História Steaku: Od Pradávneho Ohňa po Gurmánsku Dokonalosť

Steak, obľúbený pokrm mnohých, má bohatú a fascinujúcu históriu, ktorá siaha až do praveku a prechádza rôznymi kultúrami a obdobiami. Jeho vývoj bol ovplyvnený objavmi, obchodom, kulinárskymi inováciami a dokonca aj vojenskými výpravami. Táto cesta nás zavedie od prvotných spôsobov prípravy mäsa až po sofistikované techniky moderného stolovania.

Počiatky Konzumácie Mäsa

Pred 10 miliónmi rokov sa človek pravdepodobne živil prevažne rastlinnou stravou, ktorá pozostávala z rastlín, ovocia, bylín a semienok. Avšak, pred približne 3 miliónmi rokov došlo k prechodu na živočíšnu stravu. Tento spôsob výživy bol bežný až do staršej doby kamennej. Ľudia tej doby, ako australopitekus a homo habilis, začali vyrábať prvé nástroje, jednoducho opracované kamene do tvaru hrotu. Asi pred 400 000 rokmi sa človek naučil "skrotiť" oheň, čo malo za následok zlepšenie prípravy jedál a znamenalo začiatok vývoja kultúry stolovania. Prvotnopospolné kmene kuchyňu ešte nepoznali a mäsovú stravu si pripravovali na primitívnom ohnisku, pretože zistili, že na ohni upečené mäso je chutnejšie ako surové.

Vývoj Kulinárskych Techník v Staroveku

Pred 40 000-8 000 rokmi ľudia dokázali založiť oheň pomocou lukového vrtáka, dlabaním vyrobiť primitívne člny, zdokonalili zbrane, začali používať luk, dokázali zhotoviť nástroje z viacerých súčastí, zhotoviť odevy z koží, ktoré zošívali šľachami, a začali pliesť košíky. Dokázali vyrobiť aj hlinené nádoby, čo im umožnilo dokonalejšiu úpravu jedla. Asi pred 10 000 rokmi došlo k ďalšej zmene stravovacích pomerov. Prechod z prevažne živočíšnej potravy na prevažne rastlinnú umožnilo plánovité pestovanie obilnín (pšenicu a jačmeň), ktoré sa v tej dobe objavilo. Človek sa usadil a postupne začal okrem obilnín pestovať aj strukoviny. Z tohto obdobia pochádzajú vyobrazenia primitívnych pluhov používaných v Mezopotámii. Pluhy boli drevené a ťahal ich sám roľník. O ľuďoch tejto juhoázijskej civilizácie hovoríme ako o prvých majstroch v príprave jedál. Vďaka rozvoju obchodných stykov prenikalo postupne vtedajšie kuchárske umenie z Ázie do Egypta, Grécka a Ríma. Z tohto obdobia pochádzajú egyptské jednoramenné váhy a sada závaží z vápenca.

Gréci a Rimania veľmi dôsledne dbali na kultúru stolovania. Dôkazom o tom sú archeologické vykopávky, ktoré potvrdili, že mali už osobitné miestnosti na jedenie, používali nádoby z pálenej hliny, neskôr bronzu a zo skla a mramorové poháre. V jedálňach bohatých Rimanov nikdy nechýbali kvety. Na utretie rúk medzi jedlami hostia používali chlieb. Pred hostinou sa okúpali a na hostinu chodievali v slávnostnom odeve. Na honosné hostiny však chodievali v starovekom Ríme len muži, ženy a deti sa na nich zúčastňovať nemohli.

Korenie a Jeho Vplyv na Gastronómiu

V celom antickom svete sa za korenie platilo zlatom. Jeho použitím sa jedlá stali chutnejšími, dali sa obmieňať aj konzervovať. Starovekým Grékom sa pripisuje aj vynález kysnutého chleba. Bochníky chleba sa našli aj v zrúcaninách Pompejí. Gréci už poznali väčšinu nášho dnešného sortimentu korenín. S prenikaním gréckej kultúry sa šírilo kuchárske umenie aj do Ríma a už v 3. storočí p.n.l. dosiahlo svoj vrchol. Už roku 25 p.n.l. Rimania dokonca ako prví korenie aj pestovali. V záhrade legendárneho panovníka Lukula, presláveného usporadúvaním niekoľkodňových hostín, pestovalo sa niekoľko druhov korenín. Lukulov hlavný kuchár jedlá bohato korenil.

