Francúzsko má bohatú históriu vo vývoji a používaní obrnených tankov, ktorá siaha až do obdobia prvej svetovej vojny. Tento článok poskytuje prehľad o niektorých významných príkladoch armádnych vozidiel z histórie veľkých výrobcov. Cieľom je predstaviť výber zaujímavostí, nie kompletný prehľad rozsiahlej vojenskej produkcie automobiliek.
Počiatky obrnených vozidiel
Pozemné armády väčšiny štátov sa od začiatku skladali z troch hlavných zložiek - z pechoty, z jazdy a z delostrelectva. Delostrelectvo až do vynálezu pušného prachu zastupovali rôzne metacie a vrhacie stroje (katapulty, balisty a pod.). Prioritou ľahkej jazdy bol prieskum, vysunutá ochrana, rôzne doplnkové služby (napr. zásobovanie), ale aj prenasledovanie porazeného a utekajúceho protivníka. Hlavnou úlohou ťažkej jazdy v bitke bolo prerazenie nepriateľskej línie.
Jeden z prvých skutočne pozoruhodných návrhov na útočné obrnené vozidlo sa objavil na začiatku novoveku. Jeho autorom bol Leonardo da Vinci. Z konca 16. stor. pochádza ďalší zaujímavý návrh od významného škótskeho matematika Johna Napiera. V roku 1878 časopisecky vyšiel prorocký článok plukovníka C. B. Brackenburyho s názvom Ironclad Field Artillery (Obrnené poľné delostrelectvo). Brackenbury v ňom rozvinul revolučnú myšlienku, že delostrelectvo by malo byť používané ako útočná sila a pod ochranou panciera by malo postupovať na nepriateľa. Spojili by sa tak navzájom tri dôležité prvky - paľba, pohyb a ochrana. Výsledný morálny účinok takéhoto postupu by bol zároveň väčší ako počet obetí spôsobený samotnou delostreľbou. Jeho myšlienky sa zatiaľ najsilnejšie priblížili konceptu neskoršieho tanku. Už chýbal iba posledný diel skladačky - vhodný mechanický pohon. Parný stroj, ktorý mal v tom čase za sebou vyše storočnicu existencie, bol obmedzený dopravnými zákonmi, a neexistoval žiadny vhodný motor použiteľný pre obrnené vozidlo. To sa však ešte do konca 19. stor. Na prelome 19. a 20. stor. sa tak mohlo svetu predstaviť viacero typov obrnených automobilov vyzbrojených guľometmi. Objavili sa na nich dokonca i otočné veže. Ich problémom však bolo, že sa mohli pohybovať iba po upravených cestách, a do terénu boli nevhodné. Nezávisle sa aj pre tento problém našlo riešenie, ktorého použiteľnosť pre obrnené stroje si však kompetentní uvedomili až oveľa neskôr. Anglická firma Richard Hornsby & Sons vyvinula na začiatku 20. stor. pásy predovšetkým pre potreby poľnohospodárskych strojov.
V decembri 1903 publikoval britský spisovateľ H. G. Wells svoj krátky príbeh The Land Ironclads (Pozemní obrnenci) v mesačníku The Strand Magazine. Opisuje v ňom mechanicky sa pohybujúce obrnené stroje s dĺžkou 30 metrov a s početnou posádkou, ktoré sa zúčastňujú prebiehajúceho fiktívneho vojenského konfliktu. Tá vypukla o dekádu neskôr.
Zrod tanku: Prvá svetová vojna
Po počiatočnom manévrovom období, ktoré trvalo len niekoľko mesiacov, v nej na západnom fronte proti sebe v patovej situácii ustrnuli miliónové nepriateľské armády, zakopané na svojich pozíciách a neschopné pohybu vpred či vzad. Svojimi hrôzami a množstvom ľudských obetí (straty sa najskôr dôkladne evidovali, neskôr už len odhadovali) mala táto vojna prekonať všetko, čo ľudstvo dovtedy zažilo. Jeden z prvých ľudí, ktorý si uvedomil, že problém prekonania ostnatého drôtu, zákopov a guľometov by mohlo vyriešiť obrnené pásové vozidlo, bol podplukovník E. D. Swinton. Pôsobil vo Francúzsku ako zvláštny vojenský korešpondent, a preto mal nad vecou istý nadhľad. Jeho myšlienka síce nenašla na britskom ministerstve vojny veľké pochopenie, avšak Winston Churchill (vtedajší prvý lord admirality, teda minister námorníctva) sa preň nadchol a na jeho popud vznikol výbor pre pozemné plavidlá. Ani námorníctvo však projekt nedotiahlo do konca. Aj vďaka neutíchajúcej Swintonovej aktivite záujem znovu prejavilo ministerstvo vojny. Výbor pre pozemné plavidlá sa transformoval na spoločnú námornú a armádnu organizáciu.
