Literárna príloha denníka Smena predstavuje významnú kapitolu v histórii slovenskej literárnej publicistiky. Počas svojej existencie slúžila ako platforma pre široké spektrum autorov, od etablovaných osobností po začínajúcich talentov, čím obohacovala kultúrny život na Slovensku.
Rozmanitosť literárnych žánrov a tém
Príloha sa venovala rôznym literárnym žánrom, vrátane poézie, prózy a drámy. Autori v nej publikovali svoje diela, ktoré sa dotýkali širokého spektra tém - od osobných reflexií a spomienok na detstvo, cez lásku k rodnému kraju, až po kritické pohľady na modernú spoločnosť a jej problémy.
Medzi autorov, ktorí v Literárnej prílohe Smeny publikovali, patrí aj prozaik a dramatik, ktorý debutoval zbierkou noviel Slnko práve klesalo (1979), v ktorej spracoval zážitky z detstva. Životu Košíc venoval knihu Hazardné hry (1987). Z literárno - dramatickej oblasti sú známe jeho diela ako Druhý pád, Morenova metóda, Holubí dom, Pohľad, Hriešny človek, Kľúče.
Ďalším významným prispievateľom bol básnik a prekladateľ, ktorý svoje prvé básnické zbierky Zradné vody spodné (1940) a Nioba, matka naša (1942) venoval protivojnovému motívu. K tejto téme sa vracal aj v neskorších obdobiach svojej tvorby v zbierkach Defilé (1947) a Balada o sne (1960). V 50. rokoch sa venoval aj oslavnej, budovateľskej tematike v dielach Moje poludnie (1952) a Slnce nad nami (1964). Jeho najvýraznejší prejav je v ďalšom tematickom okruhu, kde spracoval vlastenecko - občiansky motív lásky k rodnému kraju v zbierkach Návraty (1944), Vysoké letné nebe (1960) a Zemplínske variácie (1964), ktoré tvoria akýsi hymnus na rodný Zemplín. Poeticky nám priblížil aj dojmy z návštevy Talianska v zbierke Koráby z Janova (1966). Jeho poeticky kulminovaný občiansky a intímne ladený lyrický prejav vyvrcholil v zbierke Ponorná rieka (1972). Vysokú úroveň majú aj posmrtne vydané básnické súbory Asonancie (1976) a Z posledných (1977). Horov bol plodným prekladateľom významných diel z bulharskej, lužickosrbskej, perzskej, poľskej a tureckej poézie.
Básnik, prekladateľ a literárny kritik debutoval básnickou zbierkou Dych tejto zeme (1952), poznačenou poetikou symbolizmu. Rodný kraj, detstvo, vojnové roky a ľúbostná tematika rezonujú v zbierke Hlboké leto (1954). Knihy veršov Verný hlas (1957) a Od obzoru po obzor (1962) sú zbierkami občianskej lyriky, v ktorých autor konfrontuje minulosť s prítomnosťou a upozorňuje na tienisté stránky modernej civilizácie. Do prostredia rodného kraja sa vrátil zbierkami Prstom po okne (1966) a Cesta pešky (1972). Kniha prírodnej lyriky Modré oči jesene (1972) je odrazom necitlivého zaobchádzania človeka s prírodou. Tematikou lásky k vlasti a rodisku dýchajú zbierky Preludy leta (1974), Životopis (1981) a Hudba prameňov (1982). Do knihy Hudba diaľok (1977) zahrnul verše inšpirované cestami po Európe. Zbierka ľúbostnej a občianskej poézie Rieka sveta (1987) vzdáva hold ľudskej dôstojnosti a harmónii života. Je autorom monografie o básnickom diele Jána Kostru Potreba básne (1976) a prekladá z češtiny, nemčiny, poľštiny, ruštiny a francúzštiny.
