Folklórny súbor Rozsutec, ktorý vznikol v roku 1965, sa už dávnejšie zaradil medzi najvýraznejších interpretov slovenského folklóru.
Už od prvého roku svojho fungovania sa vďaka úspechom súbor začlenil medzi výrazných a kvalitných reprezentantov slovenského folklóru.
V súčasnosti tvorí kompaktný celok, ktorý spadá do geografického, ale aj kultúrneho územia Horného Považia a je hrdým pokračovateľom folklóru tohto územia a ďalších regiónov.
Aj keď je oficiálny rok vzniku súboru 1965, jeho história siaha pred rok 1964.
V tom období pôsobil pri Vysokej škole dopravnej v Žiline súbor Juchajda, ktorý založil František Kříž.
Niekoľko mesiacov pôsobili v Dome odborov, kde ich priviedol vtedajší riaditeľ a zároveň korepetítor Juchajdy Mikuláš Jacečko.
V roku 1965 oslovili Miroslava Valla, rodáka z Terchovej, či by prebral vedenie tohto malého súboru.
Vallo súhlasil a 8. októbra 1965 bol vyhlásený prvý konkurz na rozšírenie radov speváckej, hudobnej a tanečnej zložky Juchajdy.
Miroslav Vallo okamžite začal využívať skúsenosti, ktoré nabral ako profesionálny tanečník v SĽUK-u.
Miroslav Vallo stál vo vedení súboru 10 rokov.
Za toto obdobie sa súbor zaradil predovšetkým k najvýraznejším reprezentantom terchovského folklóru.
Už od prvého roku pôsobenia mal súbor dve muziky - cimbalovú a terchovskú.
Pri jeho začiatkoch stáli výrazné osobnosti terchovského folklóru ako Ján Miho či Milan Chvastek, ktorí dávali súboru ten správny terchovský akcent.
Na prvom súborovom sústredení v júni 1966 v Terchovej členovia rozhodli o novom názve súboru, ktorý pomenovali po najkrajšom vrchu v Terchovej - Rozsutec.
Najvýraznejšie úspechy sa dostavili už v prvých piatich rokoch existencie súboru.
V roku 1966 sa súbor zúčastnil Celoslovenskej súťaže piesní a tancov v kategórii malých tanečných skupín vo Východnej.
Rozsutec si odtiaľ okrem iných ocenení odniesol titul laureát, ktorý získal za choreografiu V Terchovej na humne pri muzike od Miroslava Valla.
V roku 1969 dostal súbor nového zriaďovateľa, ktorým sa stal Park kultúry a oddychu.
Vedenie súboru sa však nezmenilo, a tak v ďalšom roku súbor pracoval na nových choreografiách a číslach, s ktorými sa predstavili opäť na celoštátnej súťaži v obci Hybe.
Rozsutec zo súťaže odišiel so štyrmi oceneniami.
V roku 1970 si súbor pripomenul prvým slávnostným programom „Horami, dolinami“ 5. výročie od svojho založenia.
Do roku 1975, pod vedením Valla, súbor čerpal predovšetkým z folklóru terchovskej doliny, no zaradzoval postupne aj niekoľko tancov z iných regiónov.
V roku 1975 sa súbor takmer rozpadol, a tak p. Nový vedúci súboru opäť pochádzal z Terchovej, bol vynikajúcim manažérom a taktiež muzikantom.
Jeho pôvod opäť určoval folklórnu cestu Rozsutca so zameraním na terchovský folklór.
Každý rok súbor absolvoval množstvo domácich aj zahraničných vystúpení, zúčastňoval sa súťaží a budoval si stále miesto medzi významnými slovenskými folklórnymi súbormi.
V tomto období v súbore pôsobilo množstvo muzikantov z Moravy, ktorí vytvorili veľmi kvalitnú základňu hudobnej zložky.
Druhú aj naďalej tvorila terchovská muzika, ktorú s úspechmi niekoľko rokov viedol primáš František Mucha z Terchovej.
V roku 1982 začala v Rozsutci pôsobiť aj ženská terchovská muzika, ktorá bola v tomto zoskupení fenoménom.
Významným členom súboru bol umelecký vedúci a choreograf Tibor Hlbočan, ktorý pre tanečnú zložku postavil množstvo úspešných choreografií z rôznych regiónov Slovenska.
Pod jeho umeleckou taktovkou sa súbor v roku 1985 predstavil s novým výročným programom, ktorý vznikol k 20. výročiu vzniku súboru.
Rozsutec sa v tomto roku prezentoval týmto programom už ako hrdý nositeľ ceny Antonína Zápotockého.
Najviac zmien čakalo súbor v roku 1989, kedy zmenil nielen zriaďovateľa, ale aj prevádzkovateľa - Spoločenský pavilón Hliny V.
