Rozhodnutie o odstavení dieťaťa od matky je významný krok, ktorý si vyžaduje citlivý prístup a informovanosť.
V živote dieťaťa je rovnako dôležitá aj pre jeho rodičov.
Dojčenie a odstavovanie sú spojené s rôznymi predstavami a emóciami, preto je dôležité mať dostatok odborných informácií a podpory.Príprava na odlúčenie
Pri skoršom odstavovaní je dôležité poznať dôvody, aby bolo možné zvoliť vhodné kroky. Môžete zvoliť tempo a postupnosť odstavovania, prestať dojčiť z jedného prsníka a pokračovať v dojčení z druhého, alebo prestať dojčiť v noci a pokračovať v dojčení cez deň. Odstavenie by sa nemalo spájať s neprítomnosťou matky.
Ak chcete, môžete si bez obáv vychutnať toto obdobie, keď vám dieťa dáva najavo, ako veľmi dojčenie potrebuje. Okrem odstavenia máte možnosť uvažovať aj o „čiastočnom odstavení“ (napríklad na noc) alebo o obmedzení dojčenia či o úpravách dojčenia („dojčíme sa len na sedačke v obývačke“) alebo o nejakej forme dojčenia, ktorá by vám vyhovovala. Skúste zistiť, čo presne potrebujete.
Ak je to možné a máte čas, najprv zabezpečte, aby ešte pred odstavením dieťa dobre a dostatočne pestro jedlo rodinnú stravu. V tomto veku dieťa nepotrebuje fľašu ani umelé mlieko na to, aby sa mohlo odstavenie uskutočniť. Nepotrebuje piť kravské mlieko ako „náhradu“ materského mlieka. Doprajte dieťaťu veľa telesnej blízkosti a kontaktu koža na kožu.
Deti sa pri odstavovaní správajú rôzne. To, čo fungovalo susede, nemusí fungovať vám. Ak je to možné, neodstavujte dieťa v čase jeho choroby.
Predlžovania. dieťa, je možné zvážiť, či nezapojiť do procesu radšej otca.
Domáca príprava na škôlku je rovnako dôležitá ako samotná adaptácia v škôlke. Je potrebné si dostatočný čas na adaptačný proces. Odporúča sa doma 2-4 týždne vopred komunikovať s dieťaťom o nástupe do škôlky. Použiť vždy pozitívne vety bez náznaku pochybností. Napr. "Už zajtra pôjdeš do škôlky, kde sa budeš hrať s deťmi." Je dôležité, aby vstup do škôlky nebol pre dieťa spojený s negatívnymi emóciami. Komunikácia s dieťaťom by mala byť vždy pozitívna a povzbudzujúca. Ak dieťa prejavuje strach alebo neistotu, je dôležité ho vypočuť a upokojiť, ale zároveň ho povzbudiť k novým zážitkom. Pozitívny prístup a otvorená komunikácia sú kľúčové pre úspešnú adaptáciu.
V starostlivosti zatiaľ cudzích ľudí. ktoré nemali možnosť napr. zmeny. niektoré sú citlivejšie a prvé dni v škôlke si aj poplačú. procesu. Najkritickejšie bývajú ranné odovzdávania dieťaťa.
Dňa „D“ si doma nadstavte príjemný ranný rituál. Raňajky, príp. má dieťa väzbu na obľúbenú hračku, príp. (ovocie, tyčinku a pod.), zvítajte sa milo s dieťaťom.
Adaptácia na kolektív
Jedným z hlavných cieľov Baby Balance je adaptácia individuality dieťaťa v skupine iných detí v inom ako domácom prostredí. Sme pedagogický projekt, v ktorom ponúkame rodičom s deťmi aktivity primerané veku a zručností dieťaťa. Všetky skúsenosti, či už prostredníctvom pohybových, alebo jemnomotorických aktivít, pomôžu rodičovi aj dieťaťu pri nástupe do materskej školy. Na lekciách môže rodič vidieť reakcie svojho dieťaťa na kolektív, na zmeny, môže pozorovať jeho silné aj slabé stránky. Dieťa je pred nástupom do materskej školy pripravené na obdobie, v ktorom bude odkázané samo na seba.
Ak sa v skupine objaví dieťa, ktoré má problém s adaptáciou, vyhýba sa napr. hluku a väčšiemu počtu ľudí v uzavretej miestnosti, je veľmi dobré, ak rodič komunikuje opisnou formou, čo sa práve deje v miestnosti, hovorí, čo ostatné deti robia. Ak sa dieťa necíti komfortne, môžu tak s rodičom z bezpečnej vzdialenosti sledovať ostatné deti pri hre. Najčastejším dôvodom neúspešných pokusov o návštevu lekcií je opakované nabádanie dieťaťa rodičom potlačiť strach (čo dieťa vedome nedokáže) a vystaviť sa stresu. Trpezlivosť a fyzická aj psychická prítomnosť rodiča pomôžu k odhodlaniu dieťaťa vystúpiť zo svojej komfortnej zóny do neznáma.
