Slovensko, malá krajina v srdci Európy, láka čoraz viac cudzincov. Niektorí tu nachádzajú nový domov, iní prichádzajú za prácou alebo štúdiom. Nech už sú ich dôvody akékoľvek, so Slovenskom sa spájajú rôzne skúsenosti, ktoré formujú ich pohľad na našu krajinu a kultúru.
Etnologička Katarína Nádaská zdôrazňuje, že slovenská špecifickosť spočíva v multietnicite a v tom, že ešte do druhej svetovej vojny bolo 90 percent obyvateľstva roľníkmi a remeselníkmi, zatiaľ čo len 10 percent žilo v mestách. Aj preto sme v očiach cudzích národov vnímaní ako roľnícky národ.
Historická národná strava je neustále prezentovaná ako bryndzové halušky. Avšak, etnologička Katarína Nádaská uvádza, že tradičné slovenské reštaurácie zvyčajne žiadne kaše neponúkajú. Bryndzové halušky ako národné jedlo je jeden veľký omyl. Národným jedlom boli jednoznačne kaše - pohánková, jačmenná, z prosa. Servírovali sa na sladko aj na slano a tieto kaše boli aj obradové rituálne jedlá, napríklad na Vianoce.
Východné Slovensko malo silné nemecké osídlenie a Nemci, ktorí prišli počas nemeckej kolonizácie, boli remeselníci. Z nich sa vyvinuli obchodníci, ktorí zakladali remeselné mestečká alebo aj mestá. Slovensko celkovo patrilo k silne multietnickým úziam a je zázrak, že tu neboli nejaké veľké národnostné boje. Ľudia rôznych národností dokázali spolu žiť a možno by nebolo zlé sa to znova naučiť. Aj po stránke vierovyznania vždy bolo územie dnešného Slovenska mimoriadne pestré, no náboženstvo nezohrávalo nejakú veľkú úlohu a dejiny boli relatívne pokojné.
Bratislava bola špecifická nemeckým osídlením, no mala aj silné zastúpenie Maďarov. Ešte v prvej tretine 20. storočia bola Bratislava nemecko-maďarská, slovenčinu bolo počuť málo. Slováci boli viac-menej iba tí, ktorí prichádzali zo Záhoria predávať na trh, zásobovali mesto potravinami. Zo Záhoria sa dovážali na trh do Bratislavy aj špeciality, napríklad mravčie vajíčka, ktoré zbierali v lesoch a v Bratislave predávali ako vtáčí zob.
Prvá veľká vlna zmeny Bratislavy na slovenské mesto bola medzi dvoma vojnami. Továrne potrebovali zamestnancov, takže začali prichádzať ľudia z vidieka z celého Slovenska. Druhá veľká vlna bola po druhej svetovej vojne, keď sa Bratislava stala už viac slovenským mestom.
Slovensko bolo jedinečné tým, že na jeho území bolo veľmi veľa kolonizačných vĺn. Nemci, odbojná šľachta pochádzajúca z územia dnešného Rumunska, ktorá potom zostávala na našom území, valašská kolonizácia z územia Rumunska, Moldavska a Bulharska, ktorá prišla na pozvanie zemepánov na vysokohorské pasienky s vysokohorským plemenom oviec. Každý z nich si priniesol vlastnú kultúru. My považujeme kožené vybíjané opasky a zdobené valašky za typicky slovenské, ale to priniesli valasi, pred nimi tu nič podobné nebolo. Valasi pracovali vo vrchoch, opasky im chránili ľadviny, valaška bola sekera, ktorú používali na obranu proti divej zveri. Mali veľa času, tak si valašky zdobili. Keďže žili v horách, nechodili pravidelne dolu do dediny, tak pili žinčicu, jedli baraninu, jahňacinu, syr a z neho vznikla aj bryndza, bryndzové halušky.
