Francúzska hudba má bohatú a rozmanitú históriu, ktorá ovplyvnila vývoj hudby po celom svete. Od klasických skladateľov až po moderné hudobné zoskupenia, Francúzsko dalo svetu množstvo talentovaných umelcov a nezabudnuteľných diel. Hudba je zrkadlom národa - a Francúzsko ponúka množstvo výnimočných skladateľov, ktorí ovplyvnili vývoj európskej hudby. Spoznajme niektoré významné postavy francúzskeho hudobného dedičstva.
Významní francúzski skladatelia
Medzi najvýznamnejších francúzskych skladateľov patria Hector Berlioz, Georges Bizet a Claude Debussy. Ich prínos k hudobnému svetu je neoceniteľný a ich diela sú dodnes obdivované a interpretované.
Hector Berlioz (1803 - 1869)
Hector Berlioz bol významný francúzsky hudobný skladateľ, ktorý sa už ako dieťa učil hrať na gitare a flaute. Vyštudoval kompozíciu a presadil sa ako hudobný kritik vďaka svojmu hudobnému a literárnemu nadaniu. Jeho tvorba v sebe skrývala príchuť revolučných myšlienok. Berliozova výnimočnosť spočívala v tom, že nemal nijak zvlášť dobré hudobné vzdelanie, avšak na druhej strane to bol umelec s obrovskou fantáziou. Jeho prínos spočíval aj v tom, že v hudbe spájal a odhaľoval dovtedy neodhalené veci. Berlioz bol romantický skladateľ a jeho diela v sebe skrývali obrovské emócie. Najväčším prínosom tohto umelca boli diela Fantastická symfónia, Romeo a Júlia, Smútočná a triumfálna symfónia a mnohé iné, ktoré boli inšpirované literárnymi dielami. Berlioz sa preslávil aj významnou učebnicou inštrumentácie, nazvanou Grand traité d'instrumentation et d'orchestration, ktorá sa používa dodnes.
Pri príležitosti slovenskej poloscénickej premiéry dramatickej legendy v štyroch častiach Faustovo prekliatie od Hectora Berlioza (1803 - 1869) dňa 21. Pre pochopenie princípu, podľa ktorého Berlioz skomponoval svoje dielo Faustovo prekliatie si treba uvedomiť, že ho ovplyvnili dva činitele. Už v pomerne rannej mladosti ho inšpirovala túžba napísať faustovské dielo a zároveň s veľkým záujmom čítal Shakespeara, ktorý sa stal na európskom kontinente v dvadsiatych rokoch 19. storočia akýmsi objavom a jeho tvorba zažívala renesanciu. Dá sa povedať, že Shakespeare Berliozovi poskytol model dramatickej výstavby diela z nie príliš dlhých, oddelených scén. Toto je dôvod, prečo je Faustovo prekliate hudobnou drámou a nie operou. Jeho javiskové uvedenie sprevádzajú ťažkosti, pretože takýto zámer skladateľ nemal. Samozrejme, že všetko vo veľkej miere závisí od kreativity inscenačného tímu, ale zdá sa, že najživotaschopnejším kompromisom by mohli byť poloscénické realizácie. Od diváka sa očakáva, aby sa dokázal patrične zladiť s dramatickými východiskami a zámermi skladateľa. Okrem toho musí byť pripravený rýchlo sa prispôsobiť a porozumieť, že povaha nasledujúceho okamihu môže byť veľmi odlišná a kontrastná v porovnaní s práve prebiehajúcim momentom. Dielo sa napríklad začína bez predohry dlhou pastorálnou scénou, v ktorej Faust rozjíma nad svojím duševným rozpoložením. Hneď za tým nasleduje - pre niekoho možno až príliš rýchlo - scéna tancujúcich a spievajúcich dedinčanov prežívajúcich šťastné chvíle. Text tohto zboru je na niektorých miestach dosť zmyselný: „Ils passaient tous comme l’éclair, Et les robes volaient en l’air“ (Všetci prešli ako blesk a šaty lietali vo vzduchu) alebo „Paix! ma femme n’est point ici! Profitons de la circonstance!“ (Ticho! Moja žena tu nie je! Ťažme zo situácie!) Je to presne taký ostrý kontrast, aký skladateľ potreboval, aby vytvoril dramatický konflikt vo Faustovej duši, pretože on túto frivolnú radosť nezdieľa, naopak, je mu nepríjemná a ani v nasledujúcej časti, Rákócziho pochode, sa nestotožňuje s náladou bojovníkov. Na druhej strane to neznamená, že vo Faustovom prekliatí niet kontinuity v myslení, zámeroch alebo nebodaj v hudobných myšlienkach. Ako príklad možno uviesť, že Tanec víl (Ballet des sylphes) uzatvárajúci VII. scénu je tretím variantom melódie prvý raz uvedenej v Mefistofelovej árii „Voici des roses” (Hľa, ruže) zo začiatku tejto scény a pod. Na podrobnejší obraz o týchto súvislostiach však treba oveľa hlbšiu analýzu, pretože sú väčšinou pred poslucháčom „skryté“ v partitúre.
