Ľudstvo sa od nepamäti snaží pochopiť svet okolo seba a nájsť v ňom zmysel. Táto snaha sa prejavuje v rôznych formách, od filozofie a náboženstva až po vedu a umenie. Jedným z kľúčových prvkov, ktoré formovali našu civilizáciu, je chlieb. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že ide len o jednoduchú potravinu, jeho história je úzko spätá s vývojom ľudskej spoločnosti a kultúry.
V tomto článku sa pozrieme na to, odkedy ľudstvo pozná chlieb, aká je jeho história a aký význam má pre nás dnes.
Chlieb ako symbol
Eucharistia úzko súvisí s kultom a so spiritualitou človeka. Posúva ho od sebectva k láske, aby tak ako Kristus - chlieb, každý sa stal chlebom pre druhého. Poďme sa teda ponoriť do hlbšej symboliky a histórie chleba, najmä v kontexte kresťanstva.
Ježiš z Nazareta, keď chodil po tejto zemi, vedel si nájsť miesto v živote. Poznáme mnoho príbehov, keď uzdravil, vzkriesil z mŕtvych a chcel pomôcť človeku zorientovať sa pri hľadaní vhodného umiestnenia sa v živote. Nehľadal iba miesto pre svoj pohodlný život. Obetovaním sa, smrťou a zmŕtvychvstaním človeka oslobodil. Našiel si miesto v každom chráme, v každom svätostánku. V znaku chleba zostáva medzi nami. Jeho miesto je nielen tam, v nebi, ale aj tu, medzi nami pod spôsobom chleba a vína.
Ak je Kristus s nami a sprevádza nás na našej púti, k čomu nás chce priviesť? Tým, že ideme na sväté prijímanie a v znaku chleba a vína sa s ním stretávame, čím nás obdarúva?
Svätý Pavol napísal: „Nie je kalich dobrorečenia, ktorému dobrorečíme, účasťou na Kristovej krvi? A chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na Kristovom tele?“ Excelentný výklad k týmto slovám napísal svätý Augustín v svojich Vyznaniach: „Jediac ten istý chlieb sa stávame tým, čo jeme. Tento chlieb je pokrmom silných. Bežné pokrmy sú menej silné ako človek, a toto je aj ich cieľ: asimiluje ich organizmus. Ale tento pokrm je viac ako človek, je silnejší ako človek. Jeho cieľ je opačný: človek je asimilovaný Kristom. Teda keď človek ide na sväté prijímanie, to nielen on prijíma Krista, ale aj Pán Ježiš prijíma jeho. On je silnejší ako človek, preto ho asimiluje, aby sa stával ním. Má účasť na Kristovom chlebe, je údom jeho tela vďaka tomu, že s ním komunikuje. Eucharistické spoločenstvo znamená premenu nášho života. Kristus, ktorý nás prijíma do seba, uzdravuje naše zranené, sebecké ja, náš egoizmus.“
Už Platón v 3. storočí pred Kristom napísal, že „veci kultu sa týkajú spoločenstva medzi Bohom a ľuďmi. Ide pritom o starostlivosť, o uzdravenie lásky“. Boh nie je od nás vzdialený, niekde v nedostupnom vesmíre. Príbytok si vybudoval medzi nami.
Sociálny rozmer chleba a Eucharistie
Okrem osobného a individuálneho má Eucharistia aj silný sociálny náboj. Stolovanie bolo vždy obrazom sociálneho systému doby. Za vrchstolom bolo miesto pre hlavu rodiny, potom pre manželku, hostí a na konci boli deti. Keď priniesli upečeného veľkonočného baránka, prvý dostal ten, kto sedel za vrchstolom, čiže otec rodiny. Lepšie kúsky ako prednú lopatku alebo zadné stehno zas dostával ten, kto bol na čestnom mieste.
Prečo kresťania pri omšovej Pánovej večeri nepoužívajú baránka? Prečo Ježiš vzal chlieb, a nie baránka? Lebo zrušil sociálny systém vtedajšej doby. Keď sa delí chlieb, z ktoréhokoľvek konca sa odlomí, každý dostane rovnako kvalitný kúsok. Neexistuje v chlebe lepšia a horšia časť. Keď koluje čaša vína, tiež každý si upije z toho istého. Toto je nový zákon, nové ustanovenie, ktoré robí Ježiš. Používa chlieb a stolovanie na vyjadrenie vzájomnej lásky a rovnosti.
