Recenzia zbierky básní Korene

Recenzia básnickej zbierky Korene sa zameriava na rozbor tém, štýlu a celkového posolstva diela.

Témy a motívy

Básnická zbierka sa zameriava na rôznorodé témy, ktoré rezonujú v súčasnej spoločnosti. Autor sa dotýka vnútorných zážitkov, vnímania okolitého sveta, meditatívnych akcentov a transcendentných polôh bytia. Tradičné poetické formy autor oživuje drobnými útvarmi, sčasti inšpirovanými východným umením tvorby miniatúrnych krajiniek - saikei, a troma rozsiahlejšími kompozíciami.

Kniha je ilustrovaná reliéfmi akad. soch. Antona Gábrika z Brány sv. Metoda biskupského paláca na Nitrianskom hrade, čo pridáva zbierke ďalší rozmer.

Štýl a jazyk

Autor používa tradičné poetické formy, ktoré oživuje drobnými prvkami inšpirovanými východným umením. Jazyk je konkrétny, zrozumiteľný a podčiarknutý humorom. Básne sú plné hĺbavých filozofických zamyslení a reagujú na osobné skúsenosti, rodinné udalosti i dianie okolo seba.

Autor ponúka náročnejšiemu kultúrnemu čitateľovi výber zo svojich textov, ktoré sú plne konzistentné s duchom jeho básnickej tvorby, ktorej ambíciou bolo a je scitlivovať dušu človeka pre vnímanie a šírenie krásna, povznášať ju nad nihilizmus všedného dňa.

Ďalšie diela a autori

V kontexte recenzovanej zbierky je vhodné spomenúť aj ďalšie diela a autorov, ktorí sa venujú podobným témam:

• Vlado Gregor - Svedectvo času (Spoločenský vývin, morálny realizmus, zmysel života)
• Teofil Klas - Z ozvukov krásy (Kultúrna publicistika, vnímanie krásna)
• Ján Maršálek - Priečny rez (Lyrické reflexie, vnútorné zážitky)
• Blažej Belák - Andante (ma non troppo) (Závažné témy spoločnosti, život na Slovensku)

Tieto diela, podobne ako zbierka Korene, prispievajú k bohatstvu slovenskej literatúry a ponúkajú čitateľom rôzne perspektívy na život a spoločnosť.

Zbierka Andante je slovesnou paralelou veršovo zväčša voľne plynúcich a melodicky vyrovnaných (na spôsob hudobného andante) exkurzií do závažných tém, ktorými žije spoločnosť aj jednotlivec na Slovensku.

Michael Donhauser patrí k najpozoruhodnejším básnickým zjavom súčasnej nemecky písanej literatúry. Za svoje diela získal viacero významných rakúskych ocenení. Tento rok mu v slovenčine vyšla zbierka s názvom Brečtan. Rencenziu naň napísal básnik a literárny publicista Peter Prokopec.

Cyklus päťdesiatich dvoch textov rakúskeho autora Michaela Donhausera sa v origináli nazýva Schönste Lieder, teda Najkrajšie piesne. V slovenčine k nám toto dielo prichádza v preklade dvojice Slávka Rude-Porubská a Rudolf Jurolek. Jeho názov však znie Brečtan, čo Jurolek v doslove knihy vysvetľuje nasledovne: „Donhauserove básne-vety alebo (prečo nie?) vety-piesne sú postavené na melodickosti a zvukomalebnosti reči, slová sa ozývajú a zrkadlia jedno v druhom, odvíjajú sa jedno od druhého, ovíjajú sa jedno o druhé, v texte sa vrstvia zhluky asonancií a konsonancií, vnútorných rýmov, strieda sa v ňom rytmus a tempo. Preklad, ktorý by všetky tieto delikátne vlastnosti textu v celom rozsahu zachytil a pritom aj verne pretlmočil jeho krehký obsah, je sotva dosiahnuteľný. S germanistkou a slavistkou Slávkou Rude-Porubskou sme museli často pristúpiť k väčším či menším kompromisom, k niekde viac, inde menej výraznejším posunom významov v prospech udržania spomenutých charakteristík autorovho básnického jazyka, ale častejšie sme postupovali opačne - pred melodickými a rytmickými kvalitami textu sme uprednostnili jeho básnický obsah a atmosféru. Práve odklon od piesňovitosti originálnu kontrastuje s vyjadrením o absencii tradične chápanej témy knihy švajčiarskeho literárneho kritika Samuela Mosera, ktoré Jurolek uvádza vo svojom sprievodnom texte: „Téma je tu uchopená muzikálne: ako sekvencia zvuku a rytmu, ako melódia s postupným zosilňovaním a zoslabnovaním, zrýchľovaním a spomaľovaním tempa. Donhauser v zbierke Brečtan opisuje bytie, ktorého sme súčasťou a ktoré má v nás to najpevnejšie miesto a zároveň nás obklopuje.“