V 4. storočí vojaci gréckeho kráľa Alexandra priniesli zo svojich výprav do Ázie malé zrnká, páliace na jazyku ako oheň. Nazvali ich „Peperi“. Peržania ich volali „pippari“ a Indovia „pippali“. Vo všetkých prípadoch išlo o dnešné čierne korenie. Keď bol vizigótsky kráľ Alarich so svojou družinou pred bránami Ríma, pokúšali sa Rimania vykúpiť zlatom, hodvábom a 3000 funtami korenia. No keďže dobyvateľ požadoval viac korenia a nedostal ho, dal mesto vydrancovať. V prvom tisícročí n.l. obchod s korením držali pevne v rukách arabskí obchodníci. Svoje pozície si bránili i mocensky, vybudovali si oporné body na Ďalekom východe. Hlavným centrom obchodu s koreninami v tom čase bola Alexandria a neskôr Konstantinopol, dnešný Istanbul.

Stredovek: Kláštory, Hostiny a Nové Objavy

Na začiatku stredoveku ľudia jedli väčšinou zeleninové jedlá vo forme placiek. Veľkú zásluhu na rozvoji kuchárskeho umenia mali kláštory. Mnísi prišli na mnoho úprav jedál z rýb a vajec, vedeli variť zeleninové polievky a pivo a prešovať hrozno na víno. Na veľkých stredovekých hostinách sa jedlo zásadne rukami. Jedlá stolujúci vyberali zo spoločnej misy nožom a potom dávali do úst prstami. V 10. storočí sa začal pri stolovaní znova používať obrus. Obrúsky sa takisto používali iba výsadne v „lepších rodinách“. Šili sa z textilu. Na hostinách rímskych zbohatlíkov sa používali na utretie úst po jedle a na stieranie potu z čela.

V 14. a 15. storočí, navzdory cenám, spotreba korenia nadobudla obrovské rozmery. Bol až stokrát väčšia ako v súčasnosti. Európsky obchod ovládli hlavne benátski kupci, ktorí korenie do Benátok privážali po mori a predávali okolo Stredozemného mora, udávali jeho ceny a bohatli. Bolo korenie, predovšetkým čierne, meradlom bohatstva. Majetní feudáli ho v svojich príbytkoch pohadzovali i po zemi, aby tak dokázali svoju zámožnosť. Úmerne s dopytom rástli aj ceny korenia.

Približne v polovici 15. storočia, keď Turci obsadili arabské obchodné cesty, ceny korenia stúpli tak, že tento tovar bol aj pre majetných nedosiahnuteľný. Bolo treba hľadať iné pramene. Tejto skutočnosti sa dajú pripisovať aj zámorské objavy. Kolumbus hľadal „krajinu, kde rastie korenie“, a objavil Ameriku. Vasco de Gama oboplával Afriku a vrátil sa domov s nákladom korenia.

Novovek: Vidličky, Francúzska Kuchyňa a Technologický Pokrok

K hygienickému stolovaniu významne prispelo používanie vidličiek. V tej dobe sa začali sa používať na kráľovských dvoroch. Prvé sa podobali akýmsi kliešťam. Rýchle rozširovanie vidličky podnietila najmä móda naberaných golierov - boli v móde až tak veľmi veľké, že dať jedlo do úst bez vidličky s dlhou rukoväťou bolo takmer nemožné. Podobné platilo aj pre obrúsky.

