V týchto dňoch sa to na poliach na celom Slovensku doslova červenie. Kvitne totiž vlčí mak. Tento ohnivočervený kvietok má liečivé, ale aj jedovaté účinky a spájajú sa s ním rôzne povery a mýty. V ľudovom liečiteľstve má však divý mak ozaj široké využitie.
Vlčí mak zdomácnel takmer na celom svete ako kozmopolitný burinový druh. Na intenzívne obrábaných a chemicky postrekovaných poliach ho však nenájdeme. Rastie na násypoch, rumoviskách a ako burina na poliach a v záhradách.
„Táto jednoročná rastlina kvitne od mája do júla, no najmä v prvej polovici júna. Mak je liečivý, ale aj jedovatý, čiže môže byť aj nebezpečný,“ uviedla Ivana Sarvašová, vedúca fenofondu drevín z Arboréta Borová Hora vo Zvolene.
Kedysi sa šťava z maku primiešavala deťom do jedla, aby dobre spali. V ľudovom liečiteľstve sa zvyknú využívať korunné lupienky a zápar z nich pomáha na upokojenie a proti bolesti, alebo aj proti dráždivému kašľu. Nezrelé makovice obsahujú mlieko, ktoré sa využíva najmä vo farmaceutickom priemysle na výrobu liečiv.
Podľa Sarvašovej vlčí mak obsahuje hlavne ópiové alkaloidy. Tie síce mierne tíšia bolesť a spôsobujú upokojenie, no rhoeadin vyvoláva až kŕče.
Divý mak obsahuje vo svojich zelených častiach mliečnu tekutinu, ktorá je mierne jedovatá, a v hojnom požití môže spôsobiť nevoľnosť, vracanie alebo bezvedomie. Povrávky o fatálnom oslepnutí, zapríčinenom vlčím makom, sú považované za výmysly.
Niekdajšie bylinkárky zbierali okvetné lupienky, ktoré potom starostlivo sušili. Vývary z nich údajne bojovali proti kašľu. Červené kvety slúžili aj ako farbivo.
Ohnivé kvety však nie sú úplne bezcenné; práve naopak. Na energetickej báze pomáhajú pri harmonizovaní prvej, teda koreňovej čakry. Stačí na ne hľadieť, meditovať v ich blízkosti, prípadne sa ich jemne dotýkať a žiadať "duchov" rastlín o energiu.
Sila vlčích makov pomáha pri strachoch a obavách rôzneho druhu. Dodávajú životnú vitalitu a radosť z každodenného bytia. Na fyzickej úrovni odovzdávajú priaznivé vibrácie do pevných častí organizmu - chrbtice, rúk, nôh, kostí a kĺbov. Pomôcť môžu aj tým, ktorých sužujú starosti s hrubým črevom, hemoroidmi alebo nepravidelnou stolicou.
K červeným kvetom, ktoré neuniknú žiadnemu pohľadu, sa viaže aj nevšedná legenda. Žil raz jeden šťastný pár - muž so ženou. Jedného dňa do ich života vkĺzlo nešťastie - zlá a bezcitná bosorka premenila mladuchu na červený mak. Čary fungovali tak, že počas dňa bola kvetom, v noci sa menila opäť na človeka a mohla navštevovať svojho milovaného muža. Ten bol z celej situácie nešťastný, a tak vyhľadal krutú čarodejnicu, žiadajúc ju o to, aby mu vrátila jedinú manželku. Keďže sa v nej ozvala štipka svedomia, privolila. Mala však podmienku - viac-menej nesplniteľnú. Mužovi povedala, že ak na druhý deň nájde v mohutnom poli červený mak, v ktorom je začarovaná jeho žena, vyslobodí ju spod zlovestného kúzla. Nastalo ráno. Chlap sa vydal na pole. Pri pohľade naň sa ho však zmocnila beznádej. Zem bola posiata tisíckami červených kvetov. Vonkoncom netušil, v ktorom z nich sa skrýva milovaná polovička. Vtedy mu však čosi pošepkal anjel lásky. Vďaka vnuknutiu si uvedomil, že jeho manželka trávi noci doma a na kvet sa premieňa až ráno - po spadnutí prvej rosy. V mohutnom poli teda vyhľadal ten kvet, na ktorom sa neligotala rosa. Vzápätí sa rastlinka premenila na jeho manželku.
