Ústavný súd Slovenskej republiky je podľa článku 127 Ústavy SR oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ktoré tvrdia, že boli porušené ich základné práva a slobody. Tento článok sa zameriava na podanie ústavnej sťažnosti a na inštitút splnomocnenia advokáta v tomto kontexte.
Ústavná sťažnosť podľa Článku 127 Ústavy SR
Ústavný súd SR rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Subsidiarita ústavnej sťažnosti znamená, že sťažovateľ nemôže požiadať o ochranu základného práva alebo slobody Ústavný súd Slovenskej republiky, ak je daná právomoc všeobecného súdu vrátane súdu konajúceho v správnom súdnictve alebo právomoc iného orgánu verejnej moci, na ktorý sa sťažovateľ môže obrátiť so žiadosťou o ochranu základného práva alebo slobody.
V prípade prieťahov v súdnom konaní je možné podať sťažnosť na nečinnosť súdu alebo ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní. Ústavná sťažnosť na prieťahy v konaní je prípustná len za predpokladu, že sťažovateľ vyčerpal všetky právne prostriedky. To znamená, že predtým ako sa sťažovateľ obráti so svojou sťažnosťou na Ústavný súd SR, musí podať najprv sťažnosť na nečinnosť súdu/prieťahy v súdnom konaní predsedovi súdu podľa zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov.
Povinné zastúpenie advokátom
Zákon č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky vyžaduje, aby bol navrhovateľ v celom konaní pred Ústavným súdom zastúpený advokátom. Existujú však výnimky, ako napríklad, ak je sám sťažovateľ advokát alebo ak je účastníkom konania orgán verejnej moci. K ústavnej sťažnosti je potrebné priložiť plnomocenstvo udelené advokátovi.
K návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom. Citované ustanovenie treba vykladať v kontexte § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde tak, že splnomocnenie musí byť udelené navrhovateľom (sťažovateľom).
V zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov musí byť sťažovateľ v konaní pred Ústavným súdom SR zastúpený advokátom alebo komerčným právnikom. Vzhľadom na to, že vo vyššie uvedených konaniach je potrebné, aby sťažovateľ alebo dovolateľ boli zastúpení advokátom, nie sú k dispozícií žiadne osobitné (univerzálne) tlačivá pre podanie ústavnej sťažnosti alebo dovolania.
V prípade, ak sudcovi ústavného súdu zanikne jeho funkcia pred uplynutím funkčného obdobia, prezident vymenuje iného sudcu ústavného súdu na nové funkčné obdobie podľa čl. 134 ods. Sudca ústavného súdu sa môže svojej funkcie vzdať písomným oznámením predsedovi ústavného súdu.
Orgán verejnej moci ako účastníka konania zastupuje osoba oprávnená konať v jeho mene alebo ňou poverený zástupca, ktorý musí mať vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
V konaní o určenie právneho dôvodu, výšky a poradia pohľadávky, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Prešov (Okresný súd), bol sťažovateľ jedným zo žalovaných. S rozhodnutím Okresného súdu sa však sťažovateľ nestotožnil a podal voči nemu odvolanie. O odvolaní sťažovateľa rozhodoval Krajský súd v Prešove (Krajský súd), pričom potvrdil rozhodnutie Okresného súdu. Sťažovateľ preto prostredníctvom svojho právneho zástupcu voči rozhodnutiu Krajského súdu podal dovolanie.
Formy podania ústavnej sťažnosti
Ústavnú sťažnosť možno podať poštou v listinnej podobe v potrebnom počte vyhotovení alebo elektronicky v elektronickej podobe. Ak je podanie doručené elektronicky bez autorizácie podľa zákona o e-Governmente, je potrebné ho dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa zákona o e-Governmente.
Podanie podané v listinnej podobe je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu ústavného súdu a aby každému ďalšiemu účastníkovi a zúčastnenej osobe mohol byť ústavným súdom doručený jeden rovnopis s prílohami.