Zároveň tým Ježiš zrušil dovtedajší náboženský kult. Náboženský kult je určitá procesia: cesta človeka smerom k Bohu. Napríklad v starovekom Ríme pripravili býka, ozdobili ho stužkami, viedli cez ulice, pri dverách chrámu odovzdali kňazom, ktorí ho obetovali. Nábožnosť sa tým skončila.
Keď bol svätý Pavol v Lystre a uzdravil chromého, poslucháči boli ním takí nadšení, že volali po lykaonsky: „Zostúpili k nám bohovia v ľudskej podobe. A kňaz Jupiterovho chrámu na predmestí priviedol k bráne býkov s vencami a chcel s ľuďmi obetovať“ (Sk 14, 11. 13). Apoštolovi Pavlovi chceli vzdať úctu ako Bohu.
Ježiš mal inú predstavu: Boží kult sa vykoná vtedy, keď si ľudia sadnú okolo stola, vezmú chlieb a víno, budú sa nad nimi modliť a podávať si navzájom. Budú sa dívať na druhého, na jeho starosti, bolesti i radosti, budú mať záujem o druhého človeka. Niekto by mohol povedať: A kde je pri takom stolovaní Boh? Je v znaku chleba, ktorý sa láme a je v tvári blížneho. Ježiš povedal: „Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19).
Naučili sme sa, že Bohu treba slúžiť. Lenže v Eucharistii Boh slúži nám, nie my jemu. Slúži tým, že nás posilňuje v schopnosti byť milujúcimi ľuďmi, v rozvíjaní ľudskosti.
Premena a služba
Vytvorili sme systém. Lenže Eucharistia ukazuje niečo iné: Ježiš umyl apoštolom nohy, aby dal príklad, ako ho nasledovať a slúžiť druhému (porov. Jn 13, 1 - 17). Záležalo mu na tom, aby človek bol viac človekom, aby bol ľudskejší. A kedy sme ľudskejší? Keď sa vieme darovať, obetovať, poslúžiť. Tým sa výrazne posunul charakter kultu.
Do jeho štruktúry patrí aj dogma o transsubstanciácii, premenení chleba na telo Kristovo. Ale ducha Eucharistie si osvojíme, keď ju budeme prijímať ako pokrm, silu, pre službu lásky bratom. Toto je najväčší význam svätého prijímania, vtedy Kristus žije v nás. Nejde teda len o úžas a adoráciu voči tomu, ako je chlieb premenený, ale ako som premenený ja, ako ma posúva od sebectva k láske.
Hovorí sa vtip o bohatom arabskom šejkovi, ktorý ochorel a potreboval transfúziu krvi. Nik v okolí, okrem jedného Žida, takú krvnú skupinu nemal. Židovi sa ho uľútostilo a podstúpil transfúziu. Šejk mu z vďačnosti za uzdravenie daroval dom a auto. Prešiel rok a Arab znovu ochorel. Žid mu opäť daroval krv, ale za odmenu dostal len bonboniéru a fľašu vína. Nikomu z ľudí nie je cudzia orientácia na zisk. Ale potrebná je aj orientácia na láskavosť, milosrdenstvo, službu a obetu. Až potom je život v rovnováhe. V orientácii na zisk nikoho posilňovať netreba. V orientácii na službu a lásku je človek slabý. Zmyslom sviatku Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi je ponuka zmeny orientácie tým, že budeme mať „kristovskú krv“.
Ak niekto pekne tancuje alebo výborne hrá na klavíri, povieme: má to v krvi! Keď by sme mali povedať o Ježišovi z Nazareta čo „mal v krvi“, správna odpoveď by znela: dobrotu a lásku. Mal čas sadnúť si k ľuďom pri studni, porozprávať sa s nimi, venovať sa chorým, klásť na nich ruky, ísť k smútiacim, alebo rozmnožiť chlieb pre zástup a vzkriesiť mŕtvych. Apoštoli o tom vydávajú svedectvo v jednotlivých príbehoch evanjelia, ktoré cez celý rok čítame. Láskavosť Ježiša z Nazareta, jeho dobrota, trpezlivosť s človekom, odpúšťanie hriešnikom, schopnosť ísť aj k mýtnikovi na hostinu, to všetko dokazuje, že k podstate jeho bytia patrí schopnosť milovať. Koncentrácia tejto lásky je v Eucharistii, v chlebe a vo víne, ktoré premenil na svoje telo a krv pri Poslednej večeri (porov. 1 Kor 11, 23 - 26).
