Vianočné oblátky Martina Kukučína: Pohľad na tradície a ich vývoj

Vianoce patria k najvýznamnejším sviatkom v roku, s hlbokými koreňmi v histórii a kultúre. Každá doba prináša iný pohľad na ich slávenie, a preto sa vianočné zvyky a tradície neustále menia a vyvíjajú.

Tri poviedky - tri sfilmované príbehy, ktoré majú čo povedať aj súčasným čitateľom. Zachytávajú rôzne spoločenské vrstvy s problémami aktuálnymi aj dnes. Vo Vianočných oblátkach si pripomenieme vianočné zvyky a tradície očami učiteľa a žiakov.

História a pôvod Vianoc

História Vianoc siaha hlboko do minulosti, od pohanských sviatkov až po kresťanskú tradíciu. Treba však pripomenúť, že spočiatku, a pomerne dosť dlho, kresťania príchod Božieho syna neslávili. Od samého začiatku bola pre nich najväčším sviatkom v roku Veľká noc. Podľa dochovaných prameňov mesto Rím slávilo prvýkrát narodenie Ježiša Krista až 25. decembra 336. Na ten deň predsa pripadal pohanský sviatok Narodenia večného slnka, ktorý zaviedol cisár Aurelián v roku 274.

Otázka presného dátumu Ježišovho narodenia nie je jednoduchá a dodnes vyvoláva ostré spory. Súčasná historiografia už vylučuje rok 1 nového letopočtu, do úvahy prichádza obdobie medzi 2. až 7. rokom starého letopočtu. A spochybňuje sa aj 25. december.

Podľa biblickej verzie práve v ten deň sa naplnilo deväť mesiacov od slávnosti Zvestovania Pána, keď Pannu Máriu navštívil anjel, aby jej oznámil, že sa stane matkou dávno očakávaného Vykupiteľa. „Keďže Mária s Božím plánom súhlasila, zostúpil na ňu Duch Svätý a ona počala.“

Niekomu je asi bližšia verzia o starodávnom sviatku zimného slnovratu, ktorému kresťania dali novú náplň. Už to nebola len oslava príchodu nového svetla v prírode, ale „nového svetla, ktoré nikdy nezhasne“. Čiže svetla duchovného v osobe Ježiša Krista a jeho učenia.

Kritici katolíckej cirkvi dodnes tvrdia, že prvý kresťanský cisár Konštantín si vybral 25. december na slávenie Vianoc len preto, aby potlačil pohanské sviatky. Kresťania ukradli sviatok pohanom, pričom mu vtlačili celkom iný význam - to je názor radikálnych ateistov.

Už takmer osemnásť storočí (!) sa Vianoce slávia ako deň príchodu Ježiša Krista na svet. Už ani Vianoce nie sú to, čo bývalo za našej mladosti, vzdychajú starí ľudia. A myslia predovšetkým na vonkajšie znaky týchto sviatkov, ľudové zvyky a obyčaje, ktoré majú často nie kresťanský, ale naozaj pohanský pôvod.

Ľudové zvyky a ich postupné miznutie

Ľudovít Štúr už pred takmer 170 rokmi o mnohých z nich smutne konštatoval, že „pomaly sa tratia a hynú“. Mal na zreteli najmä neopakovateľné vianočné hry. S postupujúcou urbanizáciou a industrializáciou sa viaceré z týchto obyčajov a tradícií hodili ešte tak na dedinu, nie však do mesta.

Predstavme si večeru na Štedrý večer, kde celá rodina sedí za stolom, obopnutým reťazou, o ktorú sa každý opiera nohami. Do skončenia večere sa nikto nesmie pohnúť od stola, pobehuje iba gazdiná, ktorá ostatných obsluhuje. Jesť sa môže len pôstne jedlo, ešte ani opekance nesmú byť omastené. Je sa aj tuho uvarený hrach, stolovníci ho povinne hádžu do povaly, aby tam uvideli hviezdu alebo dokonca anjela. Po večeri, keď sa všetci znovu pomodlia, gazda donesie z pitvora viazanicu slamy, ktorú rozostelie po celej izbe. Aby Pán Boh po celý rok hojnú úrodu požehnal.

Už pred vyše sto rokmi písal etnograf a historik Karol Anton Medvecký: Ako dobre, že niektoré zo starých vianočných zvykov zanikli! Spomenul detviansku obyčaj bežať ozlomkrky z Polnočnej omše a z bohoslužieb na Nový rok, predbiehať sa, kto bude prvý doma. Potom vraj celý rok bude aj v práci vynikať.

Na Prvý sviatok vianočný bolo zakázané niečo robiť. „Ani nevaria, ani statok nečešú, z maštale nekydajú, iba čo ho nachovajú, ba dakde v ten deň ani ohňa nekladú,“ opisoval zvyky Detvancov etnograf.