Podľa § 43 ods. 3 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) k návrhu na začatie konania podanému navrhovateľom musí byť pripojené plnomocenstvo na zastupovanie navrhovateľa advokátom. V plnomocenstve sa musí výslovne uviesť, že navrhovateľ udeľuje zvolenému advokátovi splnomocnenie na zastupovanie pred ústavným súdom.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľ k ústavnej sťažnosti nepripojil plnomocenstvo na svoje zastupovanie právnym zástupcom v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd písomne vyzval právneho zástupcu sťažovateľa na odstránenie obsahového nedostatku ústavnej sťažnosti.
Zaručená konverzia splnomocnenia: Aktuálna problematika
Otázka zaručenej konverzie splnomocnenia na zastupovanie v súdnom konaní sa stáva čoraz aktuálnejšou v kontexte povinného elektronického doručovania do schránok súdov.
Splnomocnenie na zastupovanie každého sťažovateľa pred ústavným súdom musí byť totiž udelené a podpísané osobne sťažovateľom (m. m. IV. ÚS 139/05), v opačnom prípade nie je preukázaná vôľa sťažovateľa podať sťažnosť na ústavnom súde a uchádzať sa tým o ochranu, ktorú poskytuje ústavný súd v prípade namietaného porušenia základných práv a slobôd.
Z Uznesenia a naň nadväzujúcich rozhodnutí je pritom zrejmé, že Ústavný súd svoj záver o neprípustnosti substitučného splnomocnenia historicky odvodzuje v nadväznosti na svoje skoršie rozhodnutie sp. zn. Rvp 1996/09, v ktorom odmietol návrh, ktorý namiesto splnomocneného advokáta podpísala jeho koncipientka.
V zmysle vyššie citovanej rozhodovacej praxe Ústavného súdu je neprípustné substitučné zastúpenie advokáta iným advokátom, a to napriek skutočnosti, že klient s týmto substitučným zastúpením pri popise splnomocnenia vyslovil súhlas.
Elektronická podoba splnomocnenia a zákon o e-Governmente
Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. III. ÚS 422/2018 konštatoval, že na elektronickú podobu splnomocnenia treba aplikovať ustanovenia zákona o e-Governmente. Oprávnenie konať v mene účastníka konania sa preukazuje buď splnomocnením ako elektronickým dokumentom autorizovaným splnomocniteľom v zmysle § 23 zákona o e-Governmente, alebo vykonaním zaručenej konverzie pôvodného listinného splnomocnenia v zmysle § 35 ods. 2 zákona o e-Governmente, ak splnomocniteľ nemôže tento dokument autorizovať.
Autorizácia splnomocniteľom preukazuje autenticitu splnomocniteľa ako osoby, ktorá splnomocnenie udelila. Podľa konštantného názoru Ústavného súdu SR transformácia listinného dokumentu do elektronickej podoby bez podpisu zaručeným elektronickým podpisom a vykonania zaručenej konverzie vedie k strate účinkov pôvodného listinného dokumentu.
Aj Najvyšší súd SR uviedol, že pre účely dovolacieho konania bude potrebné predložiť dovolaciemu súdu udelené splnomocnenie buď v listinnej podobe (originál) alebo v elektronickej podobe autorizované splnomocniteľkou podľa § 23 zákona o e-Governmente.
Praktické dôsledky
Z uvedeného vyplýva, že splnomocnenie v elektronickej podobe musí byť buď autorizované splnomocniteľom podľa § 23 zákona o e-Governmente, alebo musí byť vykonaná zaručená konverzia podľa § 35 ods. 2 v spojení s § 36 ods. 3 zákona o e-Governmente.
V prípade, ak obsah splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľa advokátom, doručený ústavnému súdu spolu so sťažnosťou, trpí takým nedostatkom (nebol predložený originál, ale kópia), ktorý má za následok jeho neakceptovanie v konaní pred ústavným súdom.
Sťažovateľ, ktorý nepredložil ústavnému súdu originál splnomocnenia, ale len jeho kópiu, musí počítať s tým, že ústavný súd poukazuje na ustálenú súdnu prax podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej je zastúpený povinný predložiť splnomocnenie v jeho originálnej verzii, a nie fotokópiu, pretože iba originál splnomocnenia disponuje právnou silou, ktorá spočíva v tom, že jednoznačne preukazuje prejavenú vôľu zastúpeného.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.
