Život divokej zveri v snehu: Ako ju pozorovať a fotiť

Zasnežená krajina ponúka jedinečné možnosti pre milovníkov prírody a fotografie. Sneh nie je len estetickým prvkom, ale aj cenným zdrojom informácií o živote zvierat. Poznávanie ich stôp, správania a adaptácií na zimné podmienky môže byť fascinujúcim dobrodružstvom.

Pohľad z okna na zasnežené lúky a lesy vyvoláva asi u každého fotografa túžbu zbaliť fotoaparát a vypadnúť vonku. Samozrejme, aj ja urobím pár fotiek svojich deti, ťahá ma to však ďalej do lesa. Nasledovať úzke chodníky vo vysokom snehu vydupkané obyvateľmi lesa.

Sneh ako kľúč k poznaniu zvierat

Sneh môže byť zime veľkým priateľom. Okrem toho, že prirodzene chráni zem a život v nej pred silnými mrazmi, poskytuje nám veľmi presné informácie o pohybe zvierat, o konkrétnych druhoch a aj o ich aktivite. Pre wildlife fotografa je poznanie stôp takou malou nutnosťou. Podľa stôp sa dajú rozoznávať druhy, typu pohybu, či zviera išlo samé, alebo bolo zoskupené v čriede, alebo dokonca, či bolo prenasledované, hnané predátorom. Na základe týchto vstupných informácii si vieme nájsť zvieracie tranzity, používané chodníky a naplánovať umiestnenie nášho statívu :-).

Adaptácie zvierat na zimu

Vysoký sneh je pre mnohé zvieratá výrazným priťažením. Ťažšie si vyhrabávajú potravu, majú oveľa vyšší výdaj energie pri pohybe a zároveň oveľa ťažšie sa im uniká v prípade nebezpečenstva. Hlad je veľmi silným faktorom, ktorý ovplyvňuje ich správanie. Dokonca do takej miery, že strácajú svoju plachosť. Menia hranicu únikovej vzdialenosti a veľakrát hľadajú aj útočisko v blízkosti ľudských obydlí alebo človeka samotného.

Na vlastnej koži som zažil, ako ku mne a manželke prišla jelenica poranená od vlkov. Prechádzali sme sa na konci jednej dediny v slovenských horách a ona zrejme prenasledovaná s potrhanými slabinami hľadala útočisko u človeka, pred ktorým inokedy uteká. Jej čas bol už zrátaný, ale to je normálny kolobeh života v prírode.

Fotografické tipy pre zimnú prírodu

Všetky tieto veci nám výrazne napomáhajú k nájdeniu vhodného miesta na čakanie, prípadne k nehlučnému a opatrnému sa približovaniu. Aj keď úprimne, pohyb v zamrznutom, vŕzgajúcom alebo mokrom snehu nepatrí medzi najtichšie. Ak sneh nie je vyslovene sypký a prašný, tak pohyb v ňom tichý nebude. Preto ja osobne radšej volím čakanie na nejakom vhodne zvolenom mieste.

Zvieratá sú v zime často dokrmované, chodia na miesto, kde im je vozene seno alebo sypaná nejaká potrava. Intenzívne vyšliapané chodníky k týmto miestam nám dávajú veľkú šancu na úspech. Ja k svojmu krytu nosievam v zime soľ, ktorú s radosťou oblizuje hlavne srnčia zver. Práve srnky sú v silnej zime asi najzraniteľnejšie a preto využívajú každú možnosť ľahšie získanej potravy. Stalo sa mi viackrát, že keď som išiel doplniť soľ a vyniesť nejaké jabĺčko alebo dať za hrsť kukurice, už ma netrpezlivo čakali na okraji lesa.

Srnky sú v zime takmer celý deň vonku z lesa, oddychujú v čriedach, alebo sa vyhrievajú v strede lúk či polí odkiaľ majú výborný rozhľad. Ak len predsa ich miesto oddychu nie je úplne dokonalé a dá sa k nim priblížiť poza nejaký horizont alebo súvislé kríky, treba skúsiť využiť aj túto možnosť. Srnky sú vtedy zvyčajne zaujaté vyhrabávaním potravy spod snehu, alebo driemkajú na slniečku. Samozrejme približovanie musí byť opatrné a nerušené s maximálnou snahou ich nevyplašiť. Každý únik pre nich znamená zvýšenú spotrebu energie vo veľmi ťažkom období.