Keď aj po dvetisíc rokoch prijímame Krista v znaku chleba a vína, prosíme: Pane, pomôž nám, aby sme mali dobro a lásku v krvi! Lebo veľmi dobre poznáme našu náturu: lenivosť, pohodlnosť, pýchu, namyslenosť, ziskuchtivosť, pomstychtivosť a všelijaké túžby, ktoré v nás kolujú. Pritom potrebujeme mať v krvi dobro a lásku. Ľuďom, ktorí nás obťažujú, zvykneme povedať: piješ mi krv, alebo prestaň mi piť krv! Svojimi nárokmi z nás vyciciavajú životné sily a oberajú nás o radosť i pokoj duše.
Chlieb z neba: Manna a Eucharistia
Dnešné evanjelium zahajuje veľkú Ježišovu eucharistickú reč, ktorá odznela v kafarnaumskej synagóge. Pre jej kľúčovú dôležitosť jej liturgia venuje pozornosť aj v nasledujúce tri nedele. Keďže Ježiš tu hovorí o chlebe z neba, rovnako prvé čítanie sa upriamuje na dar manny v časoch, keď izraelský ľud putoval púšťou z egyptského otroctva do zasľúbenej krajiny. Manna, znak Božej prozreteľnej starostlivosti o vyvolený ľud, si vyžaduje vieru. Tak aj Eucharistiu možno pochopiť len v osobnom spojení s Ježišom - „chlebom, ktorý zostúpil z neba“.
Aj Mojžiš zakúsil šomranie, vzburu a neprijatie. Za trochu chleba boli Izraeliti ochotní vrátiť sa aj do niekdajšieho otroctva. Veľmi rýchlo zabudli na veľké divy a znamenia, ktoré Boh prostredníctvom Mojžiša pre nich urobil. Boh odpovedá na vzburu ľudu milosrdenstvom a posiela mu mannu. Je to presná paralela toho, čo sa dialo okolo Ježiša. V rozmnožení chleba síce rozpoznali zázračné znamenie a v Ježišovi veľkého proroka, keď im však začal hovoriť o chlebe života, narazil na neporozumenie. Viera závisí od postoja človeka, ktorý by mal uveriť nielen Ježišovmu učeniu, ale v jeho osobu. Ježiš zdôrazňuje životný význam eucharistického chleba, ktorým veriaci do najintímnejšieho vnútorného vzťahu medzi Otcom a Synom v Duchu Svätom.
Záujem o pozemský chlieb, kvôli ktorému ľud znova vyhľadal Ježiša, využíva pozitívne ako odrazový mostík aby im začal hovoriť o chlebe života v ktorom predobraz manny dosahuje svoje naplnenie. Otázka hladu sa posúva na otázku viery. Poslucháči to pochopili a preto žiadajú zázračné, do očí bijúce znamenie, ktoré by ich uistilo vo viere.
Už v starozákonnom ponímaní bola manna aj znakom oživujúceho Božieho slova: „A rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil štyridsať rokov na púšti, aby ťa pokoril, vyskúšal a zvedel, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho príkazy, alebo nie. Pokoril ťa a dal ti hladovať; potom ťa kŕmil mannou, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že človek nežije len z chleba, ale že človek môže byť živý zo všetkého, čo vychádza z Božích úst“ (Dt 8, 2-3).
V duchu refrénu nedeľného žalmu - „Pane daj nám chlieb z neba!“ - si máme uvedomiť, že aj pozemský chlieb je Božím darom. Prv než ľudské ruky dopestujú obilie a upečú chlieb, Boh stvoril zem aj s jej rastlinstvom a dáva mu vzrast. To umocňujú verše žalmu o živom chlebe, ktorým je sám Ježiš: „Rozkázal horným oblakom a otvoril brány nebies; a pršala im manna za pokrm a dal im chlieb z neba. Človek jedol chlieb anjelský; pokrmu im dal dosýta.“
Po zázraku s chlebmi (evanjelium predchádzajúcej nedele) sa Ježiš utiahol sám modliť, kým učeníkom prikázal, aby prešli loďou na druhý breh Genezaretského jazera. V noci sa ku nim tajomne priblížil a potom sa spolu preplavili ku Kafarnaumu. Zástup si všimol, že Ježiš i jeho učeníci nie sú medzi nimi a dali sa ich hľadať. Ježiš na ich otázku reaguje protiotázkou, odhaľuje ich úmysly no zároveň trpezlivým vysvetľovaním sľubuje ešte väčší zázrak, dar seba samého ako „chleba života“.
Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa. Ježiš nevyčíta zástupom, že ho hľadajú. Veď zázračným nasýtením ich chcel podnietiť k tomu, aby ho hľadali, avšak z túžby po duchovnom, eschatologickom nasýtení. Niektorí biblisti dokonca prekladajú túto vetu ako výzvu: „Hľadajte ma...!“. Hľadať Ježiša znamená túžiť po chlebe života. Každé úsilie o uskutočnenie našich túžob je v konečnom dôsledku hľadaním Ježiša.
Človek je povolaný obrábať zem a v pote tváre pracovať na svoj chlieb, avšak tento sa pominie, ako i ten, kto ho je. Z rozmnoženia chleba a rýb vidno, že Ježišovi záleží aj na našej obžive. Škodí nám vtedy, keď ju absolutizujeme a kvôli nej zabudneme na pokrm pre dušu. Našu túžbu po kráse môže uspokojiť umenie, túžbu po uplatnení zamestnanie, túžbu po poznaní veda, túžbu po uvoľnení zábavný priemysel. Ale túžbu po večnom živote nemôže naplniť nikto z ľudí. Životom človeka je spoločenstvo s Bohom. Vstupuje doň, keď vo svojej každodennosti koná podľa jeho slova. Veriaci nevníma Božie slová ako obmedzujúce, vidí v nich cestu k múdrosti života: „Aké sladké sú tvoje výroky môjmu podnebiu, mojim ústam sú sladšie ako med“ (Ž 119, 103).
Ako bola civilizácia vytvorená chlebom
Životodarný pokrm je podľa Syna Sirachovho poslušnosť zákonu života a poznania. Pravým pokrmom človeka, ktorý ho odlišuje od živočíšnej ríše je slovo. Ono dáva zmysel všetkému čo jestvuje a vytvára vzťah medzi osobami. Preto Múdrosť hovorí: „Poďte (a) jedzte z môjho pokrmu a pite z vína, čo som namiešala! ...a ten vám dá Syn človeka.“ Večný život nemôže ponúknuť smrteľný človek a absolútnu lásku limitované ľudské city. Do jedla vkladáme nádej, že nás udrží pri telesnom živote. Od prijímania Ježiša Krista očakávame večný život. Odveké tušenie ľudského srdca, že je stvorené nie pre smrť ale pre život, nachádza v Ježišovi istotu a naplnenie: „Ja som prišiel, aby mali život a mali ho hojnejšie“ (Jn 10, 10).
Chlieb života je darom Syna človeka. On nám ho dáva a v ňom seba samého. Prísľub, ktorý tu zaznieva v budúcom čase sa naplní na kríži. Ježiš nám ho daruje vo svojom tele, vydanom za nás. Žiadať o znamenia je v evanjeliách väčšinou prejavom malovernosti. Ježiš práve všetkým ponúkol znamenie chleba. Keď povedal, že ním je on sám, židia zrazu zatúžili po presvedčivejších dôkazoch. Keď im pred chvíľou poskytol rukolapný dôkaz, mysleli pri ňom len na prázdny žalúdok. No Ježiš by zaprel celé svoje poslanie, keby sa nechal odradiť zatvrdilosťou svojich poslucháčov. Hlásal, hoci nateraz nič nechápali. Lebo duchovné znamenia možno zachytiť a rozpoznať iba duchovným spôsobom.
Veriaci Židia dbali veľmi starostlivo o zachovávanie Zákona, o konanie Božích skutkov. Mysleli si, že vzťah medzi Bohom a ľuďmi je ako medzi pánom a jeho služobníkmi: pán im určuje prácu, a oni ju vykonávajú. Preto sa Ježiša pýtajú, čo majú robiť, aby uspokojili Boha. Ježiš mení perspektívu a odpovedá, že Božím dielom je veriť v toho, ktorého on poslal. Zmena hľadiska spočíva v tom, že viera je skutočne zásluhou Boha, Boží dar. Človek verí, teda považuje za isté tie skutočnosti, ktoré ho nekonečne presahujú, len vďaka Bohu. Má tento dar aktívne prijať a zveľaďovať, ale hlavným činiteľom tu zostáva vždy Boh.
