Dňa 22. júna 1941 prešla druhá svetová vojna do novej fázy inváziou Nemecka do ZSSR, známej ako operácia Barbarossa. Tento konflikt sa stal najkrvavejším v histórii, pričom svojím rozsahom a ničivosťou zatienil všetky predošlé vojny. Ideologicky sa nejednalo o boj medzi „dobrom“ a „zlom“, ani medzi demokraciou a diktatúrou, ale skôr o ťaženie proti boľševizmu, do ktorého sa zapojili aj štáty v nemeckej sfére vplyvu ako Rumunsko, Maďarsko, Taliansko, Fínsko a dokonca aj desaťtisíce občanov ZSSR. Slovenská republika, z iniciatívy jej predsedu vlády a ministra zahraničných vecí Vojtecha Tuku, sa pripojila k tomuto ťaženiu už 22. júna 1941, a to neústavným spôsobom obídením Snemu SR.
Dva dni nato, 24. júna 1941, prekročila dvojtisícová Rýchla skupina, neskôr premenovaná na Rýchlu brigádu, hranice ZSSR ako prvá slovenská formácia. Za ňou postupoval armádny zbor s 50 000 mužmi. Existencia Rýchlej brigády sa skončila po tragickej bitke so 44. sovietskou horskou streleckou divíziou, ktorá sa odohrala 22. júla. Armádny zbor, bez dostatočnej motorizovanej techniky, sa v podmienkach „bleskovej vojny“ ukázal ako sotva využiteľný, a preto bolo už na prelome júla a augusta 1941 stiahnutých späť na Slovensko 35 000 záložných vojakov.
Slovenská vojenská účasť sa následne koncentrovala do dvoch divízií. Prvá, Rýchla divízia, mala v rámci skupiny armád Juh postupovať v smere na Ľvov - Kyjev - Dnepropetrovsk - Rostov nad Donom a Kaukaz. V prvých mesiacoch prebiehal postup bez väčších problémov, pričom Slováci boli svedkami zdrvujúcich porážok sovietskej armády. V októbri divízia postupovala v smere na Dnepropetrovsk a k pobrežiu Azovského mora. V druhej polovici novembra sa „Blitzkrieg“ zastavil na sovietskej obrane a Rýchla divízia sa ocitla v priestore miest Mariupol - Taganrog. Frontová línia, ktorú mali Slováci brániť osem mesiacov až do júla 1942, bola na riečke Mius. Práve tu prebiehali prudké boje s vysokým počtom obetí; najsilnejšie sovietske protiútoky Slováci zaznamenali počas Vianoc 1941, čo sa odzrkadlilo aj na výške strát.
Do vnútrozemia ZSSR začala Rýchla divízia postupovať v polovici roka 1942. Dňa 21. júla 1942 v rámci 1. tankovej armády zaútočila v smere na Rostov nad Donom, ktorý Nemci a Slováci dobyli už 25. júla. Potom sa nemecká vojnová mašinéria zastavila. Naopak, ako dôsledok stalingradskej porážky, sa 23. januára 1943 začal ústup z ťažko dobytého Kaukazu. Pozičná vojna sa zmenila na kruté ústupové boje s desiatkami mŕtvych či ranených takmer každý deň.
Bez väčšiny automobilov, ťažkých zbraní, ba aj proviantných zásob, Nemci vo februári prepravili príslušníkov Rýchlej divízie loďami a lietadlami z Tamanského polostrova na Krym. Tu sa pre Slovákov na dlhší čas skončila ich bojová činnosť, keďže na Kryme plnili len strážne a hliadkovacie úlohy. V zmenenej situácii sa dovtedajší názov divízie stal neadekvátnym. S minimálnym počtom motorových vozidiel mohla plniť len zabezpečovacie úlohy, preto sa 1. augusta 1943 zmenil jej názov na 1. pešiu divíziu.
