Príbeh pojednáva o staršom mužovi, ktorý sa snaží nájsť si mladšiu partnerku. Jeho túžby a predstavy o vzťahu sú však v ostrom kontraste s realitou, čo vedie k humorným, ale aj trápnym situáciám.
Vladyslav má 48 rokov a na Ukrajine sa vyhýba mobilizácii. Už dvakrát ho odviedli a dvakrát sa mu podarilo utiecť. „Dlho som nevychádzal z domu. Ale moja žena mala sviatok, tak som jej chcel kúpiť niečo na trhu. S kamarátom sme išli na bicykli. Asi po 15 minútach nás zastavili. Po lekárskej kontrole kamaráta pustili, mňa nie. Zobrali ma do autobusu a rovno na vojenský polygón. Išiel som tam bez ničoho, bez rozlúčky,“ opisuje Vladyslav moment, keď ho ukrajinská armáda zmobilizovala prvýkrát.
Slúži na to špeciálna vojenská jednotka teritoriálneho centra regrutácie a sociálnej podpory. Všetci ju poznajú pod skratkou TCK.
Keby mal Vladyslav 60 rokov, nemusel by narukovať, lebo po šesťdesiatke sa končí povinný odvod do armády. No má len 48. Z domu vychádza zriedka už od začiatku roka 2024. Keď po dlhom čase spravil v lete výnimku, oľutoval to.
„Zažil som nočnú moru každého muža, ktorý nechce bojovať. Mal som jediné šťastie, že som mal pri sebe telefón,“ opisuje situáciu. Na tretí deň po zadržaní napísal svojmu známemu a požiadal ho o pomoc.
Po príchode na armádne cvičisko hneď v noci ušiel zo základne. „Bežal som, až kým som nenašiel dieru pri ceste. V nej som ležal celý deň len v havajských šortkách a čakal, kým ma nájde kamarát,“ opisuje Vladyslav svoj prvý útek. Nehovorí sa mu o tom ľahko.
Takmer zázrakom prešiel bez kontroly cez všetky vojenské blokposty, ktoré boli po ceste.
„Nebol som jediný, čo tam nechcel byť. Viacerí sme si povedali, že utečieme, ale keď prišla noc, nedali to,“ približuje emócie zo svojho prvého úteku.
Po šiestich minútach by bolo po mne
Vladyslava po úteku hľadalo TCK. Pred dvoma mesiacmi ho aj našli - na záhrade, ktorú má spoločnú so susedou. Tá ich pustila na svoj dvor. „Rýchlo zistili, že som to ja. Znova ma zobrali,“ hovorí.
Zaradili ho do špeciálnej skupiny s tými, ktorí už raz utiekli. „Bolo nás tam asi 400. Znova som im hovoril, že treba utiecť. Tentoraz sa ku mne pár chlapov aj pridalo, ale zvyšok bol apatický,“ konštatuje Vladyslav. Ušiel teda aj druhýkrát - cez dieru v plote.
„Keby sa nás všetkých štyristo rozhodlo, že ideme preč, štyria policajti, ktorí nás strážili, by nemali šancu,“ hovorí.
„Teraz sedím v dome a nevyjdem z neho, kým sa vojna neskončí,“ tvrdí odhodlane. Dnes sa takto mobilizácii vyhýbajú na Ukrajine mnohí. Vojaci zatiaľ na ich dvere neklopú a mužov z domovov nasilu neberú, no neplatí to, ak ich odchytia mimo nich.
Prečo Vladyslav odmieta narukovať a brániť krajinu pred Rusmi?
„Nechcel som ísť na nulku, byť v mlynčeku na mäso len preto, že tam už nemá kto ísť. Viem, že po šiestich minútach by bolo po mne. Musel som zabojovať za život. Najviac som sa previnil tým, že nechcem zobrať do ruky zbraň. Nechcem odísť z krajiny, chcem jej pomáhať, len nechcem bojovať. Chcem žiť,“ vraví Vladyslav.
Jeho príbeh nie je výnimočný. Muži sa už nehlásia sami na komisariáty, ako to bolo na začiatku ruskej invázie, dobrovoľníkov je dnes minimum. Keď nefunguje regulárny recruiting, vyzerá to aj takto.
Ako oficiálne nenarukovať?
Farmári, politici, otcovia troch a viac detí, študenti, muži, ktorí pracujú na úradoch, v strategických odvetviach, v telekomunikačných službách, alebo aj tí, ktorí majú dobré kontakty a dostatok peňazí, môžu dostať „broň“. Ide o úradnú výnimku, ktorá mužov chráni pred mobilizáciou.
Vojaci z TCK, teda centra, ktoré má v regiónoch na starosti dopĺňanie personálnych stavov v armáde, kontrolujú mužov priamo na ulici, v metre aj za volantom na ceste.
