo), nazývané aj La Maison de Molière (slov.: Molièrov dom), je jediným štátnym divadlom vo Francúzsku, ktoré má stály súbor. Je najvplyvnejšou a najviac chránenou francúzskou kultúrnou inštitúciou. Je vysoko cenená pre vysokú kvalitu jej repertoáru, predstavení a vzdelávania hercov.
Comédie-Française ponúka každú sezónu bohatý program divadelnej klasiky a súčasných diel. Už viac ako tri storočia je Comédie-Française vzorom pre parížske divadlo. Jej repertoár, ktorý spája najväčších klasických autorov s najmodernejšími dielami, ponúka rozmanitosť, ktorá oslovuje nadšencov aj príležitostných divákov.
Comédie-Française ponúka širokú škálu predstavení od veľkých diel klasického francúzskeho divadla od autorov ako Molière, Racine a Corneille až po texty súčasných autorov, ktorí sa venujú aktuálnejším témam. Režiséri sa k týmto hrám vracajú, niekedy volia odvážne inscenácie a inovatívne kulisy, inokedy uprednostňujú prístup, ktorý je vernejší pôvodnému textu.
Každé predstavenie hrá súbor renomovaných hercov, ktorých precízne a angažované herectvo prispieva k prestíži tejto inštitúcie. Návšteva predstavenia v Comédie-Française znamená ponoriť sa do sveta, kde sa sila slova, krása herectva a sila inscenácie spájajú do jedinečného zážitku.
Comédie-Française vznikla spojením troch najdôležitejších parížskych divadelných spoločností. V roku 1673, po Molièrovej smrti, jeho L'Illustre Théâtre sa spojilo s konkurenčnou spoločnosťou Théâtre du Marais a začali hrávať v Théâtre du Guénégaud. V roku 1680 sa Guénégaud spojil na nariadenie kráľa Ľudovíta XIV. s najstaršou divadelnou spoločnosťou v Paríži - Comédiens du Roy z Hôtel de Bourgogne. Novovytvorenej spoločnosti bol priznaný monopol na divadelné predstavenia vo francúzštine na území Paríža a na predmestiach.
Rekonštrukcia Salle Richelieu
Legendárna sála Richelieu je zatvorená až do júla 2026 kvôli rozsiahlej historickej rekonštrukcii, ktorá má zabezpečiť jej javisko a dekorácie. Štúdio Comédie-Française je zatvorené! Ale nebojte sa, nejde o definitívne. Od 16. januára a do júla budúceho roku bude legendárna sála, Richelieu, prechádzať rozsiahlymi prácami.
Pre pokračovanie v objavovaní najkrajších exponátov v sále Richelieu je potrebné opraviť podlahu na javisku, ktorá hrozí jej úplným zrútením, ďalej preorganizovať technické priestory, zabezpečiť ich podľa noriem a zväčšiť sklady na scénografiu a kostýmy. Okrem toho je nevyhnutná obnova foyeru a schodišťa do historického siene, ktoré opäť získajú svoju začarovanú krásu. Súčasťou plánovaných prác sú aj energetické úpravy, a to až do roku 2030.
Dostupnosť Comédie-Française
Comédie-Française, symbol divadelnej výnimočnosti, je naďalej prístupná. Vďaka cenovo výhodným riešeniam si môžete vychutnať jeho predstavenia bez toho, aby ste minuli celé bohatstvo - stačí poznať všetky výhodné ponuky.
Významné osobnosti a diela
Prof. PhDr. Soňa Šimková, ArtD. je významnou osobnosťou, ktorá sa venuje frankofónnej dráme a divadlu. Absolvovala magisterské štúdium divadelnej dramaturgie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1968) a postgraduálne štúdium romanistiky a germanistiky na Univerzite Bazilej vo Švajčiarsku (1968 - 1970). Už počas štúdia pracovala ako lektorka Činohry Slovenského národného divadla (1966 - 1969). Od roku 1971 pôsobí na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení (v rokoch 1991 - 1996 aj ako prodekanka DF VŠMU a prorektorka VŠMU, v rokoch 1998 - 2010 aj ako vedúca Katedry divadelnej vedy).
Absolvovala viacero zahraničných stáží a prednáškových pobytov (napr. Université Paris 8 vo Francúzsku, 1992). V roku 1997 získala profesorský titul. V pedagogickej, vedeckej a prekladateľskej práci sa venuje predovšetkým frankofónnej dráme a divadlu. Je autorkou knižných publikácií Molière na Slovensku (1989), Strehler: Divadlo v znamení réžie (1997), vysokoškolských učebných textov Súčasné francúzske divadlo (1985), Tendencie súčasného (západného) divadla (2015) a spoluautorkou Dejín francúzskej literatúry (kapitola Súčasné francúzske divadlo, 1995), Dejiny slovenského divadla I. (2018).