Iná, trochu strašidelnejšia povrávka hovorí, že vlčie maky vyrastú zo zeme všade tam, kde kedysi - hoci aj pred tisíckami rokov - vyhasol ľudský život. Sú vlastne akýmsi symbolom krvi rozliatej v zemi.
Vlčí mak sa spája aj s mágiou. Šamani ho údajne používajú na kúzla dlhovekosti, či dokonca nesmrteľnosti. Kvety údajne chránia pred zlovestnými energiami. Na hraniciach Nepálu a Indie sa aj dnes môžeme stretnúť s mystikmi, ktorí si pred meditáciou vytvoria okolo seba ochranný kruh z lupienkov vlčieho maku. Sypú ich na zem v smere hodinových ručičiek a jemne ich poprášia ružovou soľou.
Dňa 11. novembra si každoročne svet pripomína hneď dve, na seba nadväzujúce, výročia. Obe úzko súvisia s 1. svetovou vojnou, ktorej ukončenie pripadlo na 11. novembra 1918. Presne o 11:11 hod. mala zaznieť posledná salva pri podpise nemeckej kapitulácie vo vozni pristavenom v lesoch francúzskeho Compiègne. Prežité vojnové traumy a desivé zážitky zostali tak hlboko zapísané v srdciach i mysliach jej účastníkov, že krátko po skončení Veľkej vojny (1914 - 1918) sa tento deň zapísal do kalendára ako Svetový deň vojnových veteránov, ktorý poznáme aj pod názvom Deň červených makov.
Počas novembra si aj my môžeme uctiť vojnových veteránov nosením symbolu vlčieho maku na svojom odeve. Prečo práve vlčí mak? Počiatok tohto symbolu pramení vo veľmi smutnej básni, ktorá v sebe nesie nadčasové posolstvo. Jej autorom je vojenský chirurg podplukovník John McCrae (1872 - 1918), ktorý pochádzal z mesta Guelph v provincii Ontario v Kanade.
Udalosti, ktorých bol svedkom na flámskych poliach, kde sa odohrávala druhá veľká bitka o belgické mesto Ypres, nenechali jeho básnického ducha na pokoji. Napriek tomu, že bol lekárom, na utrpenie, ohavné zranenia a skľučujúcu tieseň vo vojenských poľných lazaretoch si nevedel navyknúť. Poézia a jej tvorba bola jedným zo spôsobov, akými sa snažil McCrae vnútorne vysporiadať s hroznými zážitkami. Útočisko našiel v básňach, z ktorých sa do dejín ľudstva zapísala tá s názvom In the Flanders fields (Na flámskych poliach).
Kanadský dôstojník a lekár John McCrae, autor básne Na flámskych poliach.
McCrae napísal báseň niekedy v období medzi 24. aprílom a 25. májom 1915, kedy prebiehala druhá veľká bitka o mesto Ypres. Osobitne ho zasiahla smrť priateľa, poručíka Alexisa Helmera (1892 - 1915), rodáka z Quebecu. Dňa 2. mája 1915 ho zabil výbuch granátu. Mal len 22 rokov. Očitý svedok Helmerovej smrti Johnovi opísal, že v to osudné ráno, vial jemný východný vietor a divé maky sa zľahka vlnili medzi čerstvo navŕšenými hrobmi padlých vojakov.
McCrae svoju bolesť zo straty vypísal v básni, no nevedno prečo, ju zahodil. Okoloidúci dôstojník ju zodvihol zo zeme a po prečítaní v ňom evidentne zarezonovala. Bez Johnovho vedomia báseň zaslal do Anglicka, kde vyšla v časopise Punch dňa 8. decembra 1915. Zaujímavé je, že najskôr vyšla anonymne a McCraeovo meno bolo do indexu doplnené neskôr.
