Východné Slovensko ukrýva množstvo miest a zákutí, ktoré sa oplatí spoznať a vidieť.
Severovýchodné Slovensko je priam obsypané drevenými kostolíkmi a cerkvami, ktoré sú nielen jeho pýchou, ale aj odkazom z minulosti.
Drevené chrámy (kostoly, cerkvi) oddávna patria ku kultúre našich predkov. Sú našim dedičstvom a pamiatkou na ťažký život jednoduchého chudobného ľudu. Nachádzajú sa zväčša v odľahlejších častiach východného Slovenska. Sú neopakovateľné a podobné chrámy nájdete okrem Slovenska, len v pohraničných oblastiach na území Poľska a Ukrajiny.
Najpočetnejšou skupinou chrámov sú gréckokatolícke a pravoslávne cerkvi. Typické sú hlavne pre východné Slovensko. Z tých najzaujímavejších sú to cerkvi v okolí Bardejova, Svidníka a Sniny. Každá cerkva je jedinečná svojou architektúrou a neodmysliteľne patrí k typickému obrazu krajiny.
Na Slovensku máme v súčasnosti 59 drevených chrámov (v minulosti ich bolo viac ako 300). Z toho je 38 gréckokatolíckych cerkví a 4 pravoslávne cerkvi. Rímskokatolíckych drevených kostolov je 11 a zvyšných 6 tvoria evanjelické artikulárne kostoly. Niektoré zdroje však uvádzajú iné počty, podľa ktorých je drevených chrámov menej, ale i viac.
Najstaršie zachované drevené chrámy pochádzajú z 15. a 16. storočia. Nezachovalo sa ich veľa, dodnes ich stojí len zopár - v Tvrdošíne, Hervartove, Zábreží, Žilina - Trnovom a Rudne. Väčšina drevených, sakrálnych pamiatok bola zbudovaných neskôr v 17. - 18. storočí.
ULIČSKÁ DOLINA A OKOLIE
Malebné drevené chrámy v obciach Uličskej doliny v Sninskom okrese postavili s veľkým majstrovstvom a pokorou. Kraj nádhernej prírody Národného parku Poloniny a vodnej nádrže Starina, najväčšej zásobárne pitnej vody v strednej Európe, ponúka aj staré drevené chrámy s nádhernými ikonostasmi.
Chrám sv. Archanjela Michala v Uličskom Krivom. Drevený chrám sv. Gréckokatolícky kostol z roku 1739 zasvätený svätému apoštolovi a evanjelistovi Lukášovi v strede obce Tročany.
Chrám sv. Juraja v Jalovej je jedným z najmenších chrámov na Slovensku. Pri Snine zas stojí malinký chrám v Jalovej, ktorý sa nachádza blízko národného parku Poloniny. Chrám sv. Juraja v obci Jalová.
Pravoslávny chrám sv. Archanjela Michala v Ruskom Potoku je ako z rozprávky. Pochádza z roku 1740. Historik je presvedčený o tom, že je oveľa starší. Pôvodne gréckokatolícky drevený chrám uprostred obce Ruský Potok postavený v roku 1740, dnes slúži Pravoslávnej cirkvi.
Chrám sv. Archanjela Michala v Uličskom Krivom sa pýši vzácnymi ikonami z 15. a 16. storočia - ikonou Presvätej Bohorodičky Hodegetrie a ikonou sv.
„Nie je to typické pre východnú ikonografiu. Na ikone Narodenie Ježiša je miestna dobová dedinčanka v prekríženej šatke na prsiach, ako ju ženy bežne nosievali.
Výnimočný tvarom a farbou je stĺpik po stranách ikony Ježiša Krista. „Čiernu farbu vidieť na ikonostasoch len výnimočne. Na nezvyčajnej ikone sú sv. Anton a Teodosij Kyjevo-Pečorskí, zakladatelia najvýznamnejšieho a najstaršieho kláštora starej Rusi.
Vzácnosťou je Evanjelium v cirkevnej staroslovienčine, vydané v Ľvove 25. mája 1644.
