Slovenská kuchyňa je známa svojou pestrosťou a výdatnosťou, pričom sa v nej miešajú vplyvy susedných krajín ako Česko, Maďarsko, Poľsko či Ukrajina. Napriek tomu sú v našej kuchyni jedlá, ktoré pretrvali stáročia a sú spojené s našimi predkami. Poďme sa pozrieť na to, ako vyzeralo stravovanie v minulosti a ktoré z týchto tradičných jedál sa tešia obľube aj dnes.
Slovenská kuchyňa v minulosti
Naši predkovia boli prevažne poľnohospodári, čo výrazne formovalo ich stravovanie. Jedlá obsahovali veľa strukovín a zeleniny, ktoré si sami pestovali. Bežne používali aj metódy konzervovania potravín ako údenie, solenie či sušenie. V stredoveku sa na trhoch bežne predávali ryby a mäso, a rozšírilo sa aj vinohradníctvo.
Národná gastronómia je súčasťou kultúry každého etnika. Sú to jedlá a nápoje, ktoré sú charakteristické pre daný národ a sú ovplyvnené určitými podmienkami, ktoré ho formovali. Ide predovšetkým o prírodné, pôdne a klimatické faktory, ktoré vplývali na charakter a vývoj stravy, ale aj tradície, ktoré si ľudia po stáročia pestovali. Tak ako pri iných národoch aj tradičná strava Slovenska v minulosti závisela od okolitej prírody. Človek čerpal z toho, čo mu príroda ponúkala. Tento koristný spôsob obživy sa prejavoval v zbere lesných plodov, či lovení zvery.
Už starí Slovania sa živili predovšetkým poľnohospodárstvom, ktoré významne ovplyvnilo ich stravovanie. Kuchyňa pozostávala z rozmanitých druhov strukovín a zeleniny, ktoré si vedeli dopestovať. Cudzie im však nebolo ani konzervovanie potravín formou údenia, solenia, sušenia alebo kvasenia.
Z rôznych historických prameňov vyplýva, že v minulosti sa na hygienu dbalo podstatne menej. To však neplatilo o kuchyni. O tom, že v nej muselo byť čisto, svedčí aj nápis kuchárskeho radcu zo 16. storočia, ktorý pripomínal, že nečistota v kuchyni môže byť nebezpečná pre zdravie. Staré kuchárske knihy často pripomínali dôležitosť hygieny pri príprave jedál.
Strava bola rôznorodá a závisela od ekonomického postavenia rodiny. V chudobnejších domácnostiach sa jedlo zvyklo podávať dvakrát až trikrát denne, pričom ráno dominovali polievky a chlieb. Mäso a strukoviny boli základom obeda a večere, čo sa dodnes nezmenilo. Dochucovalo sa rascou, cibuľou, cesnakom a bylinkami, pričom niektoré koreniny, ako napr. klinčeky, boli vzácnosťou.
Základná časť stravy na celom našom území bola zväčša rastlinného charakteru. Základnými surovinami boli prevažne obilniny, strukoviny, zemiaky a niektoré druhy zeleniny. V horských oblastiach sa dopĺňala predovšetkým mliečnou stravou, v nížinných skôr mäsitou stravou.
Chlieb a obilniny - základ stravy
Chlieb bol neoddeliteľnou súčasťou stravy už od 14. storočia. Piekol sa z rôznych druhov múky a neskôr aj zo zemiakov. Chlieb mal pre Slovákov nielen praktický, ale aj symbolický význam, a preto sa s ním zaobchádzalo s veľkou úctou.
Sú považované za základnú potravinu slovenského obyvateľstva. Ide predovšetkým o kašovité jedlá, ktoré sú považované za jedno z najstarších jedál pripravovaných z rozličných plodín - pohánka, jačmeň, ovos, proso, ale i fazuľa, hrach, bôb a neskôr i zemiaky, kukurica. Za základ stravy bol vždy považovaný chlieb, ktorý je dodnes považovaný za prejav úcty hostiteľa.