V dôsledku katastrofálnych porážok na južnej Ukrajine sa nemecké velenie rozhodlo ešte raz využiť služby Slovákov. Napriek protestom slovenského ministerstva národnej obrany boli príslušníci divízie nasadení do záchytného pásma v oblasti medzi ukrajinskými mestami Melitopoľ a Kachovka. V situácii rýchlo sa posúvajúceho frontu však sotvakto z nich mohol vedieť, že úsek, do ktorého sa podľa rozkazu presúvali v noci z 29. na 30. októbra, už obkľučujú sovietske tankové a jazdecké vojská. Dňa 30. októbra tak počas niekoľkých hodín padlo vyše 2 000 vojakov a 50 dôstojníkov divízie do zajatia, ďalších viac ako 20 zahynulo. Veľká väčšina zajatcov sa onedlho rozhodla vstúpiť do československých jednotiek. Ústup 1. pešej divízie pokračoval cez rieku Dneper smerom na Cherson a Odesu. Posledné správy o bojoch, ktorých sa zúčastnili príslušníci niektorých jednotiek divízie, pochádzajú z februára 1944 (Krym) a napokon z apríla 1944 (dnešné Moldavsko). Od mája 1944 sa Slováci nachádzali na území dnešného Rumunska. Koniec ich bojového nasadenia sa odrazil na ďalších zmenách, keď 1. júna 1944 divíziu reorganizovali a premenovali na 1. technickú divíziu. Po vypuknutí Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 Nemci slovenskú armádu ako nespoľahlivú odzbrojili. Tento krok spôsobil demoralizáciu aj v radoch 1. technickej divízie, ktorá sa začala rozpadať, jej príslušníci na vlastnú päsť utekali na Slovensko. Zvyšky mužstva Nemci v septembri 1944 využívali na stavbu obranných opevnení (Maros Stellung). Od októbra ich presúvali cez Satu Mare a Miškovec do priestoru Balatonu, kde vykonávali až do prechodu frontu technické a opevňovacie práce.
Zaisťovacia divízia, od augusta 1941 do októbra 1943, pôsobila na území severnej Ukrajiny a Bieloruska. Jej náplň činnosti bola odlišná od Rýchlej divízie. Nepostupovala s frontom, ale strážila cestné a dopravné komunikácie, vojenské objekty v zázemí, a tiež participovala na protipartizánskych akciách. V jeseni 1941 vykonávala službu v priestore Žitomir - Ovruč - Mozyr a strážila hlavnú železničnú trať na Brjansk a Moskvu, konkrétne v úseku Pinsk - Gomeľ. V lete 1942 sa presunula severnejšie do oblasti Polesia.
Kým prvý vojnový rok bol pre divíziu pomerne pokojný, situácia sa celkom zmenila v lete a na jeseň 1942. Spôsobilo to organizovanie sovietskeho partizánskeho hnutia z Moskvy. Vojaci sa dostávali čoraz častejšie do ozbrojených stretov s partizánmi, útočiacimi doslova zo všetkých strán, a s ich často surovými metódami. Bolo zrejmé, že málopočetná divízia, roztrúsená v lesnatom a močaristom kraji s rozlohou takmer dvakrát takou ako Slovensko, nemá šancu splniť kontrolné a pacifikačné úlohy, ba ani efektívne vzdorovať partizánskym úderom, ktoré riedili jej rady a podlamovali bojovú morálku.
V marci 1943 sa preto nemecké velenie rozhodlo odsunúť divíziu do nového priestoru v okolí Minska, k čomu došlo až v júli 1943. Dňa 1. augusta 1943 bola Zaisťovacia divízia premenovaná na 2. pešiu divíziu a čoskoro sa začalo s prípravou jej ďalšieho presunu. Napokon, 16. októbra 1943, bola transformovaná na Technickú brigádu a o pár dní neskôr, už bez ťažkých zbraní, odsunutá do Talianska. Na Apeninskom polostrove zotrvala až do úplného záveru vojny (od 1. júla 1944 však pod novým názvom - 2. technická divízia).
Raritou vo vojnovej Európe boli vnútorné pomery v rámci slovenskej armády. Z radov jej príslušníkov nebol nik, a to ani v čase stanného práva (vyhláseného v poľnej armáde už roku 1943), popravený. Prečiny, za ktoré bol v iných armádach trest smrti, sa v slovenskej armáde vybavili niekoľkotýždňovým väzením.