František Gažo zo súboru odišiel a dočasne jeho funkciu prebral dovtedajší tanečník a muzikant Tibor Mahút.
Pre súbor začal pracovať aj ako choreograf.
Rozsutec sa v tomto období každoročne zúčastňoval celoslovenských prehrávok, ktoré kategorizovali všetky folklórne súbory.
Rozsutec si každoročne obhájil kategóriu C.
Dočasnú funkciu vedúceho súboru Tibora Mahúta prebrala v roku 1990 Oľga Baránková, ktorá bola zamestnaná v Mestskom divadle v Žiline.
Tibor Mahút prebral funkciu umeleckého vedúceho a vďaka nemu sa súbor predstavil s najúspešnejším zvykoslovným pásom „Terchovská svadba“.
Ňou sa súbor prezentoval aj v rámci výročného programu, ktorý bol pripravený z tancov, piesní a hudby už z väčšieho množstva regiónov: Horehronie, Podpoľanie, Orava, Kysuce, Zemplín, a samozrejme početne Terchová.
Pod vedením Oľgy Baránkovej a neskôr nového umeleckého vedúceho Vincenta Krkošku, súbor pracuje s mnohými regiónmi.
Vedenie pritiahlo do súboru množstvo externých choreografov, profesionálnych hudobníkov a spevákov, pretože im záležalo na autenticite spracovaného materiálu.
Hudobná zložka aj naďalej pracovala v dvoch zložkách a spevácka skupina fungovala pod taktovkou sólistky Heleny Záhradníkovej.
Rozsutec nadväzoval družby s viacerými folklórnymi súbormi v zahraničí a v týchto rokoch sa aktívne rozvíjala spolupráca najmä so súborom Željezničar z chorvátskeho mesta Osijek.
Súbor bol opakovane pozvaný na medzinárodné folklórne festivaly, najmä vo Francúzsku.
Rozsutcu sa v týchto rokoch podarilo nahrať niekoľko hudobných MG aj CD nosičov, zúčastňoval sa na nahrávaní programov v televízii, a aj keď spracovával folklór z rôznych regiónov, naďalej sa považoval za najdôležitejšieho reprezentanta terchovského folklóru.
Výročné programy od 25. až po 40.
V roku 2010 prizvala Oľga Baránková na tvorbu nového výročného programu choreografa Štefana Muchu, s ktorým súbor už niekoľko rokov spolupracoval.
Ten nastavil latku naozaj vysoko.
Vďaka jeho skúsenostiam profesionálneho tanečníka, režiséra a choreografa vytvoril pre súbor jedinečný výročný program, ktorý nazval „Rezbárov divotvorný sen“.
Program na aký divák nebol zvyknutý, sa stretol s obrovským úspechom.
Preklenutie tancov, hudby a spevu s dejom rezbárovho života, s veľkou dávkou divadelnosti a umeleckosti určilo smerovanie súboru aj na nasledujúce roky.
Len polrok po premiére výročného programu k 45. výročiu založenia súboru prišlo k zmene vo vedení súboru.
Po 21 rokoch odišla z pozície organizačnej vedúcej Oľga Baránková a z pozície umeleckého vedúceho Vincent Krkoška.
Po výročí odišlo viacero kvalitných tanečníkov, oslabená ostala aj muzikantská a spevácka zložka.
Dočasne funkciu vedúceho súboru prebral dlhoročný tanečník Miloš Klein.
Do pozície umeleckého vedúceho sa po rokoch opäť vrátil Tibor Mahút.
V roku 2012 miesto Miloša Kleina zobral dovtedajší externý choreograf súboru Štefan Mucha.
Víziou nového vedenia bola inovatívna koncepcia v organizačných, umeleckých, technických aj kvalitatívnych otázkach súboru.
Štefan Mucha chcel, aby Rozsutec začal pracovať na poloprofesionálnej úrovni a mal viac samostatných programov.
Obzvlášť náročný bol rok 2015, kedy si Rozsutec pripomenul 50. výročie od svojho založenia.
Štefan Mucha pripravil najskôr program Rozsutec spieva, v ktorom vystupovali bývalí členovia hudobnej a speváckej zložky súboru z viacerých generácií.
V septembri to bol program Roztancovaný Rozsutec, v ktorom sa zas predstavili bývalí tanečníci a tanečníčky od najstaršej generácie až po súčasnú.
V novembri Rozsutec prezentoval premiérový program „Ľúbezná krása“, ktorý sa prvýkrát v histórii súboru skladal iba z nových tanečných, hudobných a speváckych čísiel.
V súčasnosti súbor naďalej pracuje pod organizačným vedením Štefana Muchu.
Vedúcim tanečnej zložky je Peter Brxa, vedúcim ľudovej hudby je Šimon Cingel a vedúcou speváckej skupiny Mária Hrebeňárová.