Predovšetkým základ stravy tvorili tzv. chlebové obilniny - pšenica a raž. Chlieb sa väčšinou piekol z ražnej múky, ku ktorej sa pridávali ďalšie druhy múky, prípadne iné suroviny, napríklad od 19. storočia - veľmi obľúbené zemiaky. Obľúbené v jesennom období boli ako samostatné jedlo jačmenné krúpky, napríklad s hubami alebo ako prídavok do mliečnych polievok. Z pohánky (tatarky) sa varili kaše, haluška či tzv. tatarčené pirohy - varené cestoviny plnené bryndzou alebo varenými zemiakmi. V súčasnosti obľúbená kukurica sa na Slovensku spracovávala a konzumovala od polovice 19. storočia, znova vo forme kaše z kukuričnej múky a mlieka.
Tradičné múčne a cestovinové jedlá
K archaickejším prípravám chleba možno prirovnať i iné jedlá, ako napr. lokše, či haruľa. K tradičným jedlám radíme aj placky, ktoré sa pripravovali z múky a vody.
K tradičným múčnym jedlám patria v slovenskej kuchyni i varené cestoviny. Zo starších druhov sú známe trhance (cestovina sa prstami trhala a hádzala do horúcej vody), v súčasnosti sú známejšie slíže, či rezance (cestovina sa krájala nožom). Z varených cestovín sa zachovali aj rôznymi plnkami plnené cestoviny, známe ako pirohy, alebo perky.
Na východnom Slovensku sú pirohy obzvlášť populárne a rozmanité, pričom sa často robia trojuholníkové. Špecifické sú aj tzv. tatarčané pirohy, ktorých cesto je kombináciou pšeničnej hladkej múky a pohánkovej. Plnky východniarskych pirohov sú rôzne - zemiaky, bryndza, tvaroh, lekvár alebo kyslá kapusta.
Polievky a omáčky
Tradičná strava Slovenska je typická aj množstvom polievok a omáčok. Pripravovali sa z rozličných surovín. Najtypickejšie sú pripravované zo zeleniny (fazuľa, hrach, cícer, šošovica, či kapusta a pod.). Tradičnou slovenskou polievkou je demikát, pripravovaná z bryndze.
Zo zeleninových jedál obohacovala veľmi výrazne stravu kyslá kapusta - v polievkach (obohatených napr. údeným mäsom, klobáskami či sušenými hubami), v hustých prívarkoch s cestovinami a krúpami alebo surová k vareným zemiakom.
Výdatná hubová polievka pochádza zo Šariša, ale je rozšírená vo viacerých regiónoch východného Slovenska. Výdatná polievka sa jedáva najmä na Vianoce a jej názov je odvodený od toho, že sa do nej máča chlieb. Pôvodný jednoduchý recept pozostávajúci z hríbov a kyslej kapustnej šťavy sa časom vylepšil pridávaním údeneho mäsa, klobásy a smotany.
Východné Slovensko je regiónom pokladov. Jedným z nich je aj mačanka, výdatná hubová polievka pochádzajúca zo Šariša, rozšírená vo viacerých regiónoch východného Slovenska. Výdatná polievka sa jedáva najmä na Vianoce a jej názov je odvodený od toho, že sa do nej máča chlieb. Pôvodný jednoduchý recept pozostávajúci z hríbov a kyslej kapustnej šťavy sa časom vylepšil pridávaním údeneho mäsa, klobásy a smotany.
Ciberej je mliečna zemiaková polievka, ktorá pochádza z regiónu Abov. V prvej polovici minulého storočia bola na jedálničku miestnych aspoň raz do týždňa, keďže sa skladá zo surovín, ktoré museli byť vždy doma. Tak ako väčšina východniarskych polievok, aj ciberej sa zajedá chlebom.
Mäso a živočíšne produkty
Mäsité pokrmy nehrali v minulosti v slovenskej strave významnú úlohu. Jedli sa predovšetkým vo sviatočné dni alebo pri významných rodinných udalostiach, akými boli napr. svadba, krstiny a pod. Do konca 19. storočia sa väčšinou konzumovala baranina, južnejšie oblasti využívali bravčovinu. V tomto období bola aj príprava mäsa striedmejšia. Mäso sa väčšinou len varilo v slanej vode, nie ako dnes, keď sú obľúbené aj iné úpravy, ako i pečenie, či dusenie. Tieto novšie úpravy sa objavujú až po 2. svetovej vojne.