Okrem dvoch divízií bolo do vojny proti ZSSR nasadených aj niekoľko menších útvarov či jednotiek. V februári až máji 1942 to bol Delostrelecký pluk 31, vyčlenený zo Zaisťovacej divízie. Služby slovenských delostrelcov chceli Nemci využiť v bojoch o Charkov v máji 1942, čo sa im však podarilo len čiastočne. Dlhotrvajúcejšie služby robili nemeckej armáde pionierske (ženijné) jednotky, ktoré budovali mosty či rekonštruovali trate.
Slovenská vojenská účasť na východnom fronte patrila v rokoch komunistickej totality medzi tabuizované kapitoly našich národných dejín. Osobitne smutné osudy mala pamiatka padlých. Kým na pomníky obetiam I. svetovej vojny sa umiestňovali mená všetkých padlých, bez ohľadu na to, na akej strane frontu padli, v prípade druhej svetovej vojny sa mená zúžili fakticky iba na príslušníkov československého odboja.
Dĺžka základnej (prezenčnej) vojenskej služby v rokoch 1. SR bola dva roky. Vzhľadom na vojnové okolnosti sa však bežne stávalo, že armáda si mužov ponechala v zbrani aj dlhšie. Drvivú väčšinu obetí tvoria príslušníci dvoch divízií, Rýchlej (1. pešej, potom 1. technickej) a Zaisťovacej (2. pešej) divízie. Menoslov obetí 1. technickej divízie od augusta 1944 do konca vojny, vrátane obetí odvlečených do gulagov, nemáme k dispozícii. Po národnostnej stránke tvoria menoslov obetí spravidla Slováci. Popri nich tu nachádzame iba niekoľko slovenských Maďarov a necelú stovku slovenských Nemcov (resp. Slovákov, hlásiacich sa k Nemcom). Tí povinne rukovali do slovenskej armády až do mája 1944.
Zoznam obsahuje mená občanov tých obcí a miest, ktoré boli súčasťou 1. Slovenskej republiky. Neobsahuje mená slovenských obetí z území, ktoré v rokoch 1939 - 1945 patrilo k Nemecku (Petržalka, Devín), no hlavne k Maďarsku (s výnimkou brancov, ktorí utiekli z tohto územia na teritórium SR, ich mená možno identifikovať podľa uvedeného rodiska). Naopak, zoznam obsahuje mená občanov 25 slovenských obcí na hornej Orave a severnom Spiši, ktoré sa v roku 1945 nedobrovoľne stali súčasťou poľského štátu.
Miesto pochovania sme neuvádzali, keďže ide o komplikovanejší problém. Značná časť obetí bola totiž exhumovaná a z miesta pôvodného pochovania prekladaná na centrálne slovenské vojenské cintoríny v ZSSR (dnes už prakticky neexistujúce). Navyše, menšia časť obetí pochovaná ani nebola, resp. sa nikdy nenašla. Pokiaľ ide o lokality na území ZSSR, sú uvádzané v dobovej verzii, v podobe, aká sa používala aj v slovenských prameňoch a spisbe. Výnimkou sú názvy lokalít na území bývalého východného Poľska, ktoré sa v slovenských prameňoch uvádzajú spravidla v poľskej verzii resp. v ich slovakizovanej podobe.