Ľudia sa stávajú milovníkmi daného skladateľa obvykle preto, že dokáže čosi, čo iní nedokážu. U Berlioza to vyzerá najmä na dve príčiny. Prvou je neustála melodická invencia - Berlioz začne myslieť melodicky okamžite, len čo mu príde na um akákoľvek dramatická idea alebo psychologický úsudok. Dá sa povedať, že vo Faustovom prekliatí má všetko od ucelených piesňových útvarov až po najkratšie prvky recitatívov akúsi ťažko vymedziteľnú kvalitu, vyložene „berliozovskú“, ktorá vždy vystihuje povahu práve spievaných slov. Pri počúvaní tohto diela však človeka možno ešte viac uchváti druhá príčina Berliozovej jedinečnosti - azda až zarážajúca stručnosť a hutnosť, s akou skladateľ skúma základnú ideu a narába s ňou. Vychádzajúc z „filozofickej drámy“ Johanna Wolfganga Goetheho (1749 - 1832) si Berlioz na tento účel faustovský príbeh upravil práve tak, aby z neho vyťažil dokonale priehľadný a koncentrovaný príbeh o prekliatí človeka za jeho nemorálne činy - nielen za zradu Margarétky, ale aj za zradu oddanosti voči svojej vlastnej duši. Skladateľ sa tým nedopustil žiadneho hriechu, keďže námet pochádzajúci zo starej stredovekej legendy po svojom spracoval už samotný Goethe, ešte pred ním anglický dramatik a Shakespearov súčasník Christopher Marlowe, (1564 - 1593) vo svojej hre The Tragical History of Life and Death of Doctor John Faustus a v 20. V umeleckých dielach všeobecne sa zriedka stáva, že sa v nich skombinujú dva tvorivo priebojné prvky tak šťastne, ako sa to podarilo Berliozovi. V tomto prípade je to spojenie mladíckej inšpirácie s majstrovstvom získaným v dospelosti. Jadrom Faustovho prekliatia je totiž Osem scén z Fausta (vlastne deväť, pretože dve z nich spojil do jednej), ktoré autor označil ako Opus 1 a publikoval v roku 1828, krátko potom, ako si prečítal francúzsky preklad Goetheho Fausta od Gérarda de Nerval (1808 - 1855). Toto dielo ho absolútne uchvátilo, takže Opus 1 vznikol takmer okamžite. O dvadsať rokov neskôr uchopil tú istú tému, skomponoval zvyšok a dielo vytvaroval veľmi osobitým spôsobom, ktorý sa naučil od Shakespeara, vytvoriac naratívne jasne formulované, číre recitatívy zachovávajúce nezávislosť každej dramatickej scény. Kto pozná Berliozovu symfóniu Rómeo a Júlia, zistí, že ju ešte pred tým napísal rovnakou technikou až nato, že treba dodať dve veci: po prvé, že po každý raz, keď si človek Faustovo prekliatie vypočuje, objaví ďalšie a ďalšie jemnosti vo vypracovaní detailov a stále viac fines vo vyjadrení hudobných, dramatických a poetických zámerov. Na druhej strane však príliš často opakované počúvanie tejto hudby neprospieva. Niečo podobné Berlioz zdôrazňoval počas celého svojho života - silnú dramatickú hudbu nemožno uvádzať v koncertných sálach denne. Podobne je to aj so Shakespearovými drámami alebo hoci s Beethovenovými symfóniami. Pričasté opakovanie otupuje kontrasty, pretože sa stráca prekvapenie z neočakávaného, keďže poslucháč už dopredu presne vie, čo príde.
Hector Berlioz bol aj literárne činný. Okrem drobných útvarov, napríklad fejtónov napísal aj rozsiahlejšie diela, napríklad Večery v orchestri a Hudobné grotesky plné brilantných, často veľmi vtipných postrehov z vtedajšieho hudobného života a pováh nositeľov hudobného remesla. Pre históriu je veľkým šťastím, že napísal aj svoje najrozsiahlejšie literárne dielo Pamäti a zanechal tak podrobné správy o vzniku svojich opusov.