Publikovala početné vedecké a odborné štúdie a doslovy v zborníkoch, časopisoch a knižných publikáciách doma a v zahraničí (venuje sa v nich modernej a postmodernej réžii a dramatike - A. Mnouchkine, R. Wilson, P. Sellars, R. Lepage, P. Chéreau, V. Strnisko, R. Polák, J. Nvota, Ľ. Vajdička, B.-M. Koltès, P. Claudel, E. Ionesco, J.-P. Sartre, R. Sloboda, S. Štepka etc.). Je editorkou medzinárodných zborníkov a antológií Stretnutie umení a divadlo (2000), Klišé Európa (2005), Antológia súčasnej francúzskej drámy a jej analýz (2007).
Paríž, hlavné mesto divadelnej kultúry, vás v tejto sezóne pozýva na znovuobjavenie klasických tragédií. Klasické tragédie ako Shakespearov Hamlet a Macbeth vzrušujú aj parížske divadlá. Tieto temné príbehy, podfarbené tajomstvom a túžbou po moci, stále fascinujú svojou psychologickou hĺbkou a zložitými charaktermi. Mnohí súčasní dramatici sa tiež pokúšajú o tragédiu, pričom ju spájajú s dnešným svetom alebo modernizujú existujúce diela. Tragédia, ktorá sa vyznačuje vážnym a slávnostným tónom, sa zameriava na ľudské vášne, slabosti a etické dilemy, pričom zdôrazňuje nevyhnutnosť utrpenia. Či už v novších alebo starších hrách, osud tragických postáv často spečatí ich vlastný charakter, ich chyby alebo nadradené sily.
D’Cid od Pierrea Corneilleho, v réžii Denisa Podalydèsa, bude uvedený v Divadle Porte Saint-Martin od 26. marca do 17. mája 2026.
Comédie-Française uvádza Hamleta v réžii Iva Van Hoveho v Odéone 6e od 21. januára do 14. marca 2026.
Parížske divadlá: Miesta s bohatou históriou a kultúrnym významom
Paríž, známy ako mesto svetla, je svetoznámy svojou bohatou kultúrnou a umeleckou scénou. Medzi jeho mnohými skvostmi majú divadlá osobitné miesto, pretože stelesňujú dušu a históriu mesta. Théâtre de la Ville - Sarah-Bernhardt, ktoré sa nachádza oproti Hôtel de Ville, je jedným z najstarších v Paríži. Bolo založené v 19. storočí a hostilo najväčšie mená francúzskeho a svetového divadla, od Molièra až po Sarah Bernhardt.
Ďalšie divadlo Théâtre des Champs-Élysées s architektúrou v štýle art deco je jedným z mála divadiel, ktoré si zachovali pôvodnú výzdobu. Théâtre du Palais-Royal je ďalším z klenotov hlavného mesta. Théâtre de l'Odéon je ďalším divadlom, ktoré musíte vidieť.
Théâtre du Châtelet je divadlo v Paríži, ktoré sa nachádza na Place du Châtelet v 1. obvode. Bolo otvorené v roku 1862 a dnes slúži predovšetkým na operné predstavenia a koncerty klasickej hudby. Má kapacitu 1923 miest. Budova je od roku 1979 chránená ako historická pamiatka.
Divadlo navrhol architekt Gabriel-Jean-Antoine Davioud z príkazu baróna Haussmanna. Výstavba prebiehala v rokoch 1860-1862 na Place du Châtelet , kde oproti vyrástlo súčasne Théâtre de la Ville. Divadlo bolo slávnostne otvorené pod názvom Théâtre impérial du Châtelet (Cisárske divadlo Châtelet) 19. Na začiatku 20. storočia sa v divadle začala hrať aj opereta, balet a prebiehali tu koncerty. V roku 1909 tu vystupoval Ďagilevov Ruský balet.
V roku 1979 prevzalo divadlo mesto Paríž. Po dôkladnej rekonštrukcii bolo divadlo v roku 1980 opäť otvorené pod názvom Théâtre musical de Paris (Parížske hudobné divadlo). Hrali sa tu operety a opery. V roku 1989 bola v divadle vylepšená akustika a divadlo získalo opäť svoj historický názov Théâtre du Châtelet . Foyer bolo vyzdobené freskami s námetom dejín hudby, ktoré vytvoril pôvodom taliansky maliar Valerio Adami. Od roku 1993 v divadle každoročne hosťuje Philharmonia Orchestra London.