Portugalcov, ktorí sa snažili získať monopol na obchod s korením, nasledovali po novoobjavených vodných cestách Holanďania a Angličania, neskôr aj Francúzi. Roku 1559 začala panovať vo Francúzsku Katarína Medicejská, ktorej sa pripisujú zásluhy o rozvoj francúzskej kuchyne, a ktorá pozvala slávnych talianskych kuchárov šíriť po Francúzsku „jemné kuchárske umenie“. Preto francúzsku kuchyňu dlho ovplyvňovala talianska kuchyňa, ale napriek tomu sa vyvíjala osobitne, až sa po čase spod vplyvu talianskej kuchyne celkom vymanila. Tak vznikla klasická francúzska kuchyňa. Kuchári dbali najmä na jemnosť, chuť a rozmanitosť jedál, vymýšľali ustavične nové a nové kuchárske recepty a nové spôsoby úpravy jedál. Na ich prípravu používali najčastejšie nové suroviny, okrem domácich aj dovážané zo zámoria.

Koncom 16. storočia sa začali fľaše s vínom uzatvárať korkovou zátkou. Roku 1602 Holanďania založili vlastnú námornú spoločnosť, Východoindickú holandskú spoločnosť. Tá sa postupne rozrastala, o čom svedčí aj jej desaťtisíc lodí v roku 1614. Holanďania postupne ovládli trh s klinčekmi a muškátovým korením. Roku 1679 si dal vo Veľkej Británii patentovať francúzsky inžinier Denis Papen parný zahusťovač. Roku 1683 bola vo Viedni otvorená prvá kaviareň na svete. Kaviarnikom v nej bol Franz Georg Kolschitzky. Recept na kávu doviezol z Turecka a časom ho prispôsobil európskej chuti - začal ho sladiť a pridávať mlieko.

Postupne sa do histórie gastronómie zapisovali mnohí slávni majstri-kuchári, ako boli Antoin Carême, Prosper Montagne, Pierre de Lune a kráľ kuchárov August Escoffier, ktorému za kuchárske umenie udelili grófsky titul. Moderné vedecké smery v gastronómii uplatňoval francúzsky právnik a filozof Brillant-Savarin. Vynikajúcim kuchárskym majstrom na kráľovských dvoroch bol Luis Béchamel, ktorý napísal mnoho kuchárskych receptov.

Z roku 1740 pochádza cisársky ceremoniál, ktorý informuje o požiadavkách, ktoré sa vyžadovali od hostí počas stolovania. V zastúpení portugalského kráľa markíz de Pombal založil Asociáciu pestovateľov hrozna v Alto Douro, ktorá mala kontrolovať kvalitu, ceny a vývoz vína. Začiatkom 19. storočia boli vyvinuté spôsoby uschovania potravín v uzavretých nádobách. V prvej polovici 19. storočia, vďaka objavom nemeckého chemika J. Liebiga, zaznamenávame prvé vedecké poznatky z oblasti gastronómie. Liebig v strave definoval základné živiny - bielkoviny, tuky a nerastné látky.

Moderná Éra: Chladenie, Fast Food a Gurmánske Inovácie

Roku 1851 v meste Bendig (štát Viktória) austrálsky tlačiar James Harrison, emigrant zo Škótska, zostrojil chladiaci okruh, ktorým ochladil budovu miestneho pivovaru. Ako chladniacu náplň použil éter. Využil princíp, ktorý objavil pri čistení kovových písmen éterom. Roku 1853 prvýkrát na svete pripravil zemiakové lupienky George Crum. Podľa tradovanej historky to bola reakcia na neustále sťažnosti istého zákazníka, že vysmážané zemiakové hranolčeky sú príliš hrubé. Takže zemiaky nastrúhal na tenké kolieska a tie opražil na oleji.

