Napriek tomu, že bez tejto rozprávky si vianočné sviatky ani nedokážeme predstaviť a takmer každý ju už pozná naspamäť, stále sa nájde dosť vecí, ktoré ste o nej nevedeli. Jedna z najúspešnejších českých rozprávok všetkých čias mala premiéru v roku 1973. Toto ste o nej ale asi netušili.
Režisér Václav Vorlíček († 89) mal pred nakrúcaním najslávnejšej českej rozprávky Tri oriešky pre Popolušku všetko dôkladne premyslené, ale niektoré veci ani on netušil. A tak sa na konci nakrúcania celý filmový štáb dožil doslova studenej sprchy.
Po ukončení nakrúcania obľúbenej vianočnej rozprávky o Popoluške ľudia zo štábu zistili, že im predstaviteľka macochy Carola Braunbock zatajila niečo zásadné. Len málokto totiž vedel, že nenávidená macocha z Troch orieškov pre Popolušku sa narodila neďaleko Plzne, v dedine Všeruby.
Carola Braunbock († 54) prežila časť svojho života v Československu a po vojne sa presťahovala do Nemecka. Na konci nakrúcania známej vianočnej rozprávky celý český štáb zdesene zistil, že herečka každému celý ten čas bez problémov rozumela.
Táto informácia zaskočila aj samotného režiséra rozprávky. "Ja ani nikto zo štábu sme to netušili. Až raz, bolo to na konci nakrúcania, sa v maskérni rozhovorila po česky a šokované maskérky za mnou pribehli, že vraj Carola vie po česky. Neskôr nám to vysvetlila, ale prečo to tajila, nám nikdy nepovedala," spomínal režisér Vorlíček pred pár rokmi v magazíne Sedmička.
On sám vraj ale výčitky svedomia nemal a nespomínal si, že by bol povedal niečo, čo by mohlo herečku uraziť. "Našťastie som pred ňou nikdy nepovedal nič, čo by mohlo spôsobiť nejaké faux pas," dodáva.
Jedno tajomstvo si macocha z Popolušky nechala pre seba. Ako mohla toto pred všetkými skrývať?
Analýza rozprávok: Tri citróny a Tri halušky
Rozprávka Tri citróny je špecifická svojím erotickým nábojom, ktorý zberatelia-kňazi skôr v prepisoch tlmia. V citrónoch zo Skleného vrchu sú ukryté tri nahé panny. Po ich postupnom prekrojení (princ je po získaní citrónov cestou domov extrémne hladný a smädný) dve panny vyskočia, pýtajú sa mladíka, či má pre ne jedlo, pitie a pekné šaty, a keď ten povie, že nie, zmiznú. Až zdržanlivosť rozkrojiť tretí citrón zabezpečí, že princ pannu nestratí, doputuje domov a vezme si ju za ženu. Z istého uhla pohľadu možno rozprávku čítať ako príbeh o sexuálnej zdržanlivosti.
Rastislav Kučinský a Dana Podracká tiež nepristupujú k výkladu freudisticky, ale jungiánsky. Text vnímajú ako podobenstvo o duši a ceste k jej zrelosti či komplexnosti. Citrón ako ústredný symbol je v ich interpretácii obrazom srdca, ale aj prsníka, maternice, lona, plodnosti či vajíčka, no v spirituálnych kontextoch; tiež slnka a mandorly ako posvätného stredu, v ktorom je prestupované vedomie s nevedomím, racio s emocionalitou a intuíciou. Putovanie princa je cestou do stredu bytosti, srdca.
Latinské citrino zároveň znamená dosiahnutie štádia pochopenia podstaty života, múdrosti a inšpirácie.
Cesta k bytostnému ja v rozprávke Tri citróny
Rastislav Kučinský, spoluautor knihy Tri citróny. Podobenstvo o srdci, hovorí o ceste od individualizovaného k bytostnému ja. Mladý princ s námahou a prekážkami kráča cez Čiernu horu na Sklený vrch za nevestou ukrytou v citróne.