Pri príležitosti slovenskej poloscénickej premiéry dramatickej legendy v štyroch častiach Faustovo prekliatie od Hectora Berlioza (1803 - 1869) dňa 21. Pre pochopenie princípu, podľa ktorého Berlioz skomponoval svoje dielo Faustovo prekliatie si treba uvedomiť, že ho ovplyvnili dva činitele. Už v pomerne rannej mladosti ho inšpirovala túžba napísať faustovské dielo a zároveň s veľkým záujmom čítal Shakespeara, ktorý sa stal na európskom kontinente v dvadsiatych rokoch 19. storočia akýmsi objavom a jeho tvorba zažívala renesanciu. Dá sa povedať, že Shakespeare Berliozovi poskytol model dramatickej výstavby diela z nie príliš dlhých, oddelených scén. Toto je dôvod, prečo je Faustovo prekliate hudobnou drámou a nie operou. Jeho javiskové uvedenie sprevádzajú ťažkosti, pretože takýto zámer skladateľ nemal. Samozrejme, že všetko vo veľkej miere závisí od kreativity inscenačného tímu, ale zdá sa, že najživotaschopnejším kompromisom by mohli byť poloscénické realizácie. Od diváka sa očakáva, aby sa dokázal patrične zladiť s dramatickými východiskami a zámermi skladateľa. Okrem toho musí byť pripravený rýchlo sa prispôsobiť a porozumieť, že povaha nasledujúceho okamihu môže byť veľmi odlišná a kontrastná v porovnaní s práve prebiehajúcim momentom. Dielo sa napríklad začína bez predohry dlhou pastorálnou scénou, v ktorej Faust rozjíma nad svojím duševným rozpoložením. Hneď za tým nasleduje - pre niekoho možno až príliš rýchlo - scéna tancujúcich a spievajúcich dedinčanov prežívajúcich šťastné chvíle. Text tohto zboru je na niektorých miestach dosť zmyselný: „Ils passaient tous comme l’éclair, Et les robes volaient en l’air“ (Všetci prešli ako blesk a šaty lietali vo vzduchu) alebo „Paix! ma femme n’est point ici! Profitons de la circonstance!“ (Ticho! Moja žena tu nie je! Ťažme zo situácie!) Je to presne taký ostrý kontrast, aký skladateľ potreboval, aby vytvoril dramatický konflikt vo Faustovej duši, pretože on túto frivolnú radosť nezdieľa, naopak, je mu nepríjemná a ani v nasledujúcej časti, Rákócziho pochode, sa nestotožňuje s náladou bojovníkov. Na druhej strane to neznamená, že vo Faustovom prekliatí niet kontinuity v myslení, zámeroch alebo nebodaj v hudobných myšlienkach. Ako príklad možno uviesť, že Tanec víl (Ballet des sylphes) uzatvárajúci VII. scénu je tretím variantom melódie prvý raz uvedenej v Mefistofelovej árii „Voici des roses” (Hľa, ruže) zo začiatku tejto scény a pod. Na podrobnejší obraz o týchto súvislostiach však treba oveľa hlbšiu analýzu, pretože sú väčšinou pred poslucháčom „skryté“ v partitúre.
Bol to počas tohto výletu do Rakúska, Uhorska, Čiech a Sliezska, keď som začal komponovať svoju legendu o Faustovi, teda uskutočňovať plán, nad ktorým som uvažoval už dlhý čas. Akonáhle som si ujasnil, že sa do toho pustím, musel som sa vyrovnať aj s tým, že si väčšinu libreta napíšem sám: fragmenty z francúzskeho prekladu Goetheho Fausta [Osem scén z Fausta, pozn. prekl.], ktoré som už zhudobnil pred dvadsiatimi rokmi a mienil zaradiť do novej partitúry revidovanej verzie plus dve alebo tri ďalšie scény, ktoré pred mojím odchodom z Paríža napísal p. Gandonnière [1813 - 1863, celým menom Almire Philbert Gandonnière, francúzsky libretista] podľa mojich pokynov. Počas cestovania v starom nemeckom poštovom koči som sa preto pokúšal napísať verše určené pre moju hudbu. Začal som Faustovým vzývaním prírody bez toho, aby som sa snažil prekladať alebo nebodaj napodobňovať autora majstrovského diela [Goetheho], ale aby som z neho ťažil inšpiráciu a vyňal hudobnú podstatu v ňom obsiahnutú. Forêts, rochers, torrents, je vous adore! (Lesy, skaly, riavy, uctievam vás! 4. Keď už som začal, ostatné verše, ako aj hudobné myšlienky ku mne prichádzali samé a napísal som partitúru s ľahkosťou, akú som málokedy zažil pri svojich ostatných dielach. Písal som kdekoľvek sa to dalo, na kočoch, vo vlakoch, na parníkoch a dokonca aj počas pobytov v mestách napriek rozličným povinnostiam vyplývajúcim z mojej koncertnej činnosti. Za podobných okolností, práve vo Viedni, som za jednu noc napísal pochod na uhorskú tému Rákóczyho. Táto skladba v Pešti mimoriadne zaúčinkovala a to ma priviedlo k myšlienke zaradiť ju do môjho Fausta udeliac si právo umiestniť na začiatku deja svojho hrdinu do Uhorska. Tu je svedkom, ako uhorská armáda pochoduje po rovine, kde sa on túla zbavený všetkých snov. Nemecký kritik považoval za nadbytočné, že som Fausta poslal na také miesto. Nerozumiem, prečo by som to nemohol urobiť, a bez akýchkoľvek pochybností by som ho vzal kamkoľvek, ak by to prospelo mojej partitúre. Nedržal som sa prísne Goetheho zámerov, pretože si myslím, že aj najodťažitejšie putovania sa dajú bez prekročenia hraníc prijateľnosti pripísať niekomu takému, ako