Tradičná slovenská kuchyňa nie je len o bryndzových haluškách, haruľi, klobásách či lokšiach. Desaťdielna séria kuchárskych kníh „Poklady slovenskej kuchyne“ zachytáva prekvapivo pestré kulinárske dedičstvo našich predkov. Každá časť edície predstavuje vybrané regióny a kompletná séria napokon obsiahne celé Slovensko.
Nájdete tu recepty všeobecne známe a obľúbené, ale aj dávno zabudnuté či skvosty, ktoré autorka objavila v zapadnutých kútoch Slovenska alebo starých rodinných archívoch. Vyberiete si z jedál každodenných aj sviatočných, mäsitých aj bezmäsitých, slaných aj sladkých, ktoré nie sú len nostalgickým pohľadom na život našich predkov, ale plnohodnotnou súčasťou moderného jedálneho lístka.
Odborníci bijú na poplach, pretože tvrdia, že nikdy v minulosti nebolo toľko chorôb spôsobených stravovaním. Naši predkovia podľa nich netrpeli chorobami zažívacieho ústrojenstva v takej miere, ako je tomu dnes. Jedli to, čo sa im v lete podarilo dopestovať, v obchodoch a na trhoviskách nakupovali suroviny bez chemických prísad a konzervačných látok.
Slovenská kuchyňa je bohatá a rozmanitá, s hlbokými koreňmi v histórii a kultúre nášho územia. Počas stáročí sa vyvíjala, preberala vplyvy z okolitých krajín, ale zároveň si zachovala svoju jedinečnosť a tradičné prvky. Slovenská kuchyňa prešla dlhú cestu od čias, keď sa naši predkovia živili predovšetkým poľnohospodárstvom.
Už starí Slovania poznali rôzne druhy strukovín a zeleniny, ktoré si sami dopestovali. Dôležitou súčasťou ich stravovania bolo aj konzervovanie potravín údením, solením, sušením alebo kvasením.
Obraz o stravovaní našich predkov
Obraz o stravovaní našich predkov nám prinášajú kuchárske knihy. Prvú slovenskú kuchárku napísal kuchár Ján Babilon. Práca na poliach a príprava jedál v minulosti počas leta naši predkovia pracovali pomerne ťažko na poliach. „Na lúkach sa kosilo, ženy postupne, ako dozrievalo ovocie, varili lekvár. Spracovávali sa technické plodiny ako konope, ľan, pomáhalo sa pri žatvách, takže nebol čas vyvárať komplikované jedlá,“ vysvetľuje etnologička Katarína Nádaská.
Počas sezóny zeleniny a ovocia sa na celom území Slovenska varili zeleninové jedlá. Napríklad na takých „kvašákoch“ - kvasených uhorkách, si ľudia u nás pochutnávali už v 17. storočí. Podávali sa ako pochutina k mäsitým a mastným jedlám.
„Hlavnou zeleninou bola na Slovensku v minulosti kapusta,“ vysvetľuje Nádaská. „Slováci z nej robili jedlá od výmyslu sveta, jedli ju počas celého roka. Na Horehroní sa ešte v 19. storočí pestovala odroda virne - čiernej kapusty, ktorá bola odolná voči zime. Na jej listoch sa piekli placky a chlieb.“ Kapustou sa však plnili aj koláče - kapustníky, konzumovala sa aj ako príloha k cestovinám.
Od staroveku boli v strednej Európe udomácnená mrkva, petržlen, paštrnák, kaleráb, neskôr od 16. storočia pribudli zeler a karfiol. Koreňová zelenina sa varila ako základ zeleninovej polievky. V minulosti boli obľúbené husté zeleninové polievky. Napríklad na Záhorí sa zahusťovali rezancami (slížami), mrveničkou, či inou cestovinovou závarkou.
Jedálniček našich predkov obohatili novšie druhy zeleniny, napríklad paradajky, papriky a tekvica, ktoré k nám boli dovezené z Ameriky. Z paradajok bola obľúbená polievka aj omáčka, z tekvice zas prívarok.
Strukoviny tvorili pevnú súčasť stravy našich predkov. Napríklad zelená fazuľka alebo zelený hrášok boli súčasťou prívarkov a polievok, ktoré sa zahusťovali cestovinami. Na Slovensku sa pestoval hrach, šošovica, bôb, aj cícer.