Harrisonov nápad inšpiroval prvú plavbu chladiarenskej lode SS Strathleven s nákladom mäsa z Austrálie do Londýna. Okolo roku 1891 boli predané prvé elektrické varné kanvice vyrobené americkou spoločnosťou Carpenter Manufacturing Company (topnú špirálu mali uloženú na vonkajšej strane kanvice). V 20. storočí britský metalurg Harry Brearley objavil nerezovú oceľ. Roku 1923 švédski inžinieri Balzer von Platen a Carl Munters uviedli na trh prvú domácu elektrickú chladničku. Roku 1946 si nechal Percy Spencer patentovať princíp mikrovlnej rúry/zariadenia na mikrovlnný ohrev potravín. V roku 1949 jeho spoločnosť už na trh dodávala mikrovlnné rúry. Roku 1955 otvoril svoju prvú reštauráciu McDonald's v Des Plaines v Illinois Ray Kroc.

Koncom 19. storočia, popri všetkých kladoch francúzskej kuchyne, niektorí kuchári v úsilí po nadmernej ctižiadosti zachádzali až do extrémov. Zdobili napríklad misy nepoužiteľnými ozdobami, predovšetkým soškami z vosku, umelými kvetmi a pod. Proti extravagantnosti namietali August Escoffier a Prosper Montagne. Propagovali zdobiť jedlá len používateľnými ozdobami, pričom odporúčali všetky zložky jedla „harmonicky ladiť, vkusne zdobiť a podávať“. Vo Francúzsku teda vynikla nielen príprava jedál, ale dbalo sa aj na stolovanie, ktoré malo v tom čase vysokú úroveň.

V posledných rokoch sa objavujú gurmánske verzie steakov, v ktorých sú stredobodom pozornosti prémiové suroviny, špeciálne mäso a ručne vyrábané žemle. Práve preto je steak viac než len rýchlo sa míňajúcim trendom v jedle: hoci je obľúbený vďaka svojej jednoduchosti, dokáže sa neustále obnovovať a prispôsobovať najnovším trendom v jedle.

Zrenie Mäsa: Kľúč k Dokonalému Steaku

Hovädzie mäso môže vďaka svojej štruktúre zrieť až niekoľko mesiacov. Vďaka tomu sa stane až 3 x krehkejším. Zatiaľ čo bravčovému mäsu stačí k vyzretiu 5 dní a kuraciemu 1 deň, hovädzie mäso sa má konzumovať minimálne po 10 dňoch od dátumu porážky, ktorý zákazník nájde na obale. Najlepšie výsledky s hovädzím mäso však kuchári docielia počas 2. a 3. týždňa. Pri steakoch uvádzanú trvanlivosť 4 mesiace zaručuje správne krmivo, porážka, spracovanie a skladovanie. Počas prvých dní zrenia sa v mäse tvorí kyselina mliečna. Roztokom tohto prírodného konzervantu sa môže nastriekať povrch mäsa, aby sa vytvoril ochranný film. K vyzrievaniu mäsa sa musí udržiavať teplota od 0°C do +2°C. Slovenskí výrobcovia mäso z ekonomických dôvodov zrieť nenechávajú. I toto nahráva dovozu z USA, Južnej Ameriky alebo Austrálie.

Mramorovanie: Tajomstvo Šťavnatosti a Chuti

Kvalitné mäso na steak sa pozná podľa jemného mramorovania. Túto bielu kresbu viditeľnú v reze plátkov tvorí vnútorný tuk. Ten dodáva mäsu jedinečnú chuť a šťavnatosť. V porovnaní s chudým Rump steakom je Rib Eye vďaka mramorovaniu šťavnatejší, podobne ako bravčová krkovička oproti stehnu. Avšak v porovnaní s Rib Eye steakom z USA má juhoamerický kolega jemnejšie mramorovanie a tým nižší obsah tuku. Bohatšie mramorovanie vzniká u mäsa z USA tým, že sa zvieratá posledných 100 dní pred porážkou dokrmujú kukuričnou zmesou. Američania totiž oproti Európanom preferujú viac tuku v mäse.