bol Faust. Niektorí ďalší nemeckí kritici neskôr vyzdvihli tento podivný argument proti zmenám textu a osnovy Goetheho Fausta v mojom librete a zaútočili na mňa s ešte silnejšou horlivosťou - akoby neexistovali iné ako Goetheho spracovania Fausta (napríklad Marlowov Doctor Faustus a Spohrova opera: ani jedno sa nepodobá na Goetheho dielo), a ako keby sa táto poéma mohla zhudobniť iba v jej celistvosti bez narušenia básnikovej predstavy. Urobil som chybu, že som im odpovedal v úvode k Faustovmu prekliatiu. Vždy som sa čudoval, prečo títo istí kritici nemali žiadne námietky k libretu mojej symfónie Rómeo a Júlia, ktorá sa len málo podobá na nesmrteľnú tragédiu! Pravdepodobne preto, že Shakespeare nie je Nemec. Patriotizmus! Modlárstvo! Ostatok som napísal v Paríži, ale vždy na neočakávaných miestach, doma, v kaviarni, v záhrade Tuileries a dokonca aj na míľniku Boulevard du Temple. Myšlienky som nehľadal, nechával som ich prichádzať a ony sa objavovali v celkom náhodnom slede. Po dokončení náčrtu partitúry som všetko prepracoval, vybrúsil jednotlivé časti a usiloval sa zjednotiť dielo ich vzájomným prelínaním s čo najväčšou tvrdošijnosťou a pokojom, aké som bol schopný zozbierať. Dokončil som inštrumentáciu, ktorá bola v partoch len načrtnutá. Avšak napísať dielo bolo ako nič - musel som ho počuť, a tu sa začali ťažkosti a sklamania. Kopírovanie orchestrálnych a vokálnych partov ma stálo majetok; k tomu početné skúšky, ktoré som vyžadoval od hráčov, a nehorázny poplatok 1600 frankov za prenájom v tom čase pre mňa jedinej dostupnej sály Opéra-Comique, ma odovzdali do rúk podniku, ktorý hraničil so zruinovaním. Ale šiel som vpred upokojujúc sa zdanlivo správnym myslením, aké by mal ktokoľvek na mojom mieste: „Keď som po prvý raz uvádzal symfóniu Rómeo a Júlia na konzervatóriu, povedal som si: obecenstvo tak dychtí vypočuť si ju, že sa musia vytlačiť lístky aj pre uličky medzi sedadlami, aby sa zabezpečilo dostatok miesta v preplnenom hľadisku sály - a napriek vysokým nákladom na predstavenie som dosiahol malý zisk. Odvtedy moja dobrá povesť vzrástla, ozvena mojich úspechov v zahraničí jej udelila vo Francúzsku vážnosť, akú dovtedy nemala. Námet Fausta je rovnako slávny ako Romea a Júlie, všeobecne sa uznáva, že ho považujem za sympatický, a že som s ním musel dobre zaobchádzať. Preto všetko nabáda k viere, že záujem vypočuť si nové, väčšie a rozmanitejšie dielo, než jeho predchodcovia, bude veľký, a že by som mal pokryť prinajmenšom finančné náklady…“ Ilúzie! Uplynuli roky od prvého uvedenia Rómea a Júlie, počas ktorých ľahostajnosť parížskeho obecenstva pre všetko súvisiace s umením a literatúrou neuveriteľne vzrástla. V tom čase už nebol vo verejnosti dostatok záujmu, najmä pokiaľ ide o hudobné dielo, tráviť deň (nemohol som usporiadať koncerty večer) v divadle Opéra-Comique, kam už módne publikum príliš nechodlo. Bol neskorý november 1946, snežilo, počasie bolo desivé. Nemal som módnu speváčku pre part Marguerity, a podobne to bolo s Rogerom - Faustom a Hermanom Léonom - Mefistofelom - hoci ich bolo počuť v tomto divadle každý deň, tiež už vyšli z módy. Výsledok bol, že som Fausta uviedol dvakrát pred poloprázdnou sálou. Milí parížski návštevníci koncertov, teda tí, o ktorých sa predpokladá, že sa zaujímajú o hudbu, ostali ticho doma prejaviac tak málo záujmu o moju novú partitúru, ako keby som bol najnevýraznejší študent konzervatória. Nič v mojej umeleckej kariére ma neranilo tak, ako táto neočakávaná ľahostajnosť. Hector Berlioz: Pamäti, Druhá návšteva Nemecka, Tretí list p.
Medzi ďalšími dielami bol v programe [koncertu v Pešti vo februári 1846] pochod, ktorý teraz slúži ako finále prvej časti mojej legendy o Faustovi. Napísal som ho v noci pred odchodom do Uhorska. Viedenský milovník hudby, dobre znalý pomerov v krajine, kam cestujem, ma navštívil niekoľko dní predtým so zväzkom starých melódií. „Ak chcete potešiť Maďarov“ - povedal „napíšte skladbu na ich národnú tému. Budú šťastní a po svojom návrate mi porozprávate o ich ,Éljen!‘ (Nech žije!) a aplauze. Sotva sa správy o tomto novom kuse hudby rozšírili po Pešti, začali vznikať aj výplody nacionalistickej horlivosti. Ľudia sa pýtali, ako som sa mohol zaoberať touto oslavovanou a takmer svätou témou, ktorá už po mnohé roky vždy rozbúši každé maďarské srdce a opojí ho nadšením a slávou. Dokonca sa trochu znepokojovali a báli sa znesvätenia… Ani zďaleka som sa neurazil kvôli týmto pochybnostiam, ctil som si ich. Skutočne boli veľmi oprávnené kvôli hromadám úbohých pot-pourri a úprav, v ktorých sa melódie zasluhujúce si zaobchádzanie s najvyššou úctou podrobujú príšernej potupe. Nakoniec jeden z nich, p. Horváth, šéfredaktor maďarských novín nedokázal krotiť svoju zvedavosť. Navštívil