Za 50 rokov existencie súboru sa v ňom vystriedalo množstvo vynikajúcich sólistov a významných osobností.
K najúspešnejším speváckym osobnostiam patril Milan Chvastek, Emília Studeníková, Karol Lalinský, Kája Smrekovská, Paulína Opálková, Silvia Tomaščíková, Miloš Klein a Peter Klein.
K najvýraznejším muzikantským osobnostiam patrili: František Kříž, Vojtěch Gerla, Ernest Patkolo, Martin Panák, Roman Bienik, Vincent Krkoška, Peter Párničan, František Mucha, Ladislav Hanuliak, Róbert Ragan, Jana Berkyová, Roman Berky, Ondrej Cingel st., Miroslav Pecár, Ján Miho, Dušan Holík a Ján Esterka.
Aj v tanečnej zložke sa vystriedalo veľké množstvo výrazných tanečných osobností.
Patrí k nim napr. Ladislav Hanuliak, Vladimír Žilinčík, Kamil Brezáni, Peter Okuliar, Peter Brxa, Rastislav Guláš, Peter Puček, Martin Levko, Michal Lazar, Tibor Kubaľák, Igor Murín, Igor Hruška, Juraj Beniač a Martin Levko.
Z tanečníc to boli: Dáša Dubovcová, Oľga Chmelová, Božena Šarišská, Antónia Matavová, Tatiana Árvayová, Dana Mažgútová, Miroslava Kubíková, Eva Babišová, Miroslava Vlkoláčková, Jana Gajdošíková a Jana Mahútová.
So súborom od začiatku spolupracovalo množstvo významných osobností slovenského folklórneho diania.
Stavali choreografie, tvorili hudobné a spevácke čísla.
Okrem spomenutých výrazných osobností z radov Rozsutčiarov, to bolo veľa externých spolupracovníkov.
Za zmienku v tanečnom umení určite stojí Ján Blaho, Igor Kovačovič, Jozef Kozub, Augustín Nikel, Róbert Vavrek, Oľga Branišová, Jaroslav Moravčík a Juraj Kubánka.
V súčasnosti Rozsutec ponúka celú plejádu tanečných, hudobných a speváckych čísiel z celého Slovenska, ktoré interpretuje na vysokej úrovni.
Vedenie súboru pracuje s kompromisnou tvorbou - na jednej strane sú tanečné aj hudobné čísla, ktoré sú charakteristické autenticitou alebo z nej primárne vychádzajú.
Na druhej strane stojí štylizácia, ktorá dáva tancom aj hudbe úplne iný rozmer.
Rozsutec tak vie vystavať program podľa chuti, zaujať umeleckosťou, profesionalitou, humorom, ale aj pokorou, s ktorou reprezentuje každé číslo vychádzajúce z našej famóznej ľudovej kultúry.
Takmer 60-členný kolektív mladých ľudí pracuje v súčasnosti pod taktovkou vedúceho súboru a choreografa Štefana Muchu.
V bohatom repertoári súboru sú zastúpené prakticky všetky významnejšie folklórne regióny Slovenska - Kysuce, Orava, Liptov, Horehronie, Myjava, Zemplín.
So súborom je od jeho založenia neodmysliteľne spojená originálna terchovská muzika, spev a tanec.
V tomto ohľade prispel Rozsutec výraznou mierou k rozvoju svojráznej hudobnej tradície Jánošíkovho kraja.
Súbor je pomenovaný podľa najkrajšieho vrchu pohoria Malá Fatra.
Dojatie, smútok ale i aj vtip a úsmev na tvári - to všetko nájdete v našom programe.
Celý program je sprevádzaný hovorovým slovom “starejšieho”.
Súčasťou je obraz “odobierky” - tradície, kedy sa mladá nevesta vzdáva svojho zeleného vienka a lúči sa so svojimi rodičmi, domom a svojimi kamarátkami - slobodnými dievkami.
Tiež obraz čepčenia, kedy sa vydatej dievke nasadzuje čepiec.
Mladému ženíchovi sa odoberá mládenecké pierko a nasadzuje klobúk.
Rozsutec je prioritne predstaviteľom terchovského folklóru.
Všetky choreografie sú z oblasti Hornej Oravy, z tzv.
Hlavnou črtou horehronského tanca sú dupáky, teda tanečné motívy, v ktorých tanečníci dupú v rôznych rytmoch a v rôznych priestorových útvaroch (šóroch, kolesách), čo robí tanec pre diváka veľmi zaujímavým.
Charakteristickým tanečným útvarom je tzv. “šorový tanec”.
Spevácke a hudobné čísla nemalou mierou dotvárajú celkový program súboru.
Aká by to bola tradícia, keby sa nedodržiavala?
V tomto prípade určite tradícia tradíciou je, pretože Rozsutec sa už niekoľko desaťročí snaží o to, aby hudba a spev zo svojho repertoáru neostali znieť iba na pódiách.