Hamburger: Bratranec Steaku s Vlastnou Históriou

História hamburgera je prinajmenšom rovnako vzrušujúca ako jedlo samotné. Možno vás to prekvapí, ale keď hovoríme o histórii hamburgera, musíme začať až do stredoveku. Jeho pôvod možno vysledovať až k ázijským kočovným kmeňom, presnejšie k Mongolom a Tatárom. Tento postup, hoci to znie zvláštne, bol mimoriadne praktický. Mäso zmäklo trením a horúčavou pri jazde, takže ho bojovníci mohli jesť na cestách bez toho, aby museli zastavovať.

Keď Mongoli pochodovali Európou, zaviedli na kontinent aj svoje jedlo a zvyky. Mleté mäso sa stalo známym v Rusku a západných častiach Európy a spôsob jeho prípravy sa v priebehu rokov menil. U Nemcov, najmä v meste Hamburg, dostalo mleté mäso novú podobu a podávalo sa ochutené, varené alebo vyprážané, čo sa viac podobalo dnešnému hamburgeru. Tento „hamburský steak“ si so sebou do Ameriky priviezli Nemci, ktorí emigrovali z Nemecka v 19. storočí. V Amerike sa sekaná v hamburskom štýle rýchlo získala na popularite, najmä na trhoch av reštauráciách navštevovaných prisťahovalcami. Mäso sa dávalo do buchiet, čo bola praktická inovácia: spolu s chlebom bolo jedlo oveľa jednoduchšie jesť a nosiť, najmä v stále viac mestskom prostredí.

Hamburger sa objavil v Amerike a onedlho dve veľké mestá, New York a Texas, bojovali o titul, kto vlastnil prvý skutočný hamburger. V New Yorku na konci 19. storočia začali pouliční predavači predávať hamburgery. O titul domova hamburgerov sa však uchádzal aj Texas: podľa legendy miestny kuchár Fletcher Davis ponúkal v 80. rokoch 19. storočia v meste Atény hamburgery, ktoré neskôr dal celosvetovo spoznať na svetovej výstave v St. Louis v roku 1904. Potom sa hamburger rozšíril takmer po celej Amerike: pouliční predavači rýchlo zistili, že je nielen chutný, ale aj mimoriadne ekonomický. Tak sa tento pokrm stal jedným zo základných kameňov americkej kultúry street foodu.

V polovici 20. storočia sa na scéne objavili reťazce rýchleho občerstvenia, ktoré dnes dominujú: McDonald's a Burger King.

V posledných rokoch sa objavujú gurmánske verzie steakov, v ktorých sú stredobodom pozornosti prémiové suroviny, špeciálne mäso a ručne vyrábané žemle. Práve preto je steak viac než len rýchlo sa míňajúcim trendom v jedle: hoci je obľúbený vďaka svojej jednoduchosti, dokáže sa neustále obnovovať a prispôsobovať najnovším trendom v jedle.

Prehľad Vývoja Prípravy Mäsa v Čase

Prvé pokusy človeka opekať mäso na ohni len pramálo pripomínali súčasné grilovanie, ale obľuba tejto pochúťky nikdy nevymizla. A aj keď sa názory historikov na vznik modernej podoby grilovania líšia, väčšinou sa zhodujú v tom, že všetko začalo v 16. storočí.

Pôvod Názvu Barbecue

Podľa dostupných prameňov Aravakovia pripravovali mäso na rošte, ktorému hovorili barbacoa - údili na ňom mäso v dyme. Vďaka výpravám Krištofa Kolumba prevzali vynález aj pomenovanie Španieli, ktorí takto označovali zhromaždenie ľudí, za účelu spoločného jedla. Aj v juhovýchodnej Amerike sa dedinčania schádzali u rožnenia ošípaných. Podľa jednej z teórií vnikol z pôvodného barbacoa anglický názov barbecue, dnes tiež BBQ. Francúzi naopak tvrdia, že toto slovo pochádza z výrazu Barbe-a-Quen, čo znamená pečenie od fúzov až po chvost.