Bryndza a bryndzové halušky pochádzajú od valachov z Rumunska, ktorí sem prišli. Halušky s bryndzou sa natoľko uchytili, že ich mnohí Slováci začali považovať za národné jedlo. No ono sem prišlo až v 17. storočí, skutočným pôvodným jedlom boli obilninové kaše. Na sladko boli s medom, neskôr s cukrom, ktorý sa zozačiatku predával v lekárňach a bol vzácnosťou. Dlho bol hlavným sladidlom med, ktorý mal aj trochu magickú hodnotu, preto je dodnes súčasťou štedrej večere vo väčšine domácností.
Na Slovensku bolo silné včelárstvo, pred včelárstvom ešte brtníctvo. Brtníci vyberali úle divých včiel, a to sa robilo ešte v hlbokom predkresťanskom období, takže med tu vždy bol. Brtníctvo neskôr prešlo prirodzene k riadenému včelárstvu. Včelárili celé rodiny, bežní poddaní mali včely, medu bolo naozaj dosť, bol aj súčasťou Vianoc.
Moderný slovenský národ sa sformoval neskoro, až keď sa uzákonila spisovná slovenčina, to bolo v 19. storočí. Základným elementom národa je spoločný jazyk. Dovtedy je ťažké hovoriť, že tu bol slovenský národ. Keby súčasní obyvatelia Slovenska genealogicky pátrali po svojich predkoch, drvivá väčšina z nich by našla predka z inej kultúry, iného národa. Predtým, ako sem prišli Slovania, boli na našom území Kelti, Frankovia, bol tatársky vpád, Turci tu boli sto rokov. Potom Nemci, Maďari. Všetko sa miešalo, vznikali manželstvá, vplyvov bolo množstvo.
Slovensko je teda aj v rámci sveta zvláštne tým, že sa na jeho území mleli rôzne kultúry a národnosti a všetci tu zanechali niečo. Je to krásne a práve na to môžeme byť hrdí a z čoho sa dá ťažiť. Máme mladú štátnosť, aj národ sme mladý, ale naše korene v multietnicite sú v rámci Európy vzácne. Preto sa pateticky hovorí, že Slovensko je srdce Európy, lenže to vychádza z racionálnych vplyvov.
Zvláštne, že Slovensko je pôvodom multietnické, keď sa však Slováci vyhranili ako jeden národ, tak už odmietajú ďalšie etniká, odmietajú prisťahovalcov, odmietajú Rómov. Niekedy sa rozmýšľa, či nejde o problém kolektívnej pamäti. Tureckú okupáciu si totiž veľmi odskákalo práve Uhorsko a aj územie súčasného Slovenska. Turci mali ambíciu dostať sa ďalej do Európy, no boli zastavení. Na Slovensko prišli po Krupinu, po Modrý Kameň, ich cieľom bolo ovládnuť banské mestá, kde bolo bohatstvo. Skúsenosť s nimi mali ľudia veľkú a trvala dlho. Západná Európa nemá také skúsenosti, ako mali naši predkovia, a kolektívna pamäť je veľmi veľká. Viete, aké množstvá spomienok o Turkoch sa zachovalo v ľudovom rozprávaní a v ľudových piesňach dodnes? Veľmi veľké. Možnože v nás nejaká opatrnosť zostala, takže náš súčasný postoj môže mať určité racionálne vysvetlenie v minulosti.
Ten zvláštny „magľajz“ Slovenska však zrejme pokračoval, aj keď sa už Slováci sformovali ako národ. Lebo Slováci zasa začali odchádzať za prácou do sveta, a keď sa vracali domov, tak by ste sa v niektorých dedinách dohovorili aj desiatimi rôznymi jazykmi podľa toho, kde kto pracoval. Prinášali domov aj kultúru tých krajín, v ktorých pracovali. Dá sa to odsledovať cez príklad drotárov - začínali ako chudobní ľudia, lenže mnohí sa vypracovali a mali obrovské sklady napríklad na území Ruska, Grécka a v ďalších územiach. Boli na tom finančne dobre, a keď sa vracali naspäť na Slovensko, prinášali nielen zvyky, ale aj drobnosti. Napríklad taký samovar - ruský čaj varený v samovare zaviedli drotári. Oni boli jedni z prvých, ktorí si začali stavať veľké murované domy, lebo také videli v zahraničí a páčili sa im. V Rusku si zvykli na šašlíky, na boršč, tak to začali variť aj doma. A to hovoríme len o drotároch, podobných bolo množstvo, chodili naozaj po celom svete, boli mnohé vysťahovalecké vlny, a keď sa vrátili, prinášali nóvum. „Amerikáni“ si kupovali prvé rádiá v čase, keď Slováci, ktorí neboli v zahraničí, o nich ani nechyrovali. Neskôr si kupovali prvé autá.