K typickým mäsovým špecialitám patria zabíjačkové jedlá. Takéto mäso sa uchovávalo údením. Chutné boli údené stehná, rebrá, či slanina. Hlavné zabíjačkové špeciality zastupujú zabíjačkové kaše a hurky. Za charakteristickú mäsovú špecialitu sa považuje tzv. zbojnícka pečienka, známa aj ako živánska pečienka.
Mäso bolo v stredovekej strave luxusom, ktorý si mohli dovoliť najmä bohatší obyvatelia. Hovädzie, bravčové, ovčie a kozie mäso sa konzumovalo pri slávnostných príležitostiach a sviatkoch. Bežní ľudia sa uspokojili s menším množstvom mäsa, ktoré získavali lovom divej zveri, chovom hydiny a ošípaných. Dôležitým zdrojom živočíšnych bielkovín boli aj mliečne výrobky, ako mlieko, syr, tvaroh a maslo. Vajcia sa získavali od chovaných sliepok a kačíc.
V tradičných roľníckych rodinách sa dôraz kládol na ranné jedlo, ktoré sa považovalo za hlavné a ďalšie teplé jedlo sa konzumovalo večer. U iných vrstiev obyvateľstva dochádzalo už počas stredoveku k postupnému rozširovaniu počtu jedál a dvojčlenný stravovací poriadok sa menil na troj a viacčlenný. V tomto procese zohral významnú úlohu najmä vplyv mestského obyvateľstva, ktorého štýl života a rytmus práce vyžadoval iné princípy konzumácie jedla ako u roľníckej vrstvy. Pre nich bol typický trojčlenný stravovací poriadok, s hlavným jedlom podávaným na poludnie. V roľníckom prostredí však pretrvávalo podávanie hlavného jedla ráno, pred započatím práce, keď sa pripravovali sýte jedlá: husté polievky, kaše, cestoviny, obedovali sa zvyšky od raňajok a na večeru sa znova varili teplé sýte jedlá.
Naši predkovia si z času na čas dopriali aj kúsok mäsa, ktorého v tých časoch nebolo veľa. Samozrejme, panské stoly sa pod ťarchou diviny, husaciny, hovädziny či bravčoviny priam prehýbali. Ku každému druhu mäsa museli mať špeciálnu omáčku na víne či pive. Chudobnejší chovali zvieratá predovšetkým na mlieko, vajíčka či kožušinu. Raz do roka sa zvykla konať dlhoočakávaná udalosť - zabíjačka. Stretla sa na nej rodina, priatelia, do sýtosti sa najedli a upravili mäso tak, aby mohli zo zásob čerpať dlhý čas. Svoje miesto na stole mali aj ryby, ktoré kresťania nevnímajú ako mäso.
K základným zložkám stravy patrili vždy aj mliečne produkty. V súčasnosti sa pije predovšetkým mlieko kravské, no za tradičné je považované aj kozie, s ktorým sa môžeme stretnúť aj dnes na dedinách, či v horských oblastiach. V minulosti sa zvyklo konzumovať aj ovčie mlieko. Obľúbenými mliečnymi produktmi sú tvaroh, smotana, cmar, hrudkový syr z ovčieho mlieka, maslo, žinčica, srvátka. Osobitými druhmi syra na Slovensku sú oštiepky a parenice.
Z mlieka sa získavalo maslo. Chudobnejšie obyvateľstvo používalo aj menej kvalitné živočíšne tuky (baraní a hovädzí loj). V 30. a 40. rokoch 20. storočia začali vznikať priemyselné podniky, ktoré vyrábali konzumný olej a tuky z domácich olejnín alebo z importovaných rastlín, ako sója a podzemnica olejná.