Rodičov znepokojuje, ak dieťa iba pozoruje a nič nerobí. Občas rodič s dobrým úmyslom prehovára do tancovania pozorujúce dieťa, ktoré naberá sledovaním ostatných odvahu. Sme rôzni a každý z nás máme svoj vnútorný svet niečím iným jedinečný. Vytvárame tak nevedome prekážku v komunikácii, čo samozrejme vzniká len neporozumením situácie, v ktorej sa dieťa nachádza. Stačí len pozorovať situácie, v ktorých sa dieťa opakovane správa odmietavo a rešpektovať jeho hranice.
Skúsenosti rodičov
"Určite sa netreba dať odradiť prvotným nezapájaním. Áno je ťažké s dieťaťom presedieť celú hodinu, ale potom ten pocit pyšnej matky, keď je dieťa samostatné, smelé, funguje v kolektíve, je na nezaplatenie. Takisto je super, že si dieťa zvykne na kolektív detí, na hluk, krik a potom to pre neho nie je taký sok v škôlke, kde býva zvyčajne oveľa viac detí. Odpozoruje aktivity, cvičenia, interakciu „učiteľ“ vs. deti, ktoré bývajú v dennom režime škôlky. Dieťa sa už vie zapájať a vie, čo sa od neho očakáva."
"Mne to prináša socializáciu, stretnutie s už kamarátkami - či už v podobe mamičiek, ale aj lektorky. Plus navnímam problémy ostatných rodičov a ich detí. Bála som sa, ako to môj syn zvládne - toľko detí, každé iné, každé inak zvláda svoje emócie… Ale na konci dňa je každé stretnutie Baby Balance úspechom. Viem, že je často mimo svojej komfortnej zóny, ale vie, že tam som preňho, že sa môže na mňa spoľahnúť."
"Cvičenia v Baby Balance boli niečo pre nás oboch, lebo som mala pocit, že tam je jeho túžba vstrebávať naplnená. Aj keď väčšinou pozoroval, mal tam na to aj čas a priestor. Veci rád doma predvádzal, ale asi až v 2 rokoch sa cítil dostatočne smelý na to, ukázať to aj na lekciách. Myslím si, že aj vďaka Baby Balance je teraz v kolektíve smelší."
Odlúčenie ako proces dozrievania
Odlúčenie je rovnako traumatizujúce pre deti aj pre rodičov. Prejsť touto fázou je však dôležité: naučiť sa vybrať si samých seba, zbaviť sa ilúzií a stať sa dospelými. Na oboch stranách. V jungovskej psychológii existuje pojem Ja, ktorý zaviedol Carl Gustav Jung. Ja je synonymom celistvosti, symbolom jednoty osobnosti, ktorú človek získava až v procese spoznávania seba samého, svojich potrieb. Odlúčenie prebieha v etapách, keď nastáva čas pripravenosti na nový krok v odlúčení. Úloha rodičov sa zužuje na to, aby dieťaťu nezasahovali do nadobúdania vlastnej identity.
Začnite od seba. Prestaňte veriť vo všemocnosť svojich rodičov a žiť podľa ich inštitúcií. V tejto chvíli si môžete klásť otázky: Čo vám v detstve chýbalo? Čo vám od rodičov chýbalo? Nezáleží na tom, koľko máte rokov alebo koľko životných skúseností máte za sebou. Aj keď dieťa nebolo traumatizované a vyrastalo v normálnej, akceptujúcej rodine, táto rodina mohla mať svoje obmedzenia. Cieľom separácie nie je oddeliť sa od rodiny, ale naučiť sa byť sám sebou a zároveň sa do rodiny za. V tomto procese sa môže objaviť hnev voči rodine, a to je normálne.
Keď sa obraz sveta stane širším, ako vám ukázali rodičia, vpustíte do svojho života nových ľudí a prevezmete zodpovednosť za svoj život. Spoluzávislé zväzky, úplné vyhýbanie sa kontaktu s opačným pohlavím, strach zo vzťahov - to všetko pochádza z neschopnosti budovať hranice.“
Portrét človeka, ktorý prešiel odlúčením a je pripravený pustiť svoje deti, by vyzeral takto: vie, že jeho vlastné pocity a emócie sa nemusia zhodovať s pocitmi a emóciami jeho rodičov, a je s tým spokojný. Svoju históriu z detstva prijíma bez pocitu viny alebo zášti. Nepotrebuje schválenie svojich činov a má silné morálne hodnoty. Takémuto človeku možno povedať čokoľvek, ale vo vnútri má jasnú predstavu o svojich zásluhách a nedostatkoch a kritika ho nevyvedie z miery.
