Cukrová trstina je fascinujúca rastlina s bohatou históriou, ktorá zohráva kľúčovú úlohu vo výrobe trstinového cukru, rumu a dokonca aj ekologických materiálov. Napriek tomu, že Slovensko sa zameriava na pestovanie cukrovej repy, pochopenie pestovania a spracovania cukrovej trstiny nám poskytuje cenný pohľad na globálne poľnohospodárstvo.
Pôvod a história cukrovej trstiny
Pôvod cukrovej trstiny nie je úplne jasný. Najpravdepodobnejšie vznikla z planého druhu Saccharum robustum, ktorý rastie na Novej Guinei. Existuje aj ďalší planý druh, Saccharum spontaneum, rastúci od severovýchodnej Afriky po Áziu až k Pacifiku, ktorý sa dnes využíva pri šľachtení na zlepšenie odolnosti cukrovej trstiny voči chorobám.
Najstaršie historické záznamy o cukrovej trstine pochádzajú z indických spisov spred 3000 až 3400 rokov. Vojaci Alexandra Veľkého ju priniesli do Európy z Indie okolo roku 325 pred Kristom. Umenie výroby cukru sa rozvíjalo dlhšie, pravdepodobne v Indii, a predpokladá sa, že nestoriánski kresťanskí mnísi pri ústí rieky Eufrat ju ako prví rafinovali na formu bieleho cukru okolo roku 450 nášho letopočtu. V Európe sa začala pestovať až v 7. storočí v Španielsku a na Kanárskych ostrovoch.
Po objavení Ameriky priviezol Kolumbus cukrovú trstinu na Haiti, odkiaľ sa rozšírila ďalej na Kubu, do Mexika a Brazílie. Priaznivé podmienky, predovšetkým klíma a lacná pracovná sila, umožnili pestovanie trstiny na veľkých plochách, čo viedlo k rýchlemu zvýšeniu produkcie lacného cukru. Cukor dovážaný z Ameriky zaplavil európsky trh a vytlačil pestovanie trstiny zo Stredomoria. V Európe sa začali stavať špeciálne čistiarne, tzv. rafinérie. Prvá takáto rafinéria bola postavená v Holandsku v meste Leyden.
Charakteristika cukrovej trstiny
Cukrová trstina, latinsky Saccharum officinarum, patrí do čeľade lipnicovité (Poaceae). Je to mohutná tráva, z ktorej vyrastajú hladké, 2 až 9 metrov vysoké a 2 až 5 cm široké steblá, obsahujúce bielu, sladkú dreň. Steblo môže mať rôznu farbu od zelenej, cez žltú až po fialovú či čiernu, často s nerovnomernou voskovou vrstvou. Steblá sú kolienkaté, z každého kolienka vyrastá list a púčik. Listy sú len vo vyššej časti rastliny. Na vrchole sa vytvára latovité kvetenstvo, ktoré sa však objavuje len zriedka a potom rastlina odumiera. Plodom je oválne zrno.
Chemické zloženie stebiel sa líši podľa odrody a pestovateľských podmienok. Priemerne steblá obsahujú 68-75% vody, 7-20% sacharózy, 0,4-1,4% fruktózy a glukózy, ale aj tuk, organické kyseliny, pektín, škrob a minerálne látky.
Pestovanie cukrovej trstiny
Cukrová trstina je rozšírená vo všetkých tropických a teplých subtropických oblastiach. Na Slovensku je jej pestovanie vo voľnej prírode nemožné, jedine v interiéri. Pre rast sú najvhodnejšie teplé a slnečné oblasti s teplotou okolo 14 až 16 °C, ideálne 32 až 38 °C. Rastlina vyžaduje priepustnú pôdu bohatú na humus a živiny, s pH medzi 5.5 až 7.8. Ideálna je hlinitá a piesočnatá pôda. Vyžaduje tiež vysokú relatívnu vlhkosť vzduchu a ročný úhrn zrážok okolo 1200 až 1500 mm. Počas mesiaca pred zberom je vhodné znížiť frekvenciu a množstvo zavlažovania.
Hnojenie je kľúčové, pričom sa používajú dusík, fosfor, draslík a stopové prvky. V oblastiach s vysokou salinitou je potrebná aj síra. V prípade nedostatku živín, prejavujúceho sa žltkastými listami, pomalým rastom a zníženou hrúbkou stoniek, je potrebné aplikovať 100 až 150 kg dusíka na hektár.
Rozmnožuje sa výhradne vegetatívne, sadením stonkových odrezkov. Odrezky by mali byť dlhé viac ako pol metra a obsahovať 4 púčiky. Bežná hustota výsadby sa pohybuje medzi 9 a 12 odrezkov na meter brázdy.
Pestovanie cukrovej trstiny je rozšírené v krajinách ako Brazília, India, Čína, Thajsko, Indonézia, Mexiko, Guatemala, Venezuela, Kolumbia a Kuba. Ostrov Maurícius má vďaka sopečnému pôvodu mimoriadne úrodnú pôdu bohatú na minerálne látky a ideálne klimatické podmienky, vďaka čomu sa radí medzi popredných svetových vývozcov cukru.
Zber a spracovanie cukrovej trstiny
Zber nastáva zhruba po 7 až 15 mesiacoch, v závislosti od odrody a klimatických podmienok. Rastlina dosahuje technickú zrelosť, teda najvyšší podiel cukru, približne 11 až 16 mesiacov po zasadení. Steblá sa zbierajú buď strojovo, alebo ručne s pomocou mačiet, tesne nad zemou, kde je obsah cukru najvyšší. Pred zberom sa plantáž často zapáli, aby zhoreli suché listy, hoci trendom je aj zber bez pálenia (tzv. zber zelenej trstiny).
Po odseknutí stebla začína boj s časom, pretože cukrová trstina sa začína do 24 hodín kaziť. Rastliny sa rozrežú a lisujú, čím sa získa sladká trstinová šťava. Zo vzniknutej suchej drti, tzv. bagasse, sa vyrába ekologické palivo, ktoré slúži ako zdroj energie pri výrobe cukru. Získaná šťava sa ďalej filtruje, odparuje a trojnásobnou kryštalizáciou sa získava cukor. Zvyškom po vycukornení je melasa, hustá, tmavá a mierne horkastá látka, z ktorej sa vyrába rum.
Celý výrobný postup je detailne rozpracovaný v podnikových príručkách, ktoré obsahujú presné požiadavky na dodržovanie a kontrolu hygieny výroby a kvality výrobku. Prírodné cukry sa vyrábajú pre priamu spotrebu, preto sa výrobe venuje veľká pozornosť.
Využitie a environmentálny dopad
Cukrová trstina je všestranne využiteľná rastlina. Okrem výroby trstinového cukru a rumu sa melasa využíva aj ako krmivo pre dobytok alebo ako surovina pri výrobe etanolu. Bagasa, zvyšok po lisovaní, sa používa ako ekologické palivo, na výrobu papiera, stavebných materiálov alebo ako ekologický materiál pre gastro obaly, kelímky či príbory. Výrobky z bagasy sú kompostovateľné a odolné voči teplote okolo 220 °C.
Hnedý trstinový cukor obsahuje zvyšky melasy, čo mu dodáva o niečo viac minerálov v porovnaní s bielym cukrom, hoci z nutričného hľadiska sú si veľmi podobné.
AKO SA VYROBÍ RUM - Z cukrovej trstiny k liehovine - 3D animácia
Cukrová trstina je symbolom tropického poľnohospodárstva a príkladom, ako možno z jednej rastliny získať mnoho cenných produktov, pričom sa kladie dôraz na environmentálnu udržateľnosť.