Francúzske víťazstvo na Patay

Storočná vojna bola v rokoch 1337 - 1453 vojna medzi Anglickom a Francúzskom, ktorej príčinou bol spor o nadvládu vo Flámsku a juhozápadnom Francúzsku a zámienkou neuznanie nástupníctva Eduarda III. na francúzsky trón. Anglicko a Francúzsko boli dve suverénne kráľovstvá, no anglickí králi mali ako feudum značnú časť francúzskych území, pretože keď svojho času normanský vojvoda Viliam Dobyvateľ porazil anglického kráľa Harolda II. v bitke pri Hastingse, ponechal si aj svoje dŕžavy vo Francúzsku. Francúzi potom o tieto územia v nasledujúcich storočiach zvádzali striedavo úspešné aj neúspešné vojny s Angličanmi. Ďalšou príčinou storočnej vojny bol aj spor oboch kráľovstiev o nadvládu nad dôležitým obchodným centrom, Flámskom. Pred začiatkom storočnej vojny mali v týchto sporoch prevahu Francúzi.

V roku 1336, teda rok pred začiatkom vojny, dalo flámske knieža Ludvig pozatýkať všetkých anglických obyvateľov Flámska. Nasledovalo odvetné opatrenie zo strany Angličanov proti všetkým obyvateľom Flámska prevádzkujúcim obchod, zákaz vývozu anglickej vlny do Flámska a dovozu flámskych výrobkov do Anglicka, dôsledkom čoho vypuklo v krajine ľudové povstanie pod vedením Jacoba van Artelvede, ktorý uzavrel spojenectvo s anglickým kráľom Eduardom III. Keď však francúzsky kráľ Filip VI. napadol anglické dŕžavy vo Francúzsku, Eduard III. vyhlásil vojnu Francúzsku.

Na začiatku Storočnej vojny mali Angličania predovšetkým záujem udržať si svoje územia vo Francúzsku ako aj upevnenie svojho obchodného postavenia vo Flámsku. Víťazstvo v námornej bitke pri Sluis v roku 1340 zaistilo Angličanom dlhodobú kontrolu nad kanálom La Manche. Kým sa Angličanom darilo v námorných stretoch, v pozemných toľko šťastia nemali.

Hneď na ďalší rok však zvíťazila anglická armáda vedená Eduardom III. vo významnej bitke pri Kreščaku nad mnohonásobnou presilou Francúzov. V tomto boji sa hlavne osvedčili waleskí lukostrelci, ktorým Eduard III. pozdvihol morálku tým, že prikázal svojim rytierom zosadnúť z koní a bojovať bok po boku s lukostrelcami. V tejto bitke padol tiež významný spojenec Francúzska, český kráľ Ján Luxemburský, ktorý bol už v tej dobe slepý. Jeho chrabrosť neskôr ocenil syn Eduarda III.

Vo viacerých bitkách storočnej vojny sa prejavil rozdiel v taktike Anglicka a Francúzska. Francúzske vojská sa skladali predovšetkým zo šľachtickej jazdy, ktorú sprevádzali oddiely mešťanov a žoldnierov, ktorými šľachta opovrhovala, a nechcela ich pripustiť do bitky, čo si spolu s dokonalejšou anglickou taktikou vyžiadalo sériu prehier a tragédii.

Naproti tomu Eduard III. disponoval nielen výbornou jazdou, ale aj výbornými lukostrelcami z Walesu, ozbrojenými dlhými lukmi. V bitkách storočnej vojny títo lukostrelci postrieľali francúzskych jazdcov skôr než stihli použiť svoje dlhé kopije a ostré meče.

V roku 1347 po dlhodobom obliehaní dobyli Angličania prístavné mesto Calais a to zostalo v ich moci dlhšie ako dvesto rokov.

V roku 1347 bolo uzavreté aj osemročné prímerie medzi Francúzskom a Anglickom trvajúce do roku 1355. Po smrti Filipa VI. v roku 1350 nastúpil na francúzsky trón jeho syn Ján II. prezývaný Dobrý. V bitke pri Poitiers v roku 1356 boli Francúzi porazení Čiernym princom Eduardom a kráľ Ján, spolu s mnohými svojimi šľachticmi, bol zajatý.

V následných zmätkoch sa vlády vo Francúzsku chopil Karol V., prezývaný Múdry, syn Jána II., ktorý s pomocou panstva a duchovenstva najprv musel zlikvidovať protivojnovú vzburu parížskych mešťanov. Toto víťazstvo Karol nezneužil, ale snažil sa urobiť v krajine poriadok.

Mier z Brétigny v roku 1360 ukončil prvú etapu storočnej vojny. Anglický kráľ sa zriekol francúzskej koruny a Flámsko zotrvalo v moci Francúzov. V moci Angličanov však zostalo prístavné mesto Calais, ako aj väčšina francúzskeho územia. Okrem toho mal kráľ Ján zaplatiť ohromné výkupné v hodnote troch miliónov dukátov, čo však nikdy nesplatil a preto odišiel do zajatia do Anglicka, kde v roku 1364 zomrel.

Mierom v Brétigny skončilo prvé obdobie storočnej vojny a začalo druhé. Na francúzsky trón v roku 1364 nastúpil Karol V. a za niekoľko rokov Francúzi obnovili boj. Teraz však už zmenili svoju taktiku a pod vedením schopného vojaka Bertranda du Guesclin viedli malú vojnu, bránili mestá a veľkým bitkám sa opatrne vyhýbali.

Za vlády Karola V. Francúzsko prosperovalo. Karol zbavil krajinu lúpežných bánd bývalých žoldnierov a dal zbúrať veľa hradov, aby sa nestali anglickou oporou. Nariadil, aby parlament zasadal stále, nielen občas ako dovtedy, no právo vydávať zákony vyhradil iba panovníkovi.

V roku 1377 zomrel v Anglicku kráľ Eduard III. a zanechal vládu svojmu vnukovi, Richardovi II., synovi Čierneho princa Eduarda. Jeho strýkovia Ján z Gentu, vojvoda z Lancasteru, Edmund z Cambridge, vojvoda z Yorku a Tomáš z Woodstocku, vojvoda z Gloucesteru, uznali mladého kráľa a súhlasili so zriadením zvláštnej vlády.

Obdobie panovania Richarda II. však nebolo pokojné. Už v roku 1381 musel potlačiť ľudové povstanie, ktoré si pod vplyvom Johna Wicliffa kládlo za cieľ rovnosť všetkých stavov. Po porážke povstania Wata Tylera sa Richard obrátil proti parlamentu a proti svojím strýkom, ktorí neustále obmedzovali jeho moc. Najprv sa roku 1389 sám chopil moci a o osem rokov, v roku 1397, dal časť z nich zajať a niektorých dokonca popraviť.

Obmedzil moc parlamentu a začal vládnuť absolutisticky. V roku 1399 zomrel Richardov strýko Henrich z Gauntu a Richard sa zmocnil jeho majetku. Henrichov syn, takisto Henrich, využil kráľovu neprítomnosť v Anglicku, Richard vtedy podnikol vojnovú výpravu do Írska, vrátil sa z exilu a spojil sa s nespokojnými stavmi. Richarda po návrate do Anglicka zajali a prinútili vzdať sa kráľovskej koruny. Parlament potom prijal za kráľa syna Henricha z Gauntu, Henricha IV.

Na anglický trón tak v osobe Henricha IV. dosadla dynastia Lancasterovcov. Vo Francúzsku od roku 1380 vládol syn Karola V., Karol VI., a pre Francúzsko vtedy nastali zlé časy. Za mladého Karola najprv vládli jeho strýkovia, vojvodovia burgundskí, anjouskí a berryskí. V zemi vypukol rad povstaní, v Paríži, vo Flámsku aj inde. Povstania boli potlačené a v roku 1384 sa vlády vo Flámsku ujal burgundský vojvoda Filip.

V roku 1388 sa Karol VI. odvrátil od svojich strýkov a vybral si radcov z príslušníkov nižšej šľachty. V roku 1392 však u neho prepukla duševná choroba a vlády sa znovu chopili jeho strýkovia. Keď v roku 1404 burgundský vojvoda Filip zomrel, jeho syn Ján I. Nebojácny si chcel zachovať svoj vplyv a postavenie vo vláde. Keď sa mu v tom pokúšal zabrániť kráľov brat, Ľudovít Orleánsky, dal ho Ján v roku 1407 zavraždiť.

Nepokoje vo Francúzsku využil nový anglický kráľ Henrich V., syn Henricha IV., a v roku 1415 sa vylodil v Normandii. Tým skončilo druhé obdobie vojny a začalo tretie, posledné. Ešte v tom roku zvíťazil Henrich V. nad šesťnásobnou presilou Francúzov v bitke pri Azincourte, rovnakou taktikou ako Eduard III. a Eduard Čierny Princ v bitke pri Kreščaku a v bitke pri Poitiers. Henrich ovládol celú Normandiu a v roku 1420 uzavrel s francúzskou kráľovnou Izabelou a novým burgundským vojvodom Filipom Dobrým zmluvu v Troyes.

Podľa nej mal Henrich V. dostať za manželku dcéru Karola VI., Katarínu, a po svokrovej smrti zasadnúť na francúzsky trón. Syn Karol mal byť z následníctva vylúčený. Henrich V. sa však francúzskej koruny nedočkal, pretože v roku 1422, iba sedem týždňov pred Karolom VI. nečakane zomrel. Zanechal po sebe deväťmesačného syna Henricha VI. ktorý bol uznaný za kráľa v Anglicku a časti Francúzska, severne od Loiry a v Guyenne.

V ostatných oblastiach Francúzska vládol syn Karola VI., Karol VII., devätnásťročný mladík. Proti nemu pokračoval vo vojne vojvoda z Bedfordu, ktorého vojská postúpili za Loiru a v roku 1428 už obliehali Orléans, poslednú väčšiu vojenskú pozíciu francúzskych síl, kde bol veliteľom známy Dunois, prezývaný Bastard orleánsky. Francúzi sa však ubránili do príchodu posíl vedených obyčajným sedliackym dievčaťom, Janou z Arku.

V roku 1429 sa jej podarilo Orléans uvoľniť, čím si získala svoje "bojové" meno, Panna Orleánska. V tom istom roku bol v Reims korunovaný princ Karol VII.

Vystúpením Jany z Arku v storočnej vojne sa vo väčšej miere uplatnili ľudové sily a vojna proti Angličanom zrazu nadobudla národný charakter.

Na Angličanov sa problémy začali hrnúť zo všetkých strán - ich vzťahy s burgundským vojvodom sa začali zhoršovať a ich vojská vo Francúzsku začali trpieť nedostatkom zásob a posíl. Po oslobodení mesta Orléans a porážke Angličanov pri mestách Patay a Jargeau nastal obrat vo vojne.

Vysoká šľachta však závidela Jane z Arku jej postavenie a prekážalo jej, že spásu Francúzsku prinieslo obyčajné dievča. Johanka bola nakoniec vyštvaná z kráľovského dvora a vrátila sa späť do boja. Pri oslobodzovaní Compiègne bola zajatá Burgunďanmi a v roku 1431 bola v Rouen upálená.

V roku 1435 bolo zvolané zasadnutie v meste Arras, na ktoré sa dostavili vyslanci skoro všetkých európskych štátov. Malo sa tu rozhodnúť o osude Francúzska, ale k tomu nedošlo pre nezhody medzi Anglickom a Francúzskom. Vojna preto pokračovala.

Potom už nasledovala jedna porážka Angličanov za druhou. V roku 1436 dobyli Francúzi Paríž a v roku 1449 Normandiu. Angličania napokon v roku 1453 prehrali bitku pri Castillone a museli vojnu skončiť. Vo Francúzsku zostalo v ich moci jedine prístavné mesto Calais s okolím a Normanské ostrovy.

Po prehre v bitke pri Castillone museli Angličania vojnu ukončiť. Storočná vojna zmietla prosperitu Francúzska, ktorej sa tešilo viac než dve storočia. Obchodníci nechceli riskovať cestu cez vojnou zničené územia, a tak prestali trhy v Champagne, kde sa obchodovalo s orientálnym tovarom, anglickou vlnou a flámskym súknom. V Provensalsku pracovalo v roku 1340 tritisíc práčovní, v roku 1399 už len tridsaťdva.

Navyše Francúzsko od 80. rokov 14. storočia postihlo mnoho povstaní a nepokojov, ktoré na začiatku 15. storočia vyústili v občiansku vojnu medzi burgundskou a orleánskou stranou. Oproti tomu Anglicko prežívalo počas storočnej vojny obdobie hospodárskeho rozvoja, aj keď bolo v rokoch 1348 - 1350 oslabené úderom moru. Na rozdiel od Francúzska sa mu však vyhlo priame bojové besnenie a naopak, ťažilo z vojnovej konjunktúry. Hospodársky rozvrat priniesla až bratovražedná vojna ruží.

Politicky na tom nebolo Anglicko práve najlepšie. Krajinu zmietali spory mocných šľachticov, ktoré slabý Henrich V. nedokázal skončiť.

Vznikom miest v dobe vrcholného stredoveku skončilo výsadné postavenie šľachty v spoločnosti, čo sa čoskoro prejavilo v oblasti, ktorá až dovtedy bola jej doménou, vo vojenskej službe. Prítomnosť neurodzených vrstiev na bojovom poli vo svojej podstate znamenala koniec monopolu šľachty na vojnu. Po celé 14. storočie dochádzalo k sporom feudálnej šľachtickej jazdy s neurodzeným protivníkom, či už mešťanmi alebo dedinčanmi. V roku 1302 boli Francúzi porazení flámskymi sedliakmi pri Courtai, v roku 1315 Švajčiari porazili habsburské vojská pri Morgatene a v roku 1367 pri Sempachu. Najviac sa ale sila neurodzených vrstiev prejavila v bitkách storočnej vojny.

Ďalším novým prvkom vo vojenskej službe bol vznik žoldnierskych vojsk, tvorených nižšou šľachtou, neskôr aj mestskou chudobou. Mestá neboli pôvodcami vzniku žoldnierskych vojsk, ale boli ich veľkými užívateľmi. Mešťania sa potrebovali venovať práci a obchodu, nie vojne, a tak im možnosť najať si niekoho, kto by za nich bojoval, prišla vhod. Rytieri dominovali na bojovom poli po celé 14. storočie. Až víťazstvá husitov a Švajčiarov nad feudálnou jazdou v 15. storočí znamenali koniec ich éry na bojovom poli.

Súčasne sa vojny stali oveľa surovejšími. Rytieri sami seba považovali za nadnárodný stav a z tohto titulu dali prednosť zajatiu a následnému plateniu výkupného pred smrťou.

Chronológia Storočnej vojny

Keď v roku 1328 zomrel Karol IV., posledný Kapetovec, boli dvaja možní nástupcovia na francúzsky trón: Eduard, anglický kráľ, ktorého matka Izabela bola dcérou francúzskeho kráľa Filipa IV., a Filip z Valois, ktorého otec Karol bol synom Filipa III. Keďže bolo v roku 1316 vo francúzskom nástupníckom práve ustanovené, že trón nie je dedičný po praslici, rozhodli teda francúzski pairovia v prospech Filipa z Valois, ktorý potom nastúpil na francúzsky trón ako Filip VI.

V roku 1380 nastúpil na francúzsky trón dvanásťročný Karol VI., ale po dvanástich rokoch prepukla u neho slabomyseľnosť, ktorá ho učinila neschopným vlády. Toho využila jeho manželka, kráľovná Izabela Bavorská, ktorá bola žena nízkej povahy a zlých mravov, a zmocnila sa vlády spolu s Ludvigom Orleánskym, bratom šialeného kráľa. Avšak ten sa, v okamžikoch zdravého rozumu, snažil opäť zmocniť vlády za pomoci Jána II. A tak začala vo francúzskom kráľovstve roztržka, ktorá mu veľmi škodila.

V roku 1407 sa zdalo, že dôjde k zmiereniu. Obaja vojvodovia sa zišli a uzavreli naoko mier. Avšak o niekoľko dní neskôr, bol vojvoda orleánsky v noci potajomky prepadnutý na ulici tajnými vrahmi vojvodu burgundského a rozsekaný na kusy. A tu začala občianska vojna, ktorá hubila celé kráľovstvo. Vojvoda Burgundský hľadal pomoc v Anglicku a anglický kráľ Henrich V. to využil k tomu, aby obnovil niekdajšie nároky kráľa Eduarda na francúzsky trón. Spojil sa teda s vojvodom burgundským, vpadol v roku 1412 do Francúzska a porazil francúzske vojsko v krvavej bitke pri Azincourte. A tak sa z domáceho boja o moc regentskú, stala zahraničná vojna, v ktorej šlo o francúzsky trón, a v ktorej bolo ohrozené nástupnícke právo korunného princa, teda dauphina Karla, syna slabomyseľného kráľa. Dvanásťročný dauphin bol závislý na svojich záludných radcoch.

Ján II. Dobrý sa zišli na montereauskom moste a vyjednávali o podmienkach mieru. Vojvoda burgundský sa dal strhnúť k vyhrážkam a dauphinova družina ho na mieste zabila a tak bol mier zmarený. O rok neskôr kráľovná Izabela, ktorá išla len za svojím prospechom a nehľadela na ľudské ani božské prikázania, obrátila sa proti vlastnému synovi a začala vyjednávať s Angličanmi a nehanbila sa tvrdiť o ňom, že nie je pravým kráľovským synom. Prinútila Karola VI., aby uzavrel s anglickým kráľom v roku 1420 a v Troyes zmluvu, ktorou by bol dauphin zbavený nástupníckeho práva a prehlásený za pôvodcu montereauskej vraždy.

Medzitým sa Angličania stali pánmi Normandie a Bretónska, a pretože nový burgundský vojvoda Filip, syn zavraždeného Jána, ovládal okrem svojej zeme aj kraje, zvané Artois, Hainault a Flandry, zostávalo na dauphinovej strane len územie na juh od Loiry. Tam vládol mocný rod Armagnac, ktorý stál pri dauphinovi a po ňom bola nazvaná jeho strana. Snažili sa neustále získať na svoju stranu vojvodu burgundského, dúfajúc, že sa im podarí takto vytlačiť Angličanov bezpečnejšie než bojom.

Medzitým zomrel dva roky po zmluve v Troyes Karol VI. A Henrich V. zanechal deväťmesačného syna, ktorý mal byť podľa zmluvy budúcim kráľom Francúzska, a bolo potrebné, aby bol k posilneniu svojich nárokov čo najskôr korunovaný podľa posvätného obyčaja v korunovačnom meste Remeši. Tri roky pred bitkou pri Azincourte, na sviatok Zjavenia Pána, teda 6.

Jana z Arku sa narodila v roku 1412 v dedinke Domrémy na východe Francúzska. Rodičia vynikali svojou poctivosťou, pobožnosťou a pracovitosťou. Jej otec mal asi 50 jutár pôdy a zastával úrad obecného staršieho, matka bola pôvodom z blízkeho Vouthonu, zatiaľ čo Jakub sem prišiel pravdepodobne z Arku v susednom kraji Barrois. Mala ešte mladšiu sestru Katarínu a starších bratov Jána, Jakuba a Petra. Od útleho veku sa učila k domácej práci a neskôr aj k práci na poli, vedela priasť a šiť. Tak ako ostatné deti nemala školské vzdelanie a základom, aj znalosťou náboženstva, jej ostali iba modlitby „Otčenáš“, „Zdravas“ a „Verím v Boha“, ktoré ju naučila matka a farár, jej strýko z matkinej strany. Jana sa často vzdiaľovala, aby sa modlila, alebo aby navštívila kostol, alebo iné posvätné miesto.

Ked mala Jana 13 rokov, pracovala raz v lete v záhrade svojho otca a bolo okolo poludnia. Zrazu počula z pravej strany kostola zvláštny, veľkým jasom sprevádzaný hlas, ktorý hovoril: „Jana, buď statočná! Boh ťa povedie a bude ti nápomocný vo všetkom, čo budeš robiť.“ To jej bolo povedané pri tomto prvom zjavení. Keď sa jej hlas zjavil tretíkrát, poznala, že je to hlas anjela, kotrý sa jej neskôr aj ukázal spolu s inými anjelmi a rozprával jej o žalostnom postavení, v ktorom sa francúzske kráľostvo nachádza. Potom jej oznámil, že sa jej zjavia svätá Katarína a svätá Margita, aby ju povzbudili a poučili, čo má robiť. Celé tri roky ju takto svätice poučovali a povzbudzovali.

Až v roku 1428, keď mala 17 rokov, začala zrejme pomýšlať na uskutočnenie stále jej udeľovaných tajomných rozkazov. Na jar jej rozkázali Hlasy: „Choď ku Baudricourtovi a povedz mu, že Boh pošle dauphinovi pomoc, a že ty ho povedieš ku víťazstvu.“, na čo odpovedala: „Som iba obyčajné dievča a neviem jazdiť na koni, ani bojovať.“ V máji sa jej naskytla príležitosť k uskutočneniu cesty. Jej sesternici, vydanej v blízkej dedine Petit-Burey za muža menom Durant Laxart, sa narodilo dieťa a Jana sa ponúkla, že ju bude ošetrovať v šestonedelí. Počas tejto návštevy sa jej podarilo presvedčiť strýka Duranta o svojom poslaní a prehovorila ho, aby ju odprevadil do Vaucouleursu a vymohol jej prístup k Baudricourtovi.

Angličania zatiaľ nezaháľali, ale premýšľali, ako by dauphina porazili a zmocnili sa celého kráľovstva. Pokúsili sa teda dobyť Orleáns, ktorého pána-vojvodu orleánskeho-držali v zajatí. Vystrojili vojsko, ktoré v konečnom počte obsahovalo cez päť tisíc bojovníkov a cez šesťdesiat diel, hákovníc, baranidiel a tiež s veľkou zásobou gulí, šípov a iných potrieb. V októbri 1428 pod vedením grófa Salisburyho obľahli Orleáns zo všetkých strán. Zatiaľ čo Angličania obliehali Orleáns a dauphin vyjednával so škótskym kráľom o manželský zväzok jeho dcéry so svojím synom a o vojenskú pomoc, prikázali znovu Hlasy Jane, aby sa vydala ku kapitánovi Baudricourtovi do Vaucouleursu.

Namietala im, že prvý pokus sa nepodaril. Jej strýko Durant ju opäť odprevadil do Vaucouleursu a ubytoval ju u svojho priateľa Royera a jeho ženy. To sa stalo vo februári 1429. Získala si tam mnoho priateľov a pozval ju ku sebe aj vojvoda Lotrinský. Dúfala, že jej dá potrebný doprovod ku kráľovi, ale on jej iba daroval kone a peniaze. Stalo sa však, že bola dauphinova armáda porazená v boji proti Angličanom pri mieste Rouvray. Jana sa o tom zmienila Robertovi de Baudricourt, ktorý jej začal pomaly dôverovať, no povolal si ešte kňaza, aby si bol istý, že prichádza od Boha. Keď teda videl, že nie je ani šialená, ani posadnutá, rozhodol sa konečne, že ju pošle do Chinonu k dauphinovi. Zhromaždila preto svoju družinu, v ktorej bol aj kráľovský posol a obliekla sa do pážacieho odevu. Na cestu sa vydala 23. februára a dorazila do cieľa o 11 dní neskôr.

Kráľovič Karol pomýšľal na opustenie svojej vlasti a chcel hľadať útočište v cudzine. Viedol ľahkomyseľný život a mal nerozhodnú a nesamostatnú povahu. Bol bábkou v rukách zradných radcov: prvý minister, barón de La Trimouille a jeho pomocník, kancelár a remešský arcibiskup Reginald de Chartres.

10. marca ju konečne pozvali na hrad. V sále bolo zhromaždených mnoho šľachticov, ale ona šla priamo k dauphinovi a povedala mu: „Najmilostivejší dauphin, prichádzam od Boha, aby som pomohla vám i vášmu kráľovstvu!“ Dauphin jej najprv nechcel veriť, no Hlasy ju poučili, čo mu má povedať, aby jej uveril. Dauphin jej uveril, no zradný La Trimouille ju najprv chcel podrobiť prísnej skúške náboženskej viery. Povolal mnoho učených kanonikov, doktorov a musela tiež odísť na špeciálnu skúšku do Poitiers na univerzitnú fakultu. Obstála výborne a biskup Chartresský prehlásil, že je poslaná Bohom. No podľa obyčaja musela byť v božích službách iba panna a preto sa Jana podrobila ďalšej skúške pod vedením sicílskej kráľovnej Jolandy. Opäť obstála a tak dal kráľovič príkaz, aby sa pripravilo vojsko so zásobami potravín, ktoré malo pod Janiným vedením odísť oslobodiť Orleáns. Ešte pred odchodom predpovedala Jana, že bude zranená a už cez veľkonočný týždeň poslala Angličanom list, v ktorom ich vyzývala, aby sa vzdali Francúzska a odišli do svojej zeme.

Medzitým nastal úplný obrat v myslení Janiných rodičov a dovolili aj jej bratom Janovi a Petrovi, aby sa k nej pripojili. Dňa 24. apríla prišla do Blois, kde ju s nadšením prijali. Zhromaždila tam armádu a zásoby. 28. apríla sa dali na pochod vedení kňazmi a Janou, ktorá mala v ruke zástavu, na ktorej boli zobrazení anjeli, Mária a Ježiš. Armáda mala strach z nepriateľov, ale podarilo sa im do obliehaného mesta priniesť zásoby. Jana vstúpila do mesta iba s vojenským komonstvom a ostatné vojsko sa vrátilo do Blois. Vyslala preto baróna Dunoisa aby okamžite priviedol vojsko späť a vyzvala vodcu Glasdalea, aby sa vzdal obliehania Orleánsu, no ten sa jej len vysmial.

Velitelia sa však radili aj bez nej a podnikli útok proti Saint-Loup, dozvedela sa to neskoro, no napriek tomu zvíťazili. Dala napísať nový list, v ktorom Angličanov opäť vyzývala, aby sa vzdali, no oni sa jej len znovu vysmiali. Janini velitelia plánovali ďalší útok, o ktorom jej nechceli nič povedať. Boje dosiahli vrchol 7. Hneď po víťaznom vstupe do mesta sa zúčastnila svätej omše a celú noc strávila opatrovaním zranených. V nedeľu 8. mája zrána vyšla posádka z mesta na čele s Janou, ale než sa postavili Francúzi do šíku, vydali sa Angličania na rýchly odchod a tiahli k Parížu. Jednotlivé húfy Orleáncov napadli ešte zadné voje utekajúcich nepriateľov a získali veľkú korisť. Orleáns bol oslobodený Janiným pôsobením a pomocou. Dodnes obyvatelia každý rok 8. Jana splnila svoj slávnostný sľub dauphinovi, že oslobodí Oreláns, ale zvestovala mu tiež, že ho povedie do Remešu k jeho slávnej korunovácii. Ponáhľala sa, lebo vedela a často to aj hovorila, že jej ostáva už len rok života.

Tak uplynuli tri týždne bez toho, aby sa niečo podniklo. Keď bol teda raz dauphin na zasadaní rady, vošla Jana rovno ku nemu a znovu ho napomenula, aby sa vydal na cestu, lebo Hlasy to chcú. A všetkým im vyložila, že hneď ako bude dauphin slávnostne korunovaný za francúzskeho kráľa, mnoho nerozhodných sa ku nemu pridá a on získa veľkú úctu, tomuto dôvodu nemohol nikto odporovať. Povolili teda, aby aspoň na chvíľu Jana vzala časť vojska pod vedením vojvodu z Alenconu a vypravila sa proti anglickým posádkam v Jargeau, Meungu a Beaugency. Keby boli dobyté tieto mestá, cesta do Remeša by bola omnoho ľahšia.

11. júla dobyli predmestie a zahnali Angličanov. Ďalší deň zborili nepriateľom jednu z veží a keď to Angličania videli, boli ochotní vyjednávať o vzdaní mesta, chceli však, aby Francúzi zachovali štrnásť dní prímerie a až by dovtedy neprišla obliehaným pomoc, boli by ochotní vzdať sa. Ale Francúzi im chceli dovoliť iba voľný odchod z mesta na koňoch, ale bez zbraní, ak sa vzdajú ihneď. To Suffolk nechcel prijať a preto bol vydaný povel k útoku. Keď videl veliteľ, že sú v ohrození, začal volať na grófa, že je ochotní, vyjednávať, no Francúzi už vnikli do mesta, zabili asi 500 Angličanov a ostatných zajali-medzi zajatcami bol aj Suffolk. O dva dni potom zaútočili na Meung. Najprv dobyli opevnené predmestie, zanechala tam časť posádky a mesto nechali na pokoji. Ďalší deň zaútočili proti mestu Beaugency. Tam si Angličania netrúfali udržať celé mesto a preto sa stiahli do hradu, načo Francúzi hrad začali hneď bombardovať. Zatiaľ sa 16. júna spojil Talbot s Fastolfom a rozhodli sa, že pôjdu na pomoc Beaugency. Angličania poslali Francúzom výzvu, aby sa z každej strany stretli traja rytieri vo vojenskom súboji. Francúzi to však neprijali a odišli obliehať Meung.

To bolo 18. júna, keď prišla správa, že Beaugency je už v moci Francúzov a tak sa Angličania stiahli z Meungu odišli s celou armádou do Paríža. Francúzi však za nimi poslali vojsko. K miestu, kde boli ukrytí, prichádzala hliadka, ktorú poslal La Hire. V ten čas meškal dauphin na statkoch svojho radcu La Trémoilla, a preto sa vydala Jana za ním, aby ho popohnala, nech hneď tiahne do Remeša a zaútočí na Paríž. Pretože keď Angličania obľahli Orleáns, boli si takí istí svojím víťazstvom, že sa začali predčasne hádať, kto tam bude vládnuť. No radcovia znovu chceli vyjednávať, čím poskytli čas Angličanom, ktorí keď s dozvedeli o Talbotovej porážke, tak sa spojili. Jana znovu presviedčala dauphina aby odišiel do Remeša na korunováciu, no radcovia znovu protestovali, argumentujúc mestami, ktoré boli v moci Angličanov a bránili im v ceste.

Konečne 29. júna z mesta Gien-sur-Loire vyšla armáda na čele s dauphinom na cestu do Remeša. Prvé mesto Tournai sa hneď podrobilo dauphinovi. Auxere, ďalšie mesto sa nechcelo vzdať, preto podplatili La Trémoille a ten u dauphina vymohol, že im mesto iba poskytlo zásoby a nemusela tam ostať armáda. Dauphin im sľúbil, že im odpustí dane, ak mu hneď vydajú burgundskú posádku. To sa mešťanom páčilo a tak otvorili brány mesta. 9. júla teda dauphin slávnostne vstúpil do mesta a potom tiahol ku Chalons, ktoré sa ihneď vzdalo. A tak mohol Karol 16. júla bez ťažkostí vojsť do Remeša. Hneď na druhý deň sa uskutočnila korunovácia. Pomazal ho remešský arcibiskup.

Keď Jana zahnala Angličanov od Orleánsu a doviedla kráľa na korunováciu do Remešu, vykonala tým všetko, čo jej Boh uložil. Jej poslanie bolo skončené a tak isto jej už ani Hlasy nič neprikazovali, ani nezakazovali, ale ponechávali na nej, aby robila, čo sama uzná za vhodné. Keď bol teda kráľ korunovaný, začali jeho radcovia znovu rozmýšľať nad vyjednávaním s nepriateľom, zatiaľ čo Jana chcela henď tiahnuť na Paríž, nepochybujúc o úspechu. Kráľ však začal vyjednávať s burgundským vojvodom a všetko pokazil, tak ako obyčajne. Burgundský vojvoda poslal poslov ku Karlovi a uzavrel s ním prímerie, pričom mu sľúbil, že mu vydá aj Paríž. Neskôr prišiel Bredford s posilami z Anglicka a Francúzi im ponúkli boj, ktorý však neprijali a odišli do Paríža. Jana teda vytiahla s vojskom z Compiégne 23. augusta s oddielom vojska na Paríž a 26. augusta obsadila opátstvo Saint Denis. Tu Jana zlomila svoj meč, keď vyháňala nejakú prostitútku z tábora vojakov. Potom podnikla útok proti Parížu a zaútočila na bránu Saint Honoré 18. Jana bola ranená šípom, a keď to videli vojaci, dali sa na ústup a kráľ zakázal Jane pokračovať v dobýjaní Paríža. Aby ju ale uchlácholil, povýšil ju a jej rodinu do šľachtického stavu a dal jej erb, v ktorom boli dve zlaté ľalie a strieborný meč v azúrovom poli.

Krajina okolo mesta Lagny bola vtedy ohrozovaná útokmi lúpežného šľachtica Franqueta z Arrasu. Jana teda podnikla útok na jeho tlupu a zničila ju. Vojvoda Burgundský zastrašoval Francúzov a vyjednával s Karolom, aby mohol opäť vlastniť nejaké mestá, najmä však Compiégne. Preto vytiahol vojvoda burgundský s Angličanmi dobyť ho, no Jana sa znovu ponáhľala na pomoc a vošla do mesta 24. mája. Angličania tam tiež prišli a usadili sa na pravom brehu. Angličania ju vyzva...

The Battle of Patay, fought on 18 June 1429 during the Hundred Years' War, was the culmination of the Loire Campaign between the French and English in north-central France. In this engagement, the horsemen of the French vanguard inflicted heavy casualties on an English army, most of them sustained by the longbowmen as the English cavalry fled. In addition, all but one of the senior English commanders were captured.

A victory often credited to Joan of Arc, she was in fact not present for the battle as she had remained with the main body of the French army. The vanguard at Patay was led by La Hire and Jean Poton de Xaintrailles. The battle was a disastrous blow to English aspirations in France. For the French, it cemented the turn of fortune which had begun at Orléans and concluded a highly successful campaign. The latter was followed by a march to Reims which saw the Dauphin Charles crowned King of France.

After the English abandoned the Siege of Orléans on 8 May 1429, the survivors withdrew to garrisons along the Loire. A month later, having gathered men and supplies for the forthcoming campaign, the French army, under the command of the Duke of Alençon, set out to capture these positions and the bridges they controlled.

An English reinforcement army under Sir John Fastolf, which had set off from Paris following the defeat at Orléans, now joined forces with survivors of the besieging army under Lord Talbot and Lord Scales at Meung-sur-Loire. Talbot urged an immediate attack to relieve Beaugency, but was opposed by the more cautious Fastolf, who was reluctant to seek a pitched battle against the more numerous French. The garrison of Beaugency, unaware of the arrival of Fastolf's reinforcements and discouraged by the reinforcement of the French by a Breton contingent under Arthur de Richemont, surrendered on 18 June.

Talbot then agreed to Fastolf's proposal to retreat towards Paris. In this battle, the English attempted to employ the same methods used in the victories at Crécy in 1346 and Agincourt in 1415, deploying an army composed predominantly of longbowmen behind a barrier of sharpened stakes driven into the ground to obstruct any attack by cavalry. Though they moved quickly, these English archers were attacked by 180 knights of the French vanguard under La Hire and Xaintrailles before they could finish preparing their new position and were swiftly overwhelmed, leading to the exposure of the other English units, which were spread out along the road.

Earlier, the longbowmen had inadvertently disclosed their position to French scouts when a lone stag wandered onto a nearby field and the archers raised a hunting cry, not knowing their enemies were already so close. Learning of this, the French vanguard had raced ahead, soon moving up within sight of them. Opting to not wait for the reinforcements, La Hire, Xaintrailles, and their knightly fellows deployed and charged forward, crashing into the English positions from the now exposed flanks. Meanwhile, having ridden over a ridge south of the English lines, the rest of the French vanguard, consisting of some 1,300 men-at-arms, soon appeared behind the enemy in battle order.

At the sight of the French horsemen charging, Fastolf's unit attempted to join up with the mounted knights and men-at-arms who formed the English vanguard but the latter fled the battlefield, forcing Fastolf to follow suit. Historian Juliet Barker suggests Patay was the most disastrous English defeat since the Battle of Baugé in 1421, and one with more significant consequences since they lost over 2,000 dead out of 5,000, while all of their senior commanders were captured apart from Fastolf, the only one who remained mounted. Grummitt estimates English casualties as 2,500, the bulk of whom were archers, while the French lost only about one hundred men. John Talbot, Scales and Sir Thomas Rempston were captured and, after his release in 1433, Talbot accused Fastolf of deserting his comrades in the face of the enemy.

The virtual destruction of the English field army in central France and the loss of many of their principal veteran commanders (another, the Earl of Suffolk, had been captured in the Battle of Jargeau, while the Earl of Salisbury had been killed at the siege of Orléans in November 1428), had devastating consequences for the English position in France, from which it would never recover.

tags: #francuzske #vitazstvo #na #patay