Prvé čokoládové nápoje pripravovali Mayovia a Aztékovia, ktoré boli horké, mastné a studené. Nápoj sa pripravoval mletím sušeného kakaového ovocia, kde sa výsledná zmes umiestnila do tekvicových nádob a poliala vodou. Pre Mayov a Aztékov pena sa považovala za najchutnejšiu časť nápoja. Okolo roku 900 Mayovia záhadne zmizli a ich územie obývali Aztékovia, ktorým čokoláda predstavovala zdroj múdrosti, sily a energie. Cena kakaa bola extrémne vysoká, jeden otrok sa dal kúpiť za sto bôbov, králik za štyri, služby prostitútok sa dali získať za desať. Prvý horký nápoj z kakaového zrna bol pripravený výlučne pre panovníkov a šľachticov na rituálne účely. Jedávalo sa s ovsenými vločkami, niekedy obohatené kukuricou alebo okorenené čili. Z tohto obdobia (4. - 9. storočia) pochádza aj najstarší známy recept na čokoládový nápoj.
Krištof Kolumbus a Cortez boli prví Európania, ktorí sa stretli s kakaom. Španielski misionári vymýšľajú nové recepty na prípravu tohto zázračného nápoja pridaním cukru a korenia. Koncom 16. storočia Španieli priniesli čokoládu do Európy. Po celom Španielsku sa otvárajú kaviarne - chocolaterias, ktoré sa navštevujú popoludní a v ktorých sa podávajú kakaové nápoje s toastom - picatoste, ktorý sa namáča do nápoja. Španielski kolonisti budujú kakaové plantáže po celom Mexiku, Ekvádore, Venezuele, Peru, Jamajke, Haiti a Dominikánskej republike. Výroba kakaových bôbov sa čoskoro rozšírila do iných tropických oblastí s vlhkým a teplým podnebím, ktoré uprednostňuje pestovanie kakaových bôbov. Holanďania ho preniesli na Jávu, Sumatru, Filipíny, Samou a Indonéziu, Francúzi do Brazílie a Martiniku, Portugalci na ostrov Sv. Tomáš. Tuhá čokoláda, ako ju poznáme dnes, sa začala vyrábať v polovici 19. storočia.
Siedmeho júla si pripomíname Svetový deň čokolády. Po tom, čo sa kakaovník začal pestovať v Afrike, producenti nechávali za neprimeraných podmienok pracovať tamojších obyvateľov a predovšetkým deti. Jej lahodná chuť sa rozplýva na jazyku a v človeku vyvoláva povznášajúce pocity. Oceňujú predovšetkým jej antioxidačné účinky a odporúčajú dať si kúsok kvalitnej horkej čokolády po jedle ako dezert. Kedysi bola čokoláda výsadou kráľov a šľachty, dnes je rozšírená a dostupná takmer na celom svete. Do 16. storočia bola čokoláda známa iba v Strednej Amerike a Mexiku. Už v roku 1900 pred Kristom sa obyvatelia tohto regiónu naučili spracovávať bôby kakaovníka. Jeho odborný názov je Theobroma cacao, čo v preklade znamená „pokrm bohov“. Aztékovia i Mayovia kakaové bôby spracovávali tak, že ich pomleli, zmiešali s kukuričnou múčkou a čili. Mayovia používali vzácne kakaové bôby ako platidlo a využívali ich pri náboženských rituáloch. Do Európy priviezli čokoládu po prvý raz v roku 1519 moreplavci a kolonizátori. Výroba čokolády bola veľmi zložitá až do roku 1828, keď Holanďan Coenraad van Houten vynašiel kakaový lis. Ten dokázal oddeliť kakao a kakaové maslo. Vytvoril sa jemný prášok, ktorý bolo možné vmiešať do nápoja. Švajčiarsky výrobca čokolády Daniel Peter pridal v roku 1875 do čokolády sušené mlieko, čím vznikla mliečna čokoláda. V súčasnosti okrem horkej a mliečnej čokolády poznáme aj bielu a rubínovú. Má ružovú farbu a chuťou pripomína lesné plody. S čokoládou je spojená aj ďalšia zaujímavá maškrta. Američanka Ruth Wakefieldová vynašla recept na výrobu čokoládových sušienok. Keďže sa dá kakaovník pestovať iba v okolí rovníka, veľká časť produkcie sa presunula do Afriky.