Na začiatku 20. storočia sa presadila konzumácia bravčového mäsa. Rozšírený bol chov hovädzieho dobytka, najmä v horských a podhorských oblastiach, kde sa choval predovšetkým ako zdroj mlieka, mäso sa jedlo na vidieku len príležitostne. V 20. storočí začal klesať aj tradičný chov kôz, len prechodne sa rozšíril v 30. rokoch, pretože obyvateľstvo vlastniace málo pôdy mohlo chovať iba zvieratá nenáročné na krmoviny a ustajnenie. Aj chov kôz bol orientovaný na mlieko. V horských a podhorských oblastiach Slovenska sa chovali ovce na mäso a mlieko. Na Slovensku bol rozvinutý chov hydiny.
Spotreba mäsa na Slovensku bola aj v medzivojnovom období oveľa nižšia ako celoštátny priemer, pričom časť živočíšnej produkcie sa neustále vyvážal na zahraničné trhy. Spotreba mäsa a mäsových výrobkov začala na slovenskom vidieku postupne stúpať až od polovice 20.storočia.
Zemiaky a zelenina
Zemiaky, ktoré sa do Európy dostali z Ameriky, zmenili slovenskú kuchyňu. Spočiatku sa prijímali len pozvoľna, no v 19. storočí sa stali základom stravy, najmä v chladnejších oblastiach. Pripravovali sa na množstvo spôsobov - ako príloha, prívarky, placky (harule) či lokše.
Keď sa do Európy a na naše územie dostali z Ameriky zemiaky, nastal v stravovaní našich predkov veľký prevrat. Ich zaradenie do jedálničkov bolo veľmi pomalé a až v 19. storočí sa stali plnohodnotnou súčasťou slovenskej kuchyne. Zemiaky predstavovali pre Slovákov druhý chlieb. Navyše ich pestovaniu sa darilo aj v severných a chladnejších oblastiach. Ich použitie bolo skutočne všestranné.
Zemiaky tvorili dôležitú súčasť stravy. Boli dôležitou pracovno-spoločenskou udalosťou rodiny. Kedysi sa chovalo a spracovávalo viac oviec, v 20. storočí sa však v dedinských domácnostiach robí predovšetkým zabíjačka ošípaných, z ktorej sa pripravuje aj väčšina mäsových pokrmov.
Zelenina a strukoviny tvorili pevnú súčasť stravy našich predkov. Napríklad zelená fazuľka alebo zelený hrášok boli súčasťou prívarkov a polievok, ktoré sa zahusťovali cestovinami. Na Slovensku sa pestoval hrach, šošovica, bôb, aj cícer.
Najrozšírenejšími tukmi bola bravčová masť a slanina, v bohatších oblastiach južného Slovenska aj hydinový tuk.
Sladké jedlá a dezerty
I keď sa sladké jedlá piekli najmä počas sviatkov, postupne sa stali súčasťou každodenného života. Medzi obľúbené tradičné dezerty patrili štrúdľa, skalický trdelník a ďalšie pečivo, ktoré sa podávalo pri rôznych príležitostiach.
Aj keď bola chudoba na Slovensku veľká, predsa sa nezriedka našiel kúsok múky nazvyš, aby mama napiekla deťom chutné koláče. Neboli bežným pokrmom, skôr sviatočným - na Vianoce a Veľkú noc. Keď najhoršie časy pominuli, sladké pečivo vo forme závinov a štrúdlí sa stalo súčasťou každodenného jedálnička. Postupne k nim pribúdali kysnuté koláče, pečené a parené buchty, bábovky či žemľovka. Slávnostnejšími druhmi boli mačacie oči, medvedie labky, medovníky, štedrák, šúľance, laskonky, na Troch kráľov k nim pribudli na Záhorí a Myjave fánky a tiež opekance, nazývané aj bobaľky alebo pupáky.
Štrúdľa je milovaná azda v celej Európe, no tá ťahaná je slovenskou špecialitou. Vďaka svojej jednoduchosti bola jedlom chudobných. Dostala sa k nám pravdepodobne vo forme tureckého pečiva baklava ešte v roku 1453. Krupinské ťahanie štrúdle Krátko nato ho s malou obmenou receptu nazvali v Rakúsku závinom a plnku v ňom obmieňali. Prvá písomná zmienka o závine už ako štrúdli pochádza z roku 1796 vďaka Márii Terézii.