Théâtre du Châtelet, ktoré sa nachádza v blízkosti Hôtel de Ville, je inštitúcia venujúca sa tancu, hudbe a divadelnému umeniu.
Théâtre des Bouffes du Nord, ktoré v 70. rokoch 20. storočia?
Inovatívne prístupy a adaptácie
Divadlo Astorka si zvolilo na adaptáciu dobrý text. Dvojici Jakubovi a Jurajovi Nvotovcom sa poetika novely hodí. Malý človek zomletý mašinériou moci či princíp prirodzene produkujúci smiech cez slzy akoby reprezentovali ich divadelný svetonázor. K textu pristúpili inovatívne, s ohľadom na požiadavky divadla, a akcentovali línie odovzdávajúce odkaz dnešnému divákovi.
Súčasnosť v pohybe - tak by sme mohli pomenovať aj podobu sezóny 2015/2016 v Činohre SND. Pritom horizont záujmu divadla sa z pohľadu na slovenské pomery v národno-geografickom rozmere, ktorý tematizoval predošlú sezónu, preniesol na globálnu problematiku.
Občas sa diskutuje o tom, či epická literatúra má miesto na javisku. Niektorí sú zásadne proti a argumentujú tým, že veď sa ešte „všetky hry nehrali“. Iní v nej vidia konkurenciu a útočia na divadlá, že málo inscenujú pôvodnú dramatiku, rozumej texty napísané špeciálne pre javisko. Realita je taká, že epika, konkrétne veľké romány, sa v určitých vlnách masívne zmocňujú javísk. Moderné divadlo totiž už netrpí normatívnosťou, úzko dramatický kánon ho nezväzuje. Býva to pre divadlá i divákov neraz obohacujúce, keď môžu z množstva atraktívnych románových príbehov a sond do spoločnosti profitovať.
Ak niekto vzhľadom na názov očakával, že uvidí výjavy vojnového besnenia či dav zmrzačených vojakov vracajúcich sa z frontu, skrátka celé to obrazové klišé, ktoré máme uskladnené v pamäti vďaka napozeranej audiovizuálnej tvorbe, tak na to musel rýchlo zabudnúť. Od prvého okamihu predstavenia sme vlákaní do magického režisérovho sveta, ktorý tému vojny sprostredkúva cez filter výraznej, dnes už dobre známej osobnej štylizácie.
Prvá slovenská Oresteia! Konečne, povie si kultúrny fajnšmeker. No kritik-realista odchádza z inscenácie v rozpakoch. Hoci celý rad pozoruhodných riešení sa jej nedá uprieť. Ani zmysluplnosť jej uvedenia. Naopak. Osobne, ako milovníčka antiky, obe inscenácie, aj Aristofanove Oblaky, aj Aischylovu Oresteiu, vítam. Lenže tú druhú nie bez výhrad.
Taky plné divadlo ako na druhej repríze Mikve 30. októbra som ešte v Aréne nezažila. 30. októbra. Je potešiteľné, že exotická hra zaujala slovenského diváka. A že predpoklad úspechu, ktorý v nás navodila inscenácia pražského Národného divadla tejto hry, sa naplnil.
„Bulvár - na ktorý sa chodí ako na koktail, na šou do Folies-Bergeres alebo na vrchol Eiffelovej veže a na ktorý nás pravidelne vo svojich špeciálnych vysielaniach pozýva televízia - je bezpochyby žáner dobre zakorenený v elegantných štvrtiach a v estetickom vedomí.
Nevzniklo veľa významných hier o normalizácii, okrem hier Rudu Slobodu, na rozdiel od filmu, ktorý sa úspešne s nedávnou minulosťou vyrovnáva (či už český alebo najnovšie aj slovenský - Muzika). Špeciálnym subžánrom vnútri hier z predprevratového obdobia by boli drámy s tematikou spolupráce s ŠTB. Je to bolestivá ale integrálna súčasť totalitného režimu a bez jej pertraktovania sa o charaktere zriadenia, v ktorom sme žili, nepovie to podstatné.
Tu je jeho obsah: odohráva sa v dnešnej Petržalke. Po prečítaní si scenára a zhliadnutí inscenácie si môžeme povedať, parafrázujúc podtitul Jarryho Kráľa Ubu, že „odohráva sa v Petržalke čiže nikde“. Taká je to tá Petržalka, fiktívna krajina, akýsi no man´s land. Lebo iba dve reálie od autora ju charakterizujú: ide v nej o drogy a o alkohol. Tak to je naozaj priveľmi klišéovitá definícia legendárneho bratislavského sídliska.
Monsieur Nobek učí francúzštinu - SNL
tags: #sucasne #francuzske #divadlo