Nestáva sa to často, ba možno je až raritou, že sa v Slovenských pohľadoch (či v inom časopise) objavuje recenzia o knihe skoro storočného, avšak dodnes tvorivého básnika. Je to radostný prípad Juraja Dolnozemského, občianskym menom Györgya Antala, doyena slovenskej literatúry v Maďarsku. Juraj Dolnozemský, jedna z emblémových osobností slovenskej Dolnej zeme, teda aj celoslovenského literárneho kontextu, sa narodil 14. novembra 1928 v Slovenskom Komlóši v roľnícko-robotníckej rodine. Základné vzdelanie získal v miestnej evanjelickej škole. Absolvoval štyri ročníky meštianskej školy v rodisku; potom začal študovať na evanjelickom gymnáziu v Orošháze, kde úspešne ukončil prvý ročník. Neskôr prešiel viacerými zamestnaniami: vykonával poľnohospodárske práce, vypaľoval tehly, robil plavčíka i futbalového rozhodcu. Bol však aj zakladajúcim členom Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku, predsedom miestnej organizácie Zväzu Slovákov v Maďarsku a spolupracovníkom mesačníka Komlóšsky hlásnik. Dodnes je čestným členom Spolku slovenských spisovateľov. Tento ˏšľachtiteľ slova, pevecˊ je pritom zberateľom hmotnej a duchovnej kultúry svojho rodiska: jeho národopisná zbierka je famózna (!), unikátna, široko-ďaleko chýrečná, plne vhodná pomenovania ˏmúzeumˊ. Jeho literárna činnosť sa v Maďarsku datuje od roku 1978, v Československu (a následne na Slovensku) od roku 1984. Básne začal publikovať najsamprv vo svojom materinskom jazyku, neskôr však aj v maďarčine (Ľudové noviny, Náš kalendár, Čabiansky kalendár, Čabän, Evanjelické listy, Barátság). Časť z jeho literárnej tvorby sa nachádza aj v antológiách Chodníky (1984) a Čo nás spája (1994). Doteraz mu vyšlo deväť samostatných zbierok básní, ktoré sú dodnes piliermi novodobej poézie Slovákov v Maďarsku: Večerný dážď (1988), Ťarcha páperia (1994), November (1995), Doma (1998), Vernosť (2002), V okovách času (2006), Živé korene (2013), Pozdrav z diaľavy (2018), Srdce a osud (2023). Vo svojej poézii sa venuje témam, ktoré ˏvyrastajú z jeho srdcaˊ: láske k rodnému kraju, úcte k predkom, tradíciám a materinskému jazyku, kolobehu prírody i samotného života. Už v období svojich tvorivých začiatkov sa tento básnik často definoval ako ˏmuž-šedivákˊ. Odvtedy, nehľadiac na svoje prirodzene čoraz belšie vlasy, neúnavne píše. Prihliadnuc však na jeho celoživotnú (mnohostrannú, hodnototvornú) komplexnú kultúrnu aktivitu, môžeme len súhlasiť s literárnou vedkyňou Katarínou Maruzsovou Šebovou, významnou odborníčkou v oblasti slovenskej literatúry v Maďarsku, že: „Pri čítaní poézie Juraja Dolnozemského sa v nás načrtáva predstava o básnikovej nekaždodennej mentálnej mape (vedomosti) vynikajúcej širokým spektrom historickej pamäti týkajúcej sa kultúrnych dejín svojich rodákov a bohatými osobnými skúsenosťami vyplývajúcimi z bezprostredného kontaktu s dolnozemskou krajinou“ (Ľudové noviny, 2023, roč. 67, č. 45, s. 17). Lyrický subjekt v zbierke Srdce a osud poukazuje na potrebu individuálnej i kolektívnej pamäti. Človek pritom musí bdieť a modliť sa, aby sa jeho identita nestratila v prúde dejín. Aj z toho dôvodu má hľadať budúcnosť, zdolávať schody a sledovať diaľavy. V národnostnom rozpoložení je však dôležité dbať nielen na vonkajšie atribúty existencie, ale aj na myšlienky duše. Človek je pritom nedokonalým tulákom, ktorý kráča dopredu, zápasí s neúprosným časom a lieta po vlastných snoch. Neustále baží po pokoji, obklopuje ho však hurhaj mikrospoločnosti. Aj napriek tomu práve v duši nachádza