Vianočný stromček a darčeky

Katolícka cirkev sa zdobeniu stromčekov na Vianoce dlho bránila ako pohanskému zvyku (v starom Ríme takto vítali Nový rok), koncom 16. storočia však povolila s tým, že vianočný stromček bude symbolizovať večný život prisľúbený Kristom a rajský strom Adama a Evy.

Už predtým sa zvyk zapaľovať sviečky na ihličnatom stromčeku rozšíril v niektorých protestantských rodinách v Litve a Nemecku. Vo Viedni sa prvý vianočný stromček objavil až v roku 1816 zásluhou princeznej von Nassau-Weilburg.

„Za môjho detstva po slovenských dedinách ešte nebolo vídať vianočné stromčeky so sviečkami a navešanými cukrovinami,“ spomínal jeden z najväčších slovenských národopiscov Jozef Ľudovít Holuby.

Pred sto rokmi neboli na Slovensku ani darčeky pod vianočným stromčekom masovým javom, výnimku predstavovali opäť vybrané meštianske rodiny. „Darčeky sa vymieňali už dávnejšie v stredoveku, ale nosil ich Mikuláš,“ upozorňuje súčasná významná etnologička Viera Feglová.

Kým však inde v Európe sa dary dávali 25. decembra „na pamiatku daru, ktorý ľudstvo dostalo od Boha v podobe jeho syna“, u nás sa táto tradícia vyvinula trocha ináč. Zaradili sme sa medzi najnetrpezlivejšie národy, lebo vianočné darčeky rozbaľujeme už na Štedrý večer.

V minulosti to však neboli nijaké drahé či honosné dary. Podľa spomienok Holubyho z prvej polovice 19. storočia deti na slovenskom vidieku obdarúvali „orechmi, lieskovcami, čerstvým a suchým ovocím“. Spisovateľ Jozef Gregor Tajovský sa narodil takmer o 40 rokov neskôr a v Tajove si už našiel na stromčeku (nie pod ním) aj „cukrové kúsky“, ktoré, ako zistil neskôr, kúpila stará mama za päť groší.

Aj zvyk darovať na Vianoce darčeky má základ v starorímskych pohanských sviatkoch.

Kresťanské a pohanské prvky vianočných obyčajov

Ktoré vianočné obyčaje možno teda považovať za „čisto“ kresťanské? Koledy? Podľa historikov sa vyskytovali už aj počas sviatkov zimného slnovratu, kresťanstvo im len dalo nový význam oslavou narodenia Krista. Výhradne kresťanský pôvod má napríklad stavanie betlehema - prvý s ním prišiel svätý František z Assisi ešte v 13. storočí.

Na území Slovenska sa jasličky zmenšených rozmerov začali objavovať od polovice 18. storočia, najprv v domácnostiach mešťanov.

Martin Kukučín a jeho pohľad na Vianoce

Sekularizovaná, zosvetštená podoba Vianoc sa vyvinula najprv vo veľkých mestách. Spisovateľ Martin Kukučín (vlastným menom Matej Bencúr), rodák z Jasenovej, po štúdiách v Revúcej, Martine, Kežmarku a Šoproni začal v roku 1885 študovať medicínu na Karlovej univerzite v Prahe.

Najbližší Štedrý večer strávil na pozvanie vydavateľa a českého slovakofila Rudolfa Pokorného v kruhu jeho pražskej rodiny. Svoje dojmy neskôr zaznamenal v črte Zo študentských časov: „Nebolo opekancov ani oblátok s medom, ani druhých vecí, čo na Slovensku dodávajú tej večeri zvláštneho starosvetského rázu a povedzme i toľkej poézie. U Pokorných neboli nielen opekance a oblátky, ale ani modlitby za stolom, ani čarovanie s hrachom, ani sa nešlo na polnočnú.“ Aspoň Kukučín sa o tom vo svojej črte nikde nezmieňuje.

Vianočné oblátky v televíznom spracovaní

Folklórny televízny film, adaptácia poviedky Martina Kukučína o starých zvykoch a obyčajoch našich predkov v období od Ondreja po Vianoce. Vianočné oblátky sú v televíznom spracovaní nielen žánrovým obrázkom oravského folklóru, ale aj hlboko ľudským príbehom učiteľa, ktorý sa zžíva s novým prostredím a cez lásku k deťom sa dostáva k dôvere ich rodičov.

Do zasneženej dedinky Konopäny na Hornej Orave prichádza mladý učiteľ Ondrej Pevný na svoje prvé pracovisko. Školu nájde zanedbanú a žiakov tam niet. Od jesene, kedy starého učiteľa Jonatána porazilo, nemal kto učiť. Mladý Ondrej sa rázne pustí robiť poriadky.

Komercionalizácia a súčasné výzvy

Revolúcie 20. storočia, počnúc boľševickou a končiac vedecko-technickou i sexuálnou, ešte viac obmedzili vplyv cirkvi, jej postavenie v spoločnosti. Pokračovalo aj zosvetšťovanie Vianoc, v jedných krajinách rýchlejšie, inde pomalšie - podľa toho, kedy do nich dorazili vlny civilizačných premien a ako sa prijímali.