O to sa postarali predovšetkým dvaja muži - major W. G. Wilson a W. Tritton, ktorí najskôr spoločne a neskôr nezávisle od seba vyvinuli niekoľko skúšobných strojov. Prvý kompletný prototyp tanku v dejinách uzrel svetlo sveta v lete 1915. Vážil 16,5 tony a poháňal ho šesťvalcový motor Daimler s výkonom 105 konských síl, umožňujúci rýchlosť 6 km/h. Je známy aj pod menom „Little Willie“, odvodeným od posmešnej prezývky nemeckého korunného princa Wilhelma, a dodnes je uchovávaný ako jeden z najcennejších exponátov zbierky bovingtonského tankového múzea. Jeho skúšky v septembri 1915, ktorých sa zúčastnil aj kráľ Juraj V., sa však skončili len miernym úspechom, pretože stroj nemal veľmi dobrú stabilitu.
Nemeckí vojaci zakopaní pri francúzskej dedinke Flers najskôr za kopčekom počuli strašný rev motorov. Vojakov zachvátil des. Guľky z pušiek sa od príšer odrážali a tie sa valili ďalej. Ten piatok 15. septembra 1916 prešla bojovým krstom nová strašná zbraň - tank. Obrnené vozidlá na pásovom podvozku vybavené kanónmi a guľometmi priviezli z britských ostrovov lode a vlaky, kde sa skrývali pod označením "water tanks" čiže "nádrže na vodu". Britské zbrojovky dodali v lete na front vo Francúzsku 49 tankov, ale väčšina sa pokazila, než mohli zasiahnuť do boja.
Počas prvej svetovej vojny sa tank zrodil ako nový bojový prostriedok určený k prerazeniu nepriateľských línií. V tej dobe sa už vyše storočia používali parné stroje, ktoré však boli obmedzené dopravnými zákonmi a neexistoval vhodný motor pre obrnené vozidlá. Na prelome 19. a 20. storočia sa objavili obrnené automobily s guľometmi a otočnými vežami, no tie mohli jazdiť len po upravených cestách. Riešením sa stali pásy, ktoré pôvodne vyvinula anglická firma Richard Hornsby & Sons pre poľnohospodárske stroje.
1. júla 1916 vyrazili po mohutnej, sedem dní trvajúcej delostreleckej príprave britské jednotky do útoku na nemecké pozície na rieke Somme. Začala sa jedna z najväčších a najkrvavejších bitiek prvej svetovej vojny. Spojenecké velenie rozhodlo, že práve tu nasadí svoju novú, zatiaľ tajnú zbraň. Začiatkom septembra sa vo Francúzsku nachádzalo už 50 britských tankov. Taktika ich nasadenia bola viac než opatrná a ich predpokladaný úspech viac ako nejednoznačný. Swinton, ktorý sa najviac zaslúžil o vznik tanku a mal na starosti aj formovanie a výcvik tankových jednotiek, napísal k využitiu tankov zvláštne memorandum. Jedným z hlavných problémov bolo, že bežiaca pechota sa pohybovala rýchlejšie ako tank, ktorý ju mal podporovať. Pred nemeckými vojakmi sa 15. septembra z hmlistého ranného oparu vynorili rachotiace obludy, ktorým streľba z pušiek a guľometov zdanlivo nič nerobila. Pomaly sa posúvali dopredu a pritom nepretržite pálili z kanónov a z guľometov. Za nimi postupovala britská pechota, ktorá hrozivé železné monštrá pred sebou sledovala s nemenším napätím. Nemci však prepadli panike predčasne. Zo štyridsiatich deviatich britských tankov, ktoré sa zúčastnili celej operácie, sedem ani nedorazilo na východiskovú pozíciu. Z ostatných štyridsiatich dvoch sa deväť pokazilo, päť uviazlo v priekope, deväť zaostalo ďaleko za pechotou (tam však aspoň „čistili“ priestor) a len deväť zvyšných dokázalo splniť úlohu, doraziť k cieľu pred vlastnou pechotou a spôsobiť nepriateľovi nejaké straty. Výsledok historicky prvého bojového nasadenia tankov tak rozhodne nemožno považovať za veľmi slávny. O rok neskôr, v novembri 1917, však tanky konečne dostali poriadnu príležitosť dokázať svoj význam. 20. novembra o 6.00 hod. ráno vyrazili britské tanky do útoku. Uprostred, v ich čele, sa presne v štýle stredovekej obrnenej jazdy viezol na svojom veliteľskom tanku s menom „Hilda“ veliteľ útoku generál Elles. Útoku nepredchádzalo zvyčajné delostrelecké ostreľovanie a na nemecké pozície sa dážď dymových granátov zniesol až v čase tesne predchádzajúcom tankovému útoku. Skôr než sa Nemci stihli spamätať, dorazili k ich obrannej línii prvé britské tanky, prekonali drôtené prekážky, dopredu pozhadzovali pripravené mohutné otepi chrastia (tie viezli pripevnené na korbách), čím prekryli nepriateľské zákopy. Prvou líniou prešli takmer bez zastavenia a neohrozene sa valili ďalej. Zdalo sa nemožné britský útok zastaviť a nemecké vrchné velenie začalo uvažovať o všeobecnom ústupe. Ekvilibrium zákopovej vojny bolo konečne narušené. Briti však pre taký veľký úspech nemali pripravené žiadne tankové ani pešie zálohy. Mali síce obrovskú masu jazdcov, ktorí snáď mohli, poslednýkrát v histórii, rozhodnúť o výsledku bitky a možno aj vojny, vinou nepružného velenia a hlúpych rozkazov z vyšších miest však bola táto jedinečná príležitosť premárnená. Sila útoku tak deň za dňom slabla, Nemci stiahli posily a už 30. novembra začali silný protiútok. Na jeho zastavení a stabilizovaní frontovej línie sa opäť podieľali tanky.