Mládenci, ktorí chodili do cudziny do tovární, zasa prví používali zubné kefky. S nimi prišli tiež nové moderné účesy, nové oblečenie a ďalšie. Traduje sa, že ľudia vracajúci sa domov na Slovensko si začali stavať kúpeľne a splachovacie záchody, aké videli v cudzine. Keď to videli susedia, postavili si kúpeľňu tiež, no nevedeli ju používať. Prišli k nim etnológovia a videli, že napríklad vo vani skladujú repu. A umývali sa tradične v lavóroch.
Tieto zážitky mali etnológovia ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Boli aj situácie, že sedliak si postavil kúpeľňu, akú mal sused, ale nepripojil ju na kanalizáciu a vodu. Takže sa kúpal raz do týždňa vo vode, ktorú si zohriali na peci. Zvyčajne v sobotu, prvé išli deti, potom manželka a nakoniec manžel, keď už bola voda „hustá“. A vo vani naozaj bola repa. Mnohí aj splachovací záchod videli prvýkrát až v panelákoch, keď zatopili obce pod priehradami a obyvateľov presťahovali do miest. Pre ľudí bol šok, že otočili kohútikom a tiekla teplá voda, potiahli páčku a záchod sa spláchol. Mnohí si ani nezvykli na život v paneláku, staršej generácii chýbal kontakt so zemou a rýchle zomierali.
Tradičné obce ako Hybe, Važec ešte majú zmysel skúmať. A napríklad Hybe je ukážková dedina zaujímavá aj tým, že ľudia sú veľmi hrdí, lokálpatrioti. Inak, to je črta, ktorá sa začala objavovať v predchádzajúcich 15 rokoch prakticky na celom Slovensku - ľudia začínajú byť hrdí na obce, z ktorých pochádzajú. Niektoré tradície sa v prirodzenom živote už „nepestujú“ a práve nadšení lokálpatrioti sa ich snažia obnovovať. Za 15 rokov máme nebývalý rozkvet folklórnych súborov. Úžasný prvok, ktorý na Slovensku máme, lebo ľudia sa nevenujú len spievaniu a tancom, ale obnovujú ľudové odevy. Tie zanikali s nástupom tovární, lebo bolo nepraktické ísť robiť ku stroju v širokých gatiach a sukniach. Lokálpatrioti ich vracajú naspäť.
Slovensko je nesmierne rozmanité aj obliekaním. V každej dedine máme úplne inú výšivku ľudového odevu. Ťažko by sme našli v Európe národ, ktorý by bol taký úžasne pestrý.
Na slovenských Vianociach je špecifické štedrovečerné menu viazané nielen regionálne, ale aj konfesionálne. Evanjelické rodiny nedržia na Štedrý večer pôst, takže mali vždy kapustnicu aj s mäsom, jedno zo štedrovečerných jedál bola huspenina alebo zabíjačka. Kým katolícke rodiny pôst držali. Katolícka štedrá večera mohla mať aj dvanásť chodov, no z každého jedla sa uvarilo toľko, aby bolo za hlt, po jednej lyžičke. Výnimkou z pôstu bola od 12. storočia ryba, rozhodlo sa, že keď nemá nohy, môže byť pôstnym jedlom. Ryby piekli, varili, kupovali sa aj solené haringy, makrely, údené ryby. Kapor je záležitosť polovice 20. storočia.