Praktické rady pre odlúčenie
Keď je dieťa celkom maličké, s matkou ho spája silné biologické puto. A tak je celkom prirodzené, že čerstvá mamička ani len nepomyslí na to, že by od dieťaťa mala odchádzať. Záleží vždy na pocite matky a na povahe a správaní sa dieťaťa.
„Okolo pol roka dieťaťa by som sa však nebála toho, aby matka na celý deň odišla. Odporúčam však, aby u neho bola ráno, keď sa prebudí, a hlavne večer až pôjde znovu spať“, radí detská psychologička PhDr. Ilona Špaňhelová. Psychologička si myslí, že matka môže pokojne ísť aj skôr. A čo odlúčenia na celý týždeň, napríklad z pracovných dôvodov, alebo kvôli dovolenke? Kedy to dieťa bez ťažkostí zvládne? „Opäť je to veľmi individuálne. Môže to byť už medzi druhým a tretím rokom dieťaťa.
Ako zvládnuť svoj hnev a agresivitu (najmä na deti)?
Separačná úzkosť
Strach z odlúčenia od dieťaťa je prirodzenou súčasťou života každého rodiča, rovnako ako separačná úzkosť je bežnou a normálnou u detí. Separačná úzkosť sa začína objavovať najčastejšie okolo 8. mesiaca veku dieťaťa. Ide o stav, keď bábätko prejavuje nadmerný strach a úzkosť v čase odlúčenia od človeka, s ktorým má vybudovanú silnú emočnú väzbu. Najčastejšie sa jedná o matku a dieťa.
Separačná úzkosť sa môže prejaviť aj u starších detí, či už okolo 18. mesiaca, alebo počas nástupu do škôlky. Dieťa prejavuje strach voči cudzím, ale aj známym ľuďom, s ktorými sa nevída denne. Je závislé od blízkosti matky a v momente, keď odíde z jeho dohľadu, začína prejavovať úzkosť a pocity strachu.
Ak separačná úzkosť dlhodobo neustupuje, je vhodné vyhľadať odborníka a problém riešiť. Nie je nič efektívnejšie v boji proti strachu, než sa na tieto situácie pripraviť vopred. Opatrovateľka musí sadnúť nielen vám, ale hlavne dieťaťu, ktoré s ňou bude tráviť čas, keď ste mimo domov. Vybudovať vzájomnú dôveru medzi dieťaťom, opatrovateľkou a vami chce čas. Zapojte opatrovateľku do bežných činností, ktoré bude vykonávať v čase vašej neprítomnosti. Dieťa si začne zvykať, že veci, ktoré bežne robíte vy, môže robiť aj niekto iný. Postupne dieťa pripravte aj na vašu neprítomnosť.
Rutina a rituály
Rutina a rituály počas dňa nám dodávajú pocit istoty, že veci fungujú. Z tohto dôvodu je dôležité si vytvoriť rutinu aj na dobu opatrovania. Dodá vám aj dieťaťu istotu, že veci fungujú tak, ako by mali. Skúste naopak opatrovanie v kratších intervaloch a postupne dĺžku opatrovania navyšujte. Pre opatrovanie zvoľte prostredie, kde sa dieťa cíti v bezpečí. S najväčšou pravdepodobnosťou to bude u vás doma. Dieťa sa z ich náručia odťahuje a chce ísť za maminou. Vedzte, že postupom času sa situácia obráti.
Ako odchod zbytočne nekomplikovať?
- Rozlúčte sa krátko a rýchlo. Objatie, bozk a uistenie, že sa vrátite, je dostatočné.
- Dajte najavo, že mu veríte. Povzbuďte dieťa pred opatrovaním. Dajte najavo svoju dôveru, že to zvládne. Môžete ho motivovať na drobnú odmenu, ktorá ho bude čakať po vašom návrate. Neodporúčame však systém odmien zapájať často či pravidelne. Opatrovanie by malo byť prirodzenou súčasťou vášho života, nemalo by byť postavené na forme odmeňovania.
- Nevracajte sa! Akonáhle za sebou raz zabuchnete dvere, zakážte si sa vracať. A to aj v prípade, ak počujete plač. Je dôležité túto fázu prekonať a odísť. Plač vo väčšine prípadoch po niekoľkých minútach prejde.