Slovákmi mimoriadne obľúbené zemiaky sa stali rozšírenou potravinou na Orave a Liptove v 18. storočí. Zemiaky sa varili, piekli na pahrebe, varili sa z nich polievky, kaše, aj prívarky. Varené zemiaky sa ďalej upravovali pečením, pridávali sa do kaší, cestovín, placiek, chlebov, piekla sa z nich haruľa, zemiaková baba.
Na Slovensku sa kedysi hojne pestovalo ovocie. Jablká, hrušky, slivky, čerešne, broskyne, na juhu krajiny po prvej svetovej vojne aj marhule. „Vo veľkom sa pestovali dule, mišpule, vo viniciach aj oskoruše, ktoré sú dnes už viac menej vzácnosťou. Na východe a severe Slovenska sa pestovali egreše a ríbezle. Z čerstvého ovocia sa pripravovali ovocné polievky, kaše, omáčky ako pamuľanka, slivčanka, jablčanka, či hruščanka,“ vysvetľuje Katarína Nádaská. Polievky sa jedli s chlebom alebo zemiakmi.
Ovocie sa nosilo aj na polia, pre pracujúcich ako osvieženie, zvyklo sa aj sušiť. V oblasti Tokaja sa sušilo aj hrozno, čo bola skutočná gurmánska lahôdka, podobne ako aj bystrické slivky.
Varenie lekváru, najmä toho zo sliviek, bolo priam rituálom. „Varil sa bez pridania cukru, ešte horúci sa vyklopil do hlinených alebo drevených nádob, kde stuhol. Tvrdé kusy sa vešali na hrady ako slanina,“ dodáva etnologička. Lekvár bol v minulosti takmer každodennou stravou. Z jabĺk a hrušiek sa pripravovala šťava pre deti.
Ak bola sezóna húb, tie sa pripravovali čerstvé, kedy aj nahrádzali mäso, alebo sa zvykli sušiť, a tie sa potom varili v polievku.
Konzervovanie potravín
Mnohé zo spôsobov uskladňovania zeleniny sa zachovali dodnes. Koreňová zelenina sa ukladala na zimu do jám vystlaných slamou, aby nepomrzla. Ovocie - sušence, krížalky, štiepky - sa sušilo vo veľkom množstve, najmä jablká, hrušky a slivky.
„Kapusta bola v minulosti všeliek, pri zažívacích problémoch sa pil odvar zo sušených sliviek a hrušiek. Voda z varených sliviek zmierňovala kašeľ, na choré priedušky sa používali suché dule.
Tradičné jedlá starých Slovanov
V lete boli u Slovákov v minulosti obľúbené polievky, najmä polievka z koreňovej zeleniny, zahustená zátrepkou zo smotany so žĺtkom.
„S obľubou konzumovali aj cvikový prívarok, repovú omáčku, špenát, zo žihľavy, šťaveľový prívarok, zelené fazuľky na slanine, repové pagáče, lokše s makom, lekvárniky, kapustníky, opekance, orešníky, tvarožníky, bryndzové pirohy, hruškové cestnice, pirohy, zemiakové šúľance, parené buchty s orechmi, čerešňové halušky, hrbáne s bryndzou,“ vymenúva najčastejšie varené jedlá Slovákov etnologička Katka Nádaská.
Pieklo sa najmä z kysnutého cesta, piškótové cesto do slovenskej ľudovej kuchyne preniklo až v polovici 20. storočia.
Po znárodnení tovární, polí a vzniku JRD, mali ľudia záhumienky, kde si dopestovali všetko pre vlastnú potrebu, a keďže mnohí pracovali aj v JRD, bola možnosť si prikúpiť za lepšie ceny najmä obilie, prípadne iné komodity, ktoré potrebovali. Doma chovali hydinu, králikov, ošípané, takže boli, čo sa týka rastlinnej i živočíšnej produkcie, sebestační. Nuž a čoho bol prebytok, to sa vždy predávalo na jarmokoch a trhoch.
„Naši predkovia žili určite zdravšie, pojem nadváha vlastne ani nepoznali, denne pracovali na poli, neskôr v JRD a potom ešte na vlastnom záhumienku. Ako vyzerali naši predkovia vidíme na tradičnom ľudovom odeve, ktorý by dnešné aj mladé dievčatá už neobliekli. Ženy boli štíhle a muži svalnatí.