Tradície nosenia vlčích makov na odevoch sa Jonh McCrae, žiaľ, nedožil. Skonal ako štyridsaťpäťročný 28. januára 1918 na zápal pľúc v Britskej vojenskej nemocnici pre dôstojníkov vo Wimereux, neďaleko Boulogne, vo Francúzsku.
S myšlienkou ustanovenia divých (vlčích) makov ako poetického symbolu vojnových veteránov a obetí Veľkej vojny (1914 - 1918) prišla americká členka asociácie Mladí kresťania, profesorka a vojnová humanitárna dobrovoľníčka Moina Belle Michaelová (1869 - 1944). Prvýkrát svoju ideu realizovala v USA v roku 1920, keď červené maky prijali americkí vojnoví veteráni ako pripomienku na vojnové hrôzy, ktoré prežili.
O rok na to sa záplava vlčích makov začala rozširovať aj medzi britskými a kanadskými veteránmi, a to vďaka francúzskej učiteľke, lektorke a vojnovej humanitárnej dobrovoľníčke Anne E. Guérin (1878 - 1961). V rovnakom roku si osvojila túto symboliku aj Austrália. Postupne vlčie maky zaplavili takmer celý svet.
V krajinách Commonwealthu si v súčasnosti 11. november pripomínajú pod oficiálnym názvom Remembrance Day (Deň pamäti) alebo aj ako Poppy Day (Deň červených makov), v Spojených štátoch ako Veterans Day (Deň veteránov), vo Francúzsku, či Belgicku ako Jour de l’Armistice (Deň prímeria) alebo pod názvom Jour du Souvenir (Deň pamäti), v Holandsku ako Wapenstilstandsdag (Deň prímeria).
Báseň Na flámskych poliach sa stala neodškriepiteľným symbolom prvej svetovej vojny. Inšpiráciu z nej čerpajú mnohí hudobníci, či umelci. Je často zhudobňovaná a počuť ju dodnes na mnohých recitáloch. Je žalospevom nielen nad stratou priateľa, ale aj nad všetkým tým zbytočným utrpením, ktorého bol McCrae v poľnej nemocnici svedkom.
Nasledujúce riadky, ktorými kanadský vojenský chirurg vystihol atmosféru prvej svetovej vojny, nepotrebujú komentár. Jeho slová hovoria za všetko. Dostanú sa Vám pod kožu a nejde ich dostať von.
Na flámskych poliach kvitnú maky divé,
rad za radom lemujú biele kríže clivé
Tu ležíme. Sme mŕtvi.
Vlčí mak červený, divý kvet, ktorého sýta červená farba a krehkosť symbolizuje krvou premáčané polia a ranené telá na vojnových bojiskách. Žiaľ aj na takéto udalosti musí ľudstvo spomínať a preto bol 11. november ustanovený ako Deň červených makov, alebo aj Deň vojnových veteránov.
Z básne kanadského vojenského chirurga Johna McCrea, Na flámskych poliach citujem „…že na poliach flámska kvitnú vlčie maky, tam medzi krížmi, rad za ďalším radom…“. Ale rovnaké kríže nájdeme aj na našich cintorínoch, kde ležia obete prvej svetovej vojny. Sú nielen súčasťou našej histórie, ale sú najmä výkričníkmi, ktoré nás upozorňujú na hrôzy vojny a vystríhajú nás pred tými, ktorí vojnu vyvolávajú a tešia sa na ňu.
Dnes sú opäť vo svete sily, ktoré si myslia, že vojna môže riešiť mocenské či ekonomické problémy medzi národmi. Spomienkou na 105. výročie ukončenia prvej svetovej vojny bol aj 5. ROČNÍK VOJENSKÝCH MELÓDIÍ, ktorý sa konal v Robotníckom kultúrnom dome v Sučanoch. Zúčastnili sa spevácke súbory - Ďatelinka, Sučianka, Valčan, Hradečnica, Trio Cantare a Seniori z Belianskeho chotára, aby si krásnymi vojenskými piesňami pripomenuli hrôzy vojny a aby sme spoločne vzdali hold tým, ktorí položili životy v boji za mier a slobodu.