zmysel slov, ktoré majú svoju vlastnú cestu. Na jej konci sa nachádza nádej svetlejších zajtrajškov. V jednotlivých básňach sa vyzdvihuje potreba viery, ktorá je taktiež daná z aspektu minulých čias. Dnešok je každodenné bojisko so stratami, kde potlačení hrdinovia obžalúvajú mohyly. Doba si však žiada nové, razantnejšie skutky. Lyrický subjekt tak musí vzbudiť trpiacich a udrieť päsťou na stôl. Jeho zbraňou sú do radu postavené slová; pomocníkom Boh ako stvoriteľ a spasiteľ. Zmysel každodenného bytia a trvalých úspechov žitia pritom prinášajú zodpovedné lásky ako živé pravdy zmysluplností. Tie sú skryté v symbole chleba, pričom sa v jednotlivých veršoch často opisuje drsná realita jednotlivca i kolektívu: panuje závisť, túžby sú okradnuté, človeka obklopujú polopravdy. Aj z toho dôvodu sa vnímavý človek musí oprieť o objektívne dejiny vlastnej národnosti a primknúť sa ku kolobehu prírody, ktorý sa, prirodzene, vždy cieľavedome obnovuje. Postupne sa do popredia dostáva jednotlivec, hľadajúci šťastie a hrejivé slovo. Identifikuje, že práve v budúcnosti pramení sila, ktorá sa však môže zhmotniť len v pevnej viere. Prízvukuje sa pritom osudovosť existencie, teda určitá istota súdržnosti prírodného a spoločenského. Centrálnym pojmom sa opäť stáva nádej, ktorá zdolá tmavú noc a pre každého prinesie povšimnutiahodné chvíle slobody. Len tak si človek uvedomuje znovuzrodiace sa záhady vlastného pozemského bytia. Jeho kontúry sa vytvárajú v lineárnom priestore, pričom často musí zápasiť s výzvami novej doby, ktoré vyzdvihujú samotný boj o prežitie. Zodpovednosť, statočná práca, vzájomná pomoc sú potrebami pokojného žitia a hľadania správnej cesty. Súčasná doba však často ponúka iba horkastý kalich. Ľudia sú preto sklamaní vo väznici svojich snov. Z aspektu lyrického subjektu chýbajú horlivci s čistým svedomím a odhodlaním. Básnik tak hľadá zmysel života, rozmýšľa nad slovami a aluzívne myslí na starobylú Poľanu či jarmo svojich predkov. Očakáva osvietenie duše očistným pravým svitom. Dobrí ľudia teda musia premôcť silu zlosti a brať príklad zo svojich predkov, ktorí na Dolnej zemi pretrvali v plnej nádeji. Dosiahnutie ich cieľa bolo možné len vďaka duševnému a fyzickému zjednoteniu. Po tejto trajektórii, ktorej svedkami sú žírne dolnozemské polia s naklonenými klasmi, si každý človek - a teda aj dolnozemský Slovák - musí hľadať ono veľké šťastie. Má sa vyhýbať aktuálnym impulzom, ktoré sústavne ukazujú dravú súčasnosť. Kritizuje sa pritom polopravda, ktorou sa hatia mladé pokolenia; zdôrazňuje sa život ako najkrajší dar od Boha. Lyrický subjekt sa následne obracia k deťom, ktorým hlása potrebu dorozumenia a súladu: práve v nich je nádej, cesta i pravda. Nie sú ešte zneistení, a tak môžu nájsť spomínané cesty k vytýčenému cieľu zmysluplností. V očiach ešte nemajú strach, v pohľadoch chlad, v ústach pálčivé otázky. Vo svojich srdciach nesú túžbu všakového pretrvania v pozadí nevinnej ľudskosti. Spomienky sa postupne uzatvárajú do nenávratna. Básnik je pritom sprostredkovateľom, túži viac vedieť o tomto svete a so svojimi veršami pátrať po slobodnej pravde. Po spomínanej ceste hľadania lásky, úcty a dôvery tak srdce spokornie a ľudia sa postupne upokoja. Jednotlivec i celé ľudstvo pritom stoja pred budúcnosťou, ktorá má byť dôveryhodná a plná istôt. Lyrický subjekt sa tak k osudu človeka stavia optimisticky. Aj v tom je čaro týchto básní Juraja A. Dolnozemského, pre ktorého je dôležitá nie iba minulosť či prítomnosť, ale aj budúcnosť.