Tradičné recepty sú témou kníh, ktoré pripomínajú vôňu kuchyne u babky a skvelé jedlá, ktoré čakajú doma u mamy. Katarína Nádaská v knihe prináša zasvätený pohľad na tradičnú kuchyňu v presvedčení, že práve táto stránka ľudovej kultúry môže byť žriedlom originálnych farieb, chutí a vôní Slovenska, ku ktorým sa oplatí vracať aj v dnešných časoch.
Jedlá, ktoré varili už naše staré mamy, sú chutné. Naše babičky vedeli navariť lacno a zároveň veľmi chutne.
Príklady tradičných jedál a receptov
Zemiakové lokše
Slovenská kuchyňa ponúka širokú škálu chutných a sýtych jedál. Jedávajú sa k polievke, bývajú skvelou prílohou k husacine a výborne chutia aj natreté džemom, posypané makom či cukrom a zavinuté do podoby palacinky. Husacími lokšami je preslávená hlavne obec Chorvátsky Grob, no tento chutný pokrm je obľúbený na celom Slovensku, a to v rôznych podobách. Na východe ich majú radšej hrubšie, neraz plnené fazuľou, pri Trenčíne sú obľúbenejšie skôr sladké varianty s rozpusteným maslom.
Základnou surovinou sú zemiaky, ktoré treba uvariť tak, aby neboli ani tvrdé, ani príliš mäkké. Nechajte ich vychladnúť a nastrúhajte ich. Skúsené gazdinky radia, aby ste lokše pripravovali zo starších zemiakov, ktoré už v sebe nemajú toľko vody, a uvarili ich deň vopred. Popučené zemiaky len jednoducho zmiešajte s múkou, so soľou, cesto rozdeľte na rovnaké kúsky a rozvaľkajte na lokše.
Zemiakové placky
Jednou z dodnes najobľúbenejších zemiakových pochúťok sú zemiakové placky. Každý región má svoj recept, ktorý považuje za ten najlepší. Niektorí pridávajú viac majoránky, iní si potrpia na cesnak, no aj tak sú placky vo výsledku skvelé. Odlišnosť sa netýka len samotných ingrediencií, súvisí aj so zaužívaným pomenovaním, ktoré v rámci Slovenska nie je jednotné.
Neuvarené zemiaky nastrúhajte najemno. Pridajte do nich vajcia, soľ, cesnak, všetko korenie a premiešajte. Do zmesi prisypte múku, aby sa cesto zahustilo, a znovu poriadne premiešajte. Na panvicu s rozohriatym olejom vkladajte kúsky cesta a roztľapkajte ich na tenšie kolieska.
Skalický trdelník
Skalický trdelník je jeden z najobľúbenejších sladkých kysnutých koláčov na Slovensku. Zrodil sa a dodnes sa pečie na Záhorí, konkrétne v oblasti Skalice. Jeho výroba sa datuje do 19. storočia, keď podľa ľudových povedačiek žil v Skalici maďarský básnik a spisovateľ gróf Jozef Gvandániy. Recept na trdelník vlastnil práve jeho osobný kuchár. Na konci storočia sa zo súkromnej kuchyne grófa rozšíril do domácností na Záhorí a začal sa objavovať na miestnych jarmokoch. Výroba sa začala naplno až v polovici 20. storočia.
Dve lyžičky preosiatej múky a jednu lyžičku cukru si odložte na kvások. Zvyšný cukor, múku, soľ a na kocky pokrájané maslo zmiešajte. Hmotu rozdrobte, aby pripomínala posýpku. Pridajte 3 žĺtky. Do odloženej múky a cukru prihoďte droždie a asi deci vlažného mlieka. Pripravte si kvások. Keď vykysne, pridajte ho do misky k rozdrobenej múke a po častiach prilievajte mlieko. Nechajte ho 15 minút stáť, potom cesto vypracujte a opäť nechajte kysnúť aspoň 45 minút. Cesto opäť vypracujte, rozdeľte na 5 bochníkov a po 15 minútach naviňte hada z cesta na vymastené trdlo alebo plechovku.
Kaše
V minulosti dominovali v kuchyniach našich predkov lokálne a sezónne suroviny. Pre toto ročné obdobie to bola kapusta a zemiaky. Popri nich strukoviny, mäso a múčne jedlá. Za jedno z najtradičnejších slovenských jedál považuje etnologička Katarína Nádaská kašu.
Kaše patrili k posvätným jedlám už z čias starých Slovanov. Rôznili sa sezónou, surovinami a regiónom. Zakaždým však boli jednoduché, sýte a chutné. Raz plné vlákniny, inokedy korenené, dochutené restovanou slaninou či cibuľou.