Vojenské pocty pri pohrebe: skladanie slovenskej zástavy, hymna, salvy, večierka * +Peter Andel
Mak vlčí alebo zriedkavo mak divý (iné názvy pozri nižšie; lat. *Papaver rhoeas*). Je to kozmopolitný druh, ktorý sa vyskytuje takmer na celom svete. Pochádza pravdepodobne z Ázijského východného Stredomoria a z priľahlej časti Blízkeho východu. V strednej Európe je archeofyt, ktorý bol zavlečený s obilným osivom už v priebehu neolitu.
Mak vlčí je jednoročná, 20 až 80 cm vysoká rastlina, s priamou, málo rozkonárenou stonkou, so striedavými, perovite dielnymi listami. Z pazúch listov vyrastajú dlhé kvetné stopky. Kvetné puky sú previsnuté, kryté dvoma štetinatými kališnými lístkami. Rozkvitnutý, sýtočervený kvet má štyri široké, prekrývajúce sa korunné lupienky s čiernou škvrnou na báze. Plod je tobolka (makovica).
Pestovanie a odrody maku
Keď sa povie mak, mnohí si okrem skvelej pochúťky predstavia i omamné látky. Pritom v samotných zrniečkach maku sa takmer vôbec nevyskytujú. Kráľovná maku Gabriela Čechovičová (64) z Cífera-Jarnej sa s nami podelila o taje jeho pestovania, spracovania i o jeho mýtické účinky.
Obyvatelia dedinky neďaleko Trnavy dobre poznajú májové a júnové krásne rozkvitnuté makové polia. Hmýria sa pestrými farbami a netešia len oko pestovateľky, ktorú živia, ale i ľudí z okolia.
„Mám mak štyroch farieb - modrý, hnedý, biely, sivý. Líšia sa chuťou i farbou kvetov.“
„Každá farba má svoju špecifickú chuť, modrý je klasický, ten poznáme všetci, hnedý má chuť za slnečnicovými semienkami, biely je do orieškova a sivý je podobný modrému, ale má výraznejšiu makovú chuť. Zaujme i na poli, keď kvitne: „Sivý mak má cyklámenové kvety, biely mak kvitne na ružovo, hnedý mak na bielo a modrý na tmavofialovo alebo na bielo.“ Nevýhodou je, že každá rastlina kvitne iba jeden deň - ráno zakvitne a večer je už po nej, preto radosť z parády netrvá dlho.
Nedajte sa však pomýliť - krásne zafarbený červený divý mak je iba na ozdobu a pestovateľa veľmi neteší: „Je to mak v maku. Kým farebné odrody sú jarné, pri modrom maku rozlišujeme medzi jarnou a jesennou odrodou. „Medzi nimi je rozdiel asi mesiac dozretia a odporúčam jesennú odrodú, lebo tá má lepšie podmienky na to, aby mak dobre vyrástol. Má viac zimnej vlahy.
Jej najobľúbenejší je modrý a biely mak, samozrejme, v pomletej forme. Dá sa však využiť aj inak. Z modrého a bieleho maku totiž robí aj olej. „Jedna čajová lyžička ráno nalačno a večer pred spaním je ľahko stráviteľná a perfektná pre celý organizmus. Olej zásobuje vápnikom celé telo, preto je dobrý proti osteoporóze, priaznivo pôsobí na pleť, nechty, vlasy, kĺby i pri boji s vysokým krvným tlakom.