- Hlavne pokoj. To najdôležitejšie napokon: buďte kľudní, upokojte sa. Nestresujte sa zo situácií, ktoré neovplyvníte. Začiatky bývajú vždy najťažšie, ako pre rodičov, tak aj pre deti.
Je nutné nezabúdať tiež na to, že v jednej rade ste rodičom, ale v druhej rade aj manželkou, partnerkou, sestrou alebo kamarátkou. Jednoducho človekom, ktorý potrebuje čas aj pre seba a svojich blízkych. Separačná úzkosť je prirodzenou súčasťou života dieťaťa.
Riešenie dilemy návratu do práce
Situácia, ktorú riešite, nie je vôbec neobvyklá a v rôznej podobe si tieto otázky kladie veľká väčšina mamičiek vo veku vášho dieťatka. Je to čas, kedy množstvo mamičiek pochybuje o tom, či to, čo zažívajú, je ešte normálne a najmä si vôbec nevedia predstaviť, ako to bude pokračovať ďalej, čo ešte prehlbuje ich obavy. Ak sa porovnávajú dojčené a nedojčené dvojročné deti, tak sa napr. Nie je prekvapivé, že sa cítite vyčerpaná. Z vašej otázky je veľmi cítiť pochybnosti o tom, či je správanie synčeka vôbec ešte v poriadku. Na jednej strane vnímate jeho potreby, vnímate, že to, čo sa deje, je výsledkom toho, že synček vás skutočne potrebuje. Viete si predstaviť, aký bude zúfalý a nešťastný, ak by ste odišli. Vnímate, že starostlivosť oňho bude veľmi ťažká aj pre jeho ocka alebo starých rodičov, práve preto, že viete synček bude asi veľmi plakať a bude ťažké ho utíšiť.
Vaše vlastné pocity nenaplnených potrieb sú ešte intenzívnejšie, ak sa k tomu pridávajú aj „dobré“ rady okolia, ktoré vám rozpráva o tom, že dvojročné dieťa by už malo vedieť prespať celú noc, že by už nemalo byť tak naviazané na matku, že to už nie je v poriadku, že musíte byť veľmi unavená a psychicky aj fyzicky vyčerpaná. Je zrejmé, že v tejto situácii sa musí niečo zmeniť.
Pretože na takýchto osobných stretnutiach je omnoho viac priestoru pre to, aby matka mohla rozprávať o svojich pocitoch, o svojej vyčerpanosti, o tom, ako má pocit, že už ďalej nevládze a súčasne dostala spätnú väzbu od mamičiek, ktoré s deťmi v podobnom veku, prežívajú veľmi podobné pocity, od mamičiek, ktoré majú staršie deti a ktoré prišli na riešenia, ktoré im pomohli pokračovať ďalej. Mamičky v tejto situácii univerzálne hovoria, že podobne ako vy, túžili po tom, aby aspoň na 1-2 dni mali priestor len pre seba a snažili sa nájsť spôsob, ako by mohli stráviť tento čas bez dieťaťa.
Tipy pre matky
- Pre niektoré matky to znamenalo mať možnosť ísť párkrát týždenne behať, alebo plávať či inak športovať.
- Pre iné to znamená mať možnosť ísť von za kamarátkami do kaviarne.
- Alebo mať čas na upratanie domácnosti, či pravidelný čas, v ktorom varia a nemajú neustály stres z toho, že doma nie je čo jesť.
- Ak viete, že vaše dieťatko potrebuje prežiť poobedňajší spánok s vami, pokúste sa aktivity, ktoré...
Keď je dieťa odlúčené od svojej najbližšej osoby na dlhší čas, mení sa spôsob, ako sa s touto preň veľmi vážnou situáciou vyrovnáva:
- Najprv dieťa protestuje. Kričí, plače, volá „mami“ a čaká, že mamička príde ako inokedy, keď ju volá dosť dlho.
- Potom začne byť dieťa zúfalé. Keď mamička neprichádza, začne dieťa strácať nádej a prestane kričať. Odvráti sa od okolia a skľúčené sa stiahne do seba. Odmieta kontakt s inými ľuďmi (ustupuje, odstrkuje ich), odmieta hračky… Typickým prejavom je hlava zaborená do vankúša.
- Nakoniec sa dieťa od matky odpúta. Postupne potlačí svoje city k nej a otvorí sa starostlivosti iného dospelého, ktorý mu nahrádza materskú starostlivosť.
Keď sa však dlho neobjaví nikto, kto by sa správal matersky, bude mať dieťa sklon stratiť vzťah k ľuďom vôbec a skôr sa citovo pripútať k veciam, k stabilným objektom.