Základom zoznamu boli menoslovy padlých, zomrelých a zabitých vojakov publikované v dobovej tlači v rokoch 1943 - 1945. Neboli však úplne kompletné a obsahovali aj viacero chybných údajov či preklepov. Údaje sme následne overovali a dopĺňali z fondov Vojenského historického archívu i vlastného výskumu. Problémom bolo aj to, že zoznamy z dobovej tlač nezahrňovali vojakov, ktorí zahynuli po svojom úteku z armády, resp. zajatí. Títo zahynuli už mimo bezprostredného rámca slovenskej armády, no súčasne ešte nie ako príslušníci československých, resp. sovietskych ozbrojených síl. Je to veľmi špecifická a historikmi posiaľ najmenej prebádaná kategória. Armáda ani vtedajšie úrady nedisponovali jednoznačnými dôkazmi o ich smrti. Avšak čas a okolnosti, za ktorých sa stali nezvestnými, a strata akýchkoľvek ďalších stôp nás privádza k presvedčeniu hraničiacemu s istotou, že títo vojaci boli mŕtvi krátko po svojom „zmiznutí“, resp. ešte pred skončením druhej svetovej vojny. Tieto prípady sme označili dodatkom „p. z.“, teda posledná zmienka. Zoznam je šetrný pokiaľ ide špecifikáciu smrti - či išlo o smrť na bojovom poli, následkom zranenia, choroby, vraždy, samovraždy, či inej príčiny. Hoci v mnohých prípadoch disponujeme aj bližšími údajmi o okolnostiach, resp. príčine smrti týchto vojakov, neuvádzame ich tu - predovšetkým z pietnych dôvodov. Sme si vedomí toho, že predložený zoznam nie je úplným a definitívnym zavŕšením výskumu tejto problematiky. Prosíme všetkých, ktorí by nám boli akýmkoľvek spôsobom ochotní pomôcť, napr. doplňujúcimi informáciami, písomnosťami fotografiami o nezvestných či zahynutých vojakoch, aby nás kontaktovali.
Najbrutálnejšie Popravy Nemeckých Vojakov na Východnom Fronte
Rýchla divízia bola motorizovaná slovenská divízia bojujúca na východnom fronte na strane vojsk Osi. Vznikla 23. júla 1941 po viacnásobnej reorganizácii Rýchlej brigády, predtým Rýchlej skupiny. Divíziu neskôr po ústupe z Kaukazu reorganizovali na 1. pešiu divíziu a 1. technickú divíziu.
V súvislosti s napadnutím Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom a zmluvnými záväzkami Slovenskej republiky voči Nemecku bola rozkazom ministra národnej obrany generála Ferdinanda Čatloša vytvorená 22. júna 1941 Rýchla skupina. Veliteľom Rýchlej skupiny bol plukovník generálneho štábu Rudolf Pilfousek. Už 23. júna 1941 bola podriadená veliteľstvu 17. armády.
Rýchla skupina bola 7. júla 1941 reorganizovaná na Rýchlu brigádu. Konečná podoba nastala 22. augusta 1941 po reorganizácii a rozšírení na Rýchlu divíziu, zatiaľ bez obrnených jednotiek, pretože všetky boli poslané na Slovensko k opravám. Jednotky Rýchlej skupiny sa začali formovať pod velením plukovníka Pilfouska už deň po vyhlásení vojny ZSSR 23. júna 1941 v okolí Medzilaboriec. Takticky bola skupina podriadená 17. armáde, preto mala pridelených aj nemeckých styčných dôstojníkov. Hranice prekročila 25. júna 1941 v smere na obec Wojtkowa cez rieku San. V bitke pri Wojtkowej došlo k prvému stretu s Červenou armádou, ktorý si vyžiadal 1 mŕtveho a 6 zranených. 27. júna 1941 sa skupina stiahla späť k Sanoku s úlohou neutralizovať opevnenia, ktorú úspešne splnila. Neskôr sa skupina presunula do priestoru Sambor ku krátkemu odpočinku.
Počas neho vykonal 4. júla 1941 generál Čatloš na mieste inšpekciu skupiny a rozhodol sa ju posilniť všetkými motorizovanými jednotkami Poľného zboru a reorganizovať s účinnosťou od 7. júla. Rýchla brigáda postupovala v smere na Ľvov a Vinnicu. Medzi 10. a 12. júlom 1941 bola posilnená ďalšími jednotkami, vtedy sa nachádzala v okolí Tarnopolu. 15. júla 1941 pri meste Grodek dosiahla predvojnové územie ZSSR. 22. júla 1941 sa zúčastnila ťažkých bojov s Červenou armádou v bitke o Lipovec, kde utrpela výrazné straty. Hoci Červená armáda na nasledujúci deň mesto opustila, výsledkom bitky bola ďalšia reorganizácia a vytvorenie Rýchlej divízie. Velenie Rýchlej divízie prevzal plk. Turanec.
