19. storočie vo Francúzsku bolo obdobím búrlivých spoločenských zmien, ktoré sa výrazne odrazili aj v umení a kultúre, vrátane národných piesní. Toto obdobie bolo charakterizované nárastom vplyvu meštianstva, ktoré prinieslo nové myšlienky a hodnoty do umeleckého života. Francúzske národné piesne 19. storočia sú fascinujúcim odrazom týchto premien, od revolučného zápalu po romantické cítenie.
Počiatky revolučných piesní
História národných piesní vo Francúzsku siaha hlboko do minulosti, no významný zlom nastal počas Francúzskej revolúcie. Bolo to nesmierne horúce leto, ktoré bolo poznačené nielen prílevom teplého vzduchu, ale aj ľudovou rebéliou proti nedostatku chleba. Táto rebélia prerástla do zmien, ktoré otriasli celou spoločnosťou a spoločenským zriadením.
Okolité monarchie boli vývojom v jednom z najväčších európskych štátov znepokojené a snažili sa vývoj zastaviť. Vysielali preto vojská, ktoré mali povstalcov spacifikovať. Francúzi si však nechceli nechať nádych slobody vziať. Tridsiateho júla 1792 vstupujú do Paríža posily z Marseille sprevádzané energickou piesňou. Melódia aj slová boli viac ako burcujúce a čoskoro sa nápev rozšíril medzi jednotky.
Jej autorom je Claude Rouget de Lisle, ktorý na večierku 25. apríla 1792 vyslyší prosbu svojho hostiteľa - starostu Štrasburgu baróna Philippa-Frédérica de Dietrich. Táto pieseň, dnes známa ako "La Marseillaise", sa stala symbolom francúzskej revolúcie a neskôr aj francúzskou národnou hymnou.
Victor Hugo a jeho vplyv na francúzsku kultúru
V 19. storočí bol Victor Hugo (1802 - 1885) jedným z najvýznamnejších francúzskych autorov. Bol básnikom, prozaikom, dramatikom, cestopiscom i esejistom, ktorého meno pozná každý. Zároveň patril k vedúcim predstaviteľom vrcholného francúzskeho romantizmu. Jeho vplyv presiahol len literatúru a divadlo, ovplyvnil aj filmovú a televíznu tvorbu, hudbu a svet hudobného divadla.
Victor Hugo bol zakladateľom, teoretikom i praktikom francúzskeho vrcholného romantizmu. Svojou tvorbou ďaleko presiahol rámec každej literárnej školy. Práve s jemu vlastnými umeleckými princípmi revolučného romantizmu sa zaslúžil o obnovu francúzskej poézie 19. storočia. Jeho dielo je však aj predzvesťou moderných básnických snáh.
Písal poéziu lyrickú, epickú, milostnú i satirickú, kde prekvapuje dokonalosťou veršovanej formy, farbami obrazov a znázorňovania nálad. K najvýznamnejším autorovým poetickým dielam patria známe zbierky básní Ódy a balady, Jesenné lístie, Spevy súmraku, Tresty či Kontemplácie. Napísal tiež básnický cyklus Legenda vekov.
Slávnym sa stal najmä vďaka románom Chrám Matky Božej v Paríži, Deväťdesiattri, Muž, ktorý sa smeje, Robotníci a Bedári. Dvojica jeho diel - známe romány Chrám Matky Božej v Paríži a Bedári sa dokonca dostali do indexu zakázaných kníh.
Románová tvorba a jej adaptácie
Najzvučnejším titulom v románovej tvorbe Victora Huga je bezpochyby dielo Notre Dame de Paris (Chrám Matky Božej v Paríži alebo Zvonár u Matky Božej v Paríži, 1831). Román zožal obrovský úspech, okamžite ho prekladali do európskych jazykov. Do Paríža začali prúdiť davy turistov, všetci chceli na vlastné oči vidieť miesta opisované v slávnom diele.
Chrám Matky Božej v Paríži sa dostal aj na strieborné plátno. Sfilmovali ho takmer 20-krát. Viac ráz z toho uzrel podobu animovaného filmu pre deti a mladé publikum. Prvou snímkou, ktorá stojí za povšimnutie, je americký film Zvonár u Matky Božej (The Hunchback of Notre Dame) z roku 1939 režiséra Williama Dieterla. V hlavných úlohách sa ako Quasimodo predstavil Charles Laughton a Maureen O’Harová ako Esmeralda.
Známa je snímka Zvonár u Matky Božej z roku 1956, v ktorej hlavné postavy stvárnili hviezdy strieborného plátna Gina Lollobrigida a Anthony Quinn. Jedným z najvydarenejších je americký film Zvonár režiséra Petra Medaka z roku 1997. Hlavné úlohy Quassimoda a Esmeraldy tu stvárnili Mandy Patinkin a Salma Hayek.
K najznámejším literárnym počinom 19. storočia sa zaradil i Hugov román Les Misérables (Bedári, 1865), ktorý dodnes patrí k najčítanejším Hugovým dielam. Autor sa pri písaní inšpiroval viacerými skutočnými osobami a udalosťami. Vytvoril tak dielo, v ktorom sa stretli prvky romantizmu s realizmom, psychologickým románom so sociálnymi témami.