Na druhej strane, odborná literatúra v tomto smere zastáva opačný názor: „Ak advokátovi vzniknú objektívne prekážky na priame zastúpenie klienta, bolo by často na ujmu klienta, aby tieto úkony odkladal. Prvoradým záujmom advokáta je, aby klientovi zabezpečil riadne zastúpenie s efektívnym a hospodárnym priebehom, a aby sa nepodieľal na spôsobovaní prieťahov v konaní.“
Zákon o advokácii ani iný právny predpis nepozná osobitné kategórie advokátov s ohľadom na predmet konania a ich špecializáciu. Z pohľadu právnej úpravy môže klienta zastúpiť pred Ústavným súdom ktorýkoľvek advokát, ktorý spĺňa podmienky zápisu a výkonu advokácie podľa Zákona o advokácii.
Z logiky veci je nepopierateľné, že takýmto konaním je aj konanie pred Ústavným súdom. Otáznym však ostáva, prečo je tento inštitút prípustný vo vyššie uvedených konaniach s výnimkou konania pred Ústavným súdom, resp. v čom je substitučné splnomocnenie v rozpore s účelom povinného zastúpenia účastníka v konaní pred Ústavným súdom.
V zmysle vyššie citovanej rozhodovacej praxe Ústavného súdu je neprípustné substitučné zastúpenie advokáta iným advokátom, a to napriek skutočnosti, že klient s týmto substitučným zastúpením pri popise splnomocnenia vyslovil súhlas.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ obsahový nedostatok svojej ústavnej sťažnosti neodstránil, ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených náležitostí.
Požiadavka profesionálneho zastúpenia účastníka konania vyplýva z procesnej a hmotnoprávnej náročnosti príslušného typu konania, ktoré vyžaduje kvalifikované právne zastúpenie.
Ústavný súd SR je podľa článku 127 Ústavy SR oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb v prípadoch, ak tvrdia, že boli porušené ich základné práva a slobody, tzn. „namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“
Povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť
Advokáti majú povinnosť zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, ktoré sa dozvedeli v súvislosti s výkonom svojho zamestnania alebo povolania. Táto povinnosť je vymedzená najextenzívnejšie a najrigoróznejšie.
Právny základ povinnosti advokáta zachovávať mlčanlivosť predstavuje ustanovenie § 23 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii. Povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť sa nekonštituuje na základe právneho úkonu osobitne vo vzťahu ku každému jednému klientovi, ale táto povinnosť vzniká priamo ex lege z podstaty posudzovaného právneho vzťahu.
Povinnosť advokáta zachovávať mlčanlivosť pritom vzniká bez ohľadu na (ne)existenciu právnej skutočnosti, ktorou sa konštituuje osobitný právny vzťah medzi advokátom a jeho klientom.
Existujú zákonné výnimky, keď advokát nie je povinný zachovávať svoju profesnú mlčanlivosť, resp. sa na povinnosť zachovávať mlčanlivosť nemôže odvolávať vôbec.
Právo na ochranu spoločnosti pred páchaním typovo najzávažnejších trestných činov je nadradené právu na zachovanie dôverného vzťahu medzi advokátom a jeho klientom.
V prípade prieťahov v súdnom konaní je možné podať sťažnosť na nečinnosť súdu alebo ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní.
Vzhľadom na nejednotnosť judikatúry Ústavného súdu možno závery uvedené v Uznesení a naň nadväzujúcich rozhodnutí spochybniť, a to najmä z pohľadu ústavne konformnej interpretácie Zákona o ústavnom súde.
Z pohľadu prednosti ústavne konformného výkladu je otázne, či všeobecný odkaz na nezlučiteľnosť substitučného zastúpenia s povahou konania pred Ústavným súdom a aplikácia princípu lex specialis derogat lex generali môže, s ohľadom na účel inštitútu substitučného zastúpenia, v súdnom konaní obstáť.
Podľa názoru ústavného súdu treba vychádzať zo skutočnosti, že v konaní o sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy sťažovateľ musí byť v celom konaní zastúpený advokátom (§ 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
V konaní pred Ústavným súdom SR o ústavnej sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní musí byť povinne zastúpený advokátom.
