Obec Divinka patrí medzi lokality s mimoriadne bohatou históriou, siahajúcou hlboko do praveku. Už prvé archeologické nálezy z obdobia paleolitu a neolitu naznačovali, že toto územie bolo intenzívne osídlené už v najstarších obdobiach ľudskej existencie. Úštep čepieľky z kremeňa nájdený na brale Všivák indikuje osídlenie tohto priestoru už v období staršej doby kamennej.
Omnoho intenzívnejšie sú však nálezy z mladšej doby kamennej (neolitu) a z neskorej doby kamennej (eneolitu). Pod bralom Všivák na poli našiel Ľ. Hroš keramiku z obdobia neolitu a A. Petrovský - Šichman priamo na Veľkom vrchu črepy bádenskej kultúry z obdobia eneolitu. V neďalekej Divine sa našiel aj kamenný sekeromlat z 3. tisícročia pred n. l., čo svedčí o osídlení už v 4. - 3. tisícročí pred n. l.
Veľký vrch: Srdce opevnení severného Slovenska
Najdôležitejšou lokalitou v chotári obce Divinka je hradisko na Veľkom vrchu, inak nazývanom aj Bučník. Toto hradisko sa nachádza na rozhraní Žilinskej a Bytčianskej kotliny, priamo nad Hričovskou priehradou a patrí medzi najvýznamnejšie opevnenia severného Slovenska. Stalo sa významným hospodárskym aj kultúrnym centrom v období najmenej troch časových horizontov: v neskorej dobe bronzovej, v neskorej dobe laténskej i v 9. storočí.
Opevnenia na Veľkom vrchu nepatria k najmenším. Aj v dnešných dobách sú tu viditeľné mohutné valy, ktoré obopínajú nielen hornú plošinu kopca, ale aj široký priestor na jeho severnej strane, takže celková plocha opevnenia dosahuje úctyhodných 12 hektárov. Dr. A. Petrovský-Šichman nazval opevnenie v Divinke najväčším predhistorickým hradom na severnom Slovensku a považoval ho za ústredný hrad severoslovenského kmeňa v období 9. storočia.
O hradisku v Divinke písal už Alexander Lombardíni v Slovenských Pohľadoch v roku 1885. Opísal nielen mohutné valy, ale aj cisternu na severnej strane opevnenia, do ktorej sa zachytávala dažďová voda. Spomína aj najstaršieho občana Divinky, Jána Kišoňa, ktorý rozprával, že asi pred 72 rokmi na najvyššom bode hradiska ešte aj rumy múrov bolo možné vidieť. Ján Kišoň našiel asi pred 60 rokmi pod šiancami Veľkého vrchu v hore Bukovina železnú kopiju a Eva Stražanová v tom čase tu našla zlatý háčik.
Faktom zostáva, že hradisko na Veľkom vrchu patrí k najdôležitejším objektom na celom území Slovenska a jeho význam možno prirovnať k takým opevneniam ako sú Devín, Nitra, Bratislava, Liptovská Mara, Spišský hrad a ďalšie. Hradisko zohralo dôležitú úlohu pri formovaní osídlenia najmenej v troch časových horizontoch najstarších období, pričom aj jeho okolie bolo intenzívne osídlené najmenej v mladšej a neskorej dobe bronzovej, v období okolo prelomu letopočtov a potom v 8.-9. storočí.
Archeologické objavy a osídlenie
Najintenzívnejšie sa hradiskom na Veľkom vrchu v Divinke zaoberal Dr. A. Petrovský-Šichman, ktorý už v roku 1947 urobil prvý náčrt valov. Počas výskumu v roku 1959 sa mu podarilo identifikovať sídliskové objekty s ohniskami, súvislé vrstvy kameňov, ktoré mohli byť podlahami obydlí, ale najmä ohromné množstvo keramických zlomkov (vyše 3000 kusov typických črepov), ktoré datovali tunajšie osídlenie najmenej do 2-3 časových horizontov.
Najintenzívnejším osídlením bolo sídlisko ľudu lužickej kultúry zo staršej doby železnej, potom sídlisko púchovskej kultúry z neskorej doby laténskej až staršej doby rímskej. Ojedinele sa našli aj čriepky zo slovanských nádob. Prvýkrát sa podarilo na severnom Slovensku zachytiť aj nálezy keramiky dáckej a kvádskej, čo naznačuje vplyvy týchto skupín z južného Slovenska, či už priamou prítomnosťou alebo výmenným obchodom.
Iba niekoľko čriepkov pochádza z nádob dovážaných z rímskych provincií, čo zároveň umožňuje datovať tunajšie osídlenie až do doby rímskej. Vlastné hradisko bolo zničené vpádom Germánov v prvých desaťročiach nášho letopočtu.