Po dosiahnutí cieľa prichádza nová prekážka, ďalšia výzva. Knihy sú aj príbehmi o ostražitosti- v blízkosti dobra číha zlo, v blízkosti svätosti únava a pokušenie. Človek zostáva na ceste, aj keď postupne dosahované míľniky sú ukazovateľom dozrievania, nadobúdanej hĺbky či komplementarity.
Motívy a atribúty rozprávky Tri citróny
Pre Podrackej čítanie je charakteristická výberovosť tém, pričom akcentované sú najmä motívy a atribúty oscilujúce okolo ženského princípu. Autorka pripúšťa interpretáciu, že v troch plodoch citróna sa zrkadlí stále tá istá panna na spôsob princípu Svätej Trojice, no v ženskej variácii - Matka, dcéra a duša sveta -anima mundi. Pozornosť je výraznejšie venovaná i postavám matiek obrov, zlej Cigánke, ale aj motívom s feminínnym vyžarovaním - alchýmia v zmysle očisty i premeny nízkeho na vysoké, ako zušľachťovanie libida; palica, skrýša, posteľ, metla, halušky, píšťalka, veža, vodná hladina.
Viaceré motívy a ich atribúty upozorňujú na potrebu umenšovania sa, interiorizácie v zmysle pokory. „Inteligenciou“ skrýše je ukrytie človečiny, ktorá smrdí, aby vyniklo podstatné - vnútorné či integrované v celku.
Iným akcentom Podrackej komentára je upriamovanie pozornosti na komunikáciu a spoločenstvo. Autorka dáva do popredia záujem bytostí princovi na jeho ceste pomôcť a tiež jeho odvahu klásť otázky, pýtať sa. Aktualizačne hovorí o potrebe svetového mieru, ktorý sa nedá naplniť bez tolerancie a lásky. S Heideggerom zdôrazňuje, že veci nestoja vo svete vedľa seba, ale sa vzájomne prestupujú, vytvárajú spoločenstvo.
Tri halušky: Príbeh o chudobe, práci a pomoci
Bola raz jedna sirota. Nuž veru sirota, lebo okrem otca nemala už nikoho na svete. A viete, dievča, hoci má aj dobrého otca, predsa je bez matky len sirota. Naša sirota bola súce dievčatko: krásne ako kvet, dobré ako med, tichučké ako muška a do roboty ako sršeň. Obracala sa v hospodárstve, ako len mohla, ale otec jej zavše len povedal: „Dieťa moje, nedám sa ti mordovať s toľkou prácou. Ožením sa, dvom vám to ľahšie pôjde."
Dievča mu na to nič nerieklo. Samo bolo rado, že dostane mamičku. A otec sa oženil. Vzal si vdovicu a tá mu doviedla dcéru asi v tých rokoch, ako bola jeho vlastná. Lenže nebola taká dobrá.
Ale mať je svojej dcére vždy len mať. Jednostaj si ju ako za sklom držala, všade vychvaľovala, a sirote bola len macochou. Neborká iba teraz zvedela, čo je robota! Nie dosť, že robila všetko okolo gazdovstva a okolo domu, musela ešte vysluhovať aj macochu a jej dcéru. Chúďa nemalo ani dňa, ani noci, či bol stredtýždeň, či nedeľa. A jednostaj zle-nedobre na ňu, nikdy jej ani len pekného slova nedali. Pri tom všetkom bola tichá, pokojná. A aj v najtvrdšej práci, či už pri dome, či na poli, hoci aj v ošklbaných háboch, bola predsa sto ráz krajšia ako macochina mazna.
Raz sa otec vyberal na jarmok. Macocha mu ukazuje: „To a to mi kúpiš. Mojej dcéruške treba črievičky, hodvábna sukňa, stužky, medovníky" - a ktohovie, čo mu tam navyratovala. On to všetko vypočul a potom sa obrátil pod pec k svojej otrhanej dcére: „No a tebe čo kúpiť?"