vydavateľa, s ktorým som nadviazal spojenie kvôli usporiadaniu koncertu, našiel adresu kopistu, ktorý mal spartovať moju skladbu, nestrácal čas a za svoju návštevu mu zaplatil, vypýtal si rukopis a starostlivo ho preštudoval. „Tak! „Áno, keď ju hrajú vaši Cigáni. Máte okrem toho ešte niečo? Upokojte sa, budete mať forte, aké ste ešte v živote nepočuli. Nečítali ste správne. V deň koncertu, keď prišiel čas predviesť túto diabolskú skladbu, sa mi do hrdla stále tlačila akási úzkosť. Po signáli trubky odvodenom z rytmu počiatočných taktov melódie, objavila sa téma, ako sa už spomenulo, piano uvedená flautami a klarinetmi so sprievodom sláčikov pizzicato. Pri tejto neobvyklej expozícii ostalo obecenstvo pokojné a tiché. Ale keď sa počas dlhého crescenda opäť objavili fragmenty témy fugátového charakteru prerušované tlmenými notami veľkého bubna napodobňujúceho vzdialené salvy kanóna, sála začala vrieť neopísateľným hlukom a keď sa orchester rozbúril do zúrivej bitky a vrhol sa do dlhotrvajúceho fortissima, otriasali sálou výkriky a dupanie, aké som v živote nepočul. Sústredené besnenie všetkých týchto vriacich duší vybuchlo s dôrazom, až som dostal triašku od hrôzy. Cítil som, že mi vlasy stoja dupkom a od tohto osudového taktu som musel dať zbohom záveru mojej skladby, keďže búrka v orchestri už nedokázala zápasiť so sopečnou erupciou, ktorá sa nedala zastaviť. Ako si iste viete predstaviť, museli sme začať odznova. Druhýkrát sa obecenstvo s veľkými ťažkosťami udržalo v tichosti o dve alebo tri sekundy dlhšie, aby počulo aspoň niekoľko taktov kódy. P. Horváth sa vo svojej lóži zmietal ako posadnutý; nemohol som sa ubrániť smiechu, vrhnúc naňho pohľad, ktorý znamenal „Tak, ešte stále sa bojíte? Ako si iste viete predstaviť, búrka takéhoto rázu mnou prudko otriasla; osušil som si tvár v malom salóne v zadnej časti divadla, kde som prijal odraz citových výlevov v sále v podaní osamoteného jednotlivca. „Ach, pane, pane! Ja Maďar… chudák… trochu hovoriť francúzsky… un poco l’italiano… odpustite… moje nadšenie… Ach! Pochopil váš kanón… Áno, áno… Veľká bitka… Nemeckí psi!“ A bijúc sa do pŕs silnými údermi päste: „Vo s... Lepšia.
Georges Bizet
Bizet bol hudobný skladateľ pochádzajúci z Francúzska. Celosvetovo ho preslávila jeho opera Carmen. Práve tento typ tvorby bol predzvesťou impresionizmu v hudbe. Napriek veľkému hudobnému nadaniu neboli Bizetove dramatické diela úspešné. Zlom prišiel až s operou Carmen, ktorá sa stala populárnou najmä kvôli krásnemu hudobnému podaniu. Najznámejšou sa stala skladba Carmen o láske - habanera. Zaujímavosťou pri tejto opere je, že v premiére sa neujala práve kvôli svojej originalite. Skutočne ocenená bola až o osem rokov neskôr, kedy však už Bizet bol mŕtvy.
Claude Debussy (1862 - 1918)
Claude Debussy bol francúzsky hudobný skladateľ, ktorý je považovaný za zakladateľa hudobného impresionizmu. K tvorbe ho inšpirovala predbaroková tvorba a orientálna hudba. Claude Debussy bol považovaný za akéhosi hudobného revolucionára, čo sa prejavilo najmä na harmonických väzbách, ktoré uvoľnil. Zmeny v jeho podaní sa udiali i v tradičnej orchestrácii, kde uprednostňoval dychové nástroje a hlboké tóny flauty pred sláčikovými nástrojmi. Podpísal sa aj pod zmeny vo vývoji klavírnej hudby. Jeho snahou v tomto smere bolo docieliť to, aby klavírne skladby nevyznievali ako skladby hrané na kladivkovom nástroji, ale aby zneli tak, akoby sa hráč dotýkal priamo jeho strún. Táto myšlienka sa mu podarila docieliť vďaka používaniu klavírnych pedálov.
Určitý rozruch Debussy narobil vyhláseniami, že štruktúra a forma hudobnej skladby nie je dôležitá. Preto sa v jeho tvorbe neobjavila ani jedna symfónia klasickej stavby. Medzi najvýznamnejšie diela tohto umelca patrí orchestrálna skladba Faunovo popoludnie, ktorá je inšpirovaná rovnomennou lyrickou básňou Stéphana Mallarmého. Skladba je zmesou jemnej a originálnej inštrumentácie a harmónie, ktorá je spojená s jemnou erotickou atmosférou básne. Charakteristickým pre skladbu je najmä flautové sólo. Skladba sa stala zlomovým dielom v Debussyho tvorbe, a taktiež sa stala medzníkom svetovej hudby 20. V skupine však pôsobia množstvo muzikantov, ktorý sa hlásia k "hnutiu za obrodu francúzskeho šansónu". Názov skupiny je akousi slovnou hračkou odkazujúcou v prvom rade na tradíciu francúzskej filmovej Novej vlny 60. rokov minulého storočia, ďalej na hlavné zdroje ich hudby, ktorými sú new wave a punk rock. V neposlednom rade i na zvuk ich skladieb vychádzajúci zo štýlu bossa nova 60. Skupina vydala zatiaľ päť albumov prvý v roku 2004 s názvom Nouvelle Vague a posledný je z roku 2010 s názvom The Singers. Pripravujú aj najnovší album s názvom Couleurs Sur Paris. V roku 2010 vydali výberovku Best of.