Aj keď do prvej svetovej vojny zasiahli aj iné ako britské tanky (napr. francúzske ľahké Renaulty či nemecké neohrabané tridsaťtonové kolosy A7V), najvýraznejšou mierou sa presadili práve britskí obrnenci, a boli to tiež britskí vojenskí myslitelia (Swinton, a hlavne Fuller), ktorí správne odhadli význam a presadzovali nasadenie tejto novej zbrane. Najväčšie ponaučenie si do nadchádzajúceho, ešte väčšieho svetového vojnového konfliktu zobrali porazení, t. j. Nemci. Ich tanky a tanková taktika v ňom, žiaľ, mali dosiahnuť skutočne monumentálny úspech. To, čo sa pomerne skromne začalo na zabahnených poliach západného frontu prvej svetovej vojny, pokračovalo v epických rozmeroch východného frontu, v púšťach severnej Afriky či v tropických podmienkach tichomorských ostrovov za druhej svetovej vojny. Tanky sa stali jednou z najvýraznejších a najvýznamnejších zbraní 20. storočia.
Francúzsky Renault FT, v literatúre tiež často označovaný ako FT-17 alebo FT17, bol francúzsky ľahký tank nasadený najmä do bojov prvej svetovej vojny. Mal jednu z najrevolučnejších konštrukcií, ktorej základy dodnes nesie veľká väčšina moderných tankov. Bol prvým vozidlom tohto typu, ktorého výzbroj bola umiestnená v plne otočnej veži, v konfigurácii s vodičom vpredu a motorom vzadu. Tank bol zaradený do služby v roku 1917. Francúzi ho vyrobili viac ako 3 000 kusov, väčšinu v roku 1918. Ďalších 950 kusov takmer rovnakého licencovaného stroja s názvom Six Ton Tank M1917 bolo zostavených v Spojených štátoch, v časoch kedy už nezasiahli do boja. Jeho nadčasovú konštrukciu potvrdzuje i fakt, že napriek svojej technickej zastaranosti bolo na začiatku 2. svetovej vojny stále v službe 1 560 vozidiel tohto typu.
Je možné, že Louis Renault začal pracovať na myšlienke tanku už 21. decembra 1915, po návšteve plukovníka J. B. E. Estienna. Estienne vypracoval plány na pásové obrnené vozidlo založené na traktore Holt a s povolením od generála Joffreho oslovil Renault ako jedného z možných výrobcov. Renault však odmietol, z dôvodu maximálnej vyťaženosti pri výrobe vojenského materiálu a nedostatku skúseností s pásovými vozidlami. O niečo neskôr, 16. júla 1916, sa Estienne s Renaultom stretol znovu a položil mu otázku, či si to nerozmyslel; Renault nakoniec súhlasil. Rýchlosť, s ktorou následne projekt pokračoval do štádia modelu, viedol k teórii, že sa touto myšlienkou už istý čas zaoberal. Louis Renault dizajn nového tanku sám koncipoval a určil základné špecifikácie. Stanovil realistický limit pre jeho maximálnu váhu, ktorá nemala prekročiť 7 ton. Nebol presvedčený, že je možné dosiahnuť v tom čase dostupnými pohonnými jednotkami dostatočný pomer výkon-váha, aby ťažké tanky požadované armádou dosahovali potrebný stupeň pohyblivosti. Najtalentovanejší priemyselný dizajnér Renaultu, Rodolphe Ernst-Metzmaier, vytvoril detailné výrobné plány tanku FT. Charles-Edmond Serre, dlhoročný spolupracovník Louisa Renaulta, zorganizoval a dozeral na masovú produkciu nového obrnenca.
Pásy tanku boli držané automaticky napnuté ako prevencia ich zosunutia, zaoblená zadná časť zlepšovala priechodnosť zákopmi. Pretože pohon bol navrhnutý tak, aby fungoval normálne pri akomkoľvek sklone, Renault FT dokázal prekonávať aj veľmi strmé prekážky bez straty výkonu. Dizajn Renaultu bol oproti vtedajším dvom ďalším existujúcim francúzskym tankom (Schneider CA-1 (1916) a ťažký Saint Chamond (1917)) značne vyspelejší. Napriek tomu narazil Renault na prekážku pri podpore svojej ponuky v podobe hlavy francúzskeho tankového vojska, plukovníka (neskôr generála) Jeana Baptistu Eugèna Estienna. Po prvom bojovom nasadení britských ťažkých tankov 15. septembra 1916 v bitke na Somme francúzska armáda stále váhala, či sa prikloniť k veľkému množstvu ľahkých tankov alebo menšiemu počtu tankov superťažkých (neskorší Char 2C). Nakoniec, 27. Úspech sa však rodil ťažko. 30. decembra 1916 predviedol Renault zástupcom ministerstva obrany drevenú maketu tanku, ktorá však bola podrobená pomerne silnej kritike. Dôstojníkom sa nepáčilo príliš dozadu posunuté ťažisko, nízka hmotnosť tanku i jeho slabá výzbroj. Napriek tomu v hlasovaní bola schválená objednávka na 100 kusov. Prototyp bol dokončený v januári 1917 a testovaný na okraji Paríža v Billancourte. Prototyp bol doladený v druhej polovici roka 1917, no tank celú vojnu trpel problémami s pohonným remeňom ventilátora chladiča. Približne polovica zo všetkých tankov FT bolo vyrobených v továrni Renault v Boulogne-Billancourte pri Paríži, zvyšok bol subkontrahovaný iným koncernom. Keď bola objednávka v roku 1918 zvýšená na 7 820 kusov, výroba bola rozdelená zhruba v rovnakých pomeroch.