Reportérka portálu Aktuality.sk Stanislava Harkotová, ktorá žije od začiatku invázie v Kyjeve, dobre pozná obavy mnohých mužov z mobilizácie: „Už sa mi párkrát stalo, že mi taxikár zrušil jazdu, keď som chcela ísť za hranice mesta.“ Pravdepodobne nemal „broň“ a bál sa kontroly na blokposte. Dejú sa aj extrémne prípady, keď muž, ktorý by sa mal dať zaregistrovať, no nespravil to a nezohnal si ani výnimku, je pri kontrole nútený auto odparkovať a poslaný rovno na výcvik len s tým, čo má na sebe.
„Podobné praktiky vojakov voči nemobilizovaným mužom sa tu kritizujú. Niektorí sa potom bránia, vznikajú bitky. Nie každý si môže zavolať právnika a vysekať sa z toho,“ hovorí Harkotová. Veľa vraj pritom závisí aj od komunikácie medzi vojenskou hliadkou a dotyčným mužom.
Mimoriadne príbehy ukrajinských utečencov | 5 správ
Keď je TCK väčším problémom ako Rusi
Úrad TCK, ktorý zabezpečuje dopĺňanie stavov, nie je na Ukrajine populárny. O to viac v čase, keď krajine chýbajú muži v prvej línii. Takzvanými „tecekašnikmi“ sú často vojnoví veteráni. Buď majú svoje už odbojované, alebo boli zranení.
„Čo hovorím na TCK? Je to dnes pre naše rodiny väčšia hrozba ako Rusi. Poľujú na mužov a sú k nim neraz veľmi suroví. Ľudia sa ich boja,“ hovorí pani pred nákupným centrom v Charkove.
Ďalšia zas spomína, že videla pred pár dňami, ako zobrali muža rovno z ulice, keď sa prechádzal so synom.
Iný starší pán vraví, že mu pre TCK odišli zo sídliska už dvaja mladší kamaráti. Jeden tam ešte ostal, ale okrem obchodu už na mopede nikam nejazdí. Bojí sa, aby ho nechytili.
Zástupcovia TCK už hľadali mužov aj v zakarpatskom lyžiarskom stredisku. V obci Kryva na hraniciach s Rumunskom sa zas ženy s deťmi pokúšali zabrániť pohraničníkom vstúpiť do dediny. Pomýlili si ich totiž s tecekašnikmi, ktorí čelia veľkému odporu verejnosti.
„Nábory“ robia v kuklách a utajujú si identitu. Stáva sa, že im podpaľujú autá. Zrejme preto v Charkove vidieť napríklad na autách nálepku „NE TCK“.
Na benzínke v Poltavskej oblasti nedávno jeden muž dokonca zastrelil dôstojníka náborovej kancelárie, aby tak pomohol utiecť druhému mužovi, ktorého povolali. Na náborových miestach v Rivnom a Pavlohrade zas došlo k výbuchom, po ktorých zostalo viacero zranených.
Veliteľ ukrajinskej armády Olexandr Syrskyj podobné útoky odsúdil. Tvrdí, že obrana štátu nie je v podmienkach totálnej vojny možná bez mobilizácie, armáda podľa neho robí všetko, aby zabránila porušovaniu ľudských práv, a napráva chyby, ktoré robia náborové centrá.
Zmenia názor tí, ktorých pritiahli nasilu?
Keď sa však na mobilizáciu opýtate v Kyjeve, dostanete iný pohľad na činnosť TCK ako v iných častiach krajiny.
„Tie škandalózne veci sa týkajú často tých, ktorí nechcú urobiť absolútne nič, ani sa zaregistrovať. Sú muži ako ja, ktorí sa zaregistrovali hneď po vypuknutí vojny, a nikto ich neberie. Mám dojem, že berú len tých, ktorí sa ani nezaregistrovali,“ vraví nám jeden z mužov v odvodovom veku v Kyjeve.
Keď sa pýtame ďalšieho muža na praktiky TCK, hovorí, že ide o informačnú vojnu.
„Takéto prípady, samozrejme, existujú, ale neukážu vám videá státisícov mužov, ktorí dôstojne a s hrdosťou odišli do armády,“ vraví tridsiatnik Maksym, ktorého vraj zatiaľ nepovolali pre zdravotné problémy.
Verejná kritika mobilizácie sa považuje za hru s nepriateľom, vraví reportér Európskej pravdy Jurij Pančenko. „Nedostatky mobilizácie sú však vnímané veľmi akútne. Či už hovoríme o takzvanej busifikácii, ako aj o pocite nespravodlivosti - existuje presvedčenie, že príbuzní úradov sú chránení pred mobilizáciou,“ dopĺňa.