Slovo „usilovať sa“ je namieste v súvise s pokrmom, vyrábanom ľudskými rukami. Avšak záujem o Božie skutky si vyžaduje „konať“. Jeden z prekladov tejto vety vyznieva v zmysle „aby sme sa zasvätili konaniu Božích skutkov“. Pre tých, čo sú takto otvorení, Ježiš odporúča tri veci: prichádzať, prijímať a veriť. „Prichádzanie“ si možno najpriamejšie vysvetliť ako zakotvovanie vnútorného života i vonkajších činností v eucharistickej adorácii. Prichádzať do „stánku stretnutia“. Prijímať znamená aktívne sa zúčastňovať na eucharistickom slávení. A „veriť“ zas „vychádzať“ z neho a s odvahou plniť Otcovu vôľu.
Izraeliti, putujúci vyprahnutou púšťou považovali dar manny za chlieb z neba, ktorý sa nikdy neskazí. V múdroslovnej tradícii sa spájal s darom Zákona, ktorý bol tiež darom neba a udržiaval izraelský národ v usporiadanom náboženskom, spoločenskom a osobnom živote. Teraz je najväčším darom od Boha Ježiš a jeho slovo. Ak mu človek uverí a nasleduje ho, stáva sa mu svetlom a pokrmom. Najväčší Boží skutok je, že nám posiela svojho Syna, v ktorom sa uskutočňuje spása celého stvorenia.
V kresťanskom ponímaní pod „chlebom života“ automaticky rozumieme Eucharistiu. Rovnako aj Ježiš. Preto na začiatku eucharistickej reči kladie dôraz na vieru ako na vzťah ku nemu samému. Vďaka viere zostáva s ním človek v stálom spojení.
Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Tu povedal Boh: „Buď svetlo!“ a bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré; i oddelil svetlo od tmy. A Boh nazval svetlo „dňom“ a tmu nazval „nocou“. A nastal večer, a nastalo ráno, deň prvý.
Potom Boh povedal: „Buď obloha uprostred vôd a staň sa delidlom medzi vodami a vodami!“ I urobil Boh oblohu a oddelil vody, ktoré boli pod oblohou, od vôd, ktoré boli nad oblohou. A stalo sa tak. A Boh nazval oblohu „nebom“. A nastal večer, a nastalo ráno, deň druhý.
Potom Boh povedal: „Vody, ktoré ste pod nebom, zhromaždite sa na jedno miesto a ukáž sa súš!“ A stalo sa tak. A Boh nazval súš „zemou“ a zhromaždište vôd nazval „morom“. A Boh videl, že je to dobré. Tu Boh povedal: „Zem, vyžeň trávu, rastliny s plodom semena a ovocné stromy, prinášajúce plody, v ktorých je ich semeno podľa svojho druhu na zemi!“ A stalo sa tak. Zem vyhnala trávu a rastliny s plodom semena podľa svojho druhu i stromy, prinášajúce ovocie, v ktorom je ich semeno podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. A nastal večer, a nastalo ráno, deň tretí.
Tu Boh povedal: „Buďte svetlá na nebeskej oblohe na oddeľovanie dňa od noci! A buďte na znamenie pre obdobia, dni a roky! I buďte svetlami na nebeskej oblohe, aby ste osvetľovali zem!“ A stalo sa tak. A Boh urobil dvoje veľkých svetiel: väčšie, aby vládlo nad dňom, a menšie, aby vládlo nad nocou, a aj hviezdy. Umiestnil ich na nebeskej oblohe, aby osvetľovali zem a aby vládli nad dňom a nad nocou, a oddeľovali svetlo od tmy. A Boh videl, že je to dobré. A nastal večer, a nastalo ráno, deň štvrtý.
Tu Boh povedal: „Vody, hemžite sa množstvom živých tvorov, a okrídlené tvory, lietajte ponad zem na nebeskej oblohe!“ A Boh stvoril veľké morské zvieratá a všetky živočíchy, ktoré sa hýbu a hemžia vo vode podľa svojho druhu, ako i všetky okrídlené lietajúce tvory podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. Boh ich požehnal a povedal: „Ploďte a množte sa a naplňte morské vody, aj vtáctvo nech sa rozmnožuje na zemi!“ A nastal večer, a nastalo ráno, deň piaty.