Keď USA v apríli 1917 vstúpili do vojny, ich armáda mala nedostatok ťažkej výzbroje a nemala žiadne tanky. Vzhľadom na vojnové požiadavky na francúzsky priemysel bolo rozhodnuté, že najrýchlejšou cestou ako zásobovať americké sily dostatočným objemom obrnencov bude výroba tankov FT priamo v USA. Bola vznesená požiadavka na 4 400 kusov modifikovanej verzie, známej ako M1917, pričom prvé dodávky sa očakávali v apríli 1918. Do júna 1918 neboli americkí výrobcovia schopní vyrobiť ani jeden kus a dátum dodávky sa posunul až na september. Francúzsko preto súhlasilo so zapožičaním 144 kusov tanku FT, dostatočného počtu na vyzbrojenie dvoch bataliónov.
Prvá veža navrhnutá pre FT mala kruhový pôdorys a bola z liatej ocele, takmer zhodná s vežou prototypu. Bola vytvorená tak, aby niesla guľomet Hotchkiss kalibru 8 mm. V apríli 1917 Estienne z taktických dôvodov rozhodol, že niektoré vozidlá by sa mali dať vyzbrojiť malým kanónom. Prvých 150 tankov FT bolo určených iba na tréning a boli preto vyrobené z netvrdenej ocele a s prvým modelom veže. Medzičasom však firma Berliet vytvorila nový dizajn, polygonálnu vežu z oceľových nitovaných plátov, ktorá bola výrobne jednoduchšia ako pôvodná liata. Dostala označenie „omnibus“, pretože sa dala ľahko prispôsobiť pre guľomet Hotchkiss alebo kanón Puteaux. Tento typ veže bol následne masovo produkovaný. V roku 1918 Forges et aciéries Paul Girod úspešne vyrobili vežu s kruhovitým pôdorysom, ktorá bola z väčšej časti z liatej, z menšej valcovanej ocele. Tento typ mal tiež dizajn "omnibus".
Tank poháňal benzínový štvorvalcový motor Renault s obsahom 4500 ccm, výkonom 39 hp pri 1500 otáčkach/min. Dojazd bol 80 km, palivová nádrž mala objem 85 litrov. Podvozok tvorilo veľké hnacie a jedno menšie a deväť malých pojazdových kolies (vpredu trojica a následne tri dvojice v spoločných závesoch). Organizácia ľahkých tankov FT bola vo francúzskej armáde prevzatá od pechoty. Renault FT bol v roku 1918, v neskorších fázach I. svetovej vojny, široko využívaný francúzskou armádou a Americkými expedičnými silami (American Expeditionary Forces - AEF) vo Francúzsku. Bojový debut Renaultu FT sa uskutočnil 31. mája 1918, východne od Forêt de Retz, v blízkosti obce Chaudun, medzi Soissons a Villers-Cotterets, počas 2. bitky na Marne. Odvtedy boli nasadzované čoraz väčšie počty, často spoločne s menším počtom starších tankov Schneider CA1 a Saint-Chamond. Napríklad 16. a 17. júla 1918 bolo pri pokuse o prielom v oblasti Troen nasadených 80 tankov FT, a útok 6. a 10. armády podporilo 245 tankov FT, 100 tankov Saint Chamond a 123 tankov Schneider. Pri útoku sa podarilo získať veľké množstvo techniky a do zajatia padlo 12 000 nemeckých vojakov. Keď sa v lete 1918 vojna zmenila zo zákopovej na pohyblivú, ľahšie tanky FT boli často prepravované na ťažkých nákladiakoch a špeciálnych ťahačoch a menej železnicou. Estienne spočiatku navrhoval prečísliť nepriateľskú obranu početným "húfom" ľahkých tankov, taktikou, ktorá bola neskôr úspešne použitá. Od konca roku 1917 sa štáty Dohody pokúšali prekonať produkčné kapacity Ústredných veľmocí vo všetkých oblastiach, vrátane delostrelectva, tankov a chemických zbraní.
Medzivojnové obdobie a druhá svetová vojna
Po skončení I. svetovej vojny bol Renault FT exportovaný do mnohých krajín (Belgicko, Brazília, Československo, Estónsko, Fínsko, Irán, Japonsko, Litva, Holandsko, Poľsko, Rumunsko, Španielsko, Švajčiarsko, Turecko a Juhoslávia). Tieto tanky boli používané väčšinou národov, ktoré mali obrnené sily, obyčajne ako ich hlavný typ tanku. Boli nasadené v mnohých neskorších konfliktoch, ako Ruská občianska vojna, Poľsko-boľševická vojna, Čínska občianska vojna, Rífska vojna, Španielska občianska vojna a Estónska vojna za nezávislosť. Grécko použilo niekoľko tankov získaných od Francúzov v bojoch s tureckými jednotkami na začiatku 20. storočia.