Jedávali sa počas bežných dní, ale i pri slávnostných udalostiach. Jesenné a zimné rána či večere sa bez nich jednoducho v minulosti nezaobišli.
"Zimné jedlá mali za úlohu nasýtiť a rozohriať organizmus. Veľa sa varilo zo sušených strukovín, ako bola fazuľa, kukurica, šošovica či hrach. A tak strukovinové kaše nesmeli v kuchynskom repertoári chýbať," hovorí etnologička.
Podľa nej patrí do kategórie "famózna" hrachová kaša z Dolnej Breznice v okrese Púchov.
"Na päť porcií preberieme jeden kilogram poleného hrachu, ktorý necháme namočený vo vode asi desať hodín. Potom ho dáme variť v tej istej vode, v ktorej bol namočený. Keď bude uvarený do polomäkka, tak k nemu pridáme dve nadrobno nakrájané cibule a šesť veľkých zemiakov pokrájaných na kocky. Keď sa všetko rozvarí, zasypeme to tromi lyžicami hrubej múky, osolíme, dobre premiešame a uvaríme na kašu. Rozdelíme na taniere a polejeme roztopeným maslom alebo cibuľou opraženou na oleji," dodáva Nádaská.
Obdobou zimných kaší boli na jar a v lete prívarky a omáčky.
"Na jar sa využívala každá plodina, tak napríklad sa varili prívarky z mladej žihľavy, medvedzieho cesnaku, šťaveľu. V lete dominovali na západnom Slovensku chrenový a paradajkový prívarok s vareným mäsom. Zimné jedlá boli zo zemiakov, kapusty a múky - šúľance, scískance, trhance, rezance s makom, orechmi, tvarohom. Zo zemiakov sa v každom regióne varili halušky, pirohy plnené zemiakmi či lekvárom. Koreňová zelenina sa používala do polievok, na Záhorí aj do omáčok, na Kysuciach sa hojne varilo z kvaky. Vždy sa vychádzalo a varilo z toho, čo poskytovalo ročné obdobie. Prakticky na celom území Slovenska sa využívali rovnaké plodiny a suroviny, len jedlá mali lokálne iné názvy," hovorí etnologička.
Netradičné suroviny a recepty
Niektoré netradičné suroviny a recepty našich predkov sa uchytili aj vo svete. Bryndza, ovčí syr, žinčica, mak, med, medovina, jahňacina, podpecník či podplamenník... aj tieto pochúťky sa objavili už v prvých kuchárskych knihách, ktoré boli písané po slovensky.
"Tou prvou bola Prvá kuchárska kniha v slovenskej reči z roku 1870. V Budapešti ju zostavil a vydal mešťan Ján Babilon, pôvodom z Gemera, majiteľ reštaurácie, v ktorej sa varili slovenské jedlá, na ktoré sa schádzali osobnosti slovenskej kultúry. Ďalšou po slovensky napísanou kuchárskou knihou bola Nová kuchárska kniha od Terézie Vansovej, Slovenská kuchárka Augustína Pavloviča, Slovenská ľudová kuchárka od Žely Inoveckej," dodáva Nádaská.
Nasledujúci recept - Karpele, Kvaková kaša z Vlkanovej už dnes v modernej kuchárskej knihe nenájdeme.
Recept na Kvaková kaša z Vlkanovej
Kvaka je tradičná surovina, ktorá nikdy našim starým mamám v kredencoch nechýbala. Je jemne korenistá a chuťovo veľmi podobná kalerábu. V súčasnosti kvaku poznáme skôr pod názvom runkla alebo turín.
Potrebujeme:
- karpele (kvaku)
- zemiaky
- slaninu
- cibuľu
Postup:
- Kvaku nakrájame na kocky, osolíme a dáme ju variť.
- K čiastočne uvarenej pridáme očistené zemiaky a necháme to spolu rozvariť.
- Scedíme a poriadne podusíme na kašu.
Recepty z Kysáča
Kysáč je dedina v oblasti Vojvodina na severe Srbska, do ktorej sa Slováci prisťahovali pred 240 rokmi. V štátnom archíve v Budapešti je archívny zápis, ako vznikol Kysáč, pod vtedajším menom Ača, zaznamenaný na uhorských mapách už v roku 1318. V roku 1788 si ustanovili aj svoj erb.