Od 14. septembra 1941 zaisťovala Rýchla divízia úsek na pravom brehu Dnepra medzi obcami Chodosovka a Ukrajinka. Po dobytí Kyjeva bola začlenená do skupiny armád Juh s cieľom postupu na Donbas a Kaukaz. V dôsledku počasia a stavu komunikácií sa väčšina vozidiel stala nepojazdnými. Delostrelecké zbrane s obsluhou boli odsunuté na Slovensko a zvyšná časť jednotky o sile 7823 mužov bola presunutá na severné pobrežie Azovského mora medzi prístavy Taganrog a Mariupoľ. Vyše pol roka držala obranné postavenia v tejto oblasti.
V novembri 1941 boli hlavné sily jednotky nasadené na fronte pri Kumšackoje a pri ústupe v decembri 1941 zaujala divízia postavenie na rieke Mius. Od novembra 1941 do 25. apríla 1942 velil jednotke plk. Augustín Malár. Za výkony divízie bol 6. februára 1942 ocenený Rytierskym krížom. V júni 1942 jednotka, už znova pod velením Turanca, vďaka svojej motorizácii veľmi rýchlo postupovala a 22. júna dosiahla Rostov nad Donom. Zapojila sa i do bojov o mesto a bola prvou jednotkou vojsk Osi, ktorá si vybudovala predmostie na východnom brehu Donu. Medzi 23. - 27. júlom 1942 zajala divízia približne 10 000 červenoarmejcov a množstvo zbraní, techniky a koní. Za tento úspech bol aj generál Turanec 7. augusta 1942 ocenený Rytierskym krížom. Odtiaľ postupovala divízia na Kaukaz.
Na konci augusta 1942 sa nachádzala v priestore mesta Gorjači Kľuč na predhorí Kaukazu, kde sa jej postup zastavil a v septembri prevzal velenie plukovník gšt. Jurech. Začiatkom roku 1943 sa už povýšený generál Jurech pokúšal zorganizovať prechod celej jednotky na sovietsku stranu, nenašiel však podporu vo svojom dôstojníckom zbore. V dôsledku sovietskeho protiútoku bola jednotka postupne sťahovaná. Najskôr sa rozkazom z 23. januára presunula k rieke Kubáň. Ústup sprevádzali boje a straty, ako na vojakoch tak aj na väčšine techniky. Na základe tejto situácie velenie skupiny armád A rozhodlo o stiahnutí z frontu a evakuácii jednotky na Krym.
V tej dobe už bola morálka slovenských vojakov celkom iná ako na začiatku vojny, mnohí už neboli ochotní bojovať proti Sovietskemu zväzu a chápali, že stoja na nesprávnej strane. Medzi inými úlohami sa jednotka podieľala aj na budovaní obrany Perekopskej šije. Morálka jednotky naďalej upadala. Koncom júla 1943 prebehla náhrada veteránov nováčikmi a k 1. augustu 1943 bola Rýchla divízia reorganizovaná na 1. pešiu divíziu. Prvé takmer dva mesiace sa jednotka venovala výcviku, opevňovaniu a ochrane železníc. Od 25. septembra 1943 bola nasadená do obranného postavenia Melitopoľ-Kachovka. V noci z 29. na 30. októbra 1943 sa jednotka dostala nečakane do bojov pri Melitopole a Červená armáda zajala okolo 2300 slovenských vojakov a 45 dôstojníkov. 20. peší pluk zostal obkľúčený na Kryme a zvyšok divízie sa stiahol na západ od Chersonu. V novembri 1943 mala jednotka za úlohu brániť ústie Dnepra a Bugu, na prelome rokov budovala opevnenia pri Nikolajeve. Vo februári 1944 budovala obranné postavenia severne od Odesy, kedy sa k nej pripojil aj 20. peší pluk. Po sústredení pri rieke Prut bola po mori prepravená do Rumunska. Od 1. mája 1944 bola reorganizovaná na 1. technickú divíziu. 1. technická divízia mala za úlohu budovať opevnenia na území Rumunska a Maďarska. Po vypuknutí Slovenského národného povstania bola odzbrojená. Aj vplyvom dezercií klesli počty mužov na 2300. K 10. októbru 1944 bola presunutá k Balatonu a v januári 1945 doplnená o 300 mobilizovaných mužov zo Slovenska.