Ale macocha ju ani k slovu nepustila. Tak a tak, že tej nič nechýba, že do kuchyne a maštale netreba nijaké parády. Otec macochu vypočul a zase sa len spýtal dcéry: „Nože povedz aj ty, čo ti mám doniesť." Sirota mu len tak ukradomky pošepla: „Ach, otec môj drahý! Mne iba to, o čo sa tam dakde potknete."
Išiel on na ten jarmok. Nakúpil všeličo od výmyslu sveta, čo si macocha narozkazovala. Len svojej vlastnej dcére nič nekúpil. A keď sa vracal domov, rozmýšľal, dobre o rozum neprišiel, či ešte na dačo nezabudol. Už blízko dediny išiel dolu chodníčkom cez jeden hájik, a tu sa potkol o krivú liesku. „Aha!" vraví si, „toto bude jarmočné pre moju dcéru."
Prišiel domov, porozdával, čo doniesol. Nik sa jarmočnému netešil väčšmi ako úbohá sirota. Skryla si tie tri oriešky do vrecka, ani čo by to boli dajaké perly, a pobrala sa do práce.
V nedeľu ráno, keď už poriadila všetko okolo domu, sadla si pod pec a zberala sa do kostola. Práve už boli druhý raz odzvonili. Tu milá macocha do nej: „Ty taká a taká, nuž či si dom len tak necháme? Či ty nemáš doma čo robiť?" A vybehne von, donesie za mericu hrachu zmiešaného so šošovicou: „Tu máš, to mi pekne popreberáš, kým sa vrátime."
Všetci odišli a milé dievča sa chytí preberať ten hrach. Vzdychá pri tom a narieka: „Ach, mamka moja, mamka, čo ste ma radšej so sebou nevzali! Tam by mi bolo lepšie, nevoľnej sirote."
Vtom jej zaštrkajú vo vrecku tri oriešky. Ona ich vyberie, položí pred seba a teší sa z nich. Teší sa aj z toho, že predsa má ešte dobrého otca. Ako tak roztúžená, zamyslená ďalej preberá, zaklope dačo na oblôčik. Pozrie - a to tri biele holúbky ak ďubkajú, tak ďubkajú do skla.
„Ach, nebožiatka, iste chcú dnu. Otvorí im oblôčik a holúbky sa jej prihovoria: „Čože robíš, dobré dievča?" „Ach, veď vidíte! Teraz, keď sú druhí ľudia v kostole, ja sa musím doma s týmto trápiť." „Nič to," vraví jeden holúbok, „nechaj to ty tak!"
Vezme prvý oriešok, drobným zobáčikom ho roztvorí a vytiahne z neho hodvábne šatočky, biele ako sneh. „Tu máš, obleč sa a chod aj ty do kostola! My ti toto za ten čas popreberáme. Ale keď kňaz povie amen, nečakaj, kým druhí pôjdu von. Vyjdi prvá a ponáhľaj sa domov preobliecť."
Naradovaná sa poobliekala ako ľudia, šla do kostola a tam si sadla do prvej prázdnej stolice. Všetci ľudia iba na ňu hľadeli, dokonca sám kráľovič nemohol z nej spustiť oko. Tak sa mu zapáčila, že by sa na ňu díval aj do večera. Ale krásna dievčina sa ani neohliadla, počúvala kázeň, až kým kňaz nepovedal amen. Vtedy sa tíško zobrala a hybaj z kostola!
Ponáhľala sa domov. Zobliekla biele šaty, vložila ich do orechovej škrupinky a škrupinku skryla. Tu vstúpi do chyže macocha s dcérou, vidí hrach a šošovicu osebe, pekne povyberané. Jedovalo ju, že sa nemôže do pastorkyne zadrapiť, dala jej teda pokoj. „Hľa, umazanica, keby si bola v kostole, bola by si videla dievča! Ale pecúchovi je najlepšie len pod pecou."