Základné informácie
- Narodenie: 22. august 1862, Saint-Germain-en-Laye, Francúzsko
- Úmrtie: 25. marec 1918, Paríž
(Achille) Claude Debussy (* 22. august 1862, Saint-Germain-en-Laye, Francúzsko - † 25. marec 1918, Paríž) bol francúzsky hudobný skladateľ. Je považovaný za zakladateľa hudobného impresionizmu, hoci sám tento termín odmietal. Jeho hudba sa vyznačuje odklonom od tradičného tonálneho systému, veľmi bohatou harmonickou paletou a dôrazom na senzualitu a náladu diela. Z hľadiska vývoja hudby ide o zásadnú a nesmierne vplyvnú postavu, jeho umelecké postupy boli veľmi inovatívne a jeho tvorba tvorí prechod medzi romantizmom a modernými smermi hudby 20. storočia.
Claude Achille Debussy sa narodil v roku 1862 v St. Germain-en-Laye. Vtedajší skladatelia pochádzali z bohatých rodín, ale jeho rodičia boli takí chudobní, že nemali prostriedky na to, aby svojmu synovi zabezpečili len to najzákladnejšie vzdelanie. Debussy v neskoršom veku rodičov spomínal zriedka - pravdepodobne mu dali málo po ľudskej a ešte menej po umeleckej stránke. Malého Clauda učila mama - nechodil do školy, čo spôsobilo, že mal až do svojej tridsiatky problémy s pravopisom. Rodičia syna preto radšej zverili do opatery bohatšej Claudovej tety, ktorá prišla s myšlienkou prihlásiť ho na hodiny klavíra k starému učiteľovi. Jeho talent si všimla pianistka Mauté de Fleurville (Chopinova žiačka), ktorá sa ponúkla, že bude dávať Claudovi hodiny zdarma. Debussy rýchlo postupoval a Mauté ho na prekvapenie celej rodiny prihlásila na parížske konzervatórium.
Debussyho predkovia boli prevažne remeselníci a od umenia mali všetci ďaleko. Otec túžil mať z najstaršieho syna námorníka. Pod vidinou peňazí, ktoré vtedy obľúbení virtuózi zarábali, však s konzervatóriom súhlasili. Debussy začal študovať na konzervatóriu vo svojich desiatich rokoch. Najviac mu dali hodiny solféže s mladým Albertom Lavignacom. Veľké konflikty mal s profesorom harmónie Emilom Durandom. Kompozíciu študoval okrem iných u Césara Francka a neskôr u Ernesta Guirauda, ktorý mal pre neho viac pochopenia. Celé štúdium na konzervatóriu sprevádzali konflikty konzervatívnych profesorov a už vtedy osobito rozmýšľajúceho študenta. Počas štúdia na konzervatóriu prišla ponuka učiť hru na klavír deti Nadeždy von Meck, slávnej mecenášky Čajkovského. Pre Debussyho to bolo vyslobodenie z tesného prostredia konzervatória. Odišiel za rodinou von Meck najprv do Švajčiarska a Talianska a o rok neskôr do Ruska, kde sa zoznámil s dielami Mocnej hŕstky a Čajkovského. Rezervovaná Nadežda si Debussyho nakoniec obľúbila, najmä kvôli jeho vynikajúcej schopnosti hry z listu pri štvorručnom prehrávaní skladieb. Debussymu sa však zapáčila Nadeždina dcéra a preto požiadal pani vo Meck o jej ruku. Narazil však na spoločenské rozdiely. Po návrate, napriek konfliktom s profesormi, alebo možno práve preto, ctižiadostivý Debussy túžil získať trofej najcennejšiu - prestížnu Rímsku cenu (Grand prix de Rome). Profesor Giraud nad jeho kompozíciami len krútil hlavou : "Všetko je to veľmi zaujímavé, ale takto Rímsku cenu nikdy nevyhráte." Debussy teda spravil ústupok a zložil kantátu Márnotratný syn v massenetovskom duchu. Bol to zásah do čierneho. V roku 1884 získal prvé miesto a teda štipendium na študijný pobyt vo Vile Medici v Ríme. V Ríme bol však nešťastný a trpel depresiami. Nenašiel tu vhodné prostredie pre komponovanie. Inštitútu, ktorý mu cenu udelil, musel však preukazovať činnosť. Po získaní ceny sa už neusiloval dostať sa do priazne profesorov a do Paríža posiela symfonickú skladbu Jar. Na profesorov dojem neurobil. Ocenili síce jeho zmysel pre zvukovú farebnosť, vyčítali mu však záľubu vo zvláštnostiach, nedostatok formy a línií. Varovali ho pred neurčitou náladovosťou - "cet impresionisme vague", ktorá je nepriateľkou pravdy v umení. To len posilnilo Debussyho nechuť z Ríma. Po Gabrielle bola ďalšou ženou v jeho živote Lilly (Rosalie) Texierová. Lilly bola krajčírka a bola elegantnejšou verziou Gabrielle. Sám Debussy sa o Lilly vyjadril, že je to "rozkošná žena a nič viac", a presne to si na nej aj cenil. Nakoniec sa s ňou oženil. V manželstve sa však vynorili tie isté problémy, ktoré boli vo vzťahu s Dupontovou... rozkošná žena prestala stačiť a Debussy začal