Príprava a hudobná réžia pripadla dlhoročnému členovi a primášovi ľudovej hudby Jánovi Rybárovi.
Na hudobnej úprave piesní sa okrem Jána Rybára podieľali aj Stanislav Palúch, Ján Majurník, Šimon Cingel a František Bačinský.
Pieseň z obce Dohňany priniesla huslistka Júlia Mušáková.
CD bolo pripravené pri príležitosti 50. Terchovská muzika PUPOV z Terchovej vznikla spolu s folklórnym súborom PUPOV dňa 6.marca 1992 pri Miestnom kultúrnom stredisku Terchová a od roku 2014 funguje pod Občianskym združením PUPOV.
Terchovskú muziku PUPOV tvorí mužské zoskupenie spevákov a inštrumentalistov v zložení: prvé husle - Jozef Guláš, husľová kontra - Rastislav Guláš, violová kontra - Jozef Tichý a na malej dvojstrunnej basičke hrá - František Mucha ml.
Temperamentný terchovský hudobný štýl s pomalšími spevnými časťami a s rýchlymi medzihrami je často sprevádzaný tancom.
Interpreti Terchovskej muziky PUPOV poskytujú typický viachlasný spev všetkých muzikantov ku ktorému sa pridáva i ženská spevácka skupina.
22.mája 2009 sa v Kultúrnom dome konalo slávnostné uvítanie knihy do života od nášho rodáka prof.
Pôvodná slovenská tvorba autora, ktorý prezentuje svoje rodisko, svoj región, a to veľmi citlivou a zároveň mimoriadne vtipnou formou, pričom jednotlivé príbehy nevymýšľa, ale doslova zaznamenáva autentické udalosti slovenského vidieka - svojej rodnej obce a regiónu v období rokov cca 1950 - 2005.
Postavy a postavičky vykresľuje s dokonalým poznaním nielen samotných osôb a ich charakterov, ale s rovnakou autenticitou predstavuje prostredia svojej dediny v jednotlivých rokoch, situáciách a najrozličnejších súvislostiach.
6.júna 2009 sa v miestnom Evanjelickom kostole konal 17.ročník slávností cirkevných speváckych zborov SPIEVAJME PÁNOVI 2009.
Na podujatí účinkovali CSZ AGAPÉ Vlachovo, SZ ECAV Dobšiná, CSZ RADZIM Vyšná Slaná, CSZ ECAV Gočovo, SZ GOČOVAN Gočovo.
Hovoreným slovom prehliadku sprevádzala Mgr.
29. augusta 2009 sa konal v obci 8.ročník výstupu na Trostie.
Pre účastníkov výstupu bol na poľovníckej chate pripravený guláš a stánok s občerstvením.
Súťažilo sa v tradičných disciplínach a to v preťahovaní lanom o v hode budzogáňom.
O 18.00 hod. sa v Kultúrnom dome konali oslavy 40-teho výročia založenia hudobnej skupiny ADMIRÁL.
Táto vznikla v roku 1969 a zakladali ju vtedy ešte mladý chlapci Ondrej Rybár - vedúci skupiny a sólový spevák, Ján Herško - sólová gitara, Pavol Hlaváč - doprovodná gitara Ján Černaj - bicie, dnes vysokoškolsky vzdelaní ,, starší ,, páni.
Neskôr sa k nim pridali Dušan Genčanský - basová gitara, Jozef Junger - bicie, Michal Beharka - klarinet, saxafon, harmonika.
16.októbra 2009 sa v Kultúrnom dome konalo XIV. okresné slávnostné podujatie Jednoty dôchodcov Slovenska a oslavy XV. výročia založenia OO JDS v Rožňave.
Pozvanie na toto podujatie prijali: poslanec NR SR Ing. Ján Babič, prednosta obvodného úradu v Rožňave Mgr. Ľubomír Hlaváč, zástupca ÚPSVaR v Rožňave, KO - JDS Košice.
Po kultúrnom programe nasledovali príhovory hostí a zhodnotenie činnosti za okres, ktoré predniesol predseda OO JDS p. Nemčko.
5. 6.december 2009 - spomienkové oslavy pri príležitosti 50.
31. decembra 2009 sa v Kultúrnom dome konala Silvestrovská zábava.
Z iniciatívy organizačnej skupiny sa uskutoční dňa 28. 6. 1997 prvé stretnutie rodákov a dlhodobých obyvateľov Horného Jatova, ktorí si s pýchou spomínajú na svoju niekdajšiu a pre mnohých aj terajšiu obec.
Táto neveľká osada má bohatú históriu.
Jej existencia sa datuje na niekoľko storočí a udiali sa tu aj také historické udalosti, akými sa nemôžu pochváliť ani väčšie dediny.