Fáza protestu, zúfalstva a odpútania môže byť u každého dieťaťa rôzne dlhá. Závisí to od jeho temperamentu a situácie. Dve rovnako vychovávané a milované deti sa nemusia správať rovnako.
Strach zo straty
Tieto reakcie dieťaťa sú prejavom jeho zdravého citového vzťahu k matke. Je chyba vykladať ich ako hystériu alebo rozmaznanosť. Dieťa sa prirodzene bojí straty toho najcennejšieho, čo má. Ak podobná reakcia chýba, je to, naopak, skôr podozrivé. Môže to byť spôsobené tým, že dieťa je už z predchádzajúcich podobných situácií poučené, otužené, no aj emočne poškodené.
Zvedavosť
Dieťa stráca nádej vtedy, keď je od matky odlúčené nedobrovoľne, keď nie je pánom situácie (hlavne, ak je odvedené alebo odnesené cudzou osobou). Iný prípad je, keď dieťa odchádza od matky skúmať svet z vlastného rozhodnutia. Prežíva tiež silné emócie, ale tie bývajú pozitívnejšie. Dieťa je väčšinou rozradostené alebo viac-menej príjemne prekvapené z rôznych vecí, ktoré vďaka svojej vlastnej aktivite a zvedavosti objaví.
Keď sa dieťa ocitne dlhší čas bez matky:
- Náhradná starostlivosť (napr. sestra v nemocnici) musí byť hlavne trpezlivá a ak je to možné, po celý čas jediná (alebo jeden hlavný).
- Nemá cenu dieťa čičíkať časovými pojmami, lebo im nerozumie (mamička príde skoro, zajtra…).
- V nemocnici môžu rodičia dieťa podľa zákona navštevovať kedykoľvek, takže by im to malo byť umožnené aj prakticky.
- Námietky lekárov, že dieťa sa vždy po odchode rodičov zbytočne rozruší, nie sú opodstatnené. Aj keď môžu dieťa unavovať, sú dôkazom, že dieťa má k matke zdravý vzťah, o ktorý sa prirodzene bojí. Iné správanie by bolo prejavom nezdravého odcudzenia.
- Dieťaťu by mala byť umožnená hra. Pri hre sa dieťa odreaguje, znovu prežije bolestnú situáciu a zapojí ju tvorivo do svojej životnej skúsenosti. Vďaka symbolickej hre môže dieťa získať užitočný pocit, že je pánom situácie (hoci v skutočnosti nie je), že ovláda skutočnosť. Keď sa s ním hrá iný dospelý, je to pomoc dvojnásobná. Dieťa môže pichať bábike injekcie, ukladať ju do postieľky, merať jej teplotu, kŕmiť ju…
Ak odlúčenie dieťaťa od rodiny trvá dlhší čas a zárovň nie je zaistená individuálna starostlivosť, môže to byť nebezpečné pre neskorší vývoj jeho osobnosti. Dieťa môže reagovať tak, že sa začne správať ako bábätko - „zabudne“ mnohé, čo vie: začne sa napríklad pocikávať alebo nebude chcieť samostatne jesť. Vzťah mamy a jej dieťaťa prechádza istým vývinom, sú obdobia, kedy je dieťa na matke závislé a potom obdobia, kedy sa pokúša o separáciu. V niektorých obdobiach, najčastejšie v jeden a pol roku, sa závislosť na matke prechodne zvyšuje.