Svetoznámy román bol viackrát prenesený na filmové plátno. V rovnomennej filmovej snímke z roku 1958 stvárnil hlavnú postavu Jeana Valjeana legendárny francúzsky herec Jean Gabin. O 24 rokov neskôr sa jej s veľkým úspechom zhostil Lino Ventura. A zahral si ju aj Gerard Depardieu v známom televíznom seriáli z roku 2000. Román Bedári sa dočkal filmového spracovania aj v roku 2012, kedy hlavnú postavu stvárnil austrálsky herec Hugh Jackman.
Hudobné inšpirácie a adaptácie
Victor Hugo miloval hudbu a obdivoval skladateľov Christopha Willibalda Glucka a Carla Mariu von Webera. Napríklad v slávnych Bedároch sa zmieňuje o zbore lovcov z Weberovej opery Euryanthe a označuje ho za „možno najkrajší kúsok hudby, aký bol kedy skomponovaný“. Veľmi obľuboval aj Ludwiga van Beethovena, ďalej skladateľov 16. a 17. storočia Giovanniho Palestrinu a Claudia Monteverdiho.
Sám Victor Hugo, jeho drámy i najslávnejšie romány Bedári a Zvonár u Matky Božej v Paríži sa stali inšpiráciou pre viacerých hudobných skladateľov. Podľa odhadov vzniklo viac než 1000 hudobných kompozícií inšpirovaných Hugom. Z nich je viac než 100 opier a dva muzikály.
Legendárne Hugove romány - Chrám Matky Božej v Paríži i Bedári sa stali predlohou viacerých opier, baletu i muzikálu. Tému Zvonára Quassimoda a Esmeraldy hudobne zvečnili Louise-Angélique Bertinová, Alberto Mazzucato, Alexandr Dargomyžskij či Arthur Goring Thomas. Prvé operné libreto s názvom La Esmeralda napísal už samotný Victor Hugo. Rovnomenná opera s Hugovým libretom uzrela svetlo sveta v roku 1836. Skomponovala ju priateľka Victora Huga, francúzska skladateľka Louise-Angélique Bertinová, ktorej dramatik svoje libreto venoval.
Balet na motívy legendárneho román napísal César Pugni. V roku 1998 uzrel svetlo sveta aj muzikál Zvonár u Matky Božej autorskej dvojice Riccardo Cocciante a Gilles Maheu. Americký Broadway uviedol ďalšiu adaptáciu s hudbou oscarového Alana Menkena a libretom Stephena Schwartza v roku 2015.
Podobne, aj Bedári sa divadelnej adaptácie dočkali v podobe rovnomenného muzikálu. Ten sa už vyše dve desaťročia teší veľkej popularite a dobýja svetové divadelné scény. Uviedli ho v 21 jazykoch. Mimochodom, legendárnych muzikálových Bedárov s hudbou Claude-Michela Schönberga a libretom Alaina Boublila, inšpirovaný slávou románovou predlohou z pera Victora Huga, uvádza Divadlo Nová scéna.
Najviac inšpiroval Victor Hugo snáď skladateľa Giuseppe Verdiho, ktorý sa náklonnosťou k jeho dielam netajil. Ten Hugove hry Hernani a Kráľ sa zabáva prostredníctvom libreta Francesca Maria Piaveho obliekol do operného šatu. Práve hra Kráľ sa zabáva sa stala predlohou jednej z triády Verdiho najslávnejších a svetovo najčastejšie uvádzaných opier - opery Rigoletto.
Romantizmus a francúzska pieseň
19. storočie vo Francúzsku bolo obdobím romantizmu, ktorý sa prejavil aj v národných piesňach. Romantizmus zdôrazňoval cit, individualitu a národnú identitu. Francúzske piesne tohto obdobia často čerpali inšpiráciu z histórie, ľudových tradícií a prírody.
Aj keď tento článok sa primárne zameriava na francúzske národné piesne 19. storočia, je dôležité spomenúť širší kultúrny kontext. Francúzska hudba 19. storočia, podobne ako jej literatúra, bola ovplyvnená romantizmom. Skladatelia ako Hector Berlioz či Franz Liszt (aj keď pôsobil aj vo Francúzsku) priniesli do hudby nové emocionálne a dramatické prvky.
V rámci francúzskej hudby 19. storočia sa rozvíjali rôzne žánre. Okrem veľkých orchestrálnych diel a opier existovala aj rozsiahla tvorba piesní a komornej hudby. Tieto diela často odrážali nálady doby, reflexie o prírode, láske či spoločenských otázkach.
Napriek tomu, že konkrétne informácie o "národných piesňach" v zmysle zbierania a kodifikácie ľudových piesní nie sú v poskytnutom texte priamo rozvinuté, je zrejmé, že celé 19. storočie bolo obdobím, kedy sa formovala moderná francúzska identita, a hudba, vrátane piesní, zohrávala v tomto procese kľúčovú úlohu.
Francúzske národné piesne 19. storočia sú teda bohatým dedičstvom, ktoré odráža turbulentnú históriu, umelecké inovácie a hlboké emócie jednej z najvýznamnejších európskych kultúr.
tags: #francuzske #narodne #piesne #19 #stor