Skalický trdelník je jeden z najobľúbenejších sladkých kysnutých koláčov na Slovensku. Zrodil sa a dodnes sa pečie na Záhorí, konkrétne v oblasti Skalice. Jeho výroba sa datuje do 19. storočia, keď podľa ľudových povedačiek žil v Skalici maďarský básnik a spisovateľ gróf Jozef Gvandániy. Recept na trdelník vlastnil práve jeho osobný kuchár. Na konci storočia sa zo súkromnej kuchyne grófa rozšíril do domácností na Záhorí a začal sa objavovať na miestnych jarmokoch. Výroba sa začala naplno až v polovici 20. storočia. Do Skalice dodnes chodia ľudia za gastronomickým zážitkom - ochutnať mäkký a na povrchu chrumkavý skalický trdelník s orieškami, čokoládou, so škoricou či s makom.
Skalický trdelník bol prvý z prihlásených slovenských tradičných výrobkov, ktorý získal ochranné zemepisné označenie v rámci celej Európskej únie registrované Európskou komisiou.
Košický med je cukrovinka, ktorá má svoj pôvod už v názve. Ide o vylepšenú verziu známeho tureckého medu, teda dvoch oblátok spojených sladkým krémom. V tom košickom sú v plnke aj oriešky a želé. Pochúťku už nemusíte hľadať v obchode, ale dá sa nájsť množstvo receptov, podľa ktorých si dezert môžete urobiť aj doma.
Nápoje
Základnou tekutinou od nepamäti bola voda. Slovensko je bohaté aj na mnohé minerálne pramene, ktoré svojou blahodárnou silou pôsobia na zdravie ľudí. Popri týmto tradičným nápojom sú na Slovensku rozšírené aj alkoholické nápoje. Za najstarší alkoholický nápoj je považovaná medovina. Južná časť Slovenska sa vyznačuje vínom. Z ďalších alkoholických nápojov sú pre Slovensko typické pálenky, ktorých pomenovania sú odvodené od pripravovanej suroviny. Známa je slivovica, borovička, čerešňovica, hruškovica, ražovica, či terkelica. Pivo bolo známe už od stredoveku a pripravovalo sa predovšetkým z jačmenného sladu.
Východ Slovenska je aj rajom vinárov, a to vďaka vinohradníckej oblasti Tokaj, ktorá leží na rozhraní Maďarska a Slovenska. Tunajšie víno sa vyrába výlučne z hrozna odrôd Furmint, Lipovina, Muškát žltý a Zeta sú charakteristické svojou zlatavou farbou. Vinári ocenia najmä troj, štvor, päť a šesťputňový tokajský výber.
Zemplínske špeciality
Zemplín, malebný región na východnom Slovensku, má bohatú históriu, ktorá siaha až do obdobia Veľkej Moravy. V 14. storočí, v období stredoveku, bol Zemplín svedkom významných zmien v spoločnosti, hospodárstve a kultúre. Jednou z oblastí, ktorá prešla vývojom, bola aj kuchyňa.
Hoci priame písomné záznamy o stravovaní bežných ľudí v Zemplíne v 14. storočí sú vzácne, môžeme si vytvoriť obraz o ich jedálničku na základe archeologických nálezov, etnografických štúdií a analógií s inými regiónmi stredovekej Európy.
Základné potraviny v Zemplíne v 14. storočí
Základom stravy obyvateľov Zemplína v 14. storočí boli obilniny, strukoviny, zelenina a ovocie. Pestovanie obilnín, ako pšenica, jačmeň, raž a ovos, bolo rozšírené a tvorilo hlavný zdroj kalórií. Obilniny sa mleli na múku a používali sa na prípravu chleba, kaší a placiek. Strukoviny, ako hrach, fazuľa a šošovica, boli dôležitým zdrojom bielkovín. Zelenina, ako kapusta, repa, mrkva, cibuľa a cesnak, sa pestovala v záhradách a slúžila na obohatenie jedálnička o vitamíny a minerály. Ovocie, ako jablká, hrušky, slivky a čerešne, sa zbieralo v sadoch a lesoch a konzumovalo sa čerstvé alebo sušené.