Dvojjazyčná publikácia Srdce a osud / Szív és sors uzrela svetlo sveta pri príležitosti 95. narodenín nášho uznávaného slovenského poeta dolnozemských rovín, Juraja Dolnozemského (občianskym menom Antala) narodeného 14. novembra 1928 v Slovenskom Komlóši. Je to prvý opus svojho druhu, keďže všetky predchádzajúce zbierky básní emblematickej osobnosti slovenskej Dolnej zeme vyšli doteraz v slovenskom jazyku.

Juraj Antal Dolnozemský popri poézii písanej v materinskom jazyku sa však občas venoval aj tvorbe básní v maďarčine, ktoré boli publikované časopisecky. Nekaždodenné žiavotné jubileum prinútilo napriek veku optimizmom a sviežou mysľou prekypujúceho autora pozbierať svoje básne v oboch jazykoch. Výsledkom jeho vytrvalého pátrania po časopisoch a kalendároch vzniklo zostavenie súboru skladajúceho sa z vyše 200 lyrických, či príbehových titulov, s prevahou básní v maďarčine. Titul knihy Srdce a osud / Szív és sors vnímame ako osobitnú kompozičnú zložku, ktorej hlavnou funkciou je, aby signalizovala tému a obsah a vzbudila záujem. Srdce je symbolom života a rôznorodých citov ovplyvňujúcich naše činy a myšlienky, ako aj náš osud. V súvislosti s poéziou J. Dolnozemského vychádzajúc z nadpisu nášho príspevku: „Chráňme to, čo zo srdca vyrástlo” (citát z básne Už aj preto), ako aj zo samotného zamerania básní myslíme si, že poet pod entitami „vyrastajúcimi zo srdca“ rozumie pozitívne hodnoty, ktoré sú preňho dôležité, ktoré má rád a ktoré treba chrániť. Počas lektúry básnikom preferované hodnoty môžeme identifikovať priamo v básňach. No a tie hodnoty sú rovnako nespochybniteľné ako autentickosť a z hĺbky srdca prameniace a za nijakých okolností nemeniaca sa úprimnosť a čestnosť J. Dolnozemského, ktorý dokáže nájsť podstatu v neposlednom rade vďaka svojim bohatým životným skúsenostiam. „Poézia je aj spôsob života. Byť účastníkom, nielen pozorovateľom,“ - napísal na margo „Ďurko-báčiho“ tvorby básnik, prekladateľ a redaktor Vojtech Kondrót (1940-2003) s tým, že to všetko J. Dolnozemský v sebe naozaj má. Dodajme, že chvalabohu je tomu tak aj po dlhých desaťročiach.