Mama by mala byť citovo dobre „zásobovaná“, nesmie žiť len citom ku svojmu batoľaťu, inak by ťažko splnila svoju úlohu byť mu stále k dispozícii - a pritom znášať jeho vrtkavosť, výraznú ambivalenciu voči sebe, striedanie veľkej závislosti so sebapresadzovaním, pri ktorom môže byť aj náhle agresívne odstrčená, niekedy aj udretá. Typická chyba v správaní matky je - podľa Mahlerovej - v tomto postoji: Pred chvíľou si ty nechcel byť so mnou, nechcel si sa so mnou ani pomaznať, ukazoval si, že mamu nepotrebuješ - tak dobre, teraz zase ja nechcem byť s tebou! Matka (nielen ona, ale predovšetkým ona) má dieťaťu uľahčovať orientáciu v jeho vlastných citoch. Má tieto city „zrkadliť“, to znamená reagovať na ne mimicky a slovne ich komentovať, pomenovávať. Keď sa dieťa raduje, má matka túto radosť spolucítiť. Keď sa dieťa hnevá, môže reagovať slovami porozumenia, môže kriticky komentovať jeho prejavy a môže sa zachovať aj inak - ide len o to, aby dieťa v jeho citoch nemiatla. Prečítajte si viac o spoločenskom živote batoľaťa. Podstatou „lekcie“ je: „Áno, teraz cítiš toto. S týmto citom sa dá urobiť to či ono, ale je to práve teraz tvoj skutočný cit.“ Až ku koncu batolivého veku býva podľa bádateľov prekonané „rozdvojenie“ obrazu matky na „dobrú matku“ a „zlú matku“, vzniknuté v období symbiózy. „Obraz matky (jej mentálna reprezentácia) je v tomto období internalizovná, ,dobré‘ a ,zlé ‘ (uspokojujúce aj frustrujúce) vlastnosti matky sú v tejto reprezentácii integrované…“
Úplné odlúčenie od matky a od domova vôbec budí u batoľaťa hlavne v druhom roku života veľmi silnú reakciu. Táto reakcia je nápadnejšia ako reakcia dojčaťa v podobnej situácii, pretože je i navonok búrlivejšia. Či má toto odlúčenie tiež väčšie škodlivé následky pre vývin dieťaťa, zostáva otvorenou otázkou. Reakcia na odlúčenie od matky má tri typické štádiá Štádium protestu: Dieťa plače a volá matku. Nieje schopné pochopiť, že by mohla neprísť, že je skutočne opustené. Štádium zúfalstva: Dieťa už menej narieka, ale sťahuje sa do seba, odmieta sa s kýmkoľvek baviť, odmieta aj lákavé hračky. Štádium odpútania sa od matky: Dieťa sa upne k náhradnej osobe (pokiaľ je nejaká k dispozícii) a jeho správanie sa priblíži normálnemu. Ak príde matka na návštevu, potom pri lúčení dieťa opäť plače a zdá sa, že mu návšteva psychicky uškodila. Keď však odlúčenie trvá dlhšiu dobu bez prerušenia, potom batoľaťu po návrate domov dlhšie trvá, kým sa obnoví normálny vzťah k matke.
Aké následky však má dlhodobé citové chýbanie, nedostatok akejkoľvek láskavej starostlivosti? V našej literatúre bol popisovaný prípad chlapcov - dvojčiat, ktorí boli asi v 18 mesiacoch zavretí do malej nevykúrenej komôrky, odkiaľ neboli nikdy vypustení. Psychopatickí rodičia s nimi udržovali len minimálny kontakt, kruto ich bili a zle živili. V siedmich rokoch boli objavení a odvtedy im bola venovaná maximálna starostlivosť a pozornosť. Ich rozumový a citový vývin bol v siedmich rokoch ťažko oneskorený, avšak v jedenástich rokoch už boli rozumovo priemerní a tiež citové vzťahy, ktoré nadviazali ku svojej pestúnke, boli podľa všetkých prejavov normálne, intenzívne a hlboké. Inšpirujte sa: Bábätká, ktoré spia s mamou, sú šťastnejšie. Aj iné, v publikácii uvedené príklady, nám dovoľujú - avšak s veľkou opatrnosťou - vysloviť názor, že batoľatá sú, aspoň za určitých okolností, psychicky veľmi odolné. V týchto prípadoch bol snáď citový nedostatok zmiernení vzájomnosťou v malej skupine a vývin bol skôr pozdržaný ako škodlivo usmernený (deti snáď neboli - laicky povedané - účinne „kazené“). To sú však len špekulácie. Je nutné počítať s tým, že tieto deti boli dlhodobo ťažko postihnuté a ak je náprava možná, tak len mimoriadne kvalitnou a odborne vedenou starostlivosťou.