O tom, či sa viac ako 2 300 vojakov 1. pešej divízie 30. októbra 1943 pri Melitopole na sovietsku stranu dostalo dobrovoľne, alebo padli do zajatia, existujú rozpory.
Zaisťovacia divízia bola slovenská divízia bojujúca na východnom fronte na strane vojsk Osi. Vznikla 15. augusta 1941 z jednotiek 1. a 2. divízie slovenskej Armádnej skupiny. Divíziu neskôr reorganizovali na 2. pešiu divíziu a neskôr technickú brigádu a 2. technickú divíziu. Zaisťovacia divízia mala postupovať za Rýchlou divíziou a vykonávať strážnu službu v zázemí, neskôr sa však jej činnosť stabilizovala v priestore na západ od Kyjeva, zatiaľ čo Rýchla divízia postúpila až na Kaukaz.
V období nemeckých príprav na vojnu so Sovietskym zväzom sledovala slovenská vláda so znepokojením narastajúcu silu Maďarska pod vedením admirála Horthyho. Maďarsku v posilnení pozície pomohla aktívna podpora nemecko-talianskeho útoku na Juhosláviu. Aj pod vplyvom týchto faktov požiadal 2. mája 1941 minister národnej obrany generál Ferdinand Čatloš nemeckého vojenského atašé podplukovníka Heinricha Beckera, aby sa slovenská armáda mohla zapojiť do akcie proti ZSSR, ak sa zapojí Maďarsko. Požiadavku na zapojenie slovenskej armády do operácie Barbarossa potvrdil náčelník štábu OKH generálplukovník Franz Halder 19. júna 1941 priamo v Bratislave. 22. júna 1941 ráno vyslanec Ludin informoval premiéra Tuku o vyhlásení vojny ZSSR a zároveň ho požiadal o dodržanie spojeneckých záväzkov. To malo za následok vyhlásenie vojnového stavu aj v slovenskej armáde, vytvorenie frontovej Rýchlej skupiny a tylovej Armádnej skupiny tvorenej hlavne 1. a 2. divíziou.
Zaisťovacia divízia bol vytvorená z 1 a 2. divízie Armádnej skupiny v auguste 1941. Jej prvým veliteľom bol plukovník Augustín Malár. K 1. augustu 1943 bola Zaisťovacia divízia reorganizovaná na 2. pešiu divíziu. Od októbra 1943 bola 2. pešia divízia reorganizovaná na Technickú brigádu. Počet mužov klesol na 3.154. Od júla 1944 bola Technická brigády reorganizovaná 2. technickú divíziu.
Operačným priestorom Zaisťovacej divízie bola na prelome augusta a septembra 1941 oblasť Starokonstantinov - Polonne - Šepetovka. Neskôr sa presunula do oblasti Kyjeva a jej úlohou bola ochrana komunikácií na trasách: Žitomir - Ovruč - Mozyr, Kazatin - Fastov - Kyjev, Pinsk - Kalinkoviči - Gomeľ. Od 19. novembra 1941 došlo k výmene na mieste veliteľa divízie za postupného poklesu počtu mužov a odsunu časti výzbroje. K 27. decembru 1941 mala divízia v stave už iba 5 622 mužov. Tento stav nebol spôsobený bojovými stratami, ale odsunom záložníkov povolaných v roku 1939, ktorí bol nahrádzaní nováčikmi veľmi pomaly. Napriek tomu sa od začiatku roka 1942 operačná oblasť jednotky rozšírila na východ až k Dnepru. Jej sila sa ďalej oslabila presnom časti peších jednotiek a dvoch batérií horských kanónov k Rýchlej divízii a prevelením delostreleckého pluku 31 do oblasti Charkova, kde sa pluk zúčastnil druhej bitky o Charkov.