Pri zostavení materiálu bolo našim hlavným cieľom, aby sme vyzdvihli jedinečné črty Dolnozemského poézie a poukázali na jeho ľudskú podstatu, ako aj na svojský charakter jeho poézie. V záujme toho sme zo slovenskej časti vyradili niektoré básne a nahradili sme ich novými titulmi (zo starších zbierok). Ďalšou našou snahou bolo vytvoriť jazykovo vyrovnaný korpus, keďže v pôvodnej zostave boli básne v maďarčine až v trojnásobnej prevahe oproti slovenskej časti. V tejto forme by nová zbierka nevyhovela kritériám dvojjazyčnosti. Preto sme pri zohľadnení nášho prioritného cieľa slovenskú časť rozsahovo mierne rozšírili, kým počet básní v maďarskom jazyku znížili, dosiahnuc tak o niečo vyrovnanejší pomer medzi jazykmi. Brali sme pri tom do ohľadu pôvodný a akceptovateľný zámer autora, t. j.

Už pri prvom letmom čítaní básní novej dvojjazyčnej zbierky sa v čitateľovi môže vytvárať pocit domáckosti (najmä keď už niekedy zalistoval v básnikových starších dielach), veď sa ocitá v známom svete poézie J. Dolnozemského vychádzajúcej z dejín slovenskej komunity usadenej v poslednej dekáde osemnásteho storočia na komlóšskej pustatine. Básnikov záujem o minulosť možno sledovať od začiatku jeho poetickej kariéry (1978) až po súčasnosť. Navyše na jeho subjektívnej časovej osi zohráva rozhodujúce miesto a stáva sa súčasne aj jeho nevysýchajúcim tematickým a inšpiratívnym prameňom. Autorova pripútanosť k histórii predkov určuje aj jeho postoj k súčasnosti, k svojmu užšiemu a širšiemu prostrediu. V jeho predstavách existujúca niekdajšia jednota a svornosť predkov sa stvárňuje v básňach ako príklad pre dnešných potomkov. Náš básnik teda nežije v akejsi začarovanej minulosti, i keď časť jeho tvorby môžeme vnímať z určitého hľadiska aj ako akúsi poetickú kroniku udalostí jednak jeho bezprostredného prostredia, jednak celkového národnostného diania Slovače na Dolniakoch. Časová os minulosť - súčasnosť - budúcnosť v tvorbe J. K dominantnej téme „minulosť“ sa pripájajú, respektíve sa od nej odvíjajú rôzne javy, myšlienky, postoje a pocity sprevádzajúce životné osudy slovenskej národnosti v juhovýchodnej časti Veľkej nížiny (Nagyalföld), na ktorú neraz myslíme aj ako na našu Slovenskú Dolnú zem. Možno povedať, že takmer všetky dielčie témy poézie J. Dolnozemského vyrastajú z tohto ústredného tematického okruhu. Svedkami toho sme aj v novej publikácii, preto sa opierame o toto poznanie a cez neho sa pokúsime priblížiť čitateľom hlavné črty tohto čerstvého diela. Motívy, ktoré nižšie uvádzame, sa objavujú v básnickom texte vo forme spomienok a momentov spomínania v nadpisoch alebo priamo v textúre básní, či nepriamo medzi riadkami. Často sa v rámcoch jedinej básne vyskytuje viac motívov, ako to vyplynie i z citovaných veršov. Podľa našej mienky patria do významovej siete minulosti v chápaní básnika - bez nároku na úplnosť - napríklad tieto čiastkové témy či motívy:

1. Láska k rodnej krajine a jej atribúty: „Naša dedina / je naším zdedeným / domovom. / Budúcnosť zuní v nej / jak v slove otcovom. / Zvykli sme si na prašné / a krivé ulice. / Viem, aj vy z našej pôdy / do sveta roztrúsení / že po nej túžite.“ (Naša dedina)
2. Odvečný zápas roľníka s prírodnými živlami: „(...) Mňa všetko viaže sem, / známa mi je čierna hruda! / Krajina ma naučila / aj ľúbiť, / nielen plakať. / Niečo ma predsa trápi: / ten, kto orie / hlas zvona už ledva počuje! / Čas plynie a znovu mení krok.” (Sen generácií)
3. Kolobeh prírody a života: „Nemáme sa začo hanbiť. / Už aj preto, že po jari príde leto./ A po zime príroda sa obnoví, / čo nezhynie, to sa kvetom / novou silou ozdobí / (…) Chráňme to, čo zo srdca vyrástlo, / to naše / Už aj preto, že v hlbinách vrie to.“ (Už aj preto)
4. Láska a úcta k predkom, k tradíciám a materinskému jazyku: „Z hĺbky duše minulosť volá: / láska, otec, matka, / syn, dcéra, / slová, slová, slová / Prosté slová. / Každé v srdci zvoní, / krásne slovíčko / ako z básne, / a v duši plodnie / znie vytrvalo, / zhlboka, / úctyhodne.“ (Každé v srdci zvoní)
5. Spoločenská kritika: „Čo chce? Čo chce toto storočie?! / Veď denno-denne / je tu čoraz viac smútku / (…) Tí bohatí sa prehrabávajú / v nezaslúženej hojnosti, / kým proféti a ľudia Boží / len v chudobe sa potkýnajú. / V zrkadle: falošný obraz. / Sivé myšlienky - sivý kruh.” (Sivé myšlienky)
6. Sebakritika: „Čudné to tvory: / ľudia, sme ľudia / s voskom na tvári.” (My ľudia)

Hlboká viera a ľudskosť

V situácii, keď sa človek cíti stratený a bezmocný voči rizikám rozporuplnej doby, je prirodzeným záchranným reflexom, že hľadá pre seba nejakú istotu, nejaký pevný bod, ktorý mu sľubuje spásu. J. Dolnozemský kresťanské zásady nasával do seba už v období detstva a riadi sa podľa nich aj v súčasnosti. Pri čítaní autorových básní si všímame jeho hlbokú vieru sprítomnenú v jeho celej poézii a sledujeme aj jeho snahu o zmierenie a porozumenie medzi rodákmi a vôbec medzi ľuďmi v duchu kresťanských zásad. Vo svojej básni Szív és sors / Srdce a osud bolestne registruje hrozivé udalosti v širšom a užšom svete: (…) „Je ťažké obstáť v búrke / kráčať v nej proti vetru, / rodinný pokoj stretnúť / s vedomím smrteľnosti, / s dôstojnou krásou cnosti / silnieť vo viere - Božie nádeje.“, avšak v osobnom a náboženskom živote nachádza upokojenie.

Imrich Fuhl

Motívy koreňov, vody (rieky, studne) či ďalšie konštanty, ale okrem nich aj premenné sa vynárajú vo Svedomí rieky, „novej“ zbierke významnej slovenskej poetky Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej. Viem, ako vyzerajú lesné korene - videla som vývraty. Rozoznám mlátenie prázdnej slamy od plných vriec obilia - stála som pri mláťačke v plevách. Moje prečo si žiada inú odpoveď. Viem, že na dne každej studne sedí kal, hoci by mala najčistejšiu vodu, chápem, že ani najčírejšia voda nemusí byť vždy pitná. Moje prečo si žiada inú odpoveď. (z básne Vstup do zrútenej rozprávky) Svedomie rieky Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej je rekonštruovaný rukopis s autorkinými básňami, ktoré vznikli v osemdesiatych rokoch 20. storočia (treba dodať, že viacero textových fragmentov zo Svedomia rieky sa nachádza v publikovanej zbierke Piesočná pieseň z roku 1977). Ponúka sa teda možnosť opätovne sa pozrieť na niektoré premenné a konštanty tvorby tejto významnej slovenskej poetky.