Vojenský kaplán priznáva, že v armáde je dnes veľa vojakov, ktorí boli povolaní, ale nechceli ísť bojovať. „Mnohí utekajú, nie je to tu všetko ružové,“ hovorí. Keď bol minulý rok na výcviku, z 200 mužov boli dobrovoľníci len traja a on bol jedným z nich.
„Všetci boli povolaní nedobrovoľne. Pár ich aj utieklo, ale zvyšok išiel bojovať na front a zvykli si,“ vraví. Dodáva, že niektorí vojaci sú veľmi vyčerpaní, lebo pre nedostatok vojakov nemajú čas na oddych.
Názory niektorých nútene mobilizovaných mužov sa však podľa neho po čase zmenili. „Už po mesiaci som videl chlapcov, ktorých pritiahli do armády doslova za uši, ako pri skladaní prísahy plakali. Tak ich to dojalo. Prijali výzvu a zobrali život do svojich rúk,“ tvrdí. Mladší, silnejší však podľa neho psychicky padajú častejšie ako vekovo starší.
O tých, ktorí odmietajú bojovať, si kaplán myslí svoje. „Keď si mierotvorca, dobre, tak sa vzdaj, povedz, že nie si za vojnu, no potom ber aj všetky následky toho, že sa brániť nebudeš. Tam, kde Rusi prišli, Ukrajinci nemajú žiaden život.“
Niektorých dezertérov ľudia aj poľutujú
Hoci dezercie z armády na Ukrajine už nikoho neprekvapujú, stále je tu silná kritika tých, ktorí sa skrývajú a odmietajú brániť vlasť. „Potom nikdy nevyhráme,“ rozhorčuje sa starší pán v Kyjeve.
Niektorí vojaci chodia potrestať tých, ktorí dezertovali a nechali svoju jednotku v štichu. Dezerciu či útek z výcvikového strediska ešte mnohí aj chápu, horšie sú vnímaní muži, ktorí odišli za hranice.
„Takých vnímajú horšie než tých, čo opustili front. Dezertérov ľudia niekedy aj poľutujú, že toho na nich už muselo byť priveľa. Veď mnohí vojaci sú na fronte od začiatku invázie,“ vraví reportérka Harkotová s tým, že fenomén dezertérstva sa však vo všeobecnosti kritizuje.
Pripomína, že Ukrajina medzičasom prijala zákon, ktorý dezertérom umožňuje vrátiť sa do armády bez trestu. Bohatým ľuďom, ktorí na začiatku vojny utiekli za hranice, však mnohí odkazujú, aby sa už ani nevracali.
Čím dlhšie trvá vojna, tým viac sa diskutuje aj o znížení odvodového veku. Veľa matiek je proti tomu, aby ich synovia išli na front. Už teraz sa mladí Ukrajinci vyhýbajú mobilizácii aj tak, že študujú na vysokej škole, kým sa dá, lebo ako študenti majú výnimku.
Niektorí však zo strachu zo zmeny situácie radšej balia kufre a idú študovať za hranice. Príkladom je aj 17-ročný Artim, ktorý študuje manažment na Univerzite Komenského v Bratislave. Po skúškovom prišiel domov do Charkova, kde sa tak skoro znova neukáže. „Prišiel som domov, lebo budem mať o chvíľu narodeniny. No potom sa už vrátim, až keď sa vojna skončí,“ hovorí.
Vojakov je dosť, len nechcú ísť dopredu
Vojenský kaplán tvrdí, že vojakov v ukrajinskej armáde nie je málo. Vojaci by aj išli do armády, ale chcú sa „upratať“ tam, kde to je znesiteľnejšie, minimálne byť so svojimi kamarátmi, nie v zákopoch. Výber pozícií v armáde však stále dobre nefunguje.
„Mužov vpredu môže odrádzať nedostatočná príprava alebo aj úplne elementárna vec - strach. Keďže nie každý veliteľ sa celkom osvedčil a niektoré operácie sa skončili fiaskom či tragédiou, sú muži, ktorí, pochopiteľne, nechcú ísť do niečoho, čo pre nich môže byť jednosmerná cesta,“ dodáva.
Naopak, moderné, supernacionalistické brigády, ako napríklad pluk Azov, ktorý má v spoločnosti veľkú prestíž, ponúkajú dobrý výcvik i služby navyše. Dostať sa práve k nim nie je také jednoduché. Majú aj vlastné fondy, ktoré sa starajú o rodiny, keď sa vojakom niečo stane.
Napriek tomu niektoré nešťastné matky už armáde neveria.
„Keď Zelenskyj povie, že nám padlo 40-tisíc vojakov, tak sa pýtam, či si robí srandu. Však to je čistá propaganda! Všetci vieme, že to nie je pravda a klamú nás,“ hovorí žena v Sloviansku, v meste blízko frontovej