Lisuje ho za studena, nepomleté makové zrniečka dá do lisu, ten ho stlačí tak, že olej vytečie a zvyšok - tvrdé, vylisované zvyšky zrniečok - peletky zostanú. Tie znova rozdrví a pomelie na múku. „Maková múka je bezlepková, vhodná pre celiatikov a obsahuje minimum tuku. V budúcnosti by rada svojich zákazníkov potešila i makovou plnkou bez umelých konzervantov.
Mak a jeho účinky
V niektorých krajinách sa mak pre obavy z omamných látok nekonzumuje. Gabriela Čechovičová hovorí, že je to viac fáma ako fakt. „Ópium je látka, ktorá sa v samotnom maku - semienku nenachádza. Je iba v makoviciach, ale iba keď je makovica v mliečnej zrelosti, čiže zelená, nedozretá.
Je však rozdiel, či je mak potravinársky alebo farmaceutický, teda vysokomorfínový. „V bežnom potravinárskom maku, ktorý aj ja pestujem, respektíve v makoviciach toho morfínu až tak veľa nie je a v maku už vôbec nie. Suché makovice by sa však mohli používať na bioenergetické účely - peletky či brikety. Navyše pestovatelia maku musia chodiť každé dva roky na školenie o omamných a psychotropných látkach.
Ako to teda s konzumáciou maku je - má nejaké omamné účinky? „Je to individuálne, na niektorých mak účinkuje - sú ospanlivejší, ale to sú skôr výnimky. Hoci mak má upokojujúce účinky, nie je to tak, že zjem mak a budem spať.“
Vysvetľuje, že semienko maku je ľadvinového tvaru a je veľmi zvrásnené, aj keď sa zdá, že je guľaté a má hladký povrch.
Tradičné spracovanie maku
Tajomstvo maku z Jarnej tkvie v jeho ručnom zbere a spracovaní. Zber trvá asi mesiac a Gabriele Čechovičovej pri tom pomáha približne 50 - 70 ľudí. Najviac je modrého, z pätnástich hektárov asi trinásť. Ten ide do mláťačky, farebné maky sa vyrezávajú ručne. Potom sa čistia vzduchom, aby sa drobné nedostatky vyfúkli preč.
Medzi mechanickým a ručným zberom je podľa nej veľký rozdiel: „Pozbierame makovice, nožíkom odrežeme vrch makovičky - korunku a zrniečka maku vysypeme. Alebo máme starú mláťačku, akú používali ešte moji rodičia, tá odreže hlavičky na sito a tam sa mak oddelí od makoviny. Mláťačka je šetrná k semienkam a nerozmliaždi ich.
A to spôsobuje jeho horkosť. „Keďže je mak olejnina, vyleje sa z rozmliaždených semienok a obaľuje aj ostatné, neporušené semienka. Keď sa dostane do zvrásneného povrchu zrniečok maku, už sa odtiaľ nedá odstrániť. Nalepí sa naň aj prach, nečistoty. Najhoršie je, keď sa ešte zabalí do igelitových vreciek, ktoré tuchnutie oleja znásobia. Preto ho balí do celofánu, ktorý je šetrnejší.
Veľkopestovateľov však obraňuje: „Oni veľmi inú možnosť nemajú, lebo napríklad 500 hektárov sa ručne pozbierať nedá, ja pestujem okolo 15 - 20 hektárov. Minulý rok som pozbierala 50 hektárov, ale bol to priam až otrocký výkon. Radšej pestujem menšie množstvo, ale zachovám tú kvalitu a spôsob, akým to robievali aj moji rodičia a starí rodičia.
Na rodinnom kúsku zeme pracovala odmalička. Poľnohospodárstvu sa obrazne venuje už od svojich piatich rokov, živiť sa ním začala v roku 1992. Po vojne v roku 1948 prišiel režim, ktorý roľníkom všetko zobral a znárodnil. Aj jemu.“ Ako hovorí, role dostali naspäť náhodou „dobre riadenou zhora“: „V roku 1991 som stretla jednu priateľku, ktorá sa ponáhľala na kataster po listy vlastníctva, pretože podľa reštitučného zákona vracali pôvodným majiteľom pozemky. Bol vtedy posledný deň na podanie žiadosti o vrátenie. Ak by sme ten deň nepodali túto žiadosť na družstvo, ktoré pozemky spravovalo, nemuseli by nám ich vrátiť.