Drevená gréckokatolícka cerkev v obci Inovce v najvýchodnejšej časti Slovenska v okrese Sobrance.
Gréckokatolícky drevený chrám v Topoli postavený okolo roku 1700 a zasvätený sv. archanjelovi Michalovi.
Drevený gréckokatolícky chrám na návrší za obcou Šemetkovce. Bol postavený v roku 1752 a zasvätený sv. archanjelovi Michalovi.
Jednou z týchto pamiatok je aj gréckokatolícky drevený chrám sv. Paraskevy z 18. storočia. Zadný pohľad na kostol. Chrám je zasvätený mučeníčke, sv. Paraskeve.
Chrám sv. Paraskevy je súčasťou karpatskej drevenej cesty, ktorá zahŕňa vyše 50 drevených chrámov na východe Slovenska.
OBEC POTOKY
Drevený kostolík stojí v obci Potoky uprostred obce. Jeho vysokú vežu určite neprehliadnete už z cesty. V strede Potokov prejdete cez most, kde sa dá pohodlne zaparkovať. Dedina Potoky sa nachádza len 7 km severne od Stropkova na ceste do Svidníka.
Prístupová cesta ku kostolu. Kamenný plot.
Gréckokatolícky chrám je postavený zrubovým spôsobom a má tri časti - svätyňu, chrámovú loď a predsieň. Vnútri chrámu sa nachádza krásny ikonostas z polovice 18. storočia, ktorý je pozlátený a cárske dvere, ktoré sa mi však nepodarilo odfotiť, keďže pri každej mojej návšteve bol kostolík zatvorený.
V chráme sú pravidelné gréckokatolícke liturgie, preto ak sa vám nepodarí vybaviť prehliadka, zúčastnite sa na nedeľnej liturgii a na chrám sa môžete vynadívať dosýtosti :).
Pred chrámom stojí drevená zvonica, ktorá je stále funkčná a jej tri zvony zvolávajú veriacich na liturgie. Najstarší zo zvonov bol odliaty v roku 1839.
Ani dve svetové vojny chrám nezničili, rekonštruovaný bol až v rokoch 1956 -1957 a dnes je vo veľmi dobrom stave. Kostol je zasvätený sv. Paraskeve.
3 veže. Drevený kostol je vo veľmi zachovalom stave. V jednoduchosti je krása. Potocký drevený kostolík je nádherný vďaka svojej jednoduchosti.
BODRUŽAL
Obec Bodružal leží na severovýchodnom Slovensku, 8 km od hraničného Duklianskeho priesmyku, pri štátnej hranici s Poľskom, Podkarpatským vojvodstvom a Krosnianskym okresom. Obec sa nachádza asi 12 km severovýchodne od mesta Svidník, pri ceste E 371 zo Svidníka na hraničný prechod Dukla - Poľsko na zemepisnej šírke 49º 21´15´´ a dĺžke 21º 42´26´´. V súčasnosti patrí do Svidníckeho obvodu v Prešovskom regióne.
Bodružal leží v severovýchodnej časti Nízkych Beskýd juhozápadne (Laboreckej vrchoviny), na nive a priľahlých svahoch doliny potoka Bodružalík, v nadmorskej výške 390 - 415 m n. m. Najvyšší Vovči verch (611,4 m n. m.) sa nachádza juhozápadne od obce. Východne sa vypína vrch Hrun s výškou 579 m n. m. Severne od obce sa týči vrch Čerešňa s výškou 531,4 m n. m. Územie obce je súčasťou chránenej krajinnej oblasti Východné Karpaty.
Reliéf potokmi rozbrázdeného priestoru je mierne členitý, skôr hornatý, a možno ho zaradiť medzi nižšie hornatiny. Hnedá pôda obsahuje stredne minerálne až chudobné horniny. Patrí medzi pôdy piesočnato-hlinité, kde pôdotvorné horniny sú zastúpené niektorými druhmi rúl a pieskovcov. Viac ako 85 % ornej pôdy, lúk a pasienkov sa nachádza na ľavej strane Bodružalíka. Je v ňom menej plôch s menším sklonom, vhodným na poľnohospodárske obrábanie. Lesných plôch je viac a sú spretŕhané menšími plochami, často ostrovmi poľnohospodárskej pôdy, ktorých obrábanie na svahových plochách je zložité. Je tu mnoho lúk a pasienkov. Erózia pôdy je veľmi silná.