Viacúrovňová špecialita právnych noriem znamená, že všeobecným predpisom pre elektronický výkon verejnej moci na súdoch je zákon o e-Governmente. Osobitným predpisom k tomuto zákonu je zákon o súdoch. A k zákonu o súdoch sú zasa špeciálnymi predpismi napríklad Civilný sporový poriadok, Exekučný poriadok, zákon o obchodnom registri, zákon o registri partnerov verejného sektora a pod.
Pokiaľ teda Ústavný súd skonštatoval, že substitučné zastúpenie je neprípustné len preto, že v texte Zákona o ústavnom súde, chýba zmienka o tomto inštitúte, bez toho, aby bližšie posúdil účel a zmysel Zákona o ústavnom súde, možno takýto názor považovať za kolidujúci so zásadou „čo nie je zakázané je dovolené“, ktorá je vyjadrená v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.
S prihliadnutím na tento názor následne Ústavný súd v Uznesení odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa, ktorú za neho podpísal substitučný advokát, bez toho, aby sťažovateľa vyzval na odstránenie nedostatkov podania, a to pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí v zmysle intencií § 25 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.
Argumentačná línia Ústavného súdu sa následne vyprofilovala v nosnom závere, podľa ktorého: „Oprávnenosť substituenta (iného advokáta) vypracovať návrh a podpísať ho v mene sťažovateľa, ktorý ho na to výslovne nesplnomocnil, teda nemožno v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pred ústavným súdom akceptovať“, a to bez posúdenia obsahu a rozsahu substitučnej doložky, ako tomu bolo v prípade Uznesenia.
V zmysle vyššie citovanej rozhodovacej praxe Ústavného súdu je neprípustné substitučné zastúpenie advokáta iným advokátom, a to napriek skutočnosti, že klient s týmto substitučným zastúpením pri popise splnomocnenia vyslovil súhlas.
Ako hlavný argument neprípustnosti substitučného zastúpenia Ústavný súd opakovane poukazuje na názor Jána Drgonca: „Zákon, ktorý vôbec nie je predmetom odkazu zákona o ústavnom súde, nepredstavuje prameň práva vo veciach ochrany ústavnosti. Týka sa to predovšetkým zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii (...) a jeho úpravy umožňujúcej advokátovi nechať sa zastupovať iným advokátom alebo advokátskym koncipientom (...). Advokát zastupujúci pred ústavným súdom SR sa nemôže nechať zastúpiť podľa zákona o advokácii, lebo zákon o ústavnom súde takú možnosť nepozná.“
Ústavný súd Slovenskej republiky (Ústavný súd) vo svojom náleze úvodom uviedol, že posúdenie splnenia podmienok na uskutočnenie konania patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
V zmysle ustanovenia § 20 zákona o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky platí, že "k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak."
V prípade, ak má sudca ústavného súdu nárok na príplatok za výkon funkcie sudcu ústavného súdu a súčasne má nárok aj na príplatok za výkon funkcie podľa osobitného predpisu, patrí mu iba ten príplatok, ktorý je preňho výhodnejší.
Zákon o ústavnom súde inštitút zastúpenia ďalej bližšie nekonkretizuje ani nerozvíja. Generálne odkazuje len na primerané použitie ustanovení Civilného sporového poriadku a Trestného poriadku.
Konanie pred Ústavným súdom sa začína na návrh oprávnených subjektov uvedených v čl. 130 ods. 1 ústavy alebo v osobitných predpisoch, ak § 206 neustanovuje inak.
V zmysle vyššie citovanej rozhodovacej praxe Ústavného súdu je neprípustné substitučné zastúpenie advokáta iným advokátom, a to napriek skutočnosti, že klient s týmto substitučným zastúpením pri popise splnomocnenia vyslovil súhlas.
Ústavný súd SR je podľa článku 127 Ústavy SR oprávnený rozhodovať aj o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb v prípadoch, ak tvrdia, že boli porušené ich základné práva a slobody.
tags: #priloha #splnomocnenie #advokata #k #ustavnej #staznosti