S výrobou čokolády bolo od začiatku spojené aj zneužívanie ľudí. Najskôr to boli otroci, ktorých loďami privážali do Strednej Ameriky. Na sklonku 80. rokov 20. storočia sa postupne zrodil koncept fair trade, ktorý zaručuje nielen kvalitu výrobku, ale aj to, že pestovatelia dostanú za každý dodaný produkt spravodlivú mzdu. Čokoládu s označením fair trade, ktorá je už dnes bežne dostupná aj u nás, si tak vychutnáme viacnásobne.
Pochopenie choroby a smrti bolo spojené s kresťansky motivovanou ideou Božej vôle či Božieho trestu za ľudské hriechy až do začiatku 19. storočia. Vnútorné príčiny vzniku choroby alebo smrti boli neznámym pojmom. Táto idea bola integrálnou súčasťou mentality a každodenného života väčšiny populácie. Až objavom mikróbov a následne rozvojom mikrobiológie v 19. storočí táto idea začala postupne miznúť.
Príklady a myšlienky spojené s náboženským poznávaním sveta sa odrážajú aj v modlitbách a ich význame. Raz sa Ježiš na ktoromsi mieste modlil. Spôsob jeho modlitby urobil silný dojem na jeho učeníkov, pretože keď ho videli, ako sa modlí, jeden z jeho učeníkov prosil, aby aj ich naučil modliť sa. Nevieme presne, čo ho na Ježišovej modlitbe zaujalo, ale môžeme predpokladať, že to bolo nadšenie, ktoré tiahlo Syna k Otcovi a ktoré zapájalo celú jeho dušu do tohto synovského kontaktu. V týchto momentoch Kristova tvár musela pokojne žiariť. Učeník teda čakal, až táto modlitba skončí, a potom vyslovil prosbu, ku ktorej dal podnet sám: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov“ (Lk 11, 1). Bol jedným z učeníkov Jána Krstiteľa a vstúpil do jeho školy, aby sa modlil. Ale keď teraz očami sledoval Ježiša pri jeho modlitbe, vnímal rozdiel a zatúžil modliť sa ako on.
Význam modlitby Pána vysvetlený verš po verši. Ako odpoveď na túto prosbu Pán zveruje svojim učeníkom a svojej Cirkvi základnú kresťanskú modlitbu Otče náš... (Mt 6, 9 - 13). Naučil ich modlitbe, ktorá bola kresťanskou zbožnosťou s úctou prijatá. Od tejto chvíle, deň čo deň tisíce a tisíce kresťanov sa odvažujú Bohu povedať: Otče náš! Je to najvznešenejšia modlitba, akú môžu vysloviť pery človeka. Známa, až taká známa, že sa dokonca stala akousi jednotkou osvojenia si učebného textu, akousi základnou veličinou pri meraní zvládnutia nejakého učiva. „Viem to ako Otčenáš,“ povie nejeden študent. Ale naozaj, vieme Otčenáš? Teda vieme, o čo prosíme v modlitbe Otčenáš. Vážime si vôbec modlitbu, ktorú nás naučil sám Pán? Nestal sa pre nás Otčenáš len akousi známou zbožnou básničkou odrecitovanou ráno, večer, či pri inej príležitosti? Ak sa však zamyslíme nad jej obsahom, a neostaneme len pri zdaní, s prekvapením zistíme, že ona vlastne nie je stará. Je mladá, tak ako jej autor. Je stále nová, stále aktuálna, stále nadčasová, skrývajúca v sebe tajomstvá a poklady. Je aj darom, za ktorý máme ďakovať, pretože sme dostali božský príklad, aký má byť obsah i forma modlitby.