„Ach, veď som ju ja videla, keď išla popred nás." „Nuž ako?" „A veru zo zrubu, lebo som práve vtedy išla po vodu." „Zo zrubu! Teda sa ty budeš zo zrubu len tak po ulici dívať? Počuj, starý, ten zrub mi naskutku dáš preč! Táto daromnica by ti z neho vše len po strakách kukala." Muž neborák musel naskutku, čo aj bol sviatočný deň, zrub odpratať, keď chcel, aby sa búrka utíšila.
Kráľovič sa hneď vyzvedal, skade bola tá dievčina. Či ju nevideli, kde sa podela. „Ej, ba veru vám tá vošla do toho domu, kde majú na studni taký pekný zrub," povedali mu ľudia. Kráľovič dal hľadať z domu do domu, ale keď už zrubu nebolo, nemohli nič nájsť.
Na druhú nedeľu sadla dievčina v otrhaných šatách pod pec a zberá sa do kostola. Tu sa obráti k nej macocha, čo cifrovala svoju dcéru pred zrkadlom. „No, čože ty, hádam nemáš doma čo robiť? Ej, ej! Iste ti to pekné dievča zišlo na um. „Toto budeš preberať! Ak to nepreberieš, kým sa vrátime, bude hostina, vieš!" S tým macocha s dcérou odišli. Pastorkyňa sa dá do preberania, vzdychá a plače nad svojím biednym osudom: „Ach, mať moja, mať moja! Čože si ja počnem?"
Vtom zaklopkajú na oblôčik tri holúbky: „Neplač, neplač, dobré dievča, len nás vpusť dnu, my ti to všetko spravíme. A nože daj sem jeden z tých svojich orieškov!" vravia holúbky, keď im otvorila. Ona im podá oriešok a tu holúbok vylúskne z neho strieborné šaty. „Tu máš tieto šaty," vraví, „obleč sa a choď do kostola! Ale keď počuješ amen, ponáhľaj sa domov a všetko bude dobre!"
Ona sa s radosťou obliekla a ide do kostola ako hviezda. Sadne si na to isté miesto v prvej stolici, počúva kňaza, nabok ani len nepozrie. A kráľovič celý ten čas nespustí z nej oko a je mu akosi čudne okolo srdca.
Tu povie kňaz amen, milé dievča vstane a tichučko vyjde z kostola. Príde domov a sotva sa stačí preobliecť, už je tu macocha s dcérou. Zadíva sa macocha, zakrúti hlavou, keď vidí, že je všetok mak z prosa povyberaný. Hm! mrzelo ju to, dobre od zlosti nepukla, ale nemohla nič povedať. Len po chvíli začne: „Mala si byť v kostole, ty pecúch, bola by si videla za dievča! Ale tak, pecúchovo miesto je len pod pecou."
„Ach, veď som ju ja videla, keď išla popred nás. Práve som bola na tej slivke pred domom, chcela som vám odtrhnúť zopár na obed," odpovie pastorkyňa. „Ach, ty pľuhavstvo!" vykríkne najedovaná. „Teda sa ty budeš ešte aj v nedeľu na stromy škriabať, šaty trhať a na ľudí oči vypliešťať! No počkaj! - Starý môj, tá slivka nesmie tam na priedomí ďalej zostať, preč s ňou! Tá tvoja sova nebude viac na nej vysedávať!" Milý muž išiel slivku vyťať, hoci aj bola nedeľa. Vedel, že ak to neurobí, bude v dome ešte väčší krik.
Kráľovič zase všade hľadal, vyhľadával pekné dievča. Aj mu povedali, že veru vošla ta, kde je pred domom tá pekná slivka. Dal hľadať aj slivku, ale nenašiel nič, lebo slivka už nebola. Zarmútil sa, zahútal a potom vraví: „No počkaj, veď ťa ja dostanem!"
Na tretiu nedeľu ráno sirota všetko poriadila a pekne ako makovička sa učesala. Potom prišla k macoche, čo pred zrkadlom cifrovala svoju dievku. Prosila ju, aby ju už raz pustila do kostola. „Ach, ty pľuhavstvo, ty chceš ísť do kostola nám na posmech, aby sme sa hanbili za takú ošklbanicu? Nie! Zostaneš doma!" S tým vyšla do komory, doniesla za mericu múky zmiešanú s popolom a vysypala na stôl: „Tu máš robotu! A aby to bolo popreberané, kým sa vrátime z kostola, vieš?"