Osada Horný Jatov sa po každej stránke vyrovnala s okolitými obcami a v mnohých obdobiach bola aj na vyššej úrovni.
Mala vlastnú školu, z ktorej vyšli veľmi schopní ľudia, ktorí sa úspešne uplatnili na svojich pracoviskách.
Najviac obyvateľov (cca 500) tu žilo po druhej svetovej vojne v rokoch 1950 - 1960, z ktorých veľká väčšina pracovala na štátnom majetku, ktorý tu mal aj svoje riaditeľstvo.
Predtým sa tu striedali rôzni veľkostatkári ako napr.:Hunadyovci, po prvej svetovej vojne Fould Špringerovci a Wooster Frankovci.
Bývali tu vždy pracovití a uvedomelí ľudia, ktorí spoločne aj s robotníkmi z Trnovca, ktorí tu tiež pracovali, organizovali štrajky.
Je tu rímsko-katolícky kostol, postavený v XIX. storočí.
Je naším spoločným záujmom, aby sa osada Horný Jatov aj naďalej rozvíjala a aby sa na Horný Jatov nikdy nezabudlo.
Ing.
Nachádza sa 2,6 km juhovýchodne od Trnovca nad Váhom, kde je železničná stanica s vlakovým spojením na Nové Zámky a Bratislavu.
Vraj voľakedy v týchto miestach bola pôda ešte neobrábaná.
Bola veľmi mokrá, s veľkými močiarmi a jazerami.
Raz v noci išla tadiaľto skupina Maďarov.
Bola tma, nebolo vidno ani na krok.
Zrazu ten, čo kráčal prvý, takmer vošiel do jazera.
Zbadal sa a zakričal: „ Jaj, tó !“ ( Jaj, jazero !).
Toľko k výkladu vzniku osady.
Jatov, ako I okolité obce, boli osídlené už v praveku.
Najvýznamnejším náleziskom je lokalita Remízka, kde sa v r.
Zo staršej doby železnej (700-450 p.n.l.) bol nájdený žiarový hrob.
V mladšej dobe železnej (450-0 p.n.l.) osídlili územie dnešného Slovenska Kelti.
V Remízke bolo objavené pohrebisko so 40 hrobmi.
Od začiatku nášho letopočtu po 4.stor.
K najväčším zmenám v osídlení Európy došlo v 5. a 6. stor. n.l.
Toto obdobie sa nazýva sťahovanie národov.
Na slovenské územie, teda do karpatsko-naddunajskej oblasti, prichádzali Slovania, ktorí sa rozišli zo spoločnej pravlasti.
Západná a východná časť bola osídlená prúdom prichádzajúcim zo severu a severovýchodu.
Slovania nadväzujú na predchádzajúce osídlenie, preberajú mená hôr a riek (napr. Váh, Nitra) po Keltoch a Germánoch.
V tejto lokalite bolo preskúmaných aj 528 hrobov v pohrebisku z 9. až 11.stor.
Z obdobia XII - XIII stor.
S písomnými zmienkami je to problematické.
Na listine z r. 1236 je ako hraničná obec uvedený aj Jatov.
Vyslovenie Horný Jatov je uvedený na historickej listine z r. 1245 (žiaľ, dodatočne sa uvádza, že ide o novoveké falsum).
Obec patrila Hunt-Poznanovcom, neskôr v rokoch 1642-1945 Esterházyovcom.
Časť majetkov koncom 19. stor.
Podľa záznamov mala obec v r.1787 spolu s Dolným Jatovom 11 domov a 164 obyvateľov.
V r. 1828 samotná osada mala 12 domov a 136 obyvateľov.
V 1.pol. 19 stor.
novembra 1938 pripadol Horný Jatov po viedenskej arbitráži k Maďarsku.
Maďarské úrady robili nátlak, aby sa vyučovalo po maďarsky.
Občania to však nemohli zniesť, a preto žiadali čisto slovenskú školu.
R. Vojna zasiahla i Jatov.
Keď sa priblížil ruský front, chceli Nemci občanov evakuovať.
Tí sa však nedali a nechceli svoje domovy opustiť.
Konečne 30. apríla 1945 museli Nemci z Jatova odísť a po nich sem prišli ruské vojská.
Životy si ľudia zachovali, horšie to bolo s majetkom.
Hospodárstvo bolo zničené.
Neostal ani jeden kôň, vôl, ani jedna krava.
Ale občania si nezúfali.
Pustili sa do práce na svoj každý denný chlebík.
Práve v tejto dobe sa vysádzali paradajkové a tabakové priesady.
Bolo ich treba hojne polievať.
V čase po vojne obývalo Horný Jatov vyše 100 rodín, presne 384 obyvateľov.
Všetci boli slovenskej národnosti a rímsko-katolíckeho vierovyznania.
Dňa 23. 3.
Od 1. 10.