Mäso a živočíšne produkty v Zemplíne
Mäso bolo v stredovekej strave luxusom, ktorý si mohli dovoliť najmä bohatší obyvatelia. Hovädzie, bravčové, ovčie a kozie mäso sa konzumovalo pri slávnostných príležitostiach a sviatkoch. Bežní ľudia sa uspokojili s menším množstvom mäsa, ktoré získavali lovom divej zveri, chovom hydiny a ošípaných. Dôležitým zdrojom živočíšnych bielkovín boli aj mliečne výrobky, ako mlieko, syr, tvaroh a maslo. Vajcia sa získavali od chovaných sliepok a kačíc.
Zemplínske dubové jedlá
Hoci presný význam spojenia "zemplínske dubové jedlá" nie je priamo známy z historických záznamov, môžeme predpokladať, že dub mohol hrať určitú úlohu v stravovaní alebo kuchynskej praxi v regióne. Dubové drevo sa mohlo používať na údenie mäsa, čo dodávalo jedlám charakteristickú chuť a predlžovalo ich trvanlivosť. Žalude, plody duba, sa v minulosti používali ako náhrada obilnín v období hladu. Po dôkladnom spracovaní sa žalude mleli na múku a pridávali sa do chleba a kaší. Kôra z duba sa mohla používať na prípravu trieslovín, ktoré sa používali pri konzervovaní mäsa a zeleniny.
Príprava jedál v Zemplíne
Príprava jedál v stredoveku bola náročná a časovo náročná činnosť. Varenie prebiehalo v otvorených ohniskách alebo v hlinených peciach. Na varenie sa používali hlinené hrnce, kovové kotlíky a drevené misy. Jedlá sa dochucovali soľou, bylinkami a korením, ktoré sa získavali z miestnych zdrojov alebo dovážali z cudziny.
Príklad stredovekého jedálnička v Zemplíne
Na základe dostupných informácií si môžeme predstaviť približný jedálniček obyvateľa Zemplína v 14. storočí: Raňajky: Chlebová placka s tvarohom a cibuľou, zapíjaná kyslým mliekom. Obed: Jačmenná kaša s hrachom a údeným bravčovým mäsom, kapustová polievka. Večera: Chlieb s maslom a cesnakom, sušené ovocie.
Vplyv udalostí na stravovacie návyky
Je dôležité si uvedomiť, že stravovacie návyky v 14. storočí boli ovplyvnené faktormi ako podnebie, úroda a spoločenské postavenie. V období neúrody a hladomoru sa jedálniček obmedzil na najzákladnejšie potraviny a ľudia boli nútení hľadať alternatívne zdroje potravy, ako napríklad žalude.
Východné Slovensko je regiónom pokladov. Aj tých kulinárskych.
1. Trojuholníkové a tatarčané pirohy
Pirohy sú hneď po haluškách druhým najslávnejším tradičným slovenským jedlom. Nikde však nie sú také populárne a rozmanité ako na východnom Slovensku, kde má snáď každý región vlastný recept. Narozdiel od zvyšku Slovenska sa na východe robia pirohy väčšinou trojuholníkové. Ďalším špecifikom sú tzv. Tatarčané pirohy. Rozdiel medzi klasickými a tatarčanými pirohmi je v ceste. Cesto tatarčaných pirohov sa vyrába kombináciou pšeničnej hladkej múky a pohánkovej. Plnky východniarskych pirohov sú rôzne - zemiaky, bryndza, tvaroh, lekvár alebo kyslá kapusta.
2. Džadky
Tradičné východniarske džadky (alebo džatky) sú valčeky zo zemiakového cesta, ktoré sa podľa tradičného receptu podávajú s roztopenou bravčovou masťou a slaninou. Svoj pôvod majú u Goralov, no rozšírili sa po celom východnom Slovensku. Dnes existuje mnoho vylepšených variant jedla, vrátane džadkov s kyslou kapustou, bryndzou či kyslou smotanou.
