Dielo Milana Lasicu "Na fašírky mi nesiahaj" predstavuje rozsiahly a mnohovrstevný pohľad na autorovu tvorbu, ktorý zahŕňa nielen divadelné hry, ale aj jeho známe Listy Emilovi. Táto kniha si získala popularitu vďaka svojmu svojskému humoru, trefnosti a schopnosti zachytiť polstoročie našich dejín s ľahkosťou a nadhľadom.
Dva roky sa čitatelia .týždeň mohli zabávať (a zamýšľať) nad listami dôchodcu Mira, ktoré písal zo starobinca, po novom hospica, svojmu spolužiakovi Emilovi. Herec, dramatik a textár Milan Lasica v nich cez postavu fiktívneho dôchodcu Mira zhrnul v skratke a s humorom jemu vlastným polstoročie našich dejín.
Obsah a kompozícia diela
Kniha "Na fašírky mi nesiahaj" je koncipovaná netradične, kombinuje divadelné hry a Listy Emilovi. Štyri rozhovory dvoch starnúcich priateľov v hrách nadväzujú na najlepšie tradície dialógov Lasicu a Satinského. Satinský je dokonca spoluautorom jednej zo štyroch častí textu hry ("Telefón z roku 1966").
Listy Emilovi, ktoré pôvodne vychádzali týždenne v časopise, predstavujú fiktívne listy dôchodcu Mira zo starobinca (hospica) svojmu priateľovi Emilovi. Milý Emil. Servus, Emil alebo iba Emil - oslovuje adresáta v úvode takmer stovky listov osemdesiatročný obyvateľ starobinca, ktorého nástup do hospicu svedčí o spoločenskej povahe: „Baby po mne stále idú. Musím unikať. Pripravujú na mňa nástrahy a pasce.“
Listy Emilovi ani zďaleka nie sú zatrpknuté spomienky dôchodcu, i keď kúsok trpkosti na jazyku ostáva. Spolu s úsmevnými príhodami spoza múrov starobinca a spomínajúc na časy, ktoré v porovnaní s dnešnými ponúkajú mnoho irónie, pričom dnešní technokrati zas bizarnosť, vzniká korešpondencia reflektujúca (nielen) Mirove spomienky presahujúce polstoročie.
Humor a štýl
Milan Lasica je známy svojim inteligentným a láskavým humorom. V Listoch Emilovi zhrnul polstoročie našich dejín v skratke a s humorom jemu vlastným. Hoci sa v niektorých momentoch objavuje nostalgia a zamyslenie nad minulým režimom, celkovo je kniha ľahkým čítaním, pri ktorej sa čitateľ často pousmeje. Používa svojský jazyk, ktorý je vtipný a výstižný.
Aktívne starnúci Miro, veď predčasne zostarnúť už i tak nemôže, s humorom, no stále vkusne, odhaľuje zákulisie staroby, je sympatickým pozorovateľom a komentátorom postojov spoluobyvateľov, ale ostrí i na súčasné dianie sprostredkované sociálnymi sieťami či televíziou. Koniec koncov v paradoxoch doby a režimov nachádza isté paralely: „(…) lenže neskoršie som zistil, na základe životných skúseností, že vždy ochotnejšie poslúchame debilov ako osobnosti, možno aj preto, že sa väčšinou nevieme dohodnúť, kto je tá osobnosť, a keď sa nejaká vynorí, tak si nakoniec všetci myslia, že je to debil, čo sa tvári, že je múdrejší ako ostatní.“
Korešpondencia sa končí úmrtím adresáta, posledný list je písaný po Emilovej smrti a štylizovaný, ako ináč, v duchu úsmevného porátania sa priateľov. V typickom lasicovskom humore môže čitateľ pokračovať obrátením knihy.
Čitatelia, ktorí si knihu prečítali v českom preklade, si ju následne zakúpili v slovenskom origináli, aby si plne vychutnali Lasicov humor a jazyk.
Ohlasy a recenzie
Kniha sa stretla s pozitívnymi ohlasmi u čitateľov aj kritikov. Mnohí oceňujú netradičnú kompozíciu, trefnosť, humor a láskavosť. Čitatelia ju opisujú ako mimoriadne osviežujúcu, vtipnú, pravdivú, výstižnú a pritom láskavú a vľúdnu. Niektorí ju dokonca odporúčajú čítať pred spaním, pretože im zlepšuje náladu. Viacerí čitatelia si knihu kúpili po tom, čo si ju prečítali v knižnici, pretože si myslia, že si ju zaslúži mať doma.
Druhú polovicu publikácie tvoria štyri rozhovory (opäť) starnúcich priateľov pod názvom Na fašírky mi nesiahaj. I keď nie každému vyhovuje prepis divadelnej hry, táto je dynamikou dialógov, obsahom, humorom a počtom postáv (dvaja) čitateľná a prináša nečakaný pôžitok.
Servírka si všimla toho, co lékařům uniklo: Za pár minut zachránila syna miliardáře!
Divadelné spracovanie
Niektoré z divadelných hier, ktoré sú súčasťou knihy, boli uvedené v Štúdiu L+S. Napríklad komédia "Skaza Titaniku", ktorú Milan Lasica upravil a rozvinul, sa stretla s veľkým úspechom.
Divadelná hru uvádzanú v štúdiu L+S autor venoval pamiatke Júliusa Satinského a Jaroslava Filipa, ktorí sú v textoch sprítomnení - záverečnú pieseň Godot nepríde zhudobnil J. Filip a Telefonický rozhovor je z knihy L+S Nečakanie na Godota.