Dobrý deň, mám 26 mesačného syna, ktorého aj dojčím. Dojčenie používame na popoludňajšie uspávanie a taktiež na nočné uspávanie. Dojčený je aj v noci, no budí sa aj 7x za noc, viacmenej potrebuje cítiť, že som pri ňom a cmúľa prsník. Spíme spoločne v posteli. Veľmi je na mňa naviazaný, aj po prebudení popoludní a ráno nechce nikoho iného a posiela preč aj
Milá Kaja, vo vašej situácii neexistujú jednoznačné a univerzálne riešenia, ani správne a nesprávne riešenia. Situácia, ktorú riešite, nie je vôbec neobvyklá a v rôznej podobe si tieto otázky kladie veľká väčšina mamičiek vo veku vášho dieťatka. Je to čas, kedy množstvo mamičiek pochybuje o tom, či to, čo zažívajú, je ešte normálne a najmä si vôbec nevedia predstaviť, ako to bude pokračovať ďalej, čo ešte prehlbuje ich obavy. Matky v tejto situácii prirodzene porovnávajú svoj život, svoje dieťa, jeho správanie s inými deťmi v jeho veku. A tu nastáva problém - veľká väčšina detí už po 2. roku života nie je dojčených, vlastne väčšina z nich nie je dojčených už mnoho mesiacov. A nedojčené deti sú iné ako dojčené. Ak sa porovnávajú dojčené a nedojčené dvojročné deti, tak sa napr. môže zdať, že 2-ročné dieťa môže byť schopné prežiť 1-2 dni bez matky, ale to, že to mnohé nedojčené dvojročné deti dokážu, neznamená, že to je v poriadku. Nie je prekvapivé, že sa cítite vyčerpaná. Z vašej otázky je veľmi cítiť pochybnosti o tom, či je správanie synčeka vôbec ešte v poriadku. Na jednej strane vnímate jeho potreby, vnímate, že to, čo sa deje, je výsledkom toho, že synček vás skutočne potrebuje. Viete si predstaviť, aký bude zúfalý a nešťastný, ak by ste odišli. Vnímate, že starostlivosť oňho bude veľmi ťažká aj pre jeho ocka alebo starých rodičov, práve preto, že viete synček bude asi veľmi plakať a bude ťažké ho utíšiť. Na druhej strane, už ste za dva roky, čo ste matkou, urobili veľmi veľa a neviete, ako to bude vyzerať ďalej a čoraz intenzívnejšie vnímate aj svoje potreby a svoju nespokojnosť. Vaše vlastné pocity nenaplnených potrieb sú ešte intenzívnejšie, ak sa k tomu pridávajú aj „dobré“ rady okolia, ktoré vám rozpráva o tom, že dvojročné dieťa by už malo vedieť prespať celú noc, že by už nemalo byť tak naviazané na matku, že to už nie je v poriadku, že musíte byť veľmi unavená a psychicky aj fyzicky vyčerpaná. Je zrejmé, že v tejto situácii sa musí niečo zmeniť.
Podpora a psychické povzbudenie výrazne pomôžu pokračovať ďalej, aj preto vám odporúčame navštíviť podpornú skupinu vo vašom meste a hľadať pomoc a podporu aj tam. Mamičky v tejto situácii univerzálne hovoria, že podobne ako vy, túžili po tom, aby aspoň na 1-2 dni mali priestor len pre seba a snažili sa nájsť spôsob, ako by mohli stráviť tento čas bez dieťaťa. A tie, ktoré to urobili, rovnako univerzálne hovorili, že celý čas, ktorý strávili bez svojho dieťaťa, sa cítili hrozne, stále rozmýšľali nad tým, či plače, či niečo zjedlo, ako sa má. Bez dieťaťa sa nevyspali, mnohé prišli v noci naspäť domov, pretože opatrovatelia nezvládli plač dieťaťa, ktoré potrebovalo pomoc so zaspatím. A veľká väčšina mamičiek hovorila, že 1-2 dni bez dieťaťa im nepomohli z dlhodobého hľadiska, o pár dní sa cítili rovnako vyčerpané. Mamičky, ktoré riešili túto situáciu tak, že boli z dlhodobého hľadiska spokojnejšie, hovoria o týchto tipoch, ako situáciu riešiť:
- Spísať si zoznam aktivít, ktoré matku tešia, ktoré jej pomáhajú si oddýchnuť.
- Hľadať spôsob, ako tieto aktivity realizovať a skĺbiť ich s potrebami dieťaťa.
- Stretávať s ľuďmi, ktorí budú podporovať to, že dieťatko dojčíte a že sa oňho staráte tak, ako to robíte.
Prespaná noc sa v tomto veku dieťaťa považuje za nevyhnutnosť najmä z hľadiska matky. Hoci, ak by sa budete stretávať aj s mamičkami starších dojčených detí (ktoré spoznáte napr. aj na podpornej skupine dojčiacich matiek), tak zistíte, že veľká väčšina detí sa v 2 rokoch stále v noci precitá. Toto vo veku vášho synčeka pravdepodobne už nijako neovplyvní dojčenie a synček sa bez problémov bude dojčiť aj po prestávke v dojčení. Problém je nahradiť to, čo mu dojčením v noci poskytujete - nahradiť jednoduchý spôsob, ako ho znova uspať, keď sa precitne. Pretože pre toto sa deti v noci budia, nie kvôli hladu alebo smädu, ale preto, že prechádzajú z jednej spánkovej fázy do druhej a potrebujú (aj v tomto veku, hoci už o pár mesiacov to potrebovať nebudú) pomoc rodiča s opätovným zaspatím. To, čo dieťa získava v týchto časom dojčením, je komplex mnohých dôležitých vecí, z ktorých výživa či voda tvoria len malú časť. Psychologické aspekty dojčenia, aspekty súvisiace s uspávaním, s blízkosťou, s uistením sa o prítomnosti matky, s fyzickým kontaktom, s bezpečím a podobne sú pre dieťa v tomto veku z hľadiska dojčenia mimoriadne dôležité a nie je jednoduché ich nahradiť. A odlúčenie od matky môže predstavovať pre dojčené dieťa v tomto veku veľmi náročnú situáciu.
