Inkvizícia šírila taký strach, že ľudia sa neodvažovali vyjadriť iný než oficiálny názor, či nebodaj kritizovať cirkev a jej hodnostárov. Cirkvi sa tak násilím podarilo obhájiť monopol na duchovnú sféru. Jej hodnovernosť však silno utrpela, ba čo viac, cirkevná vrchnosť si to ani nevšimla. Z týchto myšlienok potom vyrástli Ján Kalvín, Majster Ján Hus, Martin Luther a mnohí iní.
Ján Hus, po česky Jan Hus, (* asi 1371-1371, Husinec - † 6. júl 1415, Kostnica) bol významný stredoveký český teológ, katolický kňaz, kazateľ a náboženský reformátor. Hus nie je len českým národným hrdinom, ale aj bojovníkom za slobodu svedomia. Na jeho príklade sa celkom jasne a znovu ukazuje, akým spôsobom sa dávne hriechy cirkvi premietajú do súčasnosti a že cirkev stále nie je ochotná priznať si chyby, ktorých sa dopustila pred stáročiami. Český národ nikdy nezabudol.
V roku 1393 získal hodnosť bakalára a v roku 1396 mu bol prepožičaný titul majster slobodných umení. Od roku 1400 pôsobil ako univerzitný profesor. V roku 1402 bol vysvätený za kňaza, onedlho sa stal rektorom. V roku 1411 bol z cirkvi exkomunikovaný ako kacír. Začiatkom roka 1414 cisár Žigmund vyzval Husa, aby svoje názory obhájil pred cirkevným koncilom (snemom) v nemeckej Kostnici. Koncil obvinil Husa z kacírstva. Napriek nátlaku, dlhému väzneniu a telesným útrapám, trval na svojich postojoch, a preto bol 6. júla 1415 Jan Hus upálený na hranici.
Hus bol, po Johnu Wycliffovi, jehož myšlenkami a argumentací byl inspirován, jedním z prvních reformátorů církve, který téměř o jedno století předběhl své následníky - Luthera, Kalvína a Zwingliho. Jan Hus od roku 1398 vyučoval na pražské univerzitě a v letech 1409-1410 byl jejím rektorem. Ve svých náboženských pracích kritizoval mravní úpadek, v němž se ocitla katolická církev. Římskokatolická církev ho označila za kacíře, jeho učení za herezi a v roce 1411 jej exkomunikovala ze svých řad. Hus byl upálen na kostnickém koncilu 6. července 1415.
Hus kritizoval cirkev, ktorá sa v úsilí o bohatstvo a moc spreneverila pôvodným Kristovým myšlienkam, neviazaný život duchovenstva, svätokupectvo (→ simónia), žiadal nekompromisne uvádzať do života Viklefov princíp Božieho zákona ako najvyššiu normu všetkého ľudského konania. Hus tiež učil, aby cirkev bola podriadená vo veciach svetských svojmu zemskému pánu a nie náboženskému pánu/kňazovi. To bolo tiež v zásadnom rozpore so strategickými záujmami katolíckej cirkvi. Učil aj to, že nie je vôľa božia, aby jední boli bohatí a druhí chudí!
Kritizoval predaj odpustkov, ktorý bol v tom období v cirkvi rozšírený. Tvrdil, že odpustky sú len almužnou, kde rozhrešenie za spáchané hriechy neplatí. Pápež sa v očiach Jána Husa stal plne zodpovedným za korupciu v cirkvi, ktorú predaj odpustkov len stupňoval a umocňoval. Namiesto duchovného poslania slúžila a aj dnes RKC slúži mamonu a nekresťansky odiera o posledné peniaze ľudí za každý cirkevný úkon.
Husove diela napísané po česky sa vyznačujú zrozumiteľnosťou, vycibrenosťou jazyka a využívaním jazykových prostriedkov hovorovej češtiny. Hus nepochybne patril k stúpencom diakritického pravopisu, ktorý pravdepodobne v snahe urýchliť odpisy českých prekladov Biblie a šíriť reformný program presadzovala skupina reformne orientovaných pražských majstrov. Husove diela ako "O cirkvi" (De ecclesia), kde chápe cirkev ako spoločenstvo veriacich predurčených na spásu a žijúcich podľa Božieho zákona, a "Knížky o svatokupectví", v ktorých kritizoval predaj odpustkov a obsadzovanie cirkevných úradov za peniaze, boli kľúčové v jeho reformnom hnutí.