Maskovanie v zime nie je veľmi zložité. Lacno sa dajú zohnať ľahké biele overaly a fotoaparát so statívom stačí prekryť hustejšou záclonou. Samozrejme, ak máte postavený kryt, alebo ste si umiestnili prenosný fotostan na vhodné miesto, tak vo vnútri je maskovanie zbytočné. Treba len, aby stan pekne zapadol do prostredia a nevzbudzoval podozrenie u „okoloidúcich„.

Rozmanitosť zimných fotografických objektov

V zime nemusíme samozrejme fotografovať len srnky. O fotení vtákov v zimnom období som písal už skôr. Môžeme sa venovať drobným spevavcom, alebo stráviť čas čakaním na majestátne dravce. Podobne je možné fotografovať jeleniu alebo danieliu zver. Jelene sú však oveľa opatrnejšie ako srnky. Majú výrazne lepší zrak a oveľa väčšiu únikovú vzdialenosť. Zvyknú sa však už za svetla zapásať na lúkach v okolí lesov. Hlavne jelenice vytvárajú veľké čriedy. Mladé jedince si v nich často dokazujú svoje postavenie. Môže sa nám podariť fotografia kopajúcich sa či hryzúcich jedincov. Niekedy uštedrí kopanec v rámci výchovy aj staršia jelenica mladšej. Práve takéto vzácne momenty z etológie zvierat stoja za zvečnenie na fotografiu. Ak sa nám to podarí sledovať a nafotiť, je to znak toho, že zvieratá o nás nevedia a naše správanie ich neruší a neplaší.

Pri troche šťastia natrafíme aj na diviaky. Samozrejme musíme poznať ich obľúbené lokality, kde zaľahnú, alebo oddychujú. Predchádzajúci rok bol u nás bohatý na úrodu bukvice a žaluďov. Takže ak má fotograf aspoň trocha otvorené oči a kúsok šťastia, dajú sa nafotiť aj diviaky.

Je však ešte jeden obyvateľ lesa, ktorý v zimnom období vyzerá zvlášť pekne. Líška má v zime krásny huňatý kožuch a so svojou hrdzavo - oranžovou farbou na bielom snehu vyzerá podľa mňa úžasne. Je však veľmi bystrá, pozorná a plachá. V zime sa tiež pohybuje po poliach kde loví myši typickým vyskakovaním. Je to naozaj zážitok ju pozorovať a ešte lepšie ju odfotiť. Priblížiť sa k nej nie je jednoduché aj keď nie nemožné. Za určitých okolností pri dobrom vetre a pri jej maximálnom sústredení sa na chytanie myši to možné je. Jednoduchšie však je, počkať si ju zamaskovaný v kryte, možno pri nejakom úhyne. Alternatívou je aj privábenie na pískanie myšky, alebo jednoduchým cmukaním.

Ak by nám šťastie veľmi, veľmi doprialo, tak na pískanie myšky alebo cmukanie, môže priskočiť aj divá mačka a rys. Fotenie našich šeliem vo voľnej prírode je vo všeobecnosti veľmi náročné. Len málokto sa vie pochváliť technicky dobrou a kvalitnou fotkou rysa, mačky alebo vlka. Práve zima je podľa môjho názoru najideálnejším obdobím na ich odfotenie. Opadnuté lístie odkrýva ich pohyb, stopy v snehu naznačujú ich smerovanie. Ja vo svojom archíve mám len dokumentačnú fotku vlka, divú mačku sa mi podarilo odfotiť už viackrát. Nie je to však v prostredí zasneženej krajiny, ale naopak v lete. Rys je ešte stále len na zozname veľkých prianí.