Naviazanosť dieťaťa na matku sa v tomto veku považuje za nesprávnu, za akúsi chybu, ktorú rodičia dopustili. Ak sa budete stretávať s mamičkami iných dvojročných dojčených detí, uvidíte, že sú veľmi podobné, ako váš synček. Potreba intenzívnej vzťahovej väzby s matkou v tomto veku je úplne normálna. Dokonca práve vo veku dvoch rokov deti omnoho intenzívnejšie potrebujú prítomnosť matky, častokrát sa stáva, že deti v tomto veku sa začnú omnoho častejšie dojčiť, častejšie, než keď boli novorodenci. A je úplne pochopiteľné, že dieťa, ktoré sa snažíme v tomto veku násilne osamostatniť, bude o to viac požadovať intenzívnu starostlivosť od matky. A práve preto pomáha paradoxne práve to, že dieťaťu umožníte intenzívnu väzbu s vami. Noste ho, používajte nejaký nosič alebo šatku, v ktorej sa aj dvojročné dieťa dokáže pohodlne nosiť a ak by ste ho nosili napr. na chrbte, tak nebudete vnímať jeho hmotnosť ako problém. Mnohé mamičky zistia, že takto aj s dvojročným dieťaťom porobia nejaké domáce práce a súčasne s uspokojovaním potreby dieťaťa nosiť sa, cítiť blízkosť matkinho tela, uspokojujú aj svoju potrebu domácnosti, ktorá spĺňa ich predstavu o čistote. Vôbec najlepšie sa nám osvedčilo, ak sa mamičky z podporných skupín začali spoločne stretávať aj mimo podporných skupín u seba doma. Na stretnutiach sa väčšinou ich deti spolu zahrali a zahrali sa omnoho lepšie, ako keď sa snažia ich zabávať dospelí a oni sa medzičasom rozprávali, alebo si čítali knižku, robili ručné práce, či matka, u ktorej práve doma boli, si upratovala alebo varila. O pár mesiacov si všimnete, ako sa čoraz úspešnejšie vydáva na cestu k samostatnosti. Samostatnosť a nezávislosť budú o to výraznejšie, o čo viac sa mu podarí teraz zažiť intenzívnu vzťahovú väzbu s vami. Raz budete hrdá na to, že ste toto obdobie vydržali. Za odpoveď oceníme váš finančný príspevok.
Môže matka od dieťaťa odísť, nenechá to na ňom traumu? Ako zvládne dni bez mamičky? Keď je dieťa celkom maličké, s matkou ho spája silné biologické puto. Pupočná šnúra síce bola odstrihnutá pri pôrode, ale tá neviditeľná, psychologická, je snáď ešte silnejšia. A tak je celkom prirodzené, že čerstvá mamička ani len nepomyslí na to, že by od dieťaťa mala odchádzať. Stačí, že sa vzdiali na pár hodín, a už sa cíti veľmi nesvoja. Časom sa však predsa len silné puto trochu uvoľní a žena chce alebo musí niekam na istý čas odísť. Dávať jednoduché a všeobecne platné rady v tomto prípade samozrejme úplne nejde. Záleží vždy na pocite matky a na povahe a správaní sa dieťaťa.
„Okolo pol roka dieťaťa by som sa však nebála toho, aby matka na celý deň odišla. Odporúčam však, aby u neho bola ráno, keď sa prebudí, a hlavne večer až pôjde znovu spať“, radí detská psychologička PhDr. Ilona Špaňhelová. V akom veku dieťaťa môže mama odísť na celý víkend? Napríklad ak si chce urobiť oddychový víkend s kamarátkou v kúpeľoch. V dvoch alebo v troch rokoch dieťaťa? Psychologička si myslí, že matka môže pokojne ísť aj skôr. A čo odlúčenia na celý týždeň, napríklad z pracovných dôvodov, alebo kvôli dovolenke? Kedy to dieťa bez ťažkostí zvládne? „Opäť je to veľmi individuálne. Môže to byť už medzi druhým a tretím rokom dieťaťa.