Riaditelia ŠM od r. 1948 boli: p.
Správcovia Horného Jatova boli : p.
Život obyvateľov Horného Jatova bol spätý s prácou na tunajšom hospodárskom dvore.
Ich pláca bola spočiatku formou konvencie - spadalo tam pridelenie bytu, prídel dreva, petroleja a pôdy vo výmere asi 25 árov.
¼udské príbytky boli spočiatku veľmi jednoduché.
Jednu kuchyňu používali obyčajne dve rodiny.
V roku 1936 bola do obce zavedená elektrická energia, do bytov ju však zaviedli až v rokoch 1946-47.
V tom čase sa prerábajú aj byty, aby každá rodina mala kompletný byt sama pre seba.
Prirodzene, boli to byty bez hygienických zariadení a bez vody.
Obyvatelia nosili vodu z dvoch artézskych studní na tzv.
V r.
Spočiatku sa používali ťažné zvieratá (voly, kone), ktoré zvážali úrodu z polí a vykonávali rôzne poľnohospodárske práce (sejba, úprava pôdy).
Orba sa vykonávala na tzv. oračkách.
Boli to veľké parné mašiny, ktoré boli vykurované uhlím.
Oračky boli posúvané na dvoch koncoch poľa a na dlhých oceľových lanách ťahali veľký pluh, ktorý smeroval raz na jednu, raz na druhú stranu.
Medzi prvých oráčov patrili Jozef Mrázik, Ján Kotrec, František Marček, Jozef Ševčík a iní.
Obilie sa spočiatku kosilo ručne.
Viazalo sa do stohov a zvážalo do sýpok k tzv. mláťačkám.
Po vymlátení sa v mechoch odvážalo do sýpok a slama sa cez elevátory zhromažďovala do kozlov priamo na poli.
V zime sa vozila do tzv.
Neskôr pri kosení obilia nastupuje technika, a to samoviazače a po nich riadkovače.
Spôsob zberu obilia sa podstatne zmodernizoval v r.1952 používaním kombajnov.
Typickou plodinou pre Horný Jatov bola aj cukrová repa.
Spočiatku sa jej zber vykonával koňmi, neskôr traktormi, ale najväčšia časť práce sa robila ručne.
Cukrová repa sa odvážala po úzkokoľajnicovej železnici, ktorá tvorila trjuholník Horný Jatov - Kľučiareň a Trnovec nad Váhom.
Neskôr pribudli na Hornom Jatove dve naftou poháňané mašiny, tzv. gébusky.
Keďže pribúdali stroje, bolo treba vytvoriť aj priestory na skladovanie pohonných hmôt.
vznikol tzv.
Strojný park bolo treba neustále udržiavať, stroje opravovať.
Na ten účel slúžili dielne tzv. vrštaď.
Prvý majster tu bol p. Kirchner, po ňom ¼udovít Onger a Anton Petrovič.
Postupne pribúdajú ďaľší opravári poľnohospodárskych strojov: Tibor Marček, Alexander Marček, Ladislav Hrotek.
V kotlárskej dielni sú to p. Podberský, Alojz Baláž, Jozef Kukla.
Záhradníctvo sa nachádzalo v tzv. Panskej záhrade.
Vynikajúcimi odborníkmi boli Ladislav Puškáš a ¼udovít Čáni.
Z ovocia sa pestovali najmä čerešne, slivky, marhule, ale aj jablká a orechy.
V pestovaní tabaku vynikli „tabačiari“ Jozef Pástor, neskôr jeho syn Michal a Jozef Mrázik.
Na všetkých prácach v obci sa podieľali aj deti.
Oberali čerešne, nosili vodu pri žatve, viazali tabak na latky, starší chlapci ťahali šnúry v drevených sušiarňach, hrabali s koňmi a pod.
Deti pracovali nielen v čase prázdnin.
Obyvatelia Horného Jatova boli sebestační aj v oblsti služieb.
Ženám pri parádení sa dlhé roky pomáhala a šila vyučená krajčírka p.
V r. 1958 sa niekoľko kilometrov od Horného Jatova začína stavať veľký závod Duslo.
Práve táto fabrika ovplyvnila a zmenila život mnohých obyvateľov Horného Jatova.
Mnohí z nich odchádzajú pracovať do Dusla, resp. navštevujú učilištia, aby získali odbornosť pre vykonávanie práce v tomto závode.
I tento fakt zmenil spôsob života na Hornom Jatove.
Mladí ľudia odchádzajú najviac do Šale, ale aj do Bratislavy a do celej bývalej Československej republiky, aby tu našli svoje nové domovy.
Školu v Hornom Jatove nechal postaviť gróf Esterházy v r.1868.
Bola jednotriedna, ku ktorej patril aj riaditeľský byt s 3 izbami.
Nakoľko priestory boli nevyhovujúce, v r.