Využitie techniky a znalostí

Obrovskou pomocou mi pri potulkách lesom, alebo jeho okrajom je kvalitný ďalekohľad. To, čo na prvý „kuk“ nemusí naše oko postrehnúť, môžeme precíznym kopírovaním terénu ďalekohľadom a pravidelný sledovaním objaviť. Zaľahnuté, odpočívajúce zvieratá, dobre maskované na okraji lesa, alebo v kríkoch, či diviaka do dvoch tretín zasypaného snehom. Ten sa nenechá rušiť ani v prípade zistenia našej prítomnosti a pokiaľ dodržíme určitú vzdialenosť, môžeme ho dlhšie pozorovať, alebo odfotiť. Dôkladné sledovanie ďalekohľadom nám uľahčí nielen objavenie nášho objektu, ale aj ušetrí veľa sily pri prípadnej nepozornej pochôdzke. Ďalekohľadom ľahšie spozorujeme napríklad aj loviacu sovu na poli. Hlavne sovy dlhochvosté lovia na lúkach aj počas dňa. Koncom zimy, veľakrát ešte pri silných mrazoch, počujeme pískanie kuvička vrabčieho.

Pozývam vás preto do prostredia zasneženej prírody, po stopách zvierat a nimi vytvorených úzkych chodníčkoch, kde sa aj napriek zime, nízkemu komfortu fotenia a pohybu dajú získať krásne fotografie.

Diviak lesný v zime

Je jediným zástupcom neprežúvavej raticovej zveri. Hmotnosť sa pohybuje podľa pohlavia a veku, ročného obdobia aj cez 200 kg - u samcov, u samíc 80-150 kg. Párenie prebieha od novembra do februára, nazývame ho chrutie. Pohlavne diviačia zver dospieva do jedného roka života, samice už v 6 mesiaci. Gravidita trvá 120 dní, samica rodí 4-8 mláďat od februára do apríla, v hniezde, ktoré si pripraví na tichom mieste. Tu mláďatá odkladá, keď ide na pašu.

Mláďatá sa s matkou zdržiavajú pomerne dlho, niekedy aj v druhom roku života. Diviačia zver je zverou čriedovou. Žije na celom území štátu, prispôsobí sa najrozličnejším podmienkam. Otvorenú krajinu neobľubuje, navštevuje ju iba keď hľadá potravu v poľných kultúrach. Diviačia zver vyhľadáva potravu spoločne. Je všežravá, konzumuje všetko, časti rastlín, hmyz, myši, plieni hniezda, zbiera mláďatá zveri (srnčatá), s obľubou navštevuje lány kukurice, žerie však aj ďatelinu a lucerku. Potrebuje veľa vody, rada sa bahní.

Podľa veku rozoznávame diviačatá, do veku 1 roka, lanštiaky, do veku dvoch rokov a zver dospelú. V chrupe má 44 zubov. Poznať vývoj chrupu u diviaka je pre poľovníka veľmi dôležité, pretože podľa neho dokáže pomerne presne určiť vek diviaka. Diviačia zver, ako zver raticová neprežúvavá má v chrupe rezáky aj v hornej čeľusti a má 4 črenové stoličky. Diviaca má v chrupe na každej strane po tri rezáky, jeden očný zub a štyri črenové zuby. Výmena zubov u diviačaťa začína v 10-12 mesiaci života výmenou vonkajších rezákov. Pokračuje výmenou očniakov a vnútorných rezákov. Zároveň začína vymieňať črenové zuby a začínajú rásť zadné stoličky. Vo veku 22 mesiacov má diviak vymenené všetky rezáky. Zadné stoličky dorastajú a postupne sa vymieňajú črenové zuby za trvalé stoličky. Vývoj chrupu sa ukončuje približne vo veku 30 mesiacov dorastením poslednej siedmej stoličky a výmenou štvrtej črenovej stoličky.

Vplyv vlka na ekosystém

Vlk má významný vplyv na obnovu rovnováhy v rozvrátenom prostredí. Vlk dokáže dokonca zmeniť tok rieky, regulovať choroby. No zatiaľ čo okolité krajiny vlka chránia a zakazujú jeho odstrel, Slovensko si od Európskej komisie vydobylo výnimku, že vlka môže strieľať.

Podľa údajov Slovenskej poľovníckej komory narástol počet jeleňov na Slovensku v rokoch 1967 až 2014 o 268 percent (z 23 400 na 62 800), srncov o 174 percent (zo 61 900 na 107 400) a diviakov dokonca o 532 (!) percent (zo 7600 na 40 400).