Potom Boh povedal: „Zem, vydaj živé bytosti podľa svojho druhu: dobytok, plazy a divú zver podľa svojho druhu!“ A stalo sa tak. Boh urobil divú zver podľa svojho druhu, dobytok podľa svojho druhu i všetky plazy podľa svojho druhu. A Boh videl, že je to dobré. Nato Boh povedal: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba, i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!“ A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ Potom Boh povedal: „Hľa, dávam vám všetky rastliny s plodom semena na povrchu celej zeme a všetky stromy, majúce plody, v ktorých je ich semeno: nech sú vám za pokrm! Všetkým zverom zeme a všetkému vtáctvu neba i všetkému, čo sa hýbe na zemi, v čom je dych života, (dávam) všetku zelenú trávu.“ A stalo sa tak. A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A nastal večer, a nastalo ráno, deň šiesty.
V siedmy deň Boh skončil svoje diela, ktoré urobil. A v siedmy deň odpočíval od všetkých diel, ktoré urobil. I požehnal siedmy deň a zasvätil ho, lebo v ňom odpočíval od všetkých diel, ktoré Boh stvoril a urobil. Taký je pôvod neba a zeme, keď boli stvorené.
Keď Pán, Boh utvoril z hliny zeme človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril. A Pán, Boh, dal vyrásť zo zeme stromom všetkých druhov, na pohľad krásnym a na jedenie chutným, i stromu života v strede raja a stromu poznania dobra a zla.
A Pán, Boh, prikázal človekovi: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz!“ Potom Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre byť človeku samému. Keď Pán, Boh utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetko nebeské vtáctvo, priviedol ho k Adamovi, aby videl, ako by ho nazval, lebo ako ho nazve, také bude jeho meno. A nazval Adam menom všetok dobytok, všetko nebeské vtáctvo a všetku poľnú zver. Ale pomoc, ktorá by mu bola podobná, nenašiel.
Tu Pán, Boh, dopustil na Adama tvrdý spánok a keď zaspal, vybral mu jedno rebro a jeho miesto zaplnil mäsom. A z rebra, ktoré vybral Adamovi, utvoril Pán, Boh, ženu a priviedol ju k Adamovi. Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom. A obaja, Adam i jeho žena, boli nahí a nehanbili sa jeden pred druhým.
A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol. I otvorili sa obom oči a spoznali, že sú nahí. Zošili figové listy a urobili si zásterky.
Potom im Pán, Boh, povedal: „Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Poznal dobro i zlo. A Pán, Boh, ho vykázal z raja Edenu, aby obrábal zem, z ktorej bol vzatý. Ba vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil cherubov a vytasený ohňový meč, aby strážili cestu k stromu života.
Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: „Dal im jesť chlieb z neba.“ Krehký pokrm, ktorý rýchlo podliehal skaze, na druhý deň už bol nejedlý (Ex 16. kapitola). Mannu mali Izraeliti uloženú na posvätných miestach, aby na ňu hľadeli a pamätali, že Boh je prítomný uprostred svojho ľudu a kŕmi ho. Bola pre Izraelitov znakom Božej vernosti. V časoch Ježiša rabíni verili, že mannu Boh stvoril ešte pred stvorením sveta, že skôr ako stvoril svet, uvažoval nad tým, ako nakŕmi svoj ľud. Rabíni obľubovali takéto úvahy, bol to tiež spôsob uvažovania v staroveku, že najdôležitejšie je to, čo je najstaršie. Židia verili, že keď príde Mesiáš, tak sa dar manny zopakuje.
„Veru, veru, hovorím vám: Nie Mojžiš vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ Teda dar, ktorý prinesie Mesiáš, nie je úplne neznámy. V dejinách jestvuje príprava na dar opravdivej manny v čase Mesiáša. Bude to čas bezprostrednej prípravy na eschatológiu, čas zmŕtvychvstania zomrelých. V prostredí farizejov verili, že mŕtvi vstanú a začne nová forma existencie. Keď príde Mesiáš, nastane pokoj, bude šťastné obdobie a spolu s Ním sa objaví manna.