Bodružal patrí k mierne chladnej horskej klíme. Priemerné januárové teploty sú −4 až −6 °C. Priemerné júlové teploty sú 16 - 17 °C. Snehová pokrývka tu trvá spravidla 80 - 100 dní. Priemerný ročný úhrn zrážok sa pohybuje od 650 - 800 mm. Prevažná časť zrážok, 400 - 500 mm, pripadá na vegetačné obdobie.
Cez obec preteká potok Bodružalík. Pramení juhovýchodne pod Kozím vrchom (605,2 m n. m.), v nadmorskej výške cca 500 m n. m., na území CHKO Východné Karpaty. Najprv tečie na sever cez Bodružal, kde priberá 4 krátke ľavostranné prítoky z dolín s lokálnymi názvami Koprivne, Zegeľníci, Pelepče a Segiňa. Za obcou priberá prítok z Kotolnice a Kuriačnika. V obci Bodružal priberá na pravej strane 5,5 km riečku Príkrianku. Sútok je na zemepisnej šírke 49˚21′ 15″ a dĺžke 21˚42′ 26″. Pred Krajnou Poľanou sa zľava vlieva do Ladomirky. Bodružalík je zásobovaný najmä dažďovou vodou a snehom. Najvyššiu hladinu dosahuje v jarných mesiacoch. Je to menej vodnatý potok s pomerne veľkými výkyvmi prietokov počas roka.
Obec vznikla na konci 16. storočia ako nová osada panstva Makovica, kolonizáciou na valašskom práve. Na osídľovaní sa zúčastňovalo rusínske obyvateľstvo, ktoré ako privilegované okrem pasenia dobytka vykonávalo v uhorsko-poľskom pohraničí strážnu a kuriérsku službu. Ich povinnosťou bolo odovzdávať vrchnosti dvadsatinu zo svojej dobytkárskej produkcie. Boli vyznávačmi východného kresťanstva a neplatili cirkevný desiatok. Osada bola malá a o jej založenie a rozvoj sa usilovali z makovického hradného panstva a tiež dedičný richtár (šoltýs), ktorý z tejto pozície mal určité výhody. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pracovali v lesoch. Začiatkom 17. storočia začali vyrábať šindle.
Roku 1787 mal Bodružal 22 domov a 149 obyvateľov; 1828 - 22 domov a 181 obyvateľov, 1845 - 22 domov a 222 obyvateľov, 1921 - 35 domov a 167 obyvateľov, 1942 - 35 domov a 188 obyvateľov, 1960 - 30 domov a 154 obyvateľov, 1970 - 30 domov a 124 obyvateľov.
Cez obec viedla historická cesta, Jozefínka, ktorá v 18. storočí slúžila na presun vojsk. Obyvatelia zažili viacero presunov vojsk, ktoré niekedy len prešli okolo obce. Prvý známy je presun cisárskych vojsk užhorodskej posádky po ich kapitulácii 16.marca 1704 pod vedením kpt. Swetlika (v čase kurucko-labanských vojen, začiatkom 18. storočia). Posledným presunom v 18. storočí bol pochod jednotiek ruského zboru generála G. L. Ribindera v apríli-máji 1799. V máji 1800 sa ruskí vojaci pod vedením generalissima A. V. Suvorova vracali z talianskeho bojiska. V januári 1806 prechádzali údolím ruskí vojaci pod vedením M. I. Kutuzova, ktorí nastúpili spiatočnú cestu od Slavkova (na Morave) do Ruska. 17. júna 1849 ruská armáda prekročila so súhlasom Habsburgovcov Dukliansky priesmyk pod vedením generála poľného maršala Ivana Fjodoroviča Paskieviča. Pomocná ruská armáda sa zúčastnila na potlačení uhorských povstalcov a v auguste 1849 ich donútila ku kapitulácii.