Modlitba Otče náš a jej význam. Modlitba Otče náš, aj keď je najčastejšie vyslovovaná modlitba na svete, neznamená ale, že je nejakou všeobecnou celosvetovou modlitbou. Má ale svoje miesto v živote. V prvom rade a predovšetkým je modlitbou Ježišových učeníkov. Podľa Matúša stojí v centre Reči na vrchu a je určená nie iba ľudu, ale predovšetkým učeníkom: „Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach...“ (Mt 6, 9). U Lukáša je to ešte zreteľnejšie, keď jeden z jeho učeníkov prosí, aby ich naučil modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov. Ježiš im vtedy povedal: „Keď sa modlíte, hovorte: Otče, posväť sa tvoje meno...“ (Lk 11, 2). Otčenáš je teda predovšetkým modlitba učeníkov. V každom riadku ide o to, aby nasledovníci Ježiša zabudli na svoje vlastné túžby a životné plány a chceli iba to, čo chce Boh. V tomto ohľade je pre každého, kto sa ju modlí, dosť „riskantnou“ modlitbou. Prečo? Lebo akosi sa „obnosil“. Jeho slová a vety: „Posväť sa tvoje meno,“ „buď vôľa tvoja,“ akoby sa nám rozmazali, vybledli. Avšak u učeníkov mal Otčenáš jasné a zreteľné črty.
Ježiš nenaučil učeníkov modlitbu chvály, ako to bolo v židovskej tradícii. Ježiš poznal modlitbu chvál a vďaky. Odovzdal im ale modlitbu prosebnú, ako jedinú a im vlastnú, ktorá zodpovedala práve vznikajúcemu Božiemu kráľovstvu.
Modlitba Otčenáša je veľmi krátka. Odpoveď dáva Matúš Ježišovým učeníkom, ktorú umiestnil pred Otčenáš: „Keď sa modlíte, nehovorte veľa ako pohania. Myslia si, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich; veď váš Otec vie, prv, ako by ste ho prosili“ (Mt 6, 7 - 8). To je teda dôvod, prečo je modlitba Otčenáš, taká krátka: ide k jadru, k veci, bez žiadnych ceremónii.
V modlitbe Otčenáš je v samotných siedmych prosbách zhrnutá celá Ježišova vôľa i očakávania. Je preto hodná, aby sme sa nad ňou zamysleli a znova lepšie zacítili jej chuť a silu.
Zdravie a choroba v období novoveku. Chápanie pojmu zdravia a choroby v období novoveku nadväzovalo na stredovekú tradíciu, aj keď je možné badať určité zmeny. Určujúcim kritériom podstaty zdravia a choroby bolo stále kresťanské učenie a autorita cirkvi. Pojem zdravia a choroby bol súčasťou štúdia medicíny, ktorá sa ako jeden z kľúčových odborov vyučovala na aj stredoeurópskych univerzitách (Viedeň, Praha, Krakov). Hlavné zdroje, na ktoré sa pri štúdiu medicíny odvolávali, boli diela antických (Asklépios, Dioskorides, Hippokrates, Galénos, a i.) a stredovekých islamských autorít (Avicenna, Rhazes, Albucasis a i.). Predovšetkým Avicennov kanón medicíny bol až do 18. storočia hlavnou a doktrinálnou studnicou lekárskeho poznania. Poznatky a veda sa v tomto období stále vnímali v duchu snahy o retrospektívu akademickej tradície. Akékoľvek (vedecké) empirické prístupy a poznávanie skutočnosti sa považovali za nesprávne. Novovekí učenci (vrátane lekárov) prijímali predstavu a regresívnej povahe vlastnej vedy, pretože z kresťanského hľadiska dokonalé vedenie existovalo už na prvopočiatku a ich úlohou bolo prinavrátiť sa k tomuto počiatočnému zdroju poznania. Obrat tohto myslenia „naopak“ nastal až nástupom osvietenských myšlienok na konci novoveku.