Na začiatku 90. rokov sa začali objavovať obchodné reťazce, naraz bolo veľa rôzneho tovaru a v mnohých rodinách sa zmenila skladba štedrej večere. Upúšťalo sa od lokálnych jedál, ktoré pretrvali stáročia. Na stoloch sa objavovali napríklad morské plody. Obdobie exotiky už uplynulo a veľa rodín sa snaží, aby aspoň jedno jedlo mali tradičné. Aj opekance, aj vianočnú polievku, a vôbec to nemusí byť kapustnica. Vianočná polievka na Slovensku bola rôznorodá. Kapustnica dominovala preto, že v minulosti boli zemiaky a nakladaná kapusta základné potraviny pre zimné obdobie. Jedli to každý deň, hovorilo sa, že na raňajky zemiaky s kapustou, na obed kapusta so zemiakmi a večer to, čo zostalo.
Všetky vianočné jedlá boli úplne bežné, ibaže na Vianoce ich bolo viac naraz. Štedrá večera mohla mať naozaj až dvanásť chodov. Tradičný základ štedrej večere tvorili: hriatô, oblátky s cesnakom a medom, vianočná polievka (kapustnica, hríbová, šošovicová, na juhu rybacia), ryba (u protestantov mäso), cestovinové jedlo typu opekancov, šúľancov, širokých rezancov, kaše, krúpy s fazuľou, kysnuté koláče, makovníky a na záver sušené ovocie ako slivky, jablká, hrušky. Samozrejme, boli potom lokálne špecifické jedlá.
Nemali, vianočný stromček je pomerne mladá záležitosť. V 19. storočí síce už bol niekde v mestách...
Bryndzové halušky dnes naši považujú za typické slovenské jedlo. S týmto prívlastkom sa dostalo aj do viacerých turistických bedekrov. Nielen to, čo máme na tanieri a čo jeme, ale aj to, v akom prostredí, posúva gastronomický zážitok míľovými krokmi vpred. Hotelieri sa zhodujú, že zážitok z jedla umocňuje aj prostredie, v ktorom je jedlo podávané a konzumované. Tento trend nasledujú aj mnohé reštauračné podniky, a preto sa snažia byť pre návštevníkov čo najatraktívnejšie.
Bryndzové halušky sú slovenské národné jedlo. Podstatnou súčasťou halušiek sú zemiaky, ktoré sa na Slovensku udomácnili až niekedy v 19. storočí. Presne v tom istom storočí, v ktorom sa datuje úpadok ovčiarstva na Slovensku. Každodenným jedlom boli kaše, najmä jačmenná, pohánková a prosná. Obľúbené boli aj strukoviny, údeniny a hlúboviny. Základ tvoria postrúhané surové zemiaky zmiešané s múkou a soľou (niekedy sa dáva aj vajíčko, ale halušky sú vtedy tvrdšie). Takto pripravené cesto sa následne vo forme halušiek, teda malých kúskov, uvarí vo vode. Uvarené halušky sa zmiešajú s bryndzou, polejú sa 3-5 lyžicami vody, v ktorej sa varili halušky a dochutia opraženou slaninou.
Čoraz viac zahraničných turistov navštívi našu krajinu aj kvôli cestovaniu za kvalitnou miestnou kuchyňou. Medzi najobľúbenejšie slovenské špeciality patria bryndzové halušky. Toto jedlo zo zemiakového cesta a ovčieho syra si získalo srdcia mnohých cudzincov. Na Slovensko ti prídu kamaráti zo zahraničia. Na aké tradičné jedlo ich do reštaurácie vezmeš ako prvé? Ak ti napadli bryndzové halušky, tvoja štátna príslušnosť je jasná.
