Úcta k chlebu a zabudnuté črepy: Príbeh z dediny

Krátke leto v Spišských Tomášovciach, okres Spišská Nová Ves, v tridsiatych rokoch 20. storočia, bolo svedkom príbehu o dospievaní, poverách a hlbokej úcte k chlebu. Marína, štrnásťročné dievča s rozpustenými vlasmi a boľavým chrbtom, sa ocitla na križovatke svojich prvých dievčenských starostí a starých tradícií.

Jej deň sa začal rozbitým tanierom. Babkin obľúbený, s maľovanými červenými kvietkami na okrajoch, skončil v kúskoch na zemi. Babka, šetrná a prísna, by určite vyčítala Maríne jej nepozornosť. Marína však vedela, že tanier je už na kusy a kam ho ukryla - v kope sena na konci stodoly.

„Čo si šomreš?“ ozval sa priateľský hlas Hanky, Maríninej kamarátky, ktorá sa predierala cez husté kučery. Hanka, s vlasmi ako zmyselná hriva, mala povesť dievčaťa, ktoré vypadlo „cigánom z voza“. Dnes ju však zaujímalo Marínine tajomstvo.

„Kam s tebou?“ spýtala sa Hanka.

„Predsa na krížne cesty. Položím črepy pod lipu vedľa kríža,“ odpovedala Marína.

Hanka sa rozihrala: „Máš rozum? Ideme tancovať!“ Alebo: „Pri kríži je stále kopa črepov, nikto ich neporáta. Uvidíš.“

Maríne chýbala odvaha neposlúchnuť babku, no zároveň sa jej pýtal rozum, prečo sa vlastne črepy rozbitých riadov musia ukladať pod lipy ku krížu. Nespomenula si. Robilo sa to tu odjakživa, nuž asi to tak má byť. Hanka ju však presviedčala: „Pozri, ja to vidím tak,“ začala Hanka mudrovať, lebo sa jej samej na tanec nechcelo, „že všetko sú iba povery. Daj ich nazad do sena, pomôžem ti a pôjdeme. Dobre?“

Marína sa chystala vysvetliť, ale zrazu sa zasekla. „Nosia sa tam preto...“

Hanka ju prerušila: „Nikto iný ich nevidel iba on, teda to nemusí byť pravda!“ rozhodne povedala Hanka a súrila Marínu, aby črepy opäť schovala.

Keď chceli ísť tancovať, museli obehnúť celú dedinu, aby ich náhodou neuvidela pani učiteľka. Nesúhlasila s tým, aby štrnásťročné dievky chodili po zábavách. Marína zaviazala črepy do handričky a ukryla ich opäť v sene, aby ich neskôr vedela poľahky nájsť. „Čo znamená jeden rozbitý tanier v živote človeka? Nič! Nič, nič, nič!“ opakovala si Marína, keď sa už strojila na zábavu.

Vo vnútri, v miestnosti, kde sa konala zábava, bolo poriadne teplo, akoby vstúpili do pece na chlieb. Dievčatá postávali pri okne a obe očami hľadali toho jedného, pri ktorom sa im podlamovali kolená a červenali líca. Marína len ticho stála so sklonenou hlavou, ale oči mala dvihnuté, aby na neho videla. Bolo jej smutno. Jano bol od nich starší, hotový urastený fešák a ony? Dievky, ktorých ženstvo sa ešte len ledva dotklo blúzky. Vôbec si ich nevšímal.

Napokon sa objavil Ïuso, spolužiak zo školy. Strapatý, rukatý, nohatý, po obe odstávajúce uši zaľúbený do Maríny. Nečakala, že ju vyzvàta pri tanci tak až ju budú päty štípať kedykoľvek dupne nohou a bude mať chuť výskať ako malé dievčisko. Ïuso si zrazu začal trhať košeľu ako herec pred publikom a hádzať biele franforce ako vločky na zem. Tváril sa, že si utiera slzy, ktoré mu však netiekli, potom pobozkal husle ako otec dieťa a na zvyšných troch strunkách spustil clivú pesničku.

„Pani učiteľka!“ zhíkla a zakryla si rukou ústa. Maríne sa zatmelo pred očami a ako vo sne počúvala učiteľkine káravé slová, keď ich s potupou vyvádzala z tancovačky. Kráčali vedľa nej, zatiaľ čo ich prepichovala pohľadom a z prísnych úzkych pier chrlila jednu výčitku za druhou.