V rannom novoveku sa však objavili prvé kritické ohlasy na adresu antických otcov lekárskeho učenia. Autormi boli predovšetkým humanistickí učenci a lekári (A. Vesalius, R. Colombo, M. Serveto, J. Fernel a i.). Opierajúc sa o zásady humanistickej filozofie a sústredenia pozornosti na človeka dosiahli pozoruhodné výsledky vo viacerých oblastiach zdravia a medicíny (najmä anatómie, fyziológie, neurológie, kardiológie). Novozískané poznatky humanistického lekárstva postupne prenikli a čiastočne ovplyvnili aj vývoj medicíny a pohľad na zdravie v strednej Európe, kde taktiež pôsobili viacerí priekopníci v oblasti lekárstva. Spočiatku sa do strednej Európy nové poznatky dostávali vďaka lekárom študujúcim na talianskych a nemeckých univerzitách. Ešte v 16. storočí tu bežne pôsobili lekári talianskeho pôvodu (napr. Santorio Santoro v Krakove, Johannes Donatus Adriaticus v Trnave, Esechelius Pipperelus v Košiciach, Antonius Gazius v Krakove a i.). Od 15. storočia študovali medicínu humanistického typu viacerí študenti zo stredoeurópskeho prostredia, ktorí tu následne pôsobili a šírili lekársku osvetu nového typu. Patrili sem napríklad Sebastián Pauschner-Bausner, Christophorus Stratander, Johannes Antoninus, Johannes Sambucus, Thomas, Jordan, Juraj Henisch, Juraj Purkircher, Samuel Spilenberger, Ján Dávid Ruland, Pavol Clamer, Tobiáš Coberus, Viliam a Karol Raygerovci, Pavol Spindler, Christian Augustini, Michal Haško-Ascani a iní.
Lekári osvietenského obdobia v 18. storočí nadviazali a zároveň ďalej rozvíjali tradíciu humanistickej medicíny. Medzi najvýznamnejších patrili Ján Adam Rayman, Otto Karol Moller, Ján Gottfried Hellenbach, Kristián Joachim Schwab, Ján Weber, Ján Krištof Knogler, Matúš Palumbini, Ferdinand Khien, Juraj Grundel, Ján Teofil Windisch, František Jozef Maternus, Ján Torkos, Jozef Podesta, Andrej Herrmann, Pavol Bacsmegyi, Daniel Fischer, Daniel Szentkereszti, Jozef Karol Perbegg, Matej Inštitoris-Mošovský, Ján Daniel Perlitzi, Ján Adres Segner, Jozef František Skollanics, Martin Marikovský, Jozef Kiss-Vitzay, Ján Samuel Hueber, Ján Juraj Hueber, Dávid Vietoris. Niektorí z nich prišli s originálnymi myšlienkami. Napríklad viedenský lekár Franz Anton Mesmer (1734 - 1815) bol predstaviteľom magnetizmu a v duchu naturfilozofie presadzoval existenciu fluida (zvláštna kozmická sila) pôsobiaca a ovplyvňujúca ľudské telo cez nervovú sústavu. V oblasti kardiológie sa preslávil viedenský lekár Joseph Leopold Auenbrugger (1722 - 1808), ktorý objavil metódu preklepávania (perkusia). Český lekár, anatóm, fyziológ a oftamológ Jiří Procházka (1749 - 1820) pôsobiaci vo Viedni a Prahe vypracoval teóriu nervového reflexu. Profesor fyziky Jan Antonín Boháč (1724 - 1767) ako prvý uplatnil poznatky fyziky v medicíne, keď použil pri liečbe elektrinu.