túžiť po žene, s ktorou by mohol zdieľať umelecké a intelektuálne problémy. Túto ženu našiel v osobe Emmy Bardacovej. Emma bola vzdelaná a bola amatérskou speváčkou. Vtedy žila v krachujúcom manželstve. Debussy sa bezvýhradne zamiloval. Začalo sa však pravé peklo. Lilly zúrila, robila mu scény, dokonca si kúpila pištoľ a pokúsila sa o samovraždu. Strela však minula srdce. Takýto škandál vtedy už slávneho skladateľa bol výborným sústom pre bulvár tej doby. Aféra sa nafúkla do nechutných rozmerov. Mnohí priatelia sa k Debussymu obrátili chrbtom. Nakoniec však došlo k rozvodu, a pre Debussyho sa skončilo jedno z najťažších období v jeho živote. Satisfakciou za ťažké časy rozvodu bolo pre Debussyho druhé manželstvo s Emmou Bardacovou. Toto manželstvo bolo šťastné a vydržalo do konca Debussyho života. Emma Debussyová porodila dcéru Claude-Emmu, ktorej však šťastný otec nehovoril inak než prezývkou Chou-chou. V roku 1909 sa u Debussyho objavili prvé príznaky rakoviny hrubého čreva. Jeho stav sa postupne zhoršoval, čoraz viac bol odkázaný na pomoc okolia, i bežné úkony ako obliekanie boli pre neho "jednou z Herkulových úloh". V roku 1917 mu lekári urobili kolostómiu a ostal pripútaný na lôžko. K nepriaznivému psychickému stavu prispeli aj depresie z prvej svetovej vojny. Zomrel 25. marca 1918. Kvôli nepriaznivým spoločenským udalostiam a nemeckému bombardovaniu Paríža mu nebol vystrojený štátny pohreb. Debussy sa do dejín zapísal ako hudobný impresionista i keď toto pomenovanie nemal rád. Dokonca mu neboli zvlášť blízke ani obrazy francúzskych impresionistických maliarov, vo výtvarnom umení najviac jeho vkusu vyhovoval Turner a Whistler. Debussy je hudobný revolucionár, a jeho význam pre vývoj hudby je epochálny. Faunovo popoludnie je považované za medzníkové dielo, ktoré predeľuje hudbu 19. a 20. storočia. Skladateľ uznával len veľmi málo z diela predchádzajúcich generácií. Beethoven ho nudil, Brahms preňho neznamenal vôbec nič. Negatívne sa vyjadroval tiež na adresu žijúcich francúzskych skladateľov, z ktorých šetril len Chaussona a d'Indyho. Inšpiráciu čerpal hlavne v predbarokovej a orientálnej hudbe. Úplne ho očaril exotický gamelanový orchester z Jávy, ktorý počul hrať v Paríži na slávnej Svetovej výstave EXPO v roku 1889. "Počul som tam kontrapunkt, oproti ktorému je ten Palestrinov len detská hračka," referoval vtedy vzrušene svoje dojmy. V raných rokoch tvorby sa orientoval na Wagnera, čoskoro ale úplne zmenil smer a začal vyhlasovať, že francúzska hudba si musí nájsť vlastnú cestu a odvrátiť sa od Wagnera. Po zvyšok života bol vášnivým antiwagneriánom. Ak sa dá o nejakom skladateľovi povedať, že ho skutočne inšpiroval, bol to Musorgskij, s ktorého tvorbou sa zoznámil počas pobytu v Rusku. Debussy bol inovátorom vo viacerých oblastiach hudobnej tvorby. Pracoval s harmóniou tak odvážne, ako nikto predtým, uvoľnil zaužívané harmonické väzby, často používal kvartové a alterované akordy. Naozaj revolučné boli aj jeho zmeny v tradičnej orchestrácii. Sláčiky zbavil vysoko dominantného postavenia, využíval viac dychové nástroje a vynikajúco pracoval s hlbokými tónmi fláut. Harfa v jeho kompozíciách predstavuje jeden z najvýznamnejších nástrojov. Debussy významne ovplyvnil aj vývoj klavírnej hry a štýlu, tak ako sa to predtým podarilo azda len Chopinovi. Chcel zbaviť klavír perkusívneho zvuku, usiloval sa o to, aby tóny klavíra v jeho kompozíciách vyznievali tak, akoby klavír nebol kladivkový nástroj a hráč sa dotýkal priamo strún ("Nemám rád klavírne koncerty Mozarta, no priam nenávidím koncerty Beethovenove", vyjadril sa raz v tejto súvislosti). K svojmu cieľu sa dopracoval i pomocou nového používania klavírnych pedálov. Forma a ustálená štruktúra ako zložka hudobného diela preňho takisto neznamenala mnoho. "Základy o zbytočnosti symfónie položil už Beethoven", povedal raz so suverenitou jemu vlastnou. Nezanechal ani jednu symfóniu alebo koncert klasickej stavby. Jeho diela väčšinou nesú konkrétny názov, ktorý označuje, čím boli inšpirované. Každé dielo má formu, ktorá je mu ušitá na mieru. Všetky tieto zmeny, spôsobili veľký rozruch u jeho súčasníkov, čo viedlo až k vzniku smeru označovaného ako debusionizmus. Sám Debussy sa ale k nemu nehlásil. Vycítil, že po