Macocha vzala svoju dcéru pod pazuchu a odišla. Úbohá sirota ostala doma. Chytila sa ona do toho preberania, plače a narieka: „Ach, mamka, mamka moja drahá! „Neplač, pekné dievča, neplač! Veď ti my to preberieme, len nás pusť dnu!"
Ona s radosťou pustila. A tu jeden holúbok otvoril tretí oriešok a vybral z neho zlaté šaty. „Tu máš celý odev. Obleč sa chytro a choď do kostola! Ale keď kňaz povie amen, nečakaj na druhých, vyjdi z kostola a ponáhľaj sa domov!"
Išla ona, išla do toho kostola, ligotavá ako slnko, a sadla si. A ani nezbadala, že sa celý kostol iba na ňu díva a kráľovič že sa na ňu usmieva.
Po čase sa kázeň skončila a kňaz povedal amen. Vtedy sa dievča prebralo z myšlienok, vstalo hore a chce pomaly odísť. Ale čo sa stalo? Veď sa nemôže pohnúť z miesta! Stojí ako prirastená! Kráľovič dal popod tú stolicu naliať smoly. Mocuje sa ona na tom lepe, mocuje, až sa jej napokon pošťastí dostať nohy von a potíšku vykĺznuť z kostola. Letela domov ako bez duše a ani nezbadala, že je bez jednej črievičky.
Ledva sa preobliekla, už počula macochu pod oblokom. Nestihla už uložiť zlaté šaty do škrupinky, šuchla ich len tak za dvere.
Macocha i s dcérou prídu, vidia múku osebe, popol osebe. Dobre tam macocha od jedu nepukla. Ale nič nemohla povedať. Iba o chvíľu začne dobiedzať: „Hej, ty naničhodnica, mala si byť v kostole, bola by si videla za dievča! Ale tak, pecúch musí byť len pod pecou."
„Ach," odpovie pastorkyňa, „veď som ja ju videla! Macoche nebolo viac treba, hneď skočila do nej ako šarkan. „Nuž ty daromnica naničhodná, ty sa budeš ešte po komínoch škriabať! Mars na pôjd pod koryto! Ty potvora jedna, tam si môžeš od zlatého dievčaťa obed pýtať. A ty, starý, mi hneď a zaraz zhoď dolu ten komín, lebo..." Chudák starý vyšiel a zhodil komín dolu.
Ledva ho odpratal, prišli kráľovičovi sluhovia hľadať krásne dievča. Lebo im povedali, že vošla ta, kde je na dome ten vysoký komín. Pozreli na dom, komína niet. S dlhým nosom odišli preč.
Ale kráľovič mal ešte záloh, zlatú črievičku. Poslal teda druhých sluhov, aby šli z domu do domu, kde majú dievča. Ktorej dievčine bude tá črievička dobrá, nech ju zaraz dovedú k nemu.
Sluhovia podľa rozkazu chodia z domu do domu, ale črievička nie je dobrá ani jednému dievčaťu. Macocha vedela, že prídu aj k nim, a tak stískala dcérinu nohu, tlačila o milých päť, len aby ju zmenšila. Tu prídu sluhovia, sprobúvajú črievičku, ale na zapuchnutú nohu ju nemohli ani napichnúť! „To nie je ona," vravia. „Nemáte tu ešte dáke iné dievča?" Macocha hneď, akoby ju najal: „Veru nie!"
Tak sa milí sluhovia poberali už von. No ako vošli do pitvora, ozve sa z pôjda kohút: Kikirikí nad pántikom, pekné dievča pod korytom! „Čo to?" zastavia sa. „Čo za pekné dievča je pod korytom?" „Ale čožeby! Lenže oni sa nedali pomýliť a hybaj na pôjd! Našli dve korytá a pod nimi uplakané dievča. Oprobujú jej črievičku, akoby ju ulial! Idú s ňou do chyže a zočia za dvermi zlaté šaty.