Čím boli dni kratšie, tým viac sa zdali ženy hrubšie; v obtiahnutých kabátoch, hustkách a zababušené od hlavy po päty kráčali ulicami skúšané silným vetrom. No napriek tomu bolo už na pätnásťročnej Maríne vidieť, že počas niekoľkých krátkych mesiacov jej driek žensky zoštíhlel a boky sa začali zaokrúhľovať. Školské tresty, aby bola poslušná, už nepísala. Z dievky sa stávala žena a i chlapci si to všimli. Okrem Ïusiho, čo jej neprestajne nadbiehal a dvoril až sa mu uši kývali, si ju začal nenápadne všímať i Jano. Ba ani jeho stopy, pretože snežilo ostošesť a po chvíľke boli schované pod snehom aj odtlačky jej čižiem.

Rozhodla sa, že zbehne najprv k Janovmu domu, či si len po niečo nezašiel. „Marína!“ odrazu ju zastavila babka, čo sa, aspoň ako sa zdalo, vybrala rovno za ňou na priadky. „Čo si to urobila? Vlastne neurobila?“

„Ja?“ Marína úporne rozmýšľala v čom neposlúchla.

Babku nechala stáť uprostred ulice a rozbehla sa domov, rovno so svojej izby. Keď dá veci do poriadku, všetko jej vysvetlí. Ona pochopí. I všetci ostatní, čo ju majú radi. Vrhla sa ku truhlici, vybrala odtiaľ drobné mince, čo mala schované v uzlíku a vložila si ich do vrecka na kabáte. Potom sa vkradla do stodoly a s obavou šmátra v zvyškoch slamy. Áno, aspoň trochu šťastia. Našla tam zabudnutý batôžtek ešte z leta. Jemne ho otvorila. Črepy z taniera zarinčali, akoby žiadali, nech ich konečne odnesie tam, kam patria. Ku krížu.

Po tme a v metelici sa Marína hnala hore dedinou k starým lipám. Nevidela poriadne na cestu, no došla tam po pamäti.

Slovenský ľud chová ku chlebu veľkú úctu, nazývajú ho „božím darom“. I v Otčenáši sa modlíme za „vozdajší chlieb“, aby nám ho Pán Boh požehnal každodenne. Keď gazdiná na chlieb zamiesi, cesto rukou krížom žehná a keď prvý peceň sádže do pece, zase ho žehná krížom. Keď chlieb vyťahuje z pece, znova ho žehná a z prvého odlomí kúsok a hádže do ohňa, to vraj „za dušičky“. Kto vezme chlieb do ruky, aby ho načal nožom, najprv ho prežehná krížom. Chlieb nikto nepohodí, ba pohodený na ceste ho zodvihnú a aspoň položia na podstienok, aby nebol pošliapaný a zneuctený. Treba veľmi dbať, aby sa chlieb nedostal do koľaje, lebo keby cezeň voz prešiel, chlieb by tak skríkol, že by celý svet ohluchol.

Chlieb, základná potravina, ktorá sprevádza ľudstvo tisícky rokov, si právom zaslúžila úctu a rešpekt. Nielenže pomohol prežiť generáciám, ale je aj symbolom zdravia, radosti a pre mnohých aj poslaním. Jeho pečenie je rituál, ktorý sa odráža v množstve úsloví, prísloví a porekadiel, ktoré sa zachovali dodnes. Tieto frazémy nám odhaľujú hlboký vzťah našich predkov k chlebu a jeho význam v ich životoch.

Etymologický pôvod slova „chlieb“ vychádza zo starej angličtiny, kde slovo „bread“ je spoločné pre mnohé germánske jazyky. Odhaduje sa, že pôvod má spojitosť s koreňom slova „break“ vo význame lámať. Jeho prvé použitie totiž súvisí s tzv. broken pieces, čiže odlomenými kúskami.

História pekárskej výroby, a najmä výroby chleba, sa v podstate časovo kryje s dejinami pestovania obilia. Nemáme presný záznam, kedy sa chlieb prvý krát objavil v strave človeka. No je isté, že k tomu muselo dôjsť náhodou a bolo to v starom Egypte. Ešte dávno predtým sa stali obilniny súčasťou výživy človeka.

V Ríme obilie mleli na ťažkých rotačných mlynoch otáčaných zvieratami a ako technické vymoženosti sa v rímskych provinciách začali šíriť aj vodné mlyny. Mletie na ručných rotačných mlynčekoch však pretrvávalo ešte veľmi dlho.