„Keď mama videla, že to s pestovaním myslím vážne, kúpila mi v roku 1996 traktor. Už som si nemusela nič požičiavať, bola som vo všetkom samostatná. Neskôr sa mi podarilo zohnať aj mláťačku, akou sa kedysi pracovalo.“
Mak Gabrielu Čechovičovú uchvátil. Od mamy, ktorá robila a predávala výšivky, podedila vzťah k ručným prácam a doteraz rada vyšíva. Ozdobné látkové vrecká s výšivkou, v ktorých predáva mak, si tiež vyrába sama. Teraz má na to pomôcku - vyšívací počítač, v ktorom si výšivku navrhne, naprogramuje a ten už samotnú výšivku realizuje miesto nej.
„Poľnohospodárstvo aj výšivky sa mi spájajú s vidiekom, folklórom, tradíciami, takže to ide spolu ruka v ruke. Rodičia už v začiatkoch môjho pestovania boli síce starí, veľa mi ešte pomohli - radami, ale i samotnou prácou. Nemali problém zobrať motyku a ísť so mnou na pole. Od začiatku pestovala mak, najprv len necelý hektár.
Najprv predávala mak len známym, chýr o kvalitnom, ručne spracovanom maku sa šíril iba ústne, o záujemcov však núdzu nemala a mak sa rýchlo míňal. Začala chodiť po trhoch, jarmokoch a mak sa dostal nielen za hranice obce, ale i Slovenska. Najviac si ho kupujú bežní ľudia, ktorí chcú piecť svojim blízkym makový koláč z dobrého maku.
Dnes má v okolí Jarnej 45 hektárov pôdy. Mak pestuje na 15 hektároch, zvyšok je obilie, jačmeň, pšenica či ovos. Okrem pestovania musí zvládnuť aj administratívu, postarať sa o internetový obchod, faktúry i zásielky. „Zatiaľ to všetko koordinujem ja, ale už dosť veľa práce a zodpovednosti prenášam od minulého roka na syna. Zo začiatku sa okrem pestovania venovala aj chovu úžitkových zvierat, napokon dala prednosť plodinám a začala robiť maku osvetu.
Kedysi sa na Slovensku pestoval mak vo veľkom, v Česku je to tak doteraz. Najprv ho vyrezávali iba ručne, bolo z neho asi 500 vriec. „Po vyrezaní sa musí očistiť, zvyknem ho aj vyfúkavať. Pri tom sa dozreté semienka oddelia od nedozretých, ktoré sú v makovici v podobe červeného prášku.
Najkvalitnejší mak sa získa praním, samozrejme, tým tradičným: „Namočím naraz asi 5 - 6 kilogramov do vody, zamiešam, ťažší mak sadne na spodok, nečistoty zostanú na povrchu, ktoré potom len zlejem. Takto to zopakujem asi osemkrát, až nakoniec vodu vylejem všetku a mak vysuším na slnku. Do maku sa voda nedostane, ak by však bol dlho namočený, nasal by vodu a začalo by to semienko klíčiť. Po zliatí vody ho dám v tenučkej vrstve na bielu plachtu a slnko ho do večera krásne vysuší. Vtedy je najlepší. Musí sa to robiť iba pri slnečných dňoch - koľko maku operiem, toľko musím do večera vysušiť.
Pre zdravie pestovateľka Gabriela Čechovičová odporúča vypiť namiesto kávy makové mlieko. Stačí večer namočiť celý nepomletý mak do vody, ten do rána napučí a zmäkne, vodu zlejeme, mak rozmixujeme, dolejeme trochu vody a máme makové mlieko. Rozdrvený mak totiž farbu vody zmení na mliečnu, preto sa hovorí o makovom mlieku, hoci žiadne mlieko neobsahuje.