Od vzniku školy pôsobilo na nej málo učiteľov.
Vystriedal ho Štefan Engelhardt, ktorý tu účinkoval 50 rokov a jeho syn Július tu pôsobil 20 rokov.
Po ňom po prvýkrát nastúpila ženská sila - Anna Dubecová.
V r. 1945 bol na školu ustanovený František Pašteka.
Od r. 1951 pôsobil ako riaditeľ školy Jozef Keselý, neskôr aj jeho manželka Margita ako kvalifikovaná učiteľka.
Vychovali celé generácie žiakov, dali im solídne základné vedomosti, z ktorých mnohí čerpali aj počas stredoškolského, príp. ďalšieho štúdia.
Zaslúžili sa o založenie pioniérskej organizácie, spolupracovali so Zväzarm-om, pripravovali kultúrne akcie, nacvičovali divadelné predstavenia s ochotníkmi.
Dňa 26. augusta 1962 stavebná komisia na čele s p. Padošom vytýčila základy novej dvojtriednej školy a učiteľského bytu.
Ešte v ten istý deň v nedeľu 27. 8. tunajší obyvatelia základy vykopali.
Nasledujúce soboty a nedele občania ochotne brigádnicky pracovali.
Úsilie a túžba rodičov, pracovníkov MNV a učiteľov boli korunované 31.
Od r. 1966, kedy odišla p. učiteľka Keselá, bola na škole len jedna trieda.
V r. 1970 odišiel aj dlhoročný riaditeľ p.
V r. 1948 bola v Hornom Jatove zriadená aj materská škola.
Prvou učiteľkou na nej bola p. Jolana Šmidová, ktorej ako pestúnka pomáhala p. Helena Dojčánová.
V školskom roku 1951/52 Štátne majetky v Trnovci nad Váhom uvoľnili bývalé kancelárie a tak materská škola dostala suchú zdravú budovu.
Ako učiteľka a zároveň riaditeľka tu pôsobila p.
Nová kapitola pre hornojatovskú materskú školu sa začala v školskom roku 1957/58, kedy prišla mladá učiteľka Eva Lahitová.
Počas svojho desťročného pôsobenia povýšila úroveň jatovskej škôlky na jednu z najlepších v okrese.
Poslednou riaditeľkou bola p. Terézia Rábiková, ako učiteľky sa pri nej vystriedali Klaudia Blažková, Mária Rozsdová a M. Barcúchová.
Jatovská materská I základná škola mali od svojho vzniku výbornú úroveň.
Dali základy mnohým vysokoškolsky vzdelaným ľudom, ktorí sa uplatnili na spoločenských, vedeckých a diplomaticky dôležitých postoch, ale vždy sa hrdo hlásili k svojmu jatovskému pôvodu.
Vysokú funkciu na diplomatickom poste dosiahol náš rodák Eduard Kukan, ktorý dlhodobo pôsobil ako stály veľvyslanec v OSN.
Život obyvateľov Horného Jatova bol popri práci v poľnohospodárstve spestrený rôznymi aktivitami vo voľnom čase.
Kultúrna oblasť bola sústredená do priestorov areálu, kde sa nachádzal kultúrny dom, kolkáreň, vonkajší priestor na tancovanie a iné zábavné podujatia a samozrejme hostinec a obchod s potravinami.
Horňatovčania boli ľudia odjakživa veselí.
V r. 1957 pán učiteľ Keselý založil prvú hudobnú skupinu.
Hrali v nej Ladislav Dojčan, Alojz Marček, Gustáv Marček, Anton Pleško a Milan Vinco.
Najznámejšia bola hudobná skupina JAZZ Horný Jatov, ktorá pôsobila v r. 1959-64.
Postupne sa v nej vystriedali Vojtech Vlasák (harmonika), Vojtech Keselý (gitara), Alojz Marček (saxofón), Gustáv Marček (bubny), Emil Marček (bubny), Dezider Marček (saxofón), Gejza Liptay (trumpeta), Milan Vinco (klarinet).
Jeho prvopočiatky sa datujú na roky 1936-37.
Prvé ihrisko bolo pri starej krčme.
V roku 1945, po II.svet. vojne, sa začal hrať futbal organizovane, medzi jednotlivými dedinami sa hrali priateľské zápasy.
Veľmi cenné boli hodové turnaje, napr.
Už v r.
Tu treba poznamenať, že záujem obyvateľov Horného Jatova o futbal bol veľmi veľký, takmer všetci naň chodili.
Starí páni nastúpili krojovaní v bielych konopných dlhých nohaviciach.
Vtedy bola návšteva najväčšia.
Pomerne dobre organizované boli aj iné športy, napr.: volejbal, stolný tenis a hokej.
Právo poľovníctva v hornojatovskom chotári mali pred druhou svetovou vojnou majitelia pôdy.