Po zvolaní kostnického koncilu, ktorý mal reformovať cirkev, zvoliť jediného pápeža a odstrániť šíriace sa herézy, sa Hus 11. októbra 1414 vydal na cestu do Kostnice, kde chcel slobodne diskutovať a obraňovať svoje učenie. Hoci od rímsko-nemeckého a uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského dostal ochranný glejt, bol 28. novembra 1414 v Kostnici zatknutý a krátko nato ako podozrivý z herézy uväznený. Takmer mesiac sa predstavitelia koncilu pokúšali presvedčiť ho, aby svoje názory odvolal. Hus však po dramatickom vnútornom zápase vytrval. Preto bol odovzdaný svetskej moci na potrestanie a 6. júla na hranici za mestom upálený; jeho ostatky boli hodené do Rýna. Husova mučenícka smrť sa stala rozhodujúcim podnetom na radikalizáciu snáh o náboženské a politické reformy v Čechách a na Morave i na vznik (podľa Husa nazvaného) husitského hnutia.
Príbeh Jána Husa - John MacArthur
Čechy stratila katolícka cirkev úplne ako dôsledok husitského revolučného hnutia po nehoráznom upálení Majstra Jána Husa v Kostnici 6. 7. 1415. Proti českým husitom katolícka cirkev vyhlásila päť križiackych výprav. Jediným výsledkom bola zničená a vykradnutá krajina od katolíckych križiakov a ideovo zomknutý prostý ľud vo viere Majstra Jána Husa, ktorý začal prijímať dvojakým spôsobom. Husiti si však predsa len vymohli napokon osobitné práva a napríklad prijímať Kristovu krv v podobe vína bolo povolené aj laickým husitským veriacim. Úplne obnoviť katolicizmus v Čechách sa katolíckej cirkvi oficiálne podarilo až po roku 1620 - po bitke na Bielej hore a po víťazstve Habsburgovcov nad husitskou šľachtou. Avšak myslenie a srdcia obyčajných ľudí si už nikdy nezískala.
Vatikán dodnes vníma Čechy ako rakovinový nádor katolicizmu a do dnešného dňa nevyslyšal veľkú prosbu pražského arcibiskupa kardinála Vlka, aby bol Ján Hus rehabilitovaný a neskôr kanonizovaný. V dôsledku upálenia Majstra Jána Husa má Česko dnes najvyšší podiel obyvateľov bez vyznania. K odkazu Jana Husa sa hlásili husité a neskôr aj ďalšie cirkvi a spoločnosti vzešlé z českej i protestantskej reformácie.
Deň upálenia majstra Husa (6. júl) je v Českej republike štátnym sviatkom od roku 2000. K odkazu majstra Jana Husa sa okrem husitov hlásia aj ďalšie cirkvi. Ako svätého mučeníka ho uctieva napríklad pravoslávna cirkev. Starokatolícka cirkev a Pravoslávna cirkev ho ucitevajú ako svätca. K jeho tradícii sa hlási Cirkev československá husitská.
Aj vtedy bolo mučenie mučením a vražda vraždou! Odpustiť? Možno. Zabudnúť? Cirkev je celou svojou povahou i svojimi ideálmi inštitúciou stredovekou a jej náboženská doktrína a dogmy sú evolučne zaostalé. Preto by cirkev mala odísť do histórie, tak ako jej zločiny, ktoré spáchala v stredoveku.
Pápež Ján Pavol II. v roku 1999 síce uznal Husa za cirkevného reformátora a vyjadril ľútosť nad jeho krutou smrťou, ale za jeho upálenie sa českému národu neospravedlnil. Vyjadrenie ľútosti a prehlásenie za reformátora nie je ospravedlnením. Ani Benedikt XVI. neurobil ospravedlnenie, keď nazval Husa stredovekým kresťanom, ktorý má čo povedať ľuďom aj dnes. Avšak s niektorými Husovými názormi RKC nesúhlasí dodnes, napríklad, že kňaz v hriechu neplatne poskytuje sviatosti alebo, že RKC, ktorej kňazi páchajú hriechy, nemôže byť prostredníkom medzi Bohom a človekom, pretože táto úloha patrí len Ježišu Kristovi.
Tvrdenie, že vtedy bola iná doba, a že vtedy sa takéto obludné ukrutnosti až tak veľmi nebrali je nemorálnym a zločinným zľahčovaním skutočnosti. Rímska cirkev málokedy bola priamym katom, väčšinou „len“ viedla katovu ruku. „Špinavú“ prácu prenechávala svetským inštitúciám. A to sa stalo aj v prípade upálenia Majstra Jána Husa a Jeronýma Pražského. Vykonávateľom upálenia bola svetská moc.
Logika jedinej a posvätnej pravdy a trvanie na zjednodušených protikladoch (ako my a tí druhí, dobro a zlo, biele a čierne) viedla v minulosti k náboženským vojnám! Toto dvojkoľajné obojaké (na obidve strany) pokrytecké nemorálne správanie je pre celú históriu RKC typické.