Belgicko kúpilo v roku 1919 59 kusov tanku Renault FT. Nahradilo ich až pred začiatkom II. svetovej vojny tankmi T-15 a samohybnými delami T-13. Holandsko kúpilo niekoľko kusov, pričom minimálne dva boli ešte súčasťou výzbroje v čase, kedy došlo k invázii Nemecka (1940). Československo pre nedostatok financií kúpilo 7 kusov, z toho jeden rádiový TFS. Boli súčasťou práporu a neskôr pluku v Míloviciach a používali sa na výcvik až do začiatku 2. svetovej vojny. Po vojne bol jeden kus súčasťou zbierky vojenskej techniky vo Vyškove, ktorá však bola koncom päťdesiatych rokov 20. storočia zrušená.
Rumunsko získalo v roku 1920 76 tankov FT (z toho 48 delových), ktoré pôvodne patrili 301. a 302. tankovému pluku francúzskej armády, ktoré na jeho území bojovali proti Maďarom. Juhoslovanské kráľovstvo získalo 48 kusov týchto strojov, ktoré vytvorili 1. tankový prápor. Na začiatku 2. svetovej vojny boli tieto tanky už zastarané, ale predsa len boli nasadené.
Turecko jeden tank ukoristilo v roku 1921, neskôr ďalšie nakúpilo od Francúzov. Španielsko kúpilo 12 tankov Renault FT, vrátane jedného rádiového TSF, (+ 6 tankov Schneider CA-1) od Francúzov v roku 1921. Tanky boli nasadené v Rífskej vojne v Maroku. Fínsko kúpilo 32 tankov FT (z toho 14 s delom) v roku 1919. Boli dokonca nasadené ešte počas Zimnej vojny (1939-40) ako pevné palposty na Mannerheimovej línii. Litva v roku 1923 získala 12 tankov FT, ktoré neskôr prezbrojila guľometmi Maxim kalibru 7,92 mm. Vyzbrojila nimi tri čaty. Podobne Estónsko získalo 12 kusov FT, z toho 4 vyzbrojené delom.
Renault FT bol v menších počtoch nasadený počas II. svetovej vojny aj v Poľsku, Fínsku, Francúzsku, hoci už bol vtedy zastaralý. V roku 1940 mala francúzska armáda stále osem bataliónov, každý vybavený 63 strojmi FT, a tri nezávislé skupiny, každá s desiatkou tankov; ich celkový počet bol 534, všetky vyzbrojené guľometmi. Renaulf FT používalo i mnoho malých jednotiek zostavených po začiatku II. svetovej vojny. To stálo za príčinou vzniku populárneho mýtu, že Francúzi nemali na jej začiatku žiadne moderné vybavenie; v skutočnosti mali viac moderných tankov ako Nemci. Francúzi trpeli skôr taktickou a strategickou neschopnosťou, než nedostatkom vybavenia. Keď boli ich najlepšie jednotky odrezané nemeckým postupom k Lamanšskému prielivu, bola na front vyslaná kompletná francúzska materiálová záloha; zahŕňala 575 tankov FT. Wehrmacht ukoristil 704 strojov FT, cca 500 bolo prevádzkyschopných. Stroje s nitovanou vežou dostali označenie Panzerkampfwagen 17R 730(f), s odlievanou vežou Panzerkampfwagen 18R 730(f). Okolo stovky použil na obranu letísk a približne 650 na stráženie okupovaných území v Európe. Vichistické Francúzsko používalo Renault FT proti inváznym silám Spojencov počas operácie Torch v Moroku a Alžírsku.
Renault FT bol predkom dlhej línie francúzskych tankov: FT Kégresse, NC1, NC2, Char D1 a Char D2. Sovietska Červená armáda získala 14 vyhorených Renaultov od ruských síl Bieleho hnutia a v roku 1920 ich prestavala v továrni Krasnoje Sormovo. V rokoch 1920-22 bolo vyrobených 15 presných kópií, nazývaných "Ruskij Reno", no pre technické problémy neboli nikdy použité v boji. Do Číny sa tank dostal už v roku 1919 a bol využívaný vo viacerých armádach bojujúcich proti sebe v občianskej vojne. Najviac ich nakoniec získal Kuomitang, kde nimi bola vyzbrojená 1. tanková divízia.
Počas prvej svetovej vojny sa Renault neplánovane vytiahol najmä v prvej bitke na Marne. Renault všetky taxíky, ktoré v danom čase jazdili po Paríži, rýchlo prekonvertoval na armádne vozidlá a zožal s nimi veľký úspech. Ich pôvodný názov znie “Renault Type AG”, no dnes sú známe skôr pod označením “Taxi de la Marne”. Vyrábané boli od roku 1905 do 1910, no zažiarili predovšetkým v septembri roka 1914, v prvej bitke na Marne. Na bojisko totiž priviezli okolo 4 000 francúzskych vojakov, čo síce nevyhnutne nemusela byť rozhodujúca sila, no zapojenie parížskych taxikárov malo neoceniteľný vplyv na morálku francúzskej armády.