zmenách, ktoré v jeho hudbe nastolil, treba predsa len hľadať určitú štruktúru a logiku. Obrazy I. Prelúdiá I. Etudy I. Jediná dokončená opera. Debussy bol nižšieho vzrastu a až trochu bizarného vzhľadu. Podľa jedného dobového opisu jeho hlava pripomínala skôr panvu. Charakteristická bola i skladateľova osobnosť. Od detstva bol samotár, držal sa skôr v ústraní, a tak to bolo po celý jeho život, hoci sebavedomie mu nikdy nechýbalo. Na ľudí nazeral skôr s ironickým nadhľadom a mal ich rád len do tej miery ako to bolo nutné. Bol absolútne sebecký a zaujímali ho vždy len jeho vlastné potreby a ciele. Radšej než ľudí mal siamské mačky, ktoré choval - vždy mal aspoň jednu. Veď sám Debussy mal povahu a charakter kocúra. Jeho vzťahy so ženami neboli práve príkladné. Spokojnosť a lásku mu ale nakoniec priniesla druhá manželka Emma, ktorá mu aj porodila milovanú dcéru. Okrem nich mal Debussy len veľmi málo blízkych osôb. Jeho najlepšími priateľmi bol skladateľ Ernest Chausson a Švajčiar Robert Godet, ktorý bol jedným z mála, ktorí ho podržali i v ťažkých časoch rozvodu, čo si Debussy nesmierne cenil. O vrúcnom vzťahu inak rezervovaného Debussyho k svojmu priateľovi svedčia úryvky z ich vzájomnej korešpondencie. Debussy bol výborný klavirista a mal mimoriadne nadanie hlavne na hru z listu. Od mladosti ho zaujímali aj iné druhy z umenia, v jednom parížskom kníhkupectve sa stretával s básnikmi, ktorí sa stali slávnymi až neskôr, medzi nimi bol i Mallarmé. Obdivoval i výtvarné umenie, ktoré ho počas jeho tvorby viackrát inšpirovalo. Debussy mal osobitý, veľmi vycibrený vkus. Obklopoval sa umeleckými dielami a vzácnymi rytinami, hoci často nemal ani na chlieb.
Maurice Ravel (1875 - 1937)
Maurice Ravel, narodený 7. marca 1875 v meste Ciboure a zomrel 28. decembra 1937 v Paríži, bol francúzsky skladateľ. Spájal vo svojej tvorbe farebnosť a rytmy ľudovej hudby zo Španielska, Francúzska, Grécka a rómskej kultúry. Medzi jeho najznámejšie diela patria:
- Cigánka - ukážka folklórneho majstrovstva
- Dafnis a Chloé - rozsiahly balet
- a Pavana za mŕtvu infantku
- Bolero - pôvodne balet, dnes slávne koncertné dielo
Camille Saint-Saëns (1835 - 1921)
Camille Saint-Saëns, narodený 9. októbra 1835 a zomrel 16. decembra 1921, bol francúzsky skladateľ, virtuóz na klavíri a organe, hudobný kritik a organizátor hudobného života. Jeho najznámejším dielom je suita Karneval zvierat, ktorá je označovaná ako „veľká zoologická fantázia“. Táto suita obsahuje 14 krátkych častí, z ktorých najznámejšie sú „Labuť“, „Akvárium“ a „Finále“. Diela Camille Saint-Saënsa sa často objavujú vo filmoch.
Charles Aznavour
Francúzsky spevák Charles Aznavour zomrel vo veku 94 rokov. Agentúra AFP Aznavoura označila za posledného velikána francúzskeho šansónu. Umeleckú kariéru začal Aznavour na počiatku 40. rokov, neskôr mu pomohla slávna Edith Piaf. Už v polovici minulého storočia spievali jeho piesne najväčšie francúzske hviezdy.
Aznavour, ktorý bol synom arménskych prisťahovalcov, bol aktívny takmer do konca života. Iba pred niekoľkými rokmi povedal, že každý deň stále skladá, najprv napíše text, potom nasleduje hudba. Ešte tento rok v marci sa predstavil na koncerte v Prahe. V máji musel spevák zo zdravotných dôvodov zrušiť okrem iného japonské turné po tom, ako si pri páde vo svojom dome na juhu Francúzska zlomil ruku. Hral aj v desiatkach filmov ako napríklad Strieľajte na pianistu (1960), Honba za gitarami (1963), Veľká nevera (1964) alebo Plechový bubienok (1979). V roku 1997 mu udelili čestného Cézara za celoživotné dielo. Od roku 2017 má hviezdu na Hollywoodskom chodníku slávy. Tri razy sa oženil a splodil šesť detí.
Súťaže a festivaly frankofónnej hudby na Slovensku
Na Slovensku sa pravidelne konajú súťaže a festivaly, ktoré oslavujú frankofónnu hudbu a podporujú mladých talentovaných umelcov. Jednou z takýchto súťaží je Spievam po francúzsky, ktorá je určená všetkým milovníkom frankofónnej hudby, ktorí bývajú na Slovensku a ich materinským jazykom nie je francúzština. Okrem toho sa každoročne koná Sviatok hudby (La fête de la musique), ktorý vznikol vo Francúzsku v roku 1981 a oslavuje hudbu všetkých žánrov.
Traditional French Folk Music | A Whimsical Dreamy Journey Through France
tags: #francuzske #hudobne #dielo