Z hľadiska významu a zmeny chápania choroby a zdravia ako pojmu v rámci strednej Európy je možné uviesť Paracelsa (1493 - 1541), ktorý študoval vo Viedni, Ferrare a niektorých európskych univerzitách. Nejaký čas svojho života strávil aj v Uhorsku a Čechách. Aj napriek jeho kontroverznosti jeho osobnosti a sklonom k alchýmii, mysticizmu a mágii prispel k určitému obratu chápania choroby a zdravia tým, že pri liečbe apeloval na empirickú skúsenosť, nie na tradíciu. Zaviedol novú vlastnú klasifikáciu chorôb. Navrhoval hľadať liečivá v prírode a bol názoru vychádzajúceho z iatrochémie, podľa ktorej telo živého organizmu fungovalo na základe chemických procesov a každá choroba súvisela s nerovnováhou minerálov a chemických látok v tele. Dobrý zdravotný stav pripisoval k rovnováhe človeka (mikrokozmos) s prírodou (makrokozmos) a tela s dušou.
Humanistický obrat sa prejavil aj v medicíne, predovšetkým v anatómii. Zásah do ľudského organizmu už nebol iba záležitosťou praxe ránhojičov, ktorí v období 16. a 17. storočia ešte stále predstavovali špeciálnu historicko-sociálnu kategóriu. Z anatomického hľadiska sa aj samotní učenci a lekári začali otvorene zaujímať o ľudské telo, čo sa prejavilo na prvých oficiálnych pitvách človeka. Typickým príkladom stredoeurópskeho priestoru bola prvá verejná pitva muža, ktorú vykonal lekár pôsobiaci na Pražskej univerzite Ján Jessenius (1566 - 1621) 8. až 12. júna roku 1600 v Prahe. O päť rokov neskôr vykonal aj pitvu ženy a dieťaťa. Pitva bola zdokumentovaná a vydaná ako spis vo Wittenbergu. Okrem Jána Jessenia sa k rozvoju chirurgie a patologickej anatómie podieľali aj iní lekári Jakub Ján Dobřenský z Černého Mostu (1623 - 1697), Kristián Joachim Schwab (1672 - 1722), František Jozef Maternus (1696 - 1773). Špeciálnu kategóriu v rámci strednej Európy v novoveku predstavovali banskí lekári, ktorí dohliadali na zdravie baníkov. Patril sem napríklad Ján Gottfried Hellenbach (1659 - 1728) pôsobiaci v Banskej Štiavnici, Georgius Agricola (1494 - 1555) v Jáchymove, Gottfried Moller (1710 - 1770) a Ján Juraj Hoffinger (1756 - 1792) v Banskej Bystrici a iní.
Ďalší posun v medicíne a chápaní zdravia nastalo pod vplyvom osvietenských myšlienok v 18. storočí, kedy sa narozdiel od predchádzajúceho obdobia vedecké poznatky a dôraz na racionálny a empirický prístup začali v spoločnosti vysoko ceniť. Z hľadiska lekárstva a liečby sa kľúčovým sa stal experiment priamo na živých organizmoch a využívanie mikroskopických poznatkov (po objave mikroskopu Anthonym von Leeuwenhoekom v 1676). Tieto zmeny priniesli posun aj v oblasti chápania zdravia, chorôb a lekárstva. Zdôrazňoval sa materiálny základ choroby a zdravia.
V období novoveku v rámci univerzitného štúdia boli v strednej Európe kľúčové tri lekárske fakulty (Praha, Krakov, Viedeň). Tento počet bol v porovnaní so západnou Európou veľmi nízky. Začiatkom 18. storočia kvôli akútnemu nedostatku lekárskych fakúlt a školených lekárov, začali vznikať súkromné lekárske školy aj v strednej Európe. Jednu z prvých založil lekár Otto Karol Moller (1670 - 1747) v Banskej Bystrici, ktorá až do zriadenia fakulty v Trnave bola jedinou vyššou lekárskou školou v Uhorsku. Menšiu súkromnú lekársku školu otvoril Daniel Fischer v Kežmarku. Jeho cieľom bolo predovšetkým boj proti poverám a zvýšenie kvality lekárskej starostlivosti v regióne.