Obyvatelia Horného Jatova im robili nosičov zveri, nabíjačov a podobne.
Po r. 1948, keď došlo k zoštátneniu pôdy, polia hornojatovského chotára pripadli do podniku Štátny majetok Trnovec nad Váhom.
Títo si v horojatovskej Reméske postavili chatu, v ktorej prenocovali, keď prišli na návštevu revíra.
Niektorí obyvatelia Horného Jatova a Kľučiarne mali záujem stať sa poľovníkmi.
Začali pomáhať členom Poľovníckej spoločnosti z Pravdy.
Absolvovali skúšky na výkon poľovníctva a snažili sa stať členmi poľovníckej spoločnosti, čo sa im veľmi nedarilo.
Zakladajúcimi členmi boli: Dezider Filo, Jozef Filo, Michal Petro, Jozef Galbavý, Štefan Klimo, Štefan Bílik, Jozef Keselý a František Kunderlík.
Hlavnými funkcionármi Poľovníckeho združenia boli až do zlúčenia s Trnoveckou spoločnosťou, t.j. do r. 1973, ako predseda Jozef Filo a poľovný hospodár Michal Petro.
V r. 1948 sa datuje založenie mládežníckej organizácie na Hornom Jatove.
Jej prví zakladatelia boli Jozef Vanek a Štefan Zalubil.
Veľmi dobré výsledky dosiahli naši mladí v divadelnej oblasti.
Svoje divadelné úspechy prezentovali nielen na domácom javisku, ale I v susedných obciach.
Divadelnou hrou „Kozie mlieko“ sa naši divadelníci prebojovali až do krajského kola v Nitre.
Postupne sa na úspechoch divadla v Hornom Jatove podielali: ako cvičitelia Jozef Vanek, hostinský Sabo, učiteľ Jozef Keselý a Eva Lahitová, učiteľka materskej školy.
Za celé obdobie sa vystriedalo veľa mladých, ktorí pôsobili ako herci.
Boli to napríklad: Ján Kriška, Štefan Ladonický, Ján Hazucha, súrodenci Hrotekoví ....
V r.
Toto obdobie je charakteristické tým, že sa na pracoviskách zakladajú mládežnícke čaty, ako napr.:mechanizačná, traktoristická a poľná v rastlinnej výrobe.
Tieto čaty sa zapájali do okresných súťaží.
Mládežníci Horného Jatova sa zúčastňovali na rôznych mládežníckych aktivitách v rámci celej republiky, ako napr.
Mechanizačná brigáda pri pestovaní cukrovej repy a kukurice dosiahla výsledky, za ktoré bola ocenená ministrom poľnohospodárstva ČSR ako najlepšia v celej republiky.
Zväzáci boli prevziať ocenenia priamo v Prahe.
Boli zapísaní do knihy Cti a dostali finančnú odmenu.
V tomto období veľmi dobre pracovala brigáda dievčat v záhradníctve.
Mládežníci Horného Jatova sa starali aj o mladších.
Robili im vedúcich pionierskych skupín.
Známe boli pešie výlety na výstavbu Dusla, kde deti po prvýkrát videli nielen veľké stavebné stroje, ale spoznávali veci, ktoré v mieste ich bydliska nebolo možné spoznať.
Mládežnícka organizácia bola vždy hodnotená veľmi dobre.
Prácu mladých, ktorí aktívne pracovali, bolo vidno na každom kroku.
Publikácia sa vydala z príležitosti historického stretnutia rodákov a dlhodobých obyvateľov Horného Jatova.
Stretnutie sa uskutočnilo na základe rôznych neoficiálnych rozhovorov jednotlivcov z radov bývalých obyvateľov Horného Jatova.
Hlavným aktérom a nositeľom tejto myšlienky bol Peter Gomboš.
V hrubých rysoch načrtol program ako aj zoznam účastníkov.
Oslovil skupinu agilných bývalých spoluobyvateľov, ktorí tento návrh podporili a začali pracovať spoločne na príprave podujatia.
Tento tím ďalej tvorili Katarína Keselá-Alaksová, Daniel Kňažko, Jozef Kukan, Dušan Marček a Vojtech Vlasák.
Neskôr sa pridali Cecília Marčeková-Galbavá a Judita Šárkadyová-Hrabovská.
Jednou z prvých úloh bolo navštívenie Obecného úradu a firmu SAGRIS (bývalý ŠM) v Trnovci nad Váhom.
Na oboch inštitúciách bola vyjadrená podpora a prísľúbená pomoc pri organizovaní akcie.
Obecný úrad a firma SAGRIS sa takto stávajú spoluorganizátormi stretávky.
Spoločne pripravili technické zabezpečenie areálu.
Na programe sa spolupodieľal aj miestny kňaz ...................................., ktorý usporiadal svätú omšu.
V kultúrnom programe vystúpili deti ...