Renault FT: Ľahký tank prvej svetovej vojny. Renault má silnú armádnu minulosť, čo dokazuje aj typ FT. Ide o ľahký tank s dĺžkou 5 metrov, ktorý slúžil v prvej a dokonca aj v druhej svetovej vojne. Okrem nich absolvoval aj množstvo ďalších konfliktov. V prednej časti sedel vodič tanku pričom za ním, v otočnej veži, stál strelec a úplne vzadu bol umiestnený motor. Za dekády v službe sa dostal napríklad aj do služby čínskej armády, išlo teda o globálne úspešné vozidlo. Ľahký tank s hmotnosťou 6 500 kilogramov poháňal benzínový motor Renault s výkonom 29 kW (39 k). Jeho maximálna rýchlosť bola z dnešného pohľadu nízka, len 8 km/h. S plnou nádržou dokázal tank prejsť 80 kilometrov, pričom nemal problém s brodom hlbokým 70 centimetrov.
Citroën Kégresse P17/P19: Pásové vozidlá. Adolphe Kégresse je vynálezcom systému, ktorý nahrádza bežné kolesá pásmi. Nevyužíva však kov, ale gumu a iné materiály, vďaka ktorým je pásový pohon flexibilnejší a viac sa hodí aj na spevnené vozovky. Kégresse začal svoj nápad rozvíjať v Rusku, no po revolúcii v roku 1917 sa vrátil do svojej domoviny - Francúzska. Tam začal užšie spolupracovať s automobilkou Citroën, ktorá jeho systém využívala pri off-roadových výpravách do menej preskúmaných častí sveta. Terénne schopnosti vozidiel, napríklad modelu P17 so systémom Kégresse, si všimli aj armády celého sveta. Neslúžil len v Rusku, ale aj v USA, Británii či v Poľsku.
Renault: Obrnené vozidlo s kanónom. Toto historické vozidlo sa do veľkej miery podobá na počin automobilky Rolls-Royce, ktorá opancierovala Silver Ghost. Automobil mal k dispozícii aj kanón ráže 37 mm, ktorý býval umiestnený v zadnej časti. Strelec bol chránený štítom.
Moderné francúzske tanky
Francúzsko pokračuje vo vývoji a výrobe moderných tankov. Jedným z najznámejších je Leclerc, ktorý je považovaný za jeden z najpokročilejších tankov na svete. Je vybavený modernými systémami riadenia paľby, silným pancierovaním a výkonným motorom.
Francúzsky tank Leclerc používaný aj v armáde Spojených Arabských Emirátov. Leclerc je francúzsky hlavný bojový tank vyvinutý spoločnosťou GIAT Industries pre francúzsku armádu. Slúži aj v armáde Spojených arabských emirátov. Prvý tank Leclerc bol dodaný DGA (Direction Générale de l’Armement) v januári 1992. Leclerc je tank tretej generácie vyzbrojený 120 mm hladkostenným kanónom CN120-26 podľa štandardu NATO, 12,7 mm koaxiálnym kanónom a 7,62 mm guľometom namontovaným na streche. Pokročilý modulárny pancier zložený z ocele, keramiky a kevlaru poskytuje posádke plnú ochranu, ktorú možno zdvihnúť na ochranu pred improvizovanými výbušnými zariadeniami, mínami a RPG. Systém vlastnej ochrany Galix namontovaný na tanku ďalej zvyšuje jeho schopnosť prežitia.
Francúzsko modernizuje ďalších 100 tankov Leclerc na verziu XLR. Celkový počet modernizovaných tankov sa tak zvýši na 200. Vývoj tankov Leclerc siaha do 80. rokov minulého storočia a do služby ich zaviedli v roku 1992. Francúzsko ich má momentálne 222. Vo výzbroji ich majú aj Spojené arabské emiráty (vyše 350 kusov) a Jordánsko (80 tankov). V roku 2021 sa Francúzsko rozhodlo modernizovať 50 strojov na verziu XLR. V roku 2022 pridalo ďalších 50 a teraz sa rozhodlo pridať ešte 100. Práce prebiehajú v závode KNDS France v Roanne. Francúzska armáda zatiaľ prevzala 34 Leclercov XLR. Modernizácia spočíva najmä v integrácii nových elektronických systémov. Leclerc XLR sa tak zapojí do programu Scorpion, ktorý umožňuje výmenu taktických dát s inými vozidlami v reálnom čase. Súčasťou programu Scorpion už sú šesťkolesové obrnené vozidlá Grifon a Jaguar a štvorkolesové vozidlá Serval. Ďalšou novinkou je zvýšená ochrana proti mínam, improvizovaným nástražným náložiam či raketám. Tanky totiž dostávajú nové rušičky a prídavný pancier na spodnú časť a boky. Vylepšený bol aj systém riadenia streľby a dokáže používať nové typy munície. Tanky majú vydržať v službe až kým na ich miesto nenastúpi MGCS (Main Ground Combat System - Hlavný pozemný bojový systém).