Modernizačné reformy v oblasti štúdia medicíny sa realizovali aj v stredoeurópskom priestore po vzore návrhu holandského lekára Hermanna Boerhaaveho (1668 - 1738). Napríklad jeho žiak Gerhard van Swieten (1700 - 1772) vykonal takúto reformu štúdia medicíny na Viedenskej univerzite. Na Trnavskej univerzite bola v roku 1769/1770 ako prvá v Uhorsku zriadená lekárska fakulta, taktiež podľa tohto vzoru. Sedem rokov po jej vzniku bola presídlená do Budína. Podobné reformy medicínskeho štúdia sa realizovali aj na ďalších univerzitách (Praha, Krakov). Reforma zahrňovala zefektívnenie štúdia, prísnejšiu špecializáciu v oblasti klinickej medicíny, diferenciáciu štúdia a iné. Cieľom týchto reforiem bolo vyškoliť viac lekárov, pôrodných sestier či lekárskych asistentov a tým skvalitniť zdravotnú starostlivosť o obyvateľstvo.
Koncom 18. storočia začali vznikať ďalšie vzdelávacie inštitúcie v oblasti lekárstva a zdravotníctva. Napríklad v roku 1782 vznikla v Olomouci lekársko-chirurgické učilište. Na rozdiel od západnej Európy sa v stredoeurópskom priestore chirurgia do pozície samostatného lekárskeho akademického odboru dostala až v 18. storočí najmä v dôsledku osvietenských reforiem za vlády Márie Terézie a Jozefa II.
Faktory ovplyvňujúce zdravie a choroby. Výskyt chorôb respektíve zdravotných problémov u obyvateľstva stredoeurópskeho priestoru v období novoveku často závisel od sociálno-ekonomických, demografických, prírodných, klimatických a vojensko-politických faktorov. Obyvatelia nižších sociálnych vrstiev boli náchylnejší na choroby najmä z dôvodu častého nedostatku výživy, zlých hygienických podmienok a zároveň boli najčastejšie vystavení negatívnym vplyvom prírodných pohrôm (neúroda, záplavy a i.) či vojenských ťažení. Dôležitú úlohu zohrávalo aj klimatické a demografické hľadisko. Obyvateľstvo nížinatých poľnohospodárskych oblastí bolo zväčša menej zdravotne odolné a viac podvyživené, než obyvateľstvo horských oblastí, ktorí získavali obživu z ekonomicky menej náročného chovu zvierat, prípadne využívania lesných porastov. Rozdiel predstavoval aj život v mestách a na vidieku. Vyššia koncentrácia obyvateľstva zohrávala taktiež dôležitú úlohu najmä pri šírení infekčných chorôb. Tým pádom v mestách sa šírilo rýchlejšie než na vidieku.
Okrem toho, k výskytu infekčných chorôb prispievali aj slabá hygiena, nepriaznivá klíma, cestovanie za obchodom, vojnové ťaženia, neúroda, záplavy, hladomor, nedostatočné lekárske znalosti, strach a povery. Čo sa týka strednej Európy v novoveku, častou príčinou vypuknutia a šírenia epidémií (predovšetkým morovej) boli časté vojenské konflikty ako osmansko-habsburské vojny, stavovské povstania a Tridsaťročná vojna. Dôležitú úlohu zohrával aj sociálny status. Predstavitelia nižších spoločenských vrstiev (roľníci, mestská chudoba, žobráci a i.) trpeli zväčša inými typmi chorôb, než členovia vyšších spoločenských vrstiev (šľachta, bohatí obchodníci a i.). Predovšetkým podvýživa a nekvalitná strava (napr. u chudobných roľníkov) spôsobovala rôzne zdravotné problémy.
Na rozdiel od súčasných vedeckých a medicínskych poznatkov príčiny vzniku choroby v novoveku úzko súviseli s nábožensko-ideovým myslením. Za príčinu sa považoval predovšetkým „boží zásah“ alebo „boží hnev“ za hriechy ľudstva.
Sila modlitby: Ako zmeniť svoj život
tags: #cokolada #nabozenske #poznavanie #sveta