Rump Steak Angus

Steak Rump Angus 250 g od MIGUEL VERGARA predstavuje esenciu prémiového hovädzieho mäsa. S ideálnou hmotnosťou 250 g je Rump steak perfektnou voľbou na rýchlu domácu prípravu aj na gurmánsku večeru, kde chcete ohúriť kvalitou. Vysoký obsah vnútrosvalového tuku zabezpečuje, že pri správnej príprave (odporúčame gril alebo panvicu) sa steak premení na skutočnú chuťovú symfóniu. Steak je balený vo vákuovom balení, ktoré zaručuje čerstvosť a umožňuje skladovanie až 30 dní bez straty kvality. Rump steak od MIGUEL VERGARA nie je len obyčajné mäso. Je poctou tradičnému remeslu a dôkazom, že aj jednoduchosť môže byť luxusná.

Grupo Miguel Vergara je oveľa viac ako len hovädzie mäso. História uvádza, že pôvod plemena aberdeen angus môžeme hľadať u divokého dobytka, ktorý sa pásol v škótskych krajoch Aberdeenshire a Angusshire, po ktorých získalo toto osobité hovädzie svoje meno aj identitu. Plemeno je známe svojím ušľachtilým chovaním, ako aj tým, že nemá rohy. Sme hlboko presvedčení, že ponúkanie výrobku výnimočnej kvality si vyžaduje aj prísny dohľad nad každou fázou výrobného procesu. Cesta za autentickou chuťou mäsa sa začala v malom regióne Severného Írska, výberom najlepších jedincov z tohto ušľachtilého plemena. Následne, vo veku iba niekoľkých dní boli prevezení do Španielska, kde sa im dostalo dôkladnej individuálnej starostlivosti, ktorá dokáže vyzdvihnúť potenciál ich vynikajúcich vlastností. Nie je mäso ako mäso a Grupo Miguel Vergara je toho jasným dôkazom. Táto značka sa totiž zameriava na prepojenie dlhoročnej tradície a dokonalosti, čo určite oceníte na svojom tanieri. Ak teda hľadáte niečo špeciálne, čo vám vyrazí dych, hľadajte pod touto značkou.

Striploin bez kosti Dry Aged od Miguela Vergaru

Unikátne vlastnosti hovädzieho mäsa Angus oceníte u skvelého rezu z short loin. Striploin bez kosti Dry Aged od Miguela Vergaru je reprezentantom prémiovej kvality v svete hovädzích steakov. Dry aging, známy svojou schopnosťou intenzifikovať chuť a zjemňovať textúru mäsa, robí z tohto Striploinu bezkostného steaku pravú delikatesu. Miguel Vergara sústavne dbá na to, aby jeho produkty pochádzali z eticky vedených fariem, čo zabezpečuje nielen vynikajúcu chuť, ale aj pokojný pocit, že mäso je zodpovedne vyprodukované.

Grupo Miguel Vergara je oveľa viac ako len hovädzie mäso. História uvádza, že pôvod plemena aberdeen angus môžeme hľadať u divokého dobytka, ktorý sa pásol v škótskych krajoch Aberdeenshire a Angusshire, po ktorých získalo toto osobité hovädzie svoje meno aj identitu. Plemeno je známe svojím ušľachtilým chovaním, ako aj tým, že nemá rohy. Sme hlboko presvedčení, že ponúkanie výrobku výnimočnej kvality si vyžaduje aj prísny dohľad nad každou fázou výrobného procesu. Cesta za autentickou chuťou mäsa sa začala v malom regióne Severného Írska, výberom najlepších jedincov z tohto ušľachtilého plemena. Následne, vo veku iba niekoľkých dní boli prevezení do Španielska, kde sa im dostalo dôkladnej individuálnej starostlivosti, ktorá dokáže vyzdvihnúť potenciál ich vynikajúcich vlastností. Nie je mäso ako mäso a Grupo Miguel Vergara je toho jasným dôkazom. Táto značka sa totiž zameriava na prepojenie dlhoročnej tradície a dokonalosti, čo určite oceníte na svojom tanieri. Ak teda hľadáte niečo špeciálne, čo vám vyrazí dych, hľadajte pod touto značkou.