3. Košický med
Cukrovinka, ktorá má svoj pôvod už v názve. Ide o vylepšenú verziu známeho tureckého medu, teda dvoch oblátok spojených sladkým krémom. V tom košickom sú v plnke aj oriešky a želé. Pochúťku už nemusíte hľadať v obchode, ale dá sa nájsť množstvo receptov, podľa ktorých si dezert môžete urobiť aj doma.
4. Mačanka
Výdatná hubová polievka pochádza zo Šariša, ale je rozšírená vo viacerých regiónoch východného Slovenska. Výdatná polievka sa jedáva najmä na Vianoce a jej názov je odvodený od toho, že sa do nej máča chlieb. Pôvodný jednoduchý recept pozostávajúci z hríbov a kyslej kapustnej šťavy sa časom vylepšil pridávaním údeneho mäsa, klobásy a smotany.
5. Tokajské víno
Východ Slovenska je aj rajom vinárov, a to vďaka vinohradníckej oblasti Tokaj, ktorá leží na rozhraní Maďarska a Slovenska. Tunajšie víno sa vyrába výlučne z hrozna odrôd Furmint, Lipovina, Muškát žltý a Zeta sú charakteristické svojou zlatavou farbou. Vinári ocenia najmä troj, štvor, päť a šesťputňový tokajský výber.
6. Holúbky
Hoci názov evokuje vtáka, holúbky s tými skutočnými holubmi nemajú nič spoločné. Ide o kapustné listy plnené mletým bravčovým mäsom a ryžou. Toto jedlo je tradičným svadobným pokrmom a na východniarskej svadbe sa väčšinou podáva ako záverečný chod.
7. Bobaľky
Typický vianočný pokrm inde známy ako pupáky či opekance sa na východe volá bobaľky. Bobaľky z kysnutého cesta podávané s makom, medom a mliekom sú bodkou štedrovečernej večere. Mak v minulosti nechýbal na štedrovečernom stole najmä preto, že bol symbolom hojnosti.
8. Ciberej
Dnes Slováci ciberej poznajú skôr ako priezvisko moderátora Bruna. Pre rodených východniarov má však iný význam. Ciberej je mliečna zemiaková polievka, ktorá pochádza z regiónu Abov. V prvej polovici minulého storočia bola na jedálničku miestnych aspoň raz do týždňa, keďže sa skladá zo surovín, ktoré museli byť vždy doma. Tak ako väčšina východniarskych polievok, aj ciberej sa zajedá chlebom.
9. Kuľaša
Jedlo, ktoré s gulášom nemá nič spoločné, teda okrem podobného názvu. Kuľaša je kaša, ktorá sa varila na večeru zo zemiakov alebo kukuričnej krupice. Polievala sa opraženou slaninou na masti a zapíjala sa kyslým mliekom. Deťom sa podávala s rozpusteným maslom a sladkým mliekom.
10. Paska
Paska je tradičný obradný veľkonočný koláč. Hoci má sladkú chuť a pripomína vianočku, na východe sa jedáva k slaným veľkonočným raňajkám pozostávajúcim z údenej šunky, klobásy, vaječnej hrudky a plnky. Jeho názov pochádza od veriacich gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi, ktorí Veľkú noc nazývajú Pascha.
11. Kreple
Celé Slovensko má šišky, východniari majú kreple. Málokto vie, že sa toto sladké jedlo, ktoré sa u nás pripravuje najmä na fašiangy, dostalo na Slovensko z Nemecka cez Spiš už v 12. storočí. Názov kreple je odvodený od nemeckého Kreaple. Do cesta pôvodných spišských kreplí sa pridáva aj tvaroh. Zvykli sa piecť posledný štvrtok pred veľkonočným pôstom, počas ktorého sa mastné jedlá už jesť nesmeli.
12. Šariš
Okrem výnimočných jedál má východné Slovensko aj unikátne pivo, na ktoré srdcom východniari nedajú dopustiť. Tento rok oslavuje pivovar spod Šarišského hradu 50. rokov.
Spišský hrad - Dokumentárny film, Svetové dedičstvo UNESCO na Slovensku