Halušky sú pre nás národným pokladom, aj keď prapôvod surovín, z ktorých ich pripravujeme, je inde. Bryndzové halušky tvoria zemiaky, ktoré pochádzajú z Južnej Ameriky a u nás sa udomácnili v 19. storočí, a bryndza, ktorú k nám pred niekoľkými storočiami priniesli rumunskí Valasi. Spočiatku sa bryndzové halušky jedli iba v regiónoch, kde prebiehala valaská kolonizácia, najmä na Liptove. Ešte začiatkom 20. storočia. Typicky s opraženou slaninkou sa do všetkých kútov Slovenska dostali až počas socializmu v 50. rokoch.
V reštaurácii Slovenského olympijského domu Maison Slovaque na OH 2024 v Paríži boli dve národné jedlá, ktoré tam boli po celý čas - bryndzové pirohy a halušky, aj vo vegetariánskej verzii so smaženou sušenou cibuľou a bryndzovou omáčkou. Halušky a pirohy dopĺňali dve zaujímavé mäsové jedlá, ktoré sa po 7 dňoch vždy striedali. Mali tam dobrú kombináciu kuracej rolády s tekvicovým pyré, zubáča s hráškovým pyré, výborný guľáš s žemľovou knedľou a veľmi dobré ohlasy boli na hovädzie líčka v silnej omáčke so zemiakovými knedľami. Dezert bol vždy jeden varený, napríklad slivkový knedlík a na ňom lyofilizované alebo čerstvé ovocie. Podával sa horúci a veľmi pekne dekorovaný, oku lahodiaci. Predjedlá boli opäť dve - terinka zo srnca, druhý turnus z diviaka a tretí z daniela. K terinke sa podával šalát z mikrobyliniek, rôzne pestá a ochutené octy, ktoré sa zladili s jednotlivými chuťami.
Nájsť kvalitnú slovenskú reštauráciu v Bratislave môže byť pre cudzincov výzvou. Mnoho reštaurácií sa zameriava na medzinárodnú kuchyňu, a tak je hľadanie tradičných slovenských jedál často komplikované. Mimo hlavného mesta slušne prosperuje množstvo kolíb a salašov ponúkajúcich tradičné slovenské jedlá a vytvárajúc tak autentický zážitok pre cudzincov.
Slováci sú vnímaní ako zdvorilí a pohostinní ľudia, ktorí si ctia tradície a etické normy v komunikácii. Na druhej strane, niektorí cudzinci vnímajú Slovákov ako uzavretejších a rezervovanejších. Môže trvať dlhšie, kým sa s nimi človek zblíži a nadviaže hlbší vzťah. Slováci sú menej spontánni ako Brazílčania a viac sa hanbia hovoriť cudzím jazykom, aj keď ho ovládajú. Napriek tomu si cenia ich zdvorilosť a ochotu pomôcť.
Ak sa chystáte navštíviť Slovensko, nezabudnite ochutnať tradičné slovenské jedlá, ako sú bryndzové halušky, kapustnica alebo pirohy. Spoznávajte Slovensko aj mimo hlavného mesta. Navštívte Slovenský raj, Bojnice, Banskú Bystricu alebo Banskú Štiavnicu. Ak máte radi víno, nevynechajte Pezinok. Naučte sa niekoľko základných slovenských fráz. Miestni ocenia vašu snahu a budú k vám priateľskejší. Buďte trpezliví a tolerantní.
Slovenské syry patria k našej kuchyni rovnako neodmysliteľne ako bryndzové halušky. To, čo domáci považujú za delikatesu, však u zahraničných turistov často vyvoláva rozpaky. Práve na tento kontrast poukazuje aktuálny rebríček portálu TasteAtlas, ktorý zostavil zoznam najhoršie hodnotených slovenských syrov očami medzinárodného publika.