Príprava a Podávanie Steaku

Mäso vyberte z chladničky hodinu pred prípravou. Potom môžete predhriať gril a mäso grilovať na rozpálenom grile 3 až 5 minút z každej strany. Nakrájajte na plátky hrubé ako prst, dochuťte soľou a korením a podávajte.

Steak je pomenovanie pre rez mäsa krájaný z väčšieho kusu kolmo cez svalové vlákna. Tradične sa pod označením steak myslí kus hovädzieho mäsa (u nás tiež známy pod názvom biftek, ktorý vznikol skomolením anglického slovného spojenia beef steak). V širšom význame je však steakom akýkoľvek plátok mäsa, existuje tak napr. Steaky sa tradične pripravujú grilovaním alebo pečením na panvici. Hovädzie steaky môžu byť pripravované pri rozdielnych teplotách a čase. Základom prípravy je rýchle opekanie mäsa z obidvoch strán, aby sa steak na vonkajšej strane zatiahol a vo vnútri si zachoval šťavnatosť. Rôzny stupeň prepečenia si vyžadujú aj steaky z lososa alebo tuniaka. Základom pri príprave steakov je preferencia jeho prepečenia. Raw (surový) - takýto steak sa nikde nepodáva. Surové hovädzie mäso sa používa len pri niektorých špecifických pokrmoch ako je napr. Rare (mierne opečený) - vnútro steaku je stále veľmi červené, hoci vonkajšia časť je už mierne opečená. Medium rare (mierne prepečený) - jeden z najpopulárnejších stupňov prepečenia. Medium well (viac prepečený) - mäso je už takmer úplne prepečené. Well done (úplne prepečený) - mäso je už úplne prepečené a veľmi suché. Na steaky je vhodné mäso, ktoré bolo najmenej namáhané. Je jemné, mäkké a neobsahuje takmer žiadne šľachy. Označenie steakov nie je úplne jednotné. Každá krajina má svoje vlastné označenie rezov. Francúzi napr. niektoré americké steaky nepoznajú a naopak. T-bone steak - veľmi pôsobivý steak, ktorý má dva druhy mäsa. Wagyu - steak z japonského vzácneho plemena. Špeciálna časť mäsa dostala názov podľa šľachtica Françoisi-Augusta-Reném de Chateaubriand. François - René de Chateaubriand mal titul vikomta, ako stredný šľachtický titul, bol politik, diplomat, spisovateľ a významný predstaviteľ romantizmu. Jeho diela výrazne ovplyvnili tvorbu Viktora Huga, ale taktiež európsku a severoamerickú prózu. Keď v roku 1822 vymyslel Chateaubriand svoj prvý recept na prípravu steaku, mal svojho protivníka, ktorý jeho prácou opovrhoval. Bol to Brillat-Savarin, legendárny gastrónom, ktorý sa považoval za najlepšieho kuchára vtedajšej. Savarin teda vyzval Chateaubrianda aby svoj recept na dvojitý steak pripravil osobne pre vtedajšieho kráľa Ľudvíka XVII, bez pomoci svojho kuchára. Šľachtic chcel pripraviť klasický steak, teda plátok hrubý cca 3 cm. Lenže nešikovne odrezal hrubsí kus ako mal. Opiekol ho z oboch strán, tak aby sa nepripiekol. Šľachtic Françoisi- René de Chateaubriand mal v skutočnosti svojho vlastného kuchára, ktorý mu pripravoval všetky recepty. Brilantný kuchár menom Montmireil pripravoval pre svojho pána každý recept sám. Montmireil nastúpil u šľachtica v roku 1820 a ihneď sa preslávil s používaním kombinácií rôznych druhov byliniek a korenia. Všetku slávu si v tej dobe odniesol Chateaubriand. Následne pre istotu začal Montmireil steak obaľovať tenkými plátkami mäsa, ktoré sa pripaľovalo. Montmireil bol preto vyhodený. Chateaubriand

Dvojitý steak Chateaubriand je výčnelok na konci sviečkovice, tzv.

tags: #kto #vymyslel #steak