Najmenšie útrapy doľahli na obyvateľov obce počas letných vojenských ťažení a presunov. Kritické boli presuny v jesenných a zimných mesiacoch. Vlastníci makovického panstva, v tom čase rody Rákociovcov, Aspremontovcov a Erdödiovcov nepoznali zľutovanie pri zabezpečovaní vojenského trénu posúvajúcich sa armád.
Ešte dnes sa možno stretnúť s technicky unikátnou stavbou - s klenutým kamenným mostíkom, ktorý je súčasťou dnešnej komunikácie, asi 480 m od mosta cez Bodružalík. Časť pôvodne zachovanej Jozefínky je vo vzdialenosti asi 2,5 km od obce smerom na Miroľu, keď sa na horizonte kopca "Rozdiľa" odbočí vpravo.
V rokoch 1830 a 1831 vypukla cholera, pri ktorej zomrelo 52 obyvateľov. V polovici 19. storočia sa obyvateľmi obce stali členovia Hibschmanovej rodiny, ktorí boli obchodníkmi a vyznávačmi židovského náboženstva. V medzivojnovom období do začiatku druhej svetovej vojny sa veľa obyvateľov vysťahovalo do Ameriky. Viacerí z nich udržiavali so svojimi rodinami písomný kontakt a finančne ich podporovali.
Najstaršie dostupné informácie z matriky pochádzajú z roku 1823. Až do roku 1864 ju viedli v latinskom jazyku alebo ju písali azbukou, potom už len v predpísanom formáte v maďarskom jazyku. Rokom 1890 sa začínajú mená obyvateľov zapisovateľmi matriky pomaďarčovať.
Na Slovensku je málo obcí, ktoré boli v priebehu 20. storočia dvakrát postihnuté vojnovými operáciami. Vojnové útrapy zažila obec už počas prvej svetovej vojny. V októbri až novembri roku 1914 sa v extraviláne obce - juhovýchodne - na miestnom vrchu Horbok odohrali vojenské boje - „šturmy“. Ruské vojská pod velením generála Brusilova bojovali muž proti mužovi na bodáky s vojakmi Rakúsko-Uhorskej armády. V boji v chotári obce padlo 400 vojakov. Boli to počiatočné bojové operácie prvej svetovej vojny na území Slovenska.
Vojaci Ruskej armády sa cestnou komunikáciou (Jozefínkou postavenou v čase panovania Jozefa II., 1780 - 1790) z Krajnej Poľany do Bukoviec usilovali dostať hlbšie do vnútrozemia Slovenska. Rakúsko-Uhorské vojska mali na tejto komunikácií obsadené výšiny, z ktorých kontrolovali prístupovú cestu. Pohyb ruských vojsk v tomto priestore bol zaznamenaný až do marca 1915. Obyvatelia obce prejavovali Rusom všeobecné sympatie. Vojaci na odplatu dávali deťom sladkosti a ďalšie potraviny, ktorými boli zásobovaní.
V ďalšom období sa bojové operácie presunuli mimo územia Slovenska. Stopy po vojenských operáciách z prvej svetovej vojny sa tu nachádzajú do súčasnosti; nad cestou v smere do obce, v lesnom poraste na Horbku 500 m od mosta cez Bodružalík sú zákopy z tejto vojny. Ďalšie súvislé zákopy, ktoré boli vybudované aj pre stojacich strelcov, sú nad Seredním, v lesnom poraste, z ktorých bola kontrolovaná prístupová cesta údolím Bodružalíka. Systém takýchto zákopov (s násypom z vykopanej hliny) bol použitý na krytie vojenských rakúsko-uhorských jednotiek pred paľbou Ruskej armády. Zákopy sú vo vzdialenosti 300 - 450 m vpravo od dnešnej komunikácie, asi 1,4 km od obce smerom na Miroľu.
Mocnosti, ktoré viedli v tomto priestore bojové operácie, pochovali padlých vojakov bez obradu a označenia hrobov. Hroby boli roztrúsené po celom chotári obce.