Korene

V citovanom úryvku sa ako prvý z kľúčových motívov Vadkerti-Gavorníkovej ukáže motív koreňov - ten je prítomný v korpuse autorkinej tvorby azda najreprezentatívnejšie v rovnomennej básni Korene z debutovej zbierky Pohromnice (1966). Subjektka v nej vypovedá o ambivalencii vzťahovania sa k vlastnej minulosti, vychádzajúc z metaforického významu koreňa ako niečoho, čo nás viaže k bezprostrednému okoliu ale i k rodine (v tomto zmysle ide o korene rodostromu). Aj v interpretovanom úryvku je motív problematizovaný - hneď v druhom verši sa mení na vývrat. Aktérka tu vypovedá o pomyselnej kvalite cez explikovanie jej absencie. Obdobným spôsobom potom zobrazuje v treťom a štvrtom verši motív obilia, pričom pre evokáciu jeho znegovanej podoby utilizuje známy frazeologizmus „mlátiť prázdnu slamu“. Takéto napájanie sa na ľudové „korene“ jazyka je pre Vadkerti-Gavorníkovú tiež typické.

Voda

Do tretice v predmetnom úryvku autorka neguje vodu, ktorú do básne prináša prostredníctvom - opäť v jej tvorbe zásadného - motívu studne. Na tomto mieste nám subjektka pripomína dualizmus vecí cez opozíciu kvalít čírosti a kalnosti, no toto podobenstvo ďalej komplikuje výpoveďou o tom, že „ani najčírejšia voda / nemusí byť vždy pitná“. To je azda mementom pre všetkých, ktorí by chceli mať na komplexné problémy jednoduché odpovede. Subjektka, nachádzajúca sa v apórii medzi vedomím toho, že jednoduché odpovede sú vo svojej podstate nevyhnutne skresľujúce či dokonca klamlivé, a bytostnou túžbou po aspoň čiastkových odpovediach, sa však neprestáva jednak pýtať a jednak po odpovediach sama pátrať. Ako to však u Vadkerti-Gavorníkovej býva, báseň málokedy ústi do pocitu u(s)pokojenia - a aj táto napokon rezonuje napätím: „Moja otázka si žiada inú odpoveď.

Po prečítaní knihy Havran v kávomate, mi na myseľ ako prvé prišli slová Diega Riveru, ktoré raz použil na odporúčanie obrazov Fridy Kahlo. V knižnej podobe vyšli básne po prvýkrát za podpory a pomoci vydavateľstva Pars Artem a editorky Gudrun. Kniha je kompozične rozdelená do troch kapitol: S dýkou v osude; Havran v kávomate a Nebom nehýb. Pričom každá kapitola má 33 básní. Dokopy teda spolu 99 básní v rozmedzí 175 strán. Na autorkinu prvú knihu je to doslova famózny počet. Básne, vyjadrujú autorkinu osobnú - vnútornú lyriku, cez ktorú ju máme možnosť spoznať. Jej básne by sa mohli označiť ako smutné hľadanie šťastia na tomto svete. Napriek tomu, že sa v nich nachádza veľa z ľudskej úzkosti, okamihov smútku, ktoré sa striedajú so zábleskami šťastia, lásky a často zachádzajú až do duchovna, resp. náboženstiev. Autorkine básne sú ozvláštnené rôznymi trópami a figúrami napr. použitím slangových výrazov, pejoratív a adherentnými expresívnymi prostriedkami, čím je blízka rovnako mladšej generácii čitateľov, ako tej staršej. Nie je to ale žiadna zbierka básní, ktorá by sa mala čítať, takpovediac na jedno posedenie. Na tento fakt ma upozornila samotná editorka. Aby si človek neodniesol len pocit clivoty a melanchóliu. Čo som samozrejme nedodržal. Preto odporúčam, čítať ju pomaly, mohol by som povedať, že po kúskoch ku káve. Okrem samotného obsahu, je kniha aj po výtvarnej stránke na veľmi vysokej úrovni. Ilustroval ju Ladislav Maria Wagner. Na záver by som len dodal, že samotné básne a ich sila, Vás určite prinútia prečítať si ich viackrát.

tags: #recenzia #basnickej #zbierky #koreny