Každý cudzinec, ktorý zavíta na Slovensko, potrebuje jesť a vari každý chce aspoň raz ochutnať aj niečo typicky slovenské. Kým mimo hlavného mesta slušne prosperuje množstvo kolíb a salašov, v Bratislave majú na výber najmä pizzerie, talianske a čínske reštaurácie, obľúbená je stredomorská kuchyňa, je tu niekoľko steak housov a grilbarov, mexických haciend, tri alebo štyri suši bary, indické a kubánske reštaurácie, varí sa maďarská, francúzska, česká či španielska kuchyňa. Nájsť kvalitnú slovenskú reštauráciu je však naozaj problém.
Bratislavský samosprávny kraj sa na gastronómiu pozerá tak ako väčšina jeho obyvateľov - po bratislavsky, a teda kozmopolitne. „Tunajšie stravovanie formovali rôzne vrstvy - sedliacka, meštianska, ale aj rôzne národnosti. Preto nestačí rozvešať valašky a variť halušky a už je to slovenská reštaurácia. Pre mňa je dôležitejšie, aby sme tu mali dosť kvalitných zariadení s chutnou ponukou a interiérmi od slovenských návrhárov. Aby neboli v prevahe iné národné kuchyne, ale bohatá medzinárodná s hornorakúskym i hornomaďarským vplyvom,“ tak vidí súvislosti Alžbeta Melicharová, vedúca oddelenia cestovného ruchu Bratislavského samosprávneho kraja. A cudzincom radí najmä gurmánske zážitky v pribratislavských vidieckych sídlach.
Ak sa chcete výborne najesť a vidieť špičkovú úpravu jedál na tanieri, skúste zájsť do apartmánového hotela Liptovský dvor v Liptovskom Jáne. Dve tretiny hostí sú našinci, zvyšok cudzinci. Tí chcú ochutnávať najmä špeciality slovenského stravovania. Aby teda ulahodili rôznym konzumentom, doplnili ponuku aj o jedlá šéfkuchárovej fantázie. Štatistika predaja však hovorí o tom, že zo všetkých porcií jednoznačne vedú bryndzové halušky.
Viacero cestovných kancelárií potvrdzuje, že „zahraniční turisti sa naozaj zaujímajú o spoznávanie slovenskej kuchyne“. Žiaľ, pociťuje sa nedostatok zariadení ponúkajúcich typicky slovenskú kuchyňu, ktoré by boli cenovo prístupné aj pre autobusové skupiny.
V centre Trenčianskych Teplíc sa otvorila slovenská reštaurácia „na úrovni“. Aj v tejto reštaurácii vedie predaj bryndzových halušiek so zákvasom. Zahraniční hostia si často objednávajú aj fazuľovicu v bosniaku, pirohy, slovenské ryby, divinu. „Krojované čašníčky, cimbalová muzika, posedenie na terase, opekanie. To všetko kreslí pekný obraz o tunajšej gastronómii,“.
Aj keď sa robí celkom iná gastronómia, pre záujem turistov sa rozhodli doplniť jedálny lístok o najlepšie slovenské špeciality. Lenže ak ich chcú svojim obchodným partnerom predstaviť štýlovejšie, tiež ich musia pozvať aspoň do Limbachu alebo Slovenského Grobu.
Tradičná slovenská gastronómia je veľmi dobrá, keď máte voľno, môžete vyraziť na jedlo do Banskej Bystrice, na Donovaly alebo na Liptov.
Bratislava je často pre cudzincov vstupnou bránou do celej krajiny, preto by v nej nemala chýbať reštaurácia so slovenskými jedlami a nápojmi. Národná kuchyňa je vlastne metaforický výraz. Tá slovenská býva stotožňovaná so stravou takzvaných ľudových vidieckych vrstiev, hoci svoju kuchyňu (často inšpirovanú zvonka) mali aj mešťania a panstvo.