V čase druhej svetovej vojny, od septembra 1944, slovenskí vojaci, bývajúci v domoch s Bodružalčanmi, budovali vojenské opevnenia na Duklianskom priesmyku s cieľom zamedziť vstupu Červenej armády na pomoc SNP. Neskôr ich vystriedali nacistické nemecké vojská, ktoré boli rovnako ubytovaní v domoch miestnych občanov. Fašisti pred začiatkom Karpatsko-duklianskej operácie donútili mužov vo veku od 16 do 60 rokov na vrchu Čerešňa vybudovať vojenské opevnenie, z ktorého delostrelectvom palebne prehradili štátnu cestu Svidník - Krosno. Vojenská operácia sa bezprostredne dotkla i obyvateľov obce, ktorí boli nútení 12. novembra 1944, skoro 3 týždne veliteľ 1. československého armádneho zboru, armádny generál Ludvík Svoboda, budúci prezident Československa. Zaznamenané boli aj straty na životoch obyvateľov, ktorí vtedy včas obec neopustili. Bodružal bol sedem týždňov vo frontovom pásme a utrpel značné materiálne škody.
Po oslobodení obce 29. novembra 1944 a skončení Karpatsko-duklianskej operácie, býval v dome Jozefa Zelizňáka na sútoku riečok Bodružalík a Prikrianky skoro 3 týždne veliteľ 1. československého armádneho zboru, armádny generál Ludvík Svoboda, budúci prezident Československa.
Vojenské operácie prebiehali aj priamo v obci. Obyvatelia vracajúci sa z evakuácie pri moste cez Bodružalík museli na ceste obchádzať 4 zničené tanky príslušníkov 1. čs. armádneho zboru. Polia pred Bodružalíkom na vstupe do obce boli zamínované tak, že prechod nimi bol znemožnený.
CHRÁM SV. MIKULÁŠA BISKUPA V BODRUŽALI
Gréckokatolícky chrám sv. Mikuláša, drevená trojpriestorová stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z roku 1658. Od roku 1968 až do polovice 90. rokov 20. storočia bol birituálny, lebo sa tu vykonávali obrady pravoslávnej a gréckokatolíckej cirkvi. Dnes patrí len gréckokatolíckym veriacim. Obnovou prešiel v roku 2004. Od roku 2008 je zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Ide o chrám tzv. lemkovského typu, hmota chrámu sa skladá tradične z troch častí, presbytéria, širšej štvorcovej lode a babinca, nad ktorým sa vypína veža. Orientovaný je tradične v smere východ-západ. Konštrukcia stavby je zrubová na kamennej podmurovke.
V interiéri sa nachádza štvoretážový barokový ikonostas z 18. storočia. Súčasťou interiéru je výmaľba stien z druhej polovice 18. storočia, ktorá zachytáva výjavy z Biblie ako Posledný súd a Ukrižovanie. Fasády sú členené vertikálne kladenými doskami s lištami. Štvorcové okná lemujú šambrány. Strechy sú trojstupňové stanové pokryté šindľom s cibuľami s kovanými železnými krížmi. Veža je taktiež ukončená stanovou strechou s šindľovou cibuľou.
Na začiatku prvej svetovej vojny uhorská štátna moc nariadila najmenší a najväčší zvon z cerkvi odstrániť a použila ich na vojenské účely. Zvony boli nahradené obyvateľmi obce až v druhej polovici 20. rokov. Najväčší zvon nechal zhotoviť lesník Michal Zelizňák a najmenší zvon zabezpečili verejnou zbierkou občania.
Chrám je zasadený do areálu oboleseného dreveným oplotením z dlhých kmeňov (ľudovo nazývaný palanok), ktorého súčasťou je drevená zvonica stĺpovej konštrukcie z 19. storočia.
Chrám sv. Mikuláša v Bodružali. Od roku 2008 je zapísaný v zozname UNESCO.