Hneď oni vedeli, že už našli, čo hľadali. Macocha sa len dívala ako morka, čo sa to robí: ako milú pastorkyňu do koča usádzajú a ako ona plačky zavolá všetkým „zbohom". Macochu to tak pohlo, že sa tam od jedu rozpukla.
Kráľovič, ako mu sirotu priviedli, na prvý pohľad poznal, že je to veru ona. „No, či si to ty, duša moja, bola tri razy v tom kostole?" pýta sa jej. „Ja som to bola," odpovie hanblivo dievča a zapáli sa ako ruža. „A kde si vzala tie pekné šaty?" Tu mu ona všetko vyrozprávala, ako sa jej vodilo a ako jej boli na pomoci tie tri holúbky.
Symbolika jedla v slovenských rozprávkach
Pocity spojené s jedlom, potravou a hladom nás sprevádzajú od nepamäti. Vždy to bola otázka holého prežitia. A preto niet divu, že na ne natrafíme aj v rozprávkach. Taký hlad je tu často použitý na vykreslenie chudoby, biedy. Spomeňme si na ovčiara z rozprávky Smrť kmotra a zázračný lekár, ktorý mal doma dvadsiatku hladnokrkých detí a za to, aby sa najedli, bol ochotný urobiť čokoľvek alebo na mladšieho brata z Kráľa času, ktorému jeho starší brat nechcel pomôcť a tento musel od hladu obhrýzať trpké plánky.
Počas celej histórie, až na posledných 50 rokov, veľa ľudí na Slovensku poznalo až pridobre z vlastnej skúsenosti obávané pazúry hladu a farbisté rozprávkové popisy o prázdnom žalúdku, ktorý až k chrbtovej kosti prirástol, mali určite väčšiu odozvu pred pár sto rokmi, kedy jedno krupobitie alebo dlhšie trvajúce sucho delilo rozprávku od skutočnosti, ako teraz, keď mnohí za celý život nikdy neboli ani len jeden celý deň bez jedla.
Na zabezpečenie potravy a odohnanie hladu jestvovali od pradávna rôzne postupy. O tom bola lovecká a neskôr hospodárska mágia. Veľmi cenené boli čará, ktoré zaistili dobrý lov alebo dobrú úrodu. Rovnako ako taký mlynček. Slabá úroda a dlhá zima? Nevadí. Stačí povedať: „Mlynček zvrtni sa, stôl vytiahni sa, obrus prestri sa! Daj, čo máš jesť a piť!“ Alebo prútik v rozprávke o Černokňažníkovi, ktorým stačilo raz zaklopať na štvrtú izbu a jedlo bolo na stole. To bolo veru mocné čaro.
Jedlom neslobodno bolo mrhať. Známe sú príbehy z Trenčianskej župy, ako Perún (hromovládne a dažde zosielajúce božstvo, ktoré teda zohráva významnú úlohu pri zabezpečení priaznivých podmienok pre dobrú úrodu) premenil na kameň toho, kto si chlieb nevážil. Na druhej strane, kto však mal a nepodelil sa, tiež zle dopadol. V rozprávke Sirôtky Boh zaopatroval jednu chudobnú rodinu pstruhmi, ale keď matka začala skrbliť jedlom, na deťoch aj na pocestnom žobrákovi (preoblečený boží posol) zle sa im začalo vodiť.
Ďalší rozmer jedla, okrem zahnania hladu, je princíp prenosu sily a žiadaných vlastností. Stačí spomenúť prastarý, na celom svete známy spôsob získania odvahy a moci určitého zvieraťa, ktorý spočíval v tom, že bolo treba zjesť časť jeho tela, poväčšine srdce. Podobnú vec si prečítame o chlapcoch Jankovi a Mackovi z rovnomennej rozprávky. Chlapci zjedia srdce a ľavé krídlo vtáka, čo zlaté vajcia znášal. Prvý sa stane kráľom a druhý si každé ráno pod hlavou mešec so sto dukátmi nájde, tak ako to mal zlatonosný vták pod krídlom napísané.