Súčasný český teológ a cirkevný historik Tomáš Petráček dáva v tejto súvislosti do protikladu Česko a Slovensko. Česko dnes patrí medzi najateistickejšie krajiny vo svete, kým Slovensko (ale aj Poľsko či Írsko) zostáva prevažne kresťanské a katolícke.

Hneď po vzniku Československej republiky vyhlásil Tomáš G. Masaryk heslo „Preč od Ríma!“ Katolíckej cirkvi sa vyčítala jej spolupráca s Habsburgovcami. Úrady podporili vznik a budovanie novej Cirkvi československej, ktorá prvýkrát o sebe dala vedieť na Vianoce 1919, a krídla dostalo aj ateistické hnutie Voľná myšlienka. Predpokladá sa, že v Čechách preto opustilo rady katolíckej cirkvi okolo pol druha milióna ľudí. Na Slovensku mala nová cirkev i ateizmus podstatne menší ohlas, o čo sa postaral najmä Andrej Hlinka.

Podľa jedného zo scenárov, vypracovaných v ústredí KSČ, mali tradičné Vianoce najprv prísť o svoj kresťanský obsah a neskôr aj zaniknúť. Ľuďom malo stačiť slávenie Nového roku s niektorými prenesenými vianočnými zvykmi, ako v Sovietskom zväze. Malo ísť o postupný transformačný proces, rozvrhnutý na niekoľko rokov, možno aj desaťročí.

U nás sa to nestalo, od začiatku 50. rokov však aj tu štátostrana presadzovala koncepciu Vianoc ako rodinných sviatkov. Vtedajšie noviny písali: "Vianoce boli zbavené poverčivosti a stali sa sviatkom radosti, hojnosti, šťastia a pokoja.“ Rozhlas síce vysielal počas Vianoc aj koledy, ale iba takzvané ľudové, čiže zbavené náboženskej tematiky. Ježiško a svätý Mikuláš museli zmiznúť aj z učebných osnov.

Približne v tom istom čase, ako v ZSSR začal dedo Mráz roznášať vo veľkom darčeky tamojším deťom, v Spojených štátoch sa objavil Santa Claus - spoločný produkt firmy CocaCola a hollywoodskych filmových ateliérov. Kým Santa Claus odštartoval na Západe komercionalizáciu Vianoc, dedo Mráz mal na Východe priniesť ich totálne zosvetštenie.

„Tradícia deda Mráza oslabovala jednostranne náboženský charakter Vianoc,“ konštatovala Pedagogická encyklopédia, vydaná v roku 1984. Práveže oslabovala - nič menej, ale ani viac.

Režimu sa nepodarilo spojiť Vianoce s Novým rokom podľa vzoru ZSSR a najmä na slovenskom vidieku nedokázal zbaviť vianočné sviatky ich tradičného obsahu.

S odstupom času sa zdá, že to, čo nezmohla ateistická transformácia Vianoc, môže sa podariť novým a novým vlnám ich komercionalizácie po roku 1989. Už počas adventu v roku 2002 vyšiel v Katolíckych novinách článok z pera kňaza Mariána Gavendu pod názvom Nedovoľme vianočnému mužovi nahradiť po Mikulášovi aj Ježiša.

Na západ od nás, ale najmä za „veľkou mlákou“ sa veci medzitým dostali ešte ďalej, veď komercionalizácia najväčších kresťanských sviatkov tam trvala už takmer pol storočia. Angloamerický publicista Peter Brimelow nazval nový jav „vojnou proti Vianociam“. Išlo o pokusy spochybniť ich pôvod, potláčať slávenie Vianoc na verejnosti a premeniť ich jednoducho na „sviatky“.

Reťazec obchodných domov Macy's rozhodol medzi prvými odstrániť z výkladných skríň tradičný nápis „Veselé Vianoce“ a nahradiť ho politicky korektným „Veselé sviatky“. Dôvod? Nekresťanská časť americkej spoločnosti by sa vraj mohla cítiť nepríjemne. V médiách zároveň prepukla ostrá debata na tému, či by štátne úrady mali v predvianočnom období naďalej rozposielať novoročenky s pôvodným nápisom „Merry Christmas“.

Podľa slov Thomasa Piataka, prezidenta Rockfordovho inštitútu, teraz už nejde len o zachovanie „Ježiša vo Vianociach“, ale vôbec o zachovanie „Vianoc vo Vianociach“, ich kresťanskej podstaty.

Keď sme sa pred časom o tom rozprávali s kňazom Antonom Srholcom, ostával miernym optimistom. „Ak Vianoce strácajú niektoré vonkajšie znaky, to ešte nie je žiadna tragédia,“ hovoril. „Zmeny v spôsobe života si predsa žiadajú svoje. Hlavné je, aby sa zo vzťahov medzi ľuďmi nevytrácal Ježišov duch, aby ľudia boli spravodliví, pomáhali si navzájom.“

tags: #martin #kukucin #zimne #oblatky