Pôvodní pravoslávni obyvatelia obce pod vplyvom (Brest-Litovská únia, Užhorodská únia 1596 - 1648) sformovania tzv. uniatskej cirkvi, t. j. východnej kresťanskej cirkvi, boli podriadení rímskemu pápežovi. V polovici 17. storočia sa stali tzv. uniatmi (pravoslávnymi katolíkmi). Ako gréckokatolíci do konca 20. storočia používali pri bohoslužbách cirkevnú staroslovienčinu (nie latinčinu), dodržiavali liturgiu sv. Jána Zlatoústeho, pri prijímaní používali chlieb a víno, dodržiavali starý juliánsky kalendár, v dôsledku čoho napríklad narodenie Krista (Rizdvo) oslavovali 7. januára, t. j. o dva týždne neskôr ako podľa gregoriánskeho kalendára.
Originálnymi a presvedčivými prejavmi duchovnej kultúry obyvateľov boli zvyky, obyčaje, piesne, rozprávky, legendy a príslovia, ktoré boli najviac využívané pri príležitosti Veľkonočných, Vianočných a Turíčnych sviatkov. Veľmi bohaté boli tiež rodinné zvyky a obrady pri narodení dieťaťa, pri tehotenstve, pôrode, vykonaní krstu, krstín, dojčení a podobných denných povinnostiach. V prvej polovici 20. storočia boli ešte tiež využívané vohľady, zásnuby a príprava na svadobný obrad. Pozoruhodné boli aj zvyky pri svadobnom obrade ako napríklad vstup nevesty do ženíchovho domu a obchádzanie okolo ohniska alebo stola. Od tejto chvíle patrila nevesta do nového domu, ktorý jej poskytol všestrannú ochranu. Dlho sa pestovali aj zvyky spojené s úmrtím. Skoro každá významná ľudská činnosť sa spájala s nejakou poverou. Preto v zimných mesiacoch boli páračky peria školou interpretácie povier, kde ženy zovšeobecňovali skúsenosti, ktoré nadobúdali počas svojho života. Páračiek sa zúčastňovali aj mládenci, ktorí boli pozornými poslucháčmi pestovania zvykoslovia. Význam povier ustúpil až v druhej polovici 20. storočia, kedy sa obec spájala so svetom cez rozhlasové a televízne prijímače a cestovaním za prácou mimo okres.
Do obce sa z Marmarošu priženil Peter Iľko, ktorý tu so svojou manželkou prežil svoj život. Do povedomia dedinčanov a širokého okolia sa zapísal ako rozprávkar. Sprostredkovateľom etnicko-kultúrnych tradícii obce je jazyk - nárečie, ktoré si napriek mnohým archaizmom a inonárodným (slovenským, poľským, maďarským, nemeckým a iným) vplyvom zachovalo svoj rusínsky charakter.
Pri Veľkonočných sviatkoch ženy a dievčatá batikovali kraslice (pysanky) špendlíkom s včelím voskom. Domáce batikovanie veľkonočných vajíčok je veľmi jednoduchá a stará technika, ktorej základom je nanášanie horúceho vosku na očistené vajíčko v určitých obrazoch a vzoroch. Vymaľované voskové vajíčko sa potom vyfarbilo v nádobe s farebným roztokom, v minulosti v cibuľových šupách. Mnohofarebnosť sa docielila tak, že vosk sa postupne nanášal podľa vzoru na zaschnutú farbu na vajíčku a farbil sa rôznymi farbami. Pri farbení vajíčka sa postupovalo vždy od najsvetlejších odtieňov k najtmavším.
Obec má rozptýlenú potočnú radovú zástavbu. V historickej zástavbe boli až do 90. rokov 19. storočia obydlia len na pravej strane Bodružalíka. Ľavostranné brehy sú vyvýšené a je z nich komplikovanejší prístup k vode. Preto museli byť kopané studne, s neistým výsledkom. Obydliami do päťdesiatych rokov 20. storočia boli zrubové domy s maštaľou pod spoločnou valbovou slamennou strechou. Pozostávali z kmeňov stromov, ktoré sa otesávali na vonkajšej a vnútornej strane, na koncoch ...
KARPATSKÁ DREVENÁ CESTA
Vhodný spôsob, ako spoznať väčšinu drevených cerkví a kostolov Slovenska je absolvovanie Karpatskej drevenej cesty. Karpatská drevená cesta začína v Starom Smokovci, prechádza cez Kežmarok, Starú Ľubovňu, Bardejov a ďalej pokračuje smerom na Svidník, Humenné a Sninu. Trasa končí v Sobranciach v obci Inovce.