Pre nás kresťanov je Eucharistia pravá manna, chlieb z neba. Ježišova reč o Eucharistii ako manne, chlebe života nie je odtrhnutá od viery Izraelitov. Manna bola na púšti predpoveďou, tieňom opravdivého Chleba z neba. Prichádza hodina, hovorí Ježiš, keď dostanete pravý chlieb, ktorý nasýti vaše najhlbšie potreby. Nejedná sa však len o mechanický proces, ako v prípade telesného pokrmu. V Eucharistii Boh konkrétne vstupuje do života človeka. Túži s každým človekom vytvoriť individuálnu blízkosť, tvárou v tvár, vnútorné zjednotenie ja a ty. Chlieb života nasycuje vtedy, keď sa človek otvára na tajomstvo Jeho osoby. „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“
Často prichádzame k Bohu iba vtedy, keď niečo potrebujeme. Predstavte si však, že kedykoľvek by ste sa stretli s človekom, ktorého máte radi, vždy by to bolo len kvôli tomu, že od neho niečo potrebujete. Podstatné je, že nám vyplní našu prosbu. Lenže kde tu má miesto milé slovo, povzbudenie, ktoré sa dáva zadarmo?
A presne pred tým Ježiš vystríhal ľudí zo zástupu, ktorí ho vyhľadali, lebo sa nasýtili chlebmi. Láska daná zadarmo, ktorá buduje každý vzťah medzi človekom - láska bez podmienok. Ale náš vzťah k Bohu vo viere sa nesmie zredukovať iba na to, že Boha budeme hľadať iba vtedy, keď niečo potrebujeme.
Pripravil pre nás veľa, ale často sa o to pripravujeme. Chce nám dať svoj život, ale my rozhodneme, čo chceme, lebo je to náš Boh. Totiž chcieť uspokojiť v prvom rade svoje potreby spôsobuje, že neberieme ohľad na to, čo nám hovorí Boh - jeho slovo. Potom nosíme v sebe taký obraz o Bohu a s tým aj k nemu pristupujeme.
Dynamika tejto doby nesie v sebe práve túto zákernosť, že nás otupuje a my, aj keď veľmi chceme, lebo veríme Bohu, nie sme schopní vnímať duchovné veci. Sme akoby slepí a ani nevieme z čoho. A tak možno častokrát, aj keď nevedome, staviame medzi seba a Boha prekážky, ktoré nám bránia, aby sme zachytili impulzy jeho ducha.
Nesmieme však zabudnúť, že podobne ako zástupom, aj nám Ježiš hovorí: „Nezháňajte sa za pominuteľným pokrmom, ale za pokrmom, ktorý ostáva pre večný život, a ten vám dá syn človeka“ (Jn 6,27). To však neznamená, že nemáme alebo nemôžeme Boha prosiť o naše potreby: zdravie, dobrú prácu, bývanie, jedlo a pod.
„Ja som chlieb života...“ (Jn 6,35). Ja nie som len ten, čo ti môže naplniť tvoje túžby. To by bolo málo. To nie som celý ja. Ja som „viac“. Ja som chlieb života a dávam ti život, ktorý som priniesol od Otca. Je to pokoj a radosť v Duchu Svätom. Je to viera, nádej a láska, predovšetkým láska, ktorou ťa milujem, víťazstvo môjho kríža, ktoré ti zverujem. To je to „viac“, ktoré ti dávam.
Hladní po radosti, po úteche, po zmysle života. Som presvedčený, že každý, ako sme tu, sme hladní. Chceme „viac“, než len uhasiť svoj smäd a nasledovať inštinkt. Teraz máme jedinečnú príležitosť, lebo za chvíľu aj pred nás príde Kristus v Eucharistii a predstaví sa: „Ja som chlieb života“ (Jn 6,35).
Už to nie je len Kristus, ktorý sa pripodobnil chlebu, aby pozornosť zástupov upriamil na seba, na svoju osobu, ktorá jediná je prameňom života. Ale prijmeme Krista, ktorý sa podobne ako apoštolom dal za pokrm v podobe chleba a vína, do ktorých sa aj skutočne a opravdivo sám vložil ako Boh a človek, lebo sa stali jeho telom a krvou.