Starí Egypťania pred 4 - 6 tisícimi rokmi pred n.l. pestovali teraz už neexistujúce sorty obilnín. Pracovných otrokov kŕmili zeleninou a šošovicou so slaninou.

Človek sa poľnohospodárstvom zaoberá asi osem až jedenásť tisíc rokov. Najstaršími pestovanými obilninami boli pšenica a jačmeň a zostali dlho najobľúbenejšie.

Železná radlica sa prostredníctvom Keltov dostala v mladšej dobe železnej aj k nám. Rozšírenie náradia na orbu u Slovanov zaznamenávame predovšetkým v 8. - 9. storočí.

V dobe kamennej obilie žali kosákom s kamennými čepieľkami alebo kosákovitým nožom. Kovový žací nástroj sa používa od doby bronzovej.

Zrno sa z klasov asi vymrvovalo rukami. Neskôr sa obilie mlátilo cepmi alebo sa snopy vymlátili prehnaním dobytka po udupanej pôde - humne. Drvenie obilia sa väčšinou považuje za prácu žien.

Najstaršie hodnoverné doklady ručných rotačných mlynčekov sú až z mladšej doby železnej.

V ďalšom vývojovom stupni sa celé alebo rozdrvené obilie už pražilo a v tejto forme konzumovalo ako potrava. Len postupne sa človek naučil rozomieľať obilné zrná, a to zrejme trením medzi dvoma plochými kameňmi.

Obilie počas celého praveku uskladňovali v obilných zásobných jamách. Na uskladnenie obilia sa iste využívali aj veľké keramické nádoby, zásobnice.

Z múky sa piekli placky - nekvasený chlieb - na peciach alebo priamo na ohnisku. Takéto placky sa považujú za najstaršiu formu chleba.

U všetkých európskych národov je chlieb známy niekoľko storočí. Predpokladá sa, že spôsob výroby i názov ( hlaiba ) prevzali Slovania od germánskych národov.

Staré pramene ho dokladajú predovšetkým u vyšších spoločenských vrstiev. Základom výživy ľudu sa stal v 18. storočí, keď sa jeho výroba značne uľahčila. Rozvíjalo sa aj pivovarníctvo a liehovarníctvo, ktoré poskytovalo lacný prostriedok na kysnutie cesta - droždie.

Dovtedy sa používal po domácky vyrobený kvások. Najrozšírenejším spôsobom bolo používanie kvásku zo zvyškov chlebového cesta alebo upečeného chleba, ktorý sa namočil do vlažnej vody a po čase pridal k múke.

Aj tento postup sa zrejme objavil náhodne tým, že zabudnutý kus cesta sa na teplejšom mieste nakypril plynnými splodinami všadeprítomných baktérií a divých kvasiniek. Po upečení sa zistilo, že placka nakyprená samovoľným kvasením je oveľa chutnejšia kyprejšia ako z nevykvaseného cesta.

Poznatky o kyprení cesta a pečení chleba v peciach odovzdali Gréci a Rimania národom v ďalších krajinách a takto sa stali vlastne všeobecným postupom v pekárskej výrobe.

V našich krajinách sa chlieb tak isto dlho vyrábal podomácky. Domáci mlyn a pec na pečenie chleba boli takmer v každom dome a výroba chleba bola dôležitou domácou činnosťou.

Chlieb má v rámci nich svoje čestné miesto, napokon, história tohto stáročiami uctievaného pokrmu sa datuje ešte do obdobia pred naším letopočtom. Formovala sa tak nielen jeho podoba a chuť, ale aj tradície, povery.

Príslovia a porekadlá o chlebe odrážajú rôzne aspekty života, od skromnosti a striedmosti, až po hodnotu slobody a rovnosti.

Na Slovensku máme zvyk vítať ľudí chlebom a soľou a vzdávať im tak úctu.

Prítomný čas použitý v prednáške neznamená, že všetko, čo sa dozviete o živote našich roľníkov je aktuálne. Informácie som čerpala zo starších zdrojov, z publikácií, ktoré vo svojej dobe podávali reálny obraz života dediny očami autora - súčasníka.

Miesto: Spišské Tomášovce, okres Spišská Nová Ves. Čas: tridsiate roky 20. storočia. Autor: Ľubica Andrásiová.

tags: #chlieb #zabudnuty #v #peci #nema #dievca