Ide o francúzsko-nemecký projekt, ktorý by mal v budúcnosti nahradiť nielen tanky Leclerc, ale i Leopard 2. V týchto dňoch zúčastnené strany uskutočnili základný krok projektu. Firmy KNDS Deutschland, KNDS France, Rheinmetall Landsysteme a Thales podpísali dohodu o vytvorení spoločného podniku. Každá zo štyroch firiem v ňom bude mať rovnaký podiel. Keďže ide o projekt v počiatočnom štádiu, nie je o ňom veľa informácií. MGCS by mal byť ľahší ako 50 ton a má mať silnejšiu výzbroj. Jednou zo zvažovaných zbraní je napríklad aj kanón kalibru 140 mm.
Nemecký protimonopolný úrad schválil vytvorenie spoločného podniku dvoch nemeckých a dvoch francúzskych zbrojárskych gigantov. Nový spoločný podnik MGCS-Project tvoria nemecké firmy KNDS Deutschland a Rheinmetall a francúzske firmy KNDS France a Thales SIX GTS France. Nejde o jedno vozidlo, ale o systém systémov, ktorý budú tvoriť viaceré obrnence rôzneho určenia a rôznych hmotnostných kategórií. Stroje majú zdieľať čo najviac komponentov, čo umožní jednoduchšiu a lacnejšiu výrobu aj následnú údržbu. Základom systému bude ale hlavný bojový tank, ktorý by mal niekedy po roku 2040 nahradiť súčasné nemecké tanky Leopard 2 a francúzske Leclerc. Veľa podrobností o ňom zatiaľ nie je známych. Isté je, že konštruktéri sa zameriavajú na použitie väčšieho a účinnejšieho dela, než je súčasný 120 mm tankový kanón.
AMX-10RC je francúzske ľahké kolesové obrnené prieskumné vozidlo a stíhač tankov. Bol postavený firmou GIAT. Okolo 300 je v službe vo francúzskej armáde. 108 ich predali Maroku a 12 Kataru. RC znamená Roues-Canon, čo v preklade znamená kolesové delo. V 60. rokoch 20. storočia si francúzska armáda definovala požiadavky na nové obrnené vozidlo, ktoré malo mať výkonný kanón, moderný systém riadenia paľby, dobré jazdné vlastnosti aj v náročnom teréne a ktoré malo byť plne obojživelné. Počiatočná práca na AMX-10RC začala v roku 1970, výroba začala v roku 1976 a prvé vozidlá boli doručené v roku 1981 2. husárskemu pluku v Sourdone. Výroba prebiehala v Atelier de Construction Roanne. Vozidlo má veľmi silný 105 mm kanón GIAT so systémom palebnej podpory COTAC. Vozidlo je vybavené centrálnym dofukovacím systémom pre pneumatiky. Je ďalej vybavené aj ochranným systémom NBC (nuclear/biological/chemical, ochrana proti nukleárnym, biologickým a chemickým zbraniam). AMX-10RC môže robiť prieskum aj v rádioaktívnom prostredí. AMX-10RC má dva základné nedostatky: Je drahšie ako niektoré bojové tanky a príliš zložité pre niektorých potenciálnych užívateľov. Z týchto dôvodov znížila francúzska armáda svoju pôvodnú objednávku na 337 vozidiel. Korba a veža AMX-10RC sú zvarené z hliníkových pancierov. Pracovisko vodiča je vpredu naľavo, veža je uložená v prostrednej časti korby, vzadu je priestor pre motor a prevodovku. Zvláštnosťou podvozku 6x6 je možnosť prispôsobiť svetlú výšku charakteru terénu a dokonca z miesta vodiča nastaviť bočný sklon vozidla. Vozidlo je plne obojživelné, vo vode ho poháňajú dve lodné skrutky, upevnené v zadnej časti korby. Veliteľ a strelec majú svoje miesto na pravej strane veže, sedadlo nabíjača je na ľavej strane. Hlavnú výzbroj vozidla predstavuje 105 mm kanón a s ním súoso upevnený 7,62mm guľomet. Vo vozidle je zásoba 40 nábojov pre kanón a 4000 nábojov pre guľomet. Súčasťou systému riadenia paľby je laserový diaľkomer, počítač a systém nočného videnia a zosilňovačom zvyškového svetla. Systém riadenia paľby umožňuje účinne strieľať na statické aj pohyblivé ciele cez deň aj v noci.
Every French TANK Ever Made
Keďže ide o projekt v počiatočnom štádiu, nie je o ňom veľa informácií. MGCS by mal byť ľahší ako 50 ton a má mať silnejšiu výzbroj. Jednou zo zvažovaných zbraní je napríklad aj kanón kalibru 140 mm.
V týchto dňoch zúčastnené strany uskutočnili základný krok projektu. Firmy KNDS Deutschland, KNDS France, Rheinmetall Landsysteme a Thales podpísali dohodu o vytvorení spoločného podniku. Každá zo štyroch firiem v ňom bude mať rovnaký podiel.
Tank VT4 (predtým MBT-3000) je tank tretej generácie navrhnutý a vyrábaný spoločnosťou China North Industries Corporation (Norinco) predovšetkým pre exportné trhy. Sekundárna výzbroj zahŕňa diaľkovo ovládaný 12,7 mm protilietadlový guľomet a 7,62 mm koaxiálny guľomet. Tank je vybavený kompozitným pancierom a výbušným reaktívnym pancierom. Palubný systém aktívnej ochrany (APS) GL5 chráni tanky, obrnené vozidlá, protitankové riadené strely a protitankové zbrane.