Načim dodať, že hladní chlapci vbehli do kuchyne a zjedli to, čo bolo pripravené pre niekoho úplne iného. Do tohto odstavca hádam patria aj rôzne zázračné jedlá a nápoje. Ako to víno, ktoré sestra svojmu bratovi z čutory nalievala a hneď mal v sebe sily za dvadsať chlapov (O zakliatej sestre). Alebo olovené halušky, ktoré princovi poslúžili ako schody, keď sa chcel vyštverať na sklený vrch (Tri citróny). Olovené a nie bežné halušky, ktoré mu dal obor, sú obrazom, ktorý vyjadruje, že úlohu zdolal za pomoci iných ako len čisto ľudských síl a schopností. Zázračné jedlo či nápoj je tu spojenec.
Ak prijmeme to, čo tvrdí rozprávka, že je možné preniesť jedlom želané vlastnosti, tak potom bude možné pomocou jedla aj uškodiť. Rozprávať by o tom vedel kráľovič, ktorý si odtrhol a zjedol plody z figovníka, keď: „... ti mu tu strašnô nosisko ako trúba nahúkne!“ (Dlhý nos).
Jedlo je aj niečo, čo môže odlišovať. Napr. pri popise rôznych príšer a neľudských stvorení je veľmi výstižné poukázať na ich inakosť aj na príklade toho, čo jedia. Vyššie bol spomenutý dobrý obor a jeho olovené halušky. Táto inakosť môže byť niekedy až hrozivá. Aké to musia len byť obludy takí draci keď sa živia oloveným, železným a oceľovým chlebom (Lomidrevo) a nie naším dobrým a poctivým chlebíkom.
Jedlo je to, čo nás vyživuje. Dakedy je jedlo symbolom pre všetko, čo sa nám dostáva. Aké slová, pocity a myšlienky prijímame. Niekedy je to plnohodnotná výživa a dakedy odpad, ktorý viac uškodí ako pomôže. Výstižný je obraz toho, ako sirote macocha miesto múky popol, miesto kaše piesok, miesto slaniny dosák a miesto chleba skalu do batoha naviazala a tak z domu preč do služby vypravila (Laktibrada). Teda všetko, čo jej odovzdala, bolo „nepoživateľné“. Namiesto pohladkania bitka, namiesto dobrého slova a rady krik a nadávky. Aký to rozdiel oproti mamkiným podplamenníkom či posúchom, ktoré hoci z poslednej múky upečené, predsa sú drahé, ak len boli z láskou a dobrým úmyslom pečené.
Dodnes si pamätám ďalšiu rozprávku, aj to ako veľmi na mňa zapôsobila. Pyšná Ľubka v nej, obdivujúc podzemné siene svojho ženícha Kovovlada, až prineskoro zistí, že tam nemá čo jesť. Dokonca ani chlieb tam nemajú, iba kovový. Na to však predtým nemyslela. Až keď na stôl začali nosiť všakovaké nerastné a kovové „dobroty“. S hrôzou si začína uvedomovať, že je teraz v inom svete, kde sa jej nedostáva toho, čo potrebuje a čo bolo doma samozrejmé a preto tým pohŕdala. Obyčajný chlieb, pche! Ako by jej teraz dobre padol.
Symbolika jedla môže zahŕňať i postupné získavanie vedomosti a skúsenosti, poprípade zmenu stavu vedomia. Princ, ktorý sa rozhodol nájsť Mahulienu zlatú pannu, sa k nej musel na trikrát priblížiť. Prvý raz zjedol z polievky a vypil z vína tretinu, potom polovicu a napokon všetko. Až potom ju mohol uzrieť v plnej kráse a popýtať o ruku. Naraz by to nezvládol. Ako vidíme, jedlo v rozprávkach zďaleka nie je iba prijímanie živín pre telo.