Prozaik, ktorý debutoval zrelou knihou poviedok Hra na život a na smrť (1972) o pocitoch ohrozenia z pretechnizovanej spoločnosti. Táto kniha predstavuje analytickú, intelektuálne reflexívnu prózu s opakujúcimi sa motívmi ohrozenia človeka v jeho biologickej a psychickej sfére. Desať poviedok v knihe Utešené sklamania (1977) vychádza z každodenných situácií, ktoré sa v psychike postáv a ich vzájomných vzťahoch vyhrocujú do ostro konfliktných situácií. V jednotlivých príbehoch autor odkrýva problematiku vnútorného života, čo je ústredným a zjednocujúcim faktorom jeho tvorby. V románe Štvrtý rozmer (1980) poukazuje na to, kam až môže viesť strata ľudskosti. Je to pokus o prienik ku každodenným, ale aj hlboko intelektuálnym a citovým vzruchom, ktoré ovplyvňujú ľudské konanie a spolunažívanie, sťažujú hľadania štvrtého, najdôležitejšieho rozmeru - ľudskosti. Analýza medzigeneračných vzťahov je jadrom románu Záhrada (v piatom období roka) (1984). V centre deja knihy poviedok Sny, deti, milenky (1985) stojí vzťah muža a ženy v rôznych životných situáciách. Román Smrť v jeseni (1990) je akousi reflexiou spoločenských zmien a ich následkov na zmeny v morálke viacerých generácií.
Literárny vedec a kritik zameral svoju činnosť najskôr na oblasť metodiky vyučovania literatúry, rozbor a interpretáciu literárnych diel a na problematiku kritickej reflexie súčasnej slovenskej literatúry, predovšetkým poézie. Výsledky svojej vedeckovýskumnej práce zhrnul do knižnej monografie Cesta k básnickému tvaru (1979). Kniha Poézia, čas, hodnota (1985) je syntetickou monografiou o vývine slovenskej lyriky po r. 1945. Esteticko - antropologické hľadiská uplatnil v knihách Autor umeleckého diela (1992) a Autor a dielo (1994). V literárnoteoretickej oblasti rozvíja najmä hľadisko komunikácie, neskôr sa venuje viac problematike autorského subjektu v poézii a otázkam vnútorných a vonkajších kontextov lyrického diela (Autorský subjekt v lyrickej poézii (1970), Projekcia autorského subjektu v sociálnej lyrike (1972), Hodnotový aspekt sociálneho kontextu v lyrickej poézii (1973), Komunikačné kontexty v literárnom vývine (1976)). Kritické články publikoval v Sloven. pohľadoch, Romboide, Novom slove, Pravde a i. Spolupracuje s rozhlasom a televíziou. Je spoluautorom a editorom viacerých zborníkov a vysokoškolských učebníc.
Význam a odkaz
Literárna príloha Smeny bola dôležitým priestorom pre prezentáciu slovenskej literatúry a kritického myslenia. Poskytovala priestor pre diskusiu o aktuálnych literárnych dielach a tendenciách, čím prispievala k rozvoju literárneho života na Slovensku. Mnoho autorov, ktorí v nej publikovali, sa neskôr stali uznávanými osobnosťami slovenskej kultúry.
Príloha tiež slúžila ako zdroj informácií o literárnych udalostiach, recenziách kníh a profiloch autorov. Vďaka svojej pravidelnej publikačnej činnosti sa stala neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho diania a jej archív predstavuje cenný prameň pre štúdium slovenskej literatúry 20. storočia.
Básnik, prekladateľ a literárny kritik, ktorý je spätý s rodným Zemplínom, jeho prírodou a duchovnými hodnotami. V lyrických zbierkach Zelený večer (1977), Neodkladné (1980), Kôň na sídlisku (1983), Plné dni (1988) a Pod jedovatým stromom (1995) rieši civilizačné problémy súčasníka, túži po harmónii a chce zachovať pozitívny obraz minulosti. Je plodným a erudovaným prekladateľom ruskej, ukrajinskej, českej a španielskej poézie (V. Briusov, V. Chlebnikov, M. J. Lermontov, M. Cvetajevová, I. Franko, A. Achmatovová, D. Pavlyčuk, J. Seifert, B. Pasternak, M. Hernández, V. Aleixandre a i.). Publikuje teoretické analytické state a štúdie ako kritik, teoretik poézie a súčasného básnického prekladu. Samostatne mu vyšli: porovnávacia poetologická štúdia Ivan Krasko a poézia českej moderny (1981), eseje Báseň a ticho: O poézii slovenských, ruských a španielskych básnikov (1997) a monografické práce Preklad a umenie (2000) a Voľný verš v slovenskej poézii (2000), ktoré obohatili literárnovedné poznanie.