8. - 9. januára 1942 sa 5. rota pešieho pluku 102 zúčastnila pod vedením npor. Kleinerta nemeckej protižidovskej akcie v Mozyre, kde jej úlohou bolo obkľúčiť Mozyr a zabrániť komukoľvek mesto opustiť. Nemeckí policajti potom od 17:00 do 24:00 strieľali židov v meste, vraždenie pokračovalo aj nasledujúci deň. Slovenskí vojaci sa exekúcií nezúčastňovali a nie je známe, že by niekoho zadržali. Od marca 1942 boli jednotky divízie nasadzované do akcií proti odbojovému hnutiu. Už prvá akcia pri dedine Perekalje priniesla značné straty. V týchto aktivitách vynikal veliteľ pešieho pluku 102 ppplk. Michal Lokšík, ktorý nechal vypáliť viacero obcí. Počas apríla a mája pokračovala obmena mužstva a v tomto období došlo tiež k zmenšeniu operačného priestoru. Trať Kazatin - Fastov - Kyjev prevzali maďarskí vojaci. Napriek tomu zostal operačný priestor priveľký a jednotky boli rozptýlené. Pplk. Lokšík sa snažil problém vyriešiť výstavbou improvizovaného pancierového vlaku Orol a do strážnej služby pribral aj 330 ukrajinských milicionárov. Medzitým prišiel skôr odvelený delostrelecký pluk 31 o všetky húfnice v boji pri obci Ternova 12. mája 1942. Po doplnení výzbroje bol neskôr tiež pripojený k Rýchlej divízii.
V lete 1942 došlo k posilneniu výzbroje Zaisťovacej divízie o šesť obrnených automobilov OA vz. 30, sedem ľahkých tankov LT vz. 40 a lietadlá. Zároveň ale narastala činnosť odboja. 1. augusta 1942 partizáni zabili 8 príslušníkov pešieho pluku 102 južne od obce Rečica. Trestná výprava pod vedením npor. Kleinerta na druhý deň zabila 15 civilných obyvateľov v obci Maloduši. Svedkom akcie bol aj por. Gaš, veliteľ roty obrnených automobilov. Na mieste sa snažil presvedčiť npor. Kleinerta aby od popráv upustil. Po návrate dôstojníci napísali hlásenie veliteľstvu divízie, ktorého výsledkom bolo pokarhanie za prekážanie v boji proti partizánom. Ďalšiu vyčisťovaciu akciu v priestore Rečica - Mozyr viedol pplk. V auguste 1942 došlo opäť k zmene veliteľa, ktorým sa stal plk. gšt. Rudolf Pilfousek a od septembra 1942 bol divízii pridelený kozácky oddiel s 533 mužmi.
Medzi veliteľmi a v dôstojníckom zbore zaisťovacej divízie boli ľudia profašistického aj antifašistického zmýšľania. Tento rozpor viedol aj k vyšetrovaniu pplk. Jaroslava Kmickiewicza a plk. útv. Štefana Čániho, ktoré inicioval veliteľ divízie. Výsledkom bolo odvolanie prvého menovaného. Na jeseň 1942 sa opäť zosilnil odboj a straty v divízii začali rásť. 3. novembra 1942 bolo zabitých 23 mužov pri obci Ptič a o päť dní neskôr 25 mužov vrátane straty 2 pancierových automobilov pri obci Lojev. Priamy partizánsky útok na posádku v Chojnikách bol však rozhodne odrazený. Začal rásť aj počet nezvestných a dezercií. V januári a februári 1943 bola divízia nasadená do protipartizánskej ofenzívy. Väčšina veliteľov však rozkazy sabotovala, uzatvárali s partizánmi dohody o neútočení, alebo sa prestrelky iba fingovali (bitky pri Selezivke, Antonove). Na konci marca 1943 došlo opäť k zúženiu operačného priestoru na oblasť Mozyr - Rečica - Bragin - Rudňa - Jeľsk. V tejto oblasti pôsobil od začiatku roka aj samostatný železničný prápor 12, ktorý bol 21. apríla pričlenenný k Zaisťovacej divízii. Medzi 12. a 17. májom prebiehal neúspešný pokus o vyčistenie tzv. V priebehu roka 1943 morálka mužstva ďalej upadala a množili sa dezercie. V noci zo 14. na 15. mája 1943 prebehol náčelník štábu pešieho pluku 101 stotník Ján Nálepka, spolu s s por. Imrichom Lysákom a por. Michalom Petrom. Neskôr bolo odhalených niekoľko pokusov o hromadné dezercie, čo malo za následok vyhlásenie stanného práva veliteľom divízie. Od toho okamihu zbehov odsudzovali na smrť, ale nevykonala sa ani jedna poprava.