Spolu so sv. Františkom prosme o dar Božieho života v nás: „Pane, osvieť temnotu mojej duše. Daj mi pevnú vieru, istú nádej, dokonalú lásku a hlbokú pokoru. Daj mi prísť k tebe, aby som ti stále viac veril. Daj mi prísť k tebe, aby som poznal tvoju vôľu, ktorá je pravdivá a svätá. Daj mi to, čo najviac potrebujem.“
Dnešné evanjelium zahajuje veľkú Ježišovu eucharistickú reč, ktorá odznela v kafarnaumskej synagóge. Keďže Ježiš tu hovorí o chlebe z neba, rovnako prvé čítanie sa upriamuje na dar manny v časoch, keď izraelský ľud putoval púšťou z egyptského otroctva do zasľúbenej krajiny. Pre jej kľúčovú dôležitosť jej liturgia venuje pozornosť aj v nasledujúce tri nedele. Aj Mojžiš zakúsil šomranie, vzburu a neprijatie. Za trochu chleba boli Izraeliti ochotní vrátiť sa aj do niekdajšieho otroctva. Veľmi rýchlo zabudli na veľké divy a znamenia, ktoré Boh prostredníctvom Mojžiša pre nich urobil.
Boh odpovedá na vzburu ľudu milosrdenstvom a posiela mu mannu. Manna, znak Božej prozreteľnej starostlivosti o vyvolený ľud, si vyžaduje vieru. Je to presná paralela toho, čo sa dialo okolo Ježiša. Tak aj Eucharistiu možno pochopiť len v osobnom spojení s Ježišom - "chlebom, ktorý zostúpil z neba". V rozmnožení chleba síce rozpoznali zázračné znamenie a v Ježišovi veľkého proroka, keď im však začal hovoriť o chlebe života, narazil na neporozumenie. Viera závisí od postoja človeka, ktorý by mal uveriť nielen Ježišovmu učeniu, ale v jeho osobu.
Ježiš zdôrazňuje životný význam eucharistického chleba, ktorým veriaci do najintímnejšieho vnútorného vzťahu medzi Otcom a Synom v Duchu Svätom. Záujem o pozemský chlieb, kvôli ktorému ľud znova vyhľadal Ježiša, využíva pozitívne ako odrazový mostík aby im začal hovoriť o chlebe života v ktorom predobraz manny dosahuje svoje naplnenie. Otázka hladu sa posúva na otázku viery.
Poslucháči to pochopili a preto žiadajú zázračné, do očí bijúce znamenie, ktoré by ich uistilo vo viere. V duchu refrénu nedeľného žalmu - „Pane daj nám chlieb z neba!“ - si máme uvedomiť, že aj pozemský chlieb je Božím darom. Prv než ľudské ruky dopestujú obilie a upečú chlieb, Boh stvoril zem aj s jej rastlinstvom a dáva mu vzrast.
Už v starozákonnom ponímaní bola manna aj znakom oživujúceho Božieho slova: „A rozpamätúvaj sa na celú cestu, po ktorej ťa Pán, tvoj Boh, vodil štyridsať rokov na púšti, aby ťa pokoril, vyskúšal a zvedel, čo je v tvojom srdci, či budeš zachovávať jeho príkazy, alebo nie. Pokoril ťa a dal ti hladovať; potom ťa kŕmil mannou, ktorú si nepoznal ani ty, ani tvoji otcovia, aby ti ukázal, že človek nežije len z chleba, ale že človek môže byť živý zo všetkého, čo vychádza z Božích úst“ (Dt 8, 2-3).
Po zázraku s chlebmi (evanjelium predchádzajúcej nedele) sa Ježiš utiahol sám modliť, kým učeníkom prikázal, aby prešli loďou na druhý breh Genezaretského jazera. V noci sa ku nim tajomne priblížil a potom sa spolu preplavili ku Kafarnaumu. Zástup si všimol, že Ježiš i jeho učeníci nie sú medzi nimi a dali sa ich hľadať. Ježiš na ich otázku reaguje protiotázkou, odhaľuje ich úmysly no zároveň trpezlivým vysvetľovaním sľubuje ešte väčší zázrak, dar seba samého ako „chleba života“.
Niektorí biblisti dokonca prekladajú túto vetu ako výzvu: „Hľadajte ma...!“. Hľadať Ježiša znamená túžiť po chlebe života. Každé úsilie o uskutočnenie našich túžob je v konečnom dôsledku hľadaním Ježiša.