V prvých desaťročiach po prisťahovaní slovenskí kolonisti zápasili s hmotnými ťažkosťami, takže na kultúrne povzdvihovanie mali veľmi skromné možnosti. Len niektorí so sebou na Dolnú zem okrem farárov priviedli i učiteľov. V súčasnej dobe v Kysáči žije približne 5500 obyvateľov z čoho asi 4500 Slovákov a určitý počet Srbov a neslovákov. V škôlke a základnej škole sa deti vyučujú po slovensky.
Spolok kysáčskych žien vydal v tomto jubilejnom roku Kuchárku z kysáčskeho receptára. Ten nikdy nesmel chýbať na stole. Naši praotcovia, presnejšie, prababky, si ho prihotovovali ručne, z ťažko zarobenej múky. Chlieb sa miesil ručne, raz v týždni. Upieklo sa viac chlebov v sedliackej peci, aby bolo dosť na celý týždeň.
Hovorilo sa, že je potrebné miesiť, až kým nebude z povaly pršať, vlastne dotyčnej osobe z čela pot tiecť. Miesilo sa vo veľkej nádobe - vandli. Často sa odobralo trochu chlebového cesta a pred chlebíkmi sa upiekli lepníky a págle. Tie boli z tenšieho cesta a rýchlo sa upiekli. Págle sa vopred nakrojili na štvorčeky, po upečení sa ľahko polámali a nemuseli sa hneď konzumovať, mohli sa odložiť za druhý deň.
V peci sa okrem chleba robili aj iné jedlá - i suchá fazuľa, kapusta a sárma, ktorá sa aj dodnes pečie v peci pre svadobné veselie. V súčasnej dobe tie pece z domov porúbali, ale v niektorých domácnostiach si urobili pec na dvore. Výborné sú i v peci upečené zemiaky s klobásou a údenými rebierkami. K Veľkej noci sa v peci urobilo i studenia (huspenina). V peci sa pieklo rejteša a iné dobroty.
Rejteša je na tenko ťahané cesto, roztiahne sa po celom stole, kraje sa poobtrhávajú, z oboch strán sa posype plnka a dostanú sa dve štrúdle. Plnka môže byť tvaroh, mak, orechy, strúhané surové zemiaky, kyslá kapusta, strúhaná tekvica, strúhané jablká. Rejteša sa robievalo vždy v sobotu.
V Kysáči je možné kúpiť si mlieko priamo od výrobcov, vlastne v dome, kde chovajú kravy alebo kozy. Okrem mlieka je možné kúpiť i tvaroh, smotanu, tvrdý domáci syr a mäkký - urobený so syridlom, ako i domáce maslo. Domáce so svojimi výrobkami chodia i na trh a tam ich tiež predávajú.
Väčšina obyvateľov má záhradu pri dome alebo v blízkosti osady. V záhrade si vypestujú zemiaky, mrkvu, petržlen, paštrnák, zeler, uhorky, tekvičky, paradajky, papriku, hrášok, zelenú fazuľku i suchú, mak a iné - môj manžel sadí i arašidy a darí sa mu.
To čo si nemôže sám vypestovať, každý si môže kúpiť na trhu. Trh býva v piatok a ponuka je bohatá - domáce a južné ovocie, zelenina, hygienické potreby, odev, obuv, záclony, vankúše, paplóny, plastové veci do domu, svieža ryba, kvety, mladé stromčeky a zeleninové priesady a všeličo iné.
V lete, keď príde nové ovocie - broskyne, marhule, slivky, melóny - prichádzajú ľudia z iných dedín a v blízkosti trhu predávajú aj v iné dni, často aj každý deň. Melóny a dyne pestujú aj Kysáčania a keď je sezóna, tak predávajú pod lipami v strede osady.
Mladí podnikatelia - poľnohospodári sa spamätali a pár rokov je tomu, ako pestujú jahody na väčšej ploche a pekne sa im darí. Jahody sú veľké a chutné a výhoda je, že v posledné dni si ľudia môžu sami oberať za polovičnú sumu.
Kysáčania sú pohostinní ľudia a nik od nás neodišiel hladný. Na stôl sa prestrie biely obrus, poskladá sa sviatočná obedová súprava, ktorá sa nepoužíva každý deň, a ako prvý chod je polievka z domácej sliepky, žltá ako dukát. Potom vyprážané alebo upečené kuriatka, zemiaky - hranolčeky, šalát a známa sárma. Pravda, patria tu i koláče. Domáca sa pousiluje a urobí tortu alebo koláč, aby si hostia mali na čom pochutnať.