Nemecké velenie na situáciu zareagovalo presunom divízie do úplne inej oblasti Zaslavľ - Minsk - Sluck na prelome júna a júla 1943. Jednotka zároveň prešla rozsiahlou reorganizáciu a k 1. augustu 1943 sa zmenila na 2. pešiu divíziu a v októbri na Technickú brigádu. Počas týchto reorganizácií prišla o všetku obrnenú techniku, ktorá bola odoslaná na Slovensko. Krátko po reorganizácii bola Technická brigáda odvelená do severného Talianska, do priestoru Imola - Ravenna - Cervia - Faenza. Presun bol vykonaný po železnici, po trase, ktorá obišla Slovensko aby sa zabránilo dezercíám. V Taliansku sa brigáda podieľala na budovaní opevnení pri Jadranskom mori. Aj keď bola oblasť nasadenia vzdialená od frontovej línie viac ako 300 km, ohrozovali ju nálety. 30. decembra 1943 zahynulo 23 príslušníkov brigády pri bombardovaní Ravenny. Začiatkom roku 1944 bola brigáda nasadená na budovanie Gustavovej línie v priestore Campodimele - Pico - Fondi - Itri v bezprostrednej blízkosti frontu. Od druhej polovice marca 1944 bola divízia presunutá na výstavbu Caesarovej línie v pohorí Abruzzy. V kamenistom teréne bola práca náročná, problematické bolo aj zásobovanie a časté boli letecké nálety. Morálka brigády preto klesala. Po páde Ríma dostali rozkaz na presun na sever, ku 300 km vzdialeným hraniciam San Marína. Počas presunu dezertovalo 120 vojakov vrátane veliteľa pešieho pluku 101 mjr. Kubíčka. Po presune bola brigáda nasadenú na ďalšie opevnenie Gótsku líniu v priestore Vergheretto - Pennabilli. Poľný maršal Albert Kesselring bol s prácou spokojný a nemecká strana preto požadovala doplnenie stavu na veľkosť divízie. K reorganizácii brigády na 2. technickú divíziu došlo 1. júla 1944. Hneď druhý veliteľ divízie plk. pech. Ján Imro po krátkom čase vo funkcii prebehol na stranu Spojencov. Reakciou nemeckého velenia bol presun hlbšie do tyla do priestoru Ferrara. Od 4. septembra členovia divízie pracovali aj v okolí Rovigna na oprave komunikácií a mostov. Neskôr bola divízia presunutá do priestoru Ostiglia - Borgoforte a ďalej k Pavii. Začiatkom roka 1945 bola divízia posilnená na počet 6 740 mužov. Chýbala im však výstroj aj pracovné náradie. Začiatkom apríla sa plk. Kmickiewicz pokúsil zorganizovať prechod celého pešieho pluku 101 k partizánom, bol však zatknutý a uväznený. Kvôli rýchlemu postupu Spojencov dostala divízia 24. apríla 1945 rozkaz na presun až ku Švajčiarskym hraniciam. K jeho naplneniu už nedošlo, pretože v severnom Taliansku vypuklo všeobecné povstanie. Divízia prešla na stranu partizánov pod vedením oslobodeného plk. Kmickiewicza. Od 28. apríla 1945 niesla jednotka názov 1. československá divízia v Itálii.
tags: #rychla #a #zaistovacia #vojna