Básnik, ktorého prvotiny publikovala literárna príloha Nového slova. Vo svojom debute sa predstavuje ako autor s perom presne vyváženým a pritom plný citu. Poéziu publikuje v tlači, rozhlase, televízii a zborníkoch ako Dychtivo spolu (Smena 1974), Právo na pieseň (Slov.spis. 1976), Doma (Smena), Sonety ročných období (Smena 1977) a Vyznanie (Východoslov.vyd.).
V tejto knihe boli publikované reportáže autora, pričom k niektorým veciam sa musel vrátiť, aby zistil viac podrobností. Tých 6-7 klepaných strán, ktoré uniesli noviny, nestačili do knihy. Okrem toho bolo potrebné text komponovať takmer ako prózu, čiže bolo potrebné bližšie poznať charakter ľudí, o ktorých sa písalo a ak sa dalo, aj osobne ich poznať. Nemohlo sa vychádzať len zo súdnych spisov. V novinách sa dalo aj zodrať, ale zarábalo sa málo. Vďaka tejto knihe si autor mohol kúpiť v Devíne dvadsaťárovú záhradu aj s domčekom. Kaliský nám, o pol generácie mladším novinárom ukázal, že sú témy, odjakživa pre noviny ako stvorené a treba sa im venovať. Súdničky písali prakticky všetci, pričom veľa tipov nosili aj čitatelia. Smena bola vtedy tak populárny denník, že ľudia chodili do redakcie a prinášali príbehy o hrôzostrašných krivdách, ktoré zažili ich príbuzní či rodičia v päťdesiatych rokoch. Autor často v mojich novinárskych rokoch vyrozprával ľudské osudy ústami ich nositeľov. V istých prípadoch je tento spôsob pôsobivejší ako klasická reportáž alebo autorské rozprávanie - vytvára ilúziu, že to nehovoríte vy, ale že sa s čitateľom rozpráva priamo nositeľ deja. Je však aj zložitejší. Človek musí zachovať nielen vernosť životného príbehu svojho hrdinu, ale mal by rešpektovať aj jeho nazeranie na vec, jeho zorné uhly a hádam aj jeho tóninu. A je jedno, či je to v reportáži alebo v literárne spracovaných a knižne vydaných spomienkach.
Ján Petrík, zakladajúci člen a vedúci literárneho klubu, žije v Spišskej Novej Vsi a venuje sa poézii, satirickej tvorbe a tvorbe pre rozhlas. Je viacnásobným laureátom Wolkrovej Polianky, Literárneho Zvolena a iných literárnych súťaží. Publikoval v Novom slove mladých, Literárnej prílohe Smeny, Literárnom Měsíčníku, Dotykoch, Literárnom týždenníku, Romboidoch, Slovenských pohľadoch, Knižnej revue, Literike, Psí víno, Roháči, Bumerangu, Zrkadlení-Zrcadlení, v rozhlase, na literárnom portáli Knihy na dosah a v rôznych zborníkoch. Medzi jeho diela patria Miestopis (s van Goghovým uchom), Modlitby za judáša a Pocestný a papagáj(a) pod spoločným názvom Tri knihy nepokoja.
Básnik sa vo svojom debute predstavuje ako autor s perom presne vyváženým a pritom plný citu. Poéziu publikuje v tlači, rozhlase, televízii a zborníkoch ako Dychtivo spolu (Smena 1974), Právo na pieseň (Slov.spis. 1976 ), Doma (Smena), Sonety ročných období (Smena 1977) a Vyznanie (Východoslov.vyd.).
Vtedajšia Literárna príloha Smeny bola významným priestorom, kde sa objavovali aj diela autorov ako Eduard Asadov so zbierkou Smutná si (Smena na nedeľu, r.11 (29) 1976, č.53) či Anna Ondrejková s básnickou zbierkou Kým trvá pieseň (Smena na nedeľu, r.12 (30) 1977, č.38).