Na trase by mala byť vybudovaná navigačná a informačná infraštruktúra v podobe smerovníkov a informačných tabúľ. Celú Karpatskú drevenú cestu sme neabsolvovali, no máme pochodených pomerne dosť drevených chrámov a môžeme potvrdiť, že na viacerých miestach sme si všimli osadenie navigačných prvkov a informačných panelov. Škoda len, že na internete je o danom projekte pomerne málo informácií. Jedná sa totiž o 300 km trasu na slovensko-poľskom pohraničí, kde sa môžete tešiť na takmer 50 rôznych drevených kostolov a chrámov. To už by si zaslúžilo aspoň nejaké rozšírené informácie o trase v podobe podrobných máp, možností ubytovania, zaujímavostí po ceste a pod. Pre viac informácií o Karpatskej drevenej ceste, odporúčame navštíviť „zrejme“ oficiálnu webovú stránku.
ZAUJÍMAVOSTI
Chrámy bývajú väčšinu času zatvorené. Pri všetkých ale nájdete tabuľku s kontaktom na osobu, ktorá Vám urobí prehliadku chrámu. Zväčša ide o miestnych ľudí, kostolníkov, inokedy má kľúče pani z obecného úradu. Sú aj špeciálne zájazdy, kedy sa môžete pridať ku skupine, ktorú vedie sprievodca a všetko je dopredu naplánované. Je ich málo, ale určite sa ich oplatí zúčastniť. Jednak máte zaujímavý výklad a tiež za jeden deň stihnete naozaj veľa čarovných kostolíkov. Týmto štýlom sme tak v jeden deň navštívili 8 chrámov, avšak len zvonku. Kostolíky a cerkvi sa nachádzajú v mnohých drobných odľahlých dedinkách, tak už len samotná cesta k nim je veľmi zaujímavá. Často sa dostanete do obcí, ktoré nepozná takmer nik a nechodia tam takmer ani autobusy.
Veľký pozor si dajte na fotografovanie v drevených chrámoch. Fotenie exteriéru je povolené, avšak na to, aby ste mohli fotiť aj vnútri potrebujete často zvláštne povolenie.
Drevené kostoly (Slovensko) – video sprievodca po dovolenke
Drevené chrámy môžeme rozdeliť podľa toho, ktorej cirkvi patria. Najpočetnejšiu skupinu tvoria gréckokatolícke a pravoslávne chrámy, nachádzajúce sa prevažne na severovýchode Slovenska, pri hraniciach s Poľskom a Ukrajinou.
Samostatnou kapitolou drevených kostolíkov na Slovensku sú evanjelické artikulárne drevené kostoly. Tieto sa začali stavať po sneme v Šoprone v 17. storočí, kde sa určili podmienky ich stavby. Evanjelici to v tom čase nemali ľahké a na stavbu chrámu museli splniť mnoho neľahkých podmienok. Jednou z nich bolo aj to, že sa nesmeli stavať vnútri miest ale za hradbami. V 17. a 18. storočí ich bolo na Slovensku až 38.
Evanjelický drevený artikulárny kostol v obci Hronsek. Pozoruhodný drevený kostol nájdete neďaleko Zvolena.
Rímskokatolícke drevené kostoly sú zastúpené menej, väčšina v tom čase bola murovaná. Najzaujímavejšie z nich sú : Kostol sv. Juraja v Trnovom, Kostol sv. Štefana Kráľa z Rudna (ten sa nachádza v Múzeu slovenskej dediny), Kostol všetkých svätých v Tvrdošíne, Kostol sv.
Chrám svätého Michala archanjela v Príkrej. Zaujímavý je chrám v Príkrej, v maličkej obci, kde zavíta málokto a žije v nej najmenej ľudí na Slovensku.
Drevený chrám Ochrany Presvätej Bohorodičky v Miroli. Drevený chrám sv. Paraskevy v Dobroslave.