Mierne zimy sú holým faktom. A to znamená pre dianie v lese veľa. Kopytníky majú v zime prístup k potrave. Nuž a ak sa v regióne niekoľko desaťročí neukázal žiaden vlk, lebo ho človek vyhubil, tak populačnú explóziu kopytníkov nemá už čo zastaviť.

Podľa Miroslava Kutala z českej organizácie Hnutí Duha Olomouc, ktorá podporuje návrat veľkých šeliem, si stačí urobiť prosté porovnanie Česka, kde vlk pred 100 rokmi vymizol, s lokalitami zo Slovenska, kde sa vlčia populácia udržala. Hoci počet srncov v Česku v rokoch 1966 až 2010 vzrástol podobne ako na Slovensku o 172 percent, jeleňov už o 265 percent a diviakov dokonca o 2910 percent, čo je päťnásobne vyššie tempo ako na Slovensku.

Aj napriek tomu, že slovenskí poľovníci lovili z roka na rok viac, a to bez výraznejšieho efektu na počty zveri, aj teraz budú robiť to isté. Loviť ešte viac. Ich plán je do roku 2025 znížiť stavy niektorých druhov lesnej zveri o tretinu až polovicu oproti súčasnosti. Budú ešte menej prikrmovať.

V územiach, kde vlk dlhodobo pôsobí, sa vytvorí stabilita. Až 50 rokov trval výskum na ostrove Isle Royale na hraniciach USA a Kanady. Vedci vlastne len počítali stavy vlka, losa amerického a analyzovali letokruhy jedle balzamovej (využíva sa na výrobu celulózy).

Poškodenie v rámci areálu výskytu vlka bolo výrazne menšie ako na západnom Slovensku, kde sa vlk nevyskytoval. To znamená, že aj u nás možno pozorovať náznak podobného efektu ako v Yellowstone.

Finďo ešte spomína geografickú analýzu, ktorú robili v 90. rokoch, keď slovenské diviaky ohrozovala rýchlo sa šíriaca nákaza - mor ošípaných. Tam, kde žil vlk, choroba nebola. Ak sa aj vyskytlo ohnisko nákazy, rýchlo zaniklo, pretože vlk prednostne lovil choré jedince. Naopak, na západnom Slovensku prebiehala epidémia dramaticky.

Vlk je na rozdiel od rysa či medveďa veľmi plastická šelma. Dokázal sa prispôsobiť kultúrnemu prostrediu, ktoré vytvoril človek. A dokáže prejsť obrovské vzdialenosti. Vlk je digitálne zviera, jeho predné končatiny končia piatimi prstami. Prvý prst je malý a rastie do výšky, preto odtlačok labky obsahuje stopy len po štyroch prstoch zakončených dobre vyznačenými, silnými pazúrmi. Vankúšiky vlka, rovnako ako všetky psovité šelmy, sú usporiadané symetricky. Odtlačok prednej labky je dlhý 8-11 cm a široký 6,5-10 cm. Vlčie stopy si možno pomýliť so stopami veľkého psa, no vankúšiky vlčích prstov sú oválnejšie. Rytmický klus je chôdza, ktorú vlk najčastejšie používa. Počas klusu zviera kladie labky jednu na druhú. Toto sa nazýva „šnurovanie“. Odtlačky zadných a predných končatín sú usporiadané v jednej línii. V zime sú vlci oveľa aktívnejší, pretože toto je ročné obdobie (december - február).

Slovensko vie, koľko vlkov zastrelilo. Ale nevie, koľko presne ich ešte zostalo. Neexistuje plošný monitoring. Sú len dohady. A tie sa veľmi líšia. V poľovnej sezóne 2014/2015 sa zastrelilo 56 vlkov (povolená kvóta bola 80). Rok predtým sa ulovilo 27 vlkov (kvóta bola rovnaká). No v sezóne 2012/2013 padlo až 150 vlkov (hoci kvóta bola 130). Až do roku 2007 toto číslo nebolo nižšie ako 120.

tags: #mlada #diviaka #v #snehu