Kulinárska literatúra i povedomie Slovákov pokladajú za typické slovenské špeciality takmer výlučne ľudové jedlá, ktoré majú svoje korene v rôznych regiónoch - ovčie syry, jedlá z múčno-zemiakového cesta (halušky, šúľance, pirohy, placky), husté kyslé polievky z kapusty, fazule, šošovice či húb, kysnuté plnené koláče (makovníky, tvarožníky, kapustníky…), z nápojov predovšetkým borovičku. Preto by tieto tradičné jedlá a nápoje mali tvoriť špeciálnu ponuku jedálneho lístka. Reštaurácia by mala svojim interiérom vyvolať atmosféru rustikálnosti - dreveným nábytkom, tkanými obrusmi, obrúskami, keramickým a dreveným riadom slovenskej produkcie. Personál by mal obsluhovať v jemne štylizovanom ľudovom odeve a atmosféru by mala tíško dotvárať slovenská ľudová hudba.
Tradičné slovenské jedlá majú v našich domácnostiach i srdciach svoje miesto. Bryndzové pirohy, treska v majonéze či sladká žemľovka patria k obľúbeným klasikám, ktoré si s radosťou vychutnávajú celé generácie. Len málokto im dokáže odolať.
Študenti, ktorí sa učia po anglicky, majú stopercentnú garanciu uplatnenia, respektíve istotu, že sa zamestnajú za vyššiu ako priemernú mzdu. Nehovorí sa, že všetci to majú jednoduché, ale rozhodne to majú jednoduchšie ako v Brazílii.
V letnej škole sa učia slovenskú gramatiku a slovnú zásobu, mnohí prišli aj preto, aby sa dozvedeli čo najviac o slovenskej kultúre. Chcú zistiť, akí sú Slováci, ako žijú, ako to u nás funguje a v neposlednom rade aj to, čo dobrého sa dá uvariť v typickej slovenskej kuchyni. Najviac účastníkov pricestovalo z Talianska, zo susedného Maďarska a Poľska, nemenej je ich z Nemecka. „Milujú dobré jedlo, dokážu o ňom dlho rozprávať, preto skutočne oceňujú špeciality slovenskej kuchyne. Napríklad také bryndzové halušky, ktoré nie všetkým cudzincom chutia, sú pre Talianov veľkou lahôdkou. A nie je to len skvelé jedlo, čo Talianov pozitívne prekvapuje. Pochvaľujú si aj slovenskú pohostinnosť a otvorenosť. Aj keď my máme predstavu o Talianoch, že sú veľmi otvorení, nie je to celkom pravda. Aspoň na severe krajiny si ľudia udržujú odstup. Je pre nich preto príjemné, keď sú Slováci spontánni a priateľskí,“.
Slovenčina je podľa cudzincov ťažká, páči sa im však jej melodickosť a mäkkosť. Mimoškolská činnosť študentom veľmi pomáha, zdokonaľujú sa tak v jazyku a budujú si lásku ku Slovensku. Je dôležité, aby študenti pozerali slovenské filmy s anglickými titulkami. Je to pre nich motivujúce, pretože filmu rozumejú, zároveň vnímajú aj slovenčinu a vždy pochytia nejaké nové slovíčka.
Kultúrne reálie si študenti osvojujú aj na exkurziách po slovenských hradoch a zámkoch, pohoriach či skanzenoch. Dvojsté výročie narodenia Ľudovíta Štúra je skvelá príležitosť predstaviť jazyk z druhej strany, priblížiť jazykovo-kultúrne a politické súvislosti, ktoré sa najlepšie ukazujú na filmoch či literatúre. Študenti preto navštívia aj pamiatky spojené so štúrovskou tematikou, ako hrad Devín či výstavu o Ľudovítovi Štúrovi na Bratislavskom hrade.
Bryndzové halušky s cibuľkou a slaninou 🍴| Marcel Ihnačák | Kuchyňa Lidla
Slovenčinu sa prichádzajú učiť ľudia len tak zo zaujímavosti, chcú napríklad spoznať ďalší slovanský jazyk, alebo ich sem privedie náhoda. Mnohí z nich slovenčinu študujú na svojej domácej univerzite, niektorých dokonca na Slovensko privedú rodinné korene a väzby. Aj keď dôvody bývajú rôzne, všetkých spája spoločný cieľ - dohovoriť sa po slovensky lepšie.