Sviatky a oslavy v tradičnej kuchyni
Na svadbách spred viac ako tridsiatich rokov bolo vždy rovnaké menu. Keď boli volačky, bolo to týždeň pred svadbou v nedeľu, zároveň sa miesili aj lokšičky, robila sa i závarka do polievky v tvare štvorčekov či rombov - my to voláme šiflíky. Vtedy sa varil paprikáš pre všetkých prítomných.
V stredu, tri dni pred svadbou, sa dvíhal šiator - veľký stan vo dvore pre svadobné veselie, a vtedy susedy napiekli slané rožky, bagániky a iné. V piatok aj u ženícha aj u nevesty bola predsvadobná veselica, tiež sa varil paprikáš. V sobotu, na obed bolo, tak ako aj v novšej dobe, kyslá polievka, fašírky a klobása, zemiakové pyré a kapustový šalát.
K večeri najprv polievka zo sliepok, potom to varené mäso a paradajková omáčka. Potom sárma a po nej pečené mäso a kapustový šalát. V novšej dobe sa polievka varí z menej sliepok, pridajú sa aj kosti a to varené mäso sa nepodáva. Namiesto toho sa rolujú kuriatka a prasiatka alebo sa prasiatko iba upečie v celosti. A namiesto pečeného mäsa sa robia viedenské rezne.
Volačky, lokšičky, dvíhanie šiatra - v novšej dobe toho už niet. Ani v piatok predsvadobné veselie, iba v zriedkavých prípadoch. Voľakedy dávno sa ešte aj vozili duchny, ale to sa ani ja nepamätám, ako to bolo. Svadby nebývajú doma ale v sálach, mali sme tri miesta, kde sa môže zmestiť od 150 do 250 ľudí a od tohto roku máme pre svadobné a iné príležitosti pekne upravený starý gazdovský dom.
V novšej dobe aj u nás si mladí privlastňujú niektoré tzv. americké svadobné zvyky a svoje pôvodné zapovrhujú.
Svadba - svadobné tradície kedysi a dnes
Máte pocit, že každé Vianoce varíte dokola to isté a chceli by ste to zmeniť? Načrite spolu s nami do receptov, podľa ktorých sa varilo a pieklo pred vyše sto rokmi a možno budete prekvapení, aká chudobná je teraz naša kuchyňa.
V roku 1870 sa naše gazdinky konečne dočkali - v Budapešti vyšla Prvá kuchárska kniha v slovenskej reči - k velikému osohu nie len pre domácu potrebu, ale aj pre hospodárstvo. Napísal ju Gemerčan Ján Babilon. Našli v nej recepty na množstvo bežných i sviatočných jedál - kuchony, wafne, holipne, čokoládová, žabová či pivová polievka, kapustnica, ryby na rôzne spôsoby, koláče.
Budapeštiansky mešťan, Ján Babilon, bol majiteľom reštaurácie, kde sa varili slovenské jedlá a schádzali sa popredné osobnosti slovenskej kultúry. No i tak je zvláštnosťou kuchárky, že bola písaná po slovensky. V úvode svojej knihy Babilon píše, že dielo takéhoto druhu a rozsahu mali v Európe len veľké národy. Preto ako dobrý vlastenec a národovec po dvadsaťročnej usilovnej robote vydáva dielo, ktorým sa Slováci - hoci do počtu malý národ - aj v tejto oblasti odbornej činnosti čestne zaraďujú do európskej kultúrnej sféry.
Babilon si je vedomý postavenia Slovákov v monarchii, preto sám v úvode píše, že slovenský národ takú knihu doteraz nevidel a dalo mu veľa práce napísať ju každému zrozumiteľne a tak, aby nezostala v pozadí za nemeckými kuchárskymi knihami.
Keďže kuchárskymi knihami sa to veľmi na vtedajšom knižnom trhu nehemžilo (skôr to bola záležitosť novín a časopisov), v roku 1914 jednu vydala Terézia Vansová pod názvom Nová kuchárska kniha. Obsahuje vyše 900 osvedčených receptov do jednoduchej i meštianskej kuchyne, ktoré Vansová uverejňovala niekoľko rokov v časopise Dennica.
Veríme, že sme vás navnadili a začítate sa do receptov a rád pre gazdinky aktuálnych pred i viac ako 100 rokmi.