T-90MS, modernizovaná verzia hlavného bojového tanku T-90 vyrobená Uralvagonzavod, bol prvýkrát predstavený na ruskej výstave Expo Arms v septembri 2011. T-90MS prešiel rozsiahlou modernizáciou s cieľom zlepšiť jeho bojové vlastnosti v súčasných vojnových scenároch. 125 mm kanón 2A46M-5 tanku strieľa rôzne typy munície s vysokou presnosťou. T-90MS je vybavený aj optoelektronickým ochranným systémom a systémom elektromagnetickej ochrany.
Merkava Mark IV je najnovšia verzia radu hlavných bojových tankov Merkava, ktorú vyrába spoločnosť MANTAK (Merkava Tank Bureau). Mk.4 je vyzbrojený 120 mm kanónom MG253 s hladkým vývrtom, ktorý dokáže strieľať protitankové strely HEAT (vysoko výbušné) a sabotážne strely, ako aj protitankové riadené strely LAHAT. Merkava Mk.4 je vybavená špeciálnym rozmiestneným pancierom, pružinovými pancierovými bočnými lištami, laserovým výstražným systémom Elbit a integrovanými dymovými granátmi IMI. Systém aktívnej ochrany Trophy na palube tanku chráni posádku pred modernými protitankovými strelami.
Type 10 (TK-X) je pokročilý hlavný bojový tank štvrtej generácie vyrobený spoločnosťou Mitsubishi Heavy Industries pre Japonské pozemné sebaobranné sily (JGSDF). Tank vstúpil do služby v JGSDF v roku 2012 a môže sa pochváliť výnimočnou mobilitou. Korba tanku je vybavená modulárnym keramickým kompozitným pancierom, ktorý poskytuje ochranu proti strelám z granátometov (RPG), strelám HEAT a protitankovým strelám. Rozširujúce moduly sa dajú jednoducho vybrať a nainštalovať na zmenu úrovne ochrany.
K2 Black Panther (Nový kórejský hlavný bojový tank) je moderný hlavný bojový tank vyvinutý spoločnosťou Hyundai Rotem pre armádu Kórejskej republiky (RoKA). Cieľom hlavného bojového tanku je poskytnúť vysokú mobilitu, palebnú silu a vlastnú ochranu. Hlavnou výzbrojou K2 Black Panther je 120 mm kanón s hladkým vývrtom, ktorý dokáže strieľať moderné náboje s kinetickou energiou a je vybavený autoloaderom na nabíjanie munície na mieste, a to aj v náročnom teréne. Sekundárna výzbroj zahŕňa 7,62 mm a 12,7 mm guľomety. Vďaka maximálnej rýchlosti 70 km/h a dojazdu 450 km je K2 na bojisku veľmi mobilný.
Challenger 2 (CR2) je hlavný bojový tank britskej armády a Ománskej kráľovskej armády. Bojový tank môže niesť 50 nábojov APFSDS (pancierové, plutvovo stabilizované, expendable armour-piercing shells), HESH (High-Explosive Squash Heads) a Soke, ako aj 4 000 nábojov kalibru 7,62 mm. Pancier Challenger 2 druhej generácie Chobham poskytuje vysokú úroveň ochrany proti priamej streľbe.
Abrams M1A2 je v boji osvedčený hlavný bojový tank vyvinutý spoločnosťou General Dynamics Land Systems predovšetkým pre armádu Spojených štátov amerických. Hlavným delom tanku je ručne nabíjaný 120 mm kanón XM256 s hladkým vývrtom, ktorý dokáže strieľať širokou škálou munície NATO proti obrneným vozidlám, pechote a nízko letiacim lietadlám. Tank je tiež vyzbrojený dvoma 7,62 mm guľometmi M240 a jedným 50 mm guľometom M2 a môže uskladniť 42 nábojov 120 mm, 11 400 nábojov 7,62 mm, 900 nábojov 50 mm, 32 projektilovách granátov a 210 nábojov 5,56 mm. Abrams M1A2 má silný vonkajší pancier z kompozitných materiálov a oceľový pancier z ochudobneného uránu na prednej časti korby a veži, ktorý poskytuje vysokú úroveň ochrany posádky.
Hlavným kanónom namontovaným na tanku je 125 mm hladkostenný kanón 2A82-1M napájaný automatickým nabíjačom. Sekundárna výzbroj zahŕňa 12,7 mm guľomet Kord a 7,62 mm guľomet PKTM. Očakáva sa, že MBT T-14 Armata bude poskytovať ochranu na úrovni 5 podľa STANAG 4569. Systém aktívnej ochrany Afghanit (APS) na palube tanku dokáže odhaliť, sledovať a zasiahnuť prichádzajúce protitankové strely.
Leclerc je francúzsky hlavný bojový tank vyrobený spoločnosťou GIAT Industries. Bol navrhnutý tak, aby využíval existujúce a plánované technológie na jednoduchú údržbu a správu problémov. Dúfame, že sa vám náš prehľad najlepších francúzskych tankov páčil.
tags: #francuzske #obrnene #tanky