Zopár drobných nálezov zo staršej doby rímskej sa podarilo zachytiť aj v základoch prístavby Jozefa Faltýna v roku 1975. Najunikátnejším nálezom z okolia sídliska na Ohrádzi je zlatá náušnica, ktorá sa našla v 60-tych rokoch pri kopaní zemiakov. Náušnica je spolu s podobným exemplárom z Oravy-Veľkého Bysterca vynikajúcim dokladom šperkárskeho remesla ľudu púchovskej kultúry.
Keď vo februári roku 1971 začal Geologický prieskum Žilina robiť na lokalite Veľký vrch sondovanie, bolo vidieť, že narušili nielen pôvodné sídliskové vrstvy, ale aj zemné valy, ktoré obopínali centrálnu časť hradiska, akropolu. Pri prehliadke lokality sa podarilo nájsť vo vyhádzanej zemine neskorolaténsku sponu vyrobenú z tzv. bieleho kovu. Spona svojim stvárnením aj zachovalosťou nemala v tej dobe na území Slovenska obdobu. Patrí k typu Almgren 66 a podobné nálezy pochádzajú z keltských oppíd v Čechách.
Po intenzívnych rokovaniach sa Archeologický ústav SAV v Nitre a Považské múzeum v Žiline rozhodli urobiť na Veľkom vrchu výskum v rokoch 1972-1973. Už prvé sondy na západnej plošine akropoly ukázali, že tu bude mimoriadne zložitá nálezová situácia a identifikovať jednotlivé vrstvy a časové horizonty bude veľmi náročné, nakoľko sa jednotlivé nálezy z rôznych období nachádzali tesne vedľa seba.
Nálezy keramiky vyrobenej na hrnčiarskom kruhu dokazovali, že tu bolo nielen stredisko výroby tejto ušľachtilej keramiky, ale že sa týmito výrobkami zásobovali aj okolité sídliská ľudu púchovskej kultúry. Výhodná poloha hradiska nad starou obchodnou cestou, ktorá viedla popri Váhu, predurčilo opevneniu stať sa centrálnym objektom pre Žilinskú aj Bytčiansku kotlinu.
Tri vrstvy osídlenia
V roku 1973 sa predpoklad o trojvrstvovom osídlení plne potvrdil, keď sa prerezal južný val akropoly. Zistilo sa, že pod opevnením púchovskej kultúry z 1. stor. pred n. l. sa nachádza staršie a mohutnejšie opevnenie - val široký 4 m - vybudovaný z veľkých pieskovcových balvanov. Na povrchu valu sa podarilo identifikovať črepy halštatskej misky, ktoré možno datovať na rozhranie 9. - 8. stor. pred n. l. Tento priestor bol intenzívne využívaný v neskorej dobe bronzovej, keď hradisko prežívalo prvé obdobie svojho rozkvetu.
Omnoho intenzívnejšie osídlenie však zažilo hradisko na Veľkom vrchu v 1. stor. pred n. l., keď tu opäť vznikol celý komplex valov, ktoré obopínali nielen centrálnu časť kopca, ale aj severné svahy až po Divinský potok. Nálezy vyše 50 kolových jám po vtedajších obydliach hovoria o hustej zástavbe, ktorá sa musela niekoľkokrát zopakovať za celú dobu trvania osídlenia minimálne od polovice 1. stor. pred n. l. po 20-30 roky n. l., keď bolo hradisko opätovne zničené.
Zvyšky ohnísk, kováčske dielne, dokonalá keramika, železné i bronzové predmety, morská mušla kauri dovezená až z Jadranu, zlomok jantárovej perly a ďalšie nálezy dokumentujú intenzívny život na hradisku až do jeho tragického konca. Zánik tejto fázy osídlenia sa odohral počas ničivého vpádu Germánov, ktorí zničili nielen všetky hradiská na severnom Slovensku, ale spôsobili aj značné vybitie obyvateľstva.
V 1. stor. pred n. l. ľud púchovskej kultúry vybudoval na severnom Slovensku nielen veľa opevnení, ale svoj hospodársky rozvoj opieral najmä o intenzívne pestovanie kultúrnych plodín a chov domáceho dobytka, o ťažbu domácich surovín, najmä železných rúd, striebra i zlata. Dôkazom toho sú spálené zvyšky obilovín a strukovín nájdené priamo na Divinke, uložené v unikátnej sýpke.
Veľká bronzová spona typu Almgren 67, ktorá patrí do prvých desaťročí n. l., je dôkazom, že vpád Germánov prišiel nečakane a zničil celé hradisko. Počas výskumu sa našli tesne pri vale uložené aj skoro celé nádoby, ktoré si tu uschovali pre pokojnejšie časy, ale tieto sa už nevrátili. Hradisko prestalo plniť svoju významnú funkciu hospodárskeho, kultúrneho aj vojenského centra. Čakalo na svojich nových obyvateľov, ktorými sa stali o tisíc rokov neskôr naši slovanskí predkovia.
Význam laténskeho osídlenia na Veľkom vrchu podporil aj nález striebornej mince divinského typu, ktorá bola v tom čase jediným zástupcom tohto druhu mincí. Tieto mince patria k tomu najvzácnejšiemu, čo sa dá nájsť na lokalitách severného Slovenska, a sú zdrojom vykrádania hradísk púchovskej kultúry.
Všetky tieto mince sa razili na centrálnych hradiskách jednotlivých kmeňov púchovskej kultúry, ktorú spájame s keltským kmeňom Kotínov. Púchovská kultúra sa stala nedeliteľnou súčasťou vývoja osídlenia Slovenska a natrvalo sa zapísala do dejín nášho územia. Ešte aj dnes po dvoch tisícročiach musíme obdivovať kvalitu výrobkov, unikátne šperky aj dokonalú keramiku.
Poslednou etapou osídlenia hradiska v Divinke na Veľkom vrchu je 9. storočie. Slovanské osídlenie severného Slovenska má svoje začiatky už na rozhraní 5.-6. storočia. Z tohto obdobia máme zatiaľ iba jeden sídliskový objekt, ale v budúcnosti sa môžu objaviť i ďalšie lokality so staroslovanskou keramikou.
Archeologické výskumy a ich výsledky
Hradisko v novodobej histórii skúmal najskôr Dr. Petrovský - Šichman v roku 1947. Samostatné výskumy na hradisku sa uskutočnili na Veľkom vrchu v Divinke v rokoch 1972 - 73. Celková plocha opevnenia presahuje 12 ha a sústava valov obopína hornú časť kóty. Využitie polohy je datované do troch časových horizontov: 1. mladšej až neskorej doby bronzovej, 2. neskorého laténu až staršej doby rímskej, 3. potom do 9. storočia.
Podľa dnešného stavu poznania zrejme Slovania opravili staré keltské opevnenie a osadili novú palisádu. Pán Moravčík poskytol mimoriadne zaujímavý článok k histórii hradiska, ktorý na inom mieste nenájdete.
Prieskum na lokalite prevádzal A. Petrovský-Šichman v rokoch 1952, 1954. Záchranný výskum prevádzal J. Moravčík v rokoch 1972, 1973.
Hradisko malo tri časti, dve nádvoria a akropolu. Oddeľovali ich terénne vlny, ktoré boli pôvodne považované za zvyšky valov z kameňa a hliny. Neskôr sa zistilo, že to boli kamenné hradby hrubé dva a vysoké asi tri metre, na vrchole pravdepodobne s drevenou palisádou.
Prvé nádvorie s bránou bolo prázdne, zrejme slúžilo len v čase nebezpečenstva ako útočisko. Na druhom nádvorí stáli príbytky remeselníkov postavené na umelých terasách. Tretia časť hradiska, akropola, bola chránená dômyselnou hradbou. Vpredu stál kamenný múr a o štyri metre ďalej ešte jeden. V priestore medzi múrmi boli zrubové drevené komory vyplnené hlinou, vytvárajúce pevný tri a pol metra vysoký múr odolný proti ohňu.
Hneď za hradbou bol rad domov. Stáli jeden vedľa druhého, približne rovnako veľké. Ďalšie domy boli postavené v strede akropoly opäť na terasách vysekaných do svahu. V troskách ležali šperky, bronzové nástroje, jantárové i sklené perly, krásne zdobená keramika. Jeden z domov sa vymykal spomedzi všetkých ostatných: mal dve krídla a celkovú dĺžku takmer 25 metrov, azda slúžil ako sídlo kniežaťa.
Na akropolu sa vchádzalo cez bránu, ktorú sa podarilo odkryť aj so stopami vozových kolies vyjazdenými do skalného podkladu. Chránili ju dve strážne veže po oboch stranách vstupu a oválna bašta. Našlo sa tu aj mŕtve telo muža, ktorého zavalilo kamenie zo zrúcanej brány.
Archeologický výskum čoraz väčšmi ukazoval na veľkú drámu. Našli sa tu mŕtvi ľudia v domoch, čo potvrdzovali predstavu o tragédii a náhlej skaze. Na ohniskách stáli hrnce, pod ktorými sa kúrilo tesne predtým, ako prišla skaza. Na hradbe boli stopy po ohni, po obrovskom požiari, ktorý spiekol kamene vnútorného valu do celistvého príkrovu.
V domoch zostali najvzácnejšie veci: šperky, bronzové nástroje, jantárové i sklené perly, keramika, spony, kosáky, nôž, náhrdelník, náramenica, ale aj háčik na ryby, stovky praslenov a obrovské množstvo črepov. Hradisko bolo znovu využívané Slovenmi, pričom práve Molpírsky hradisko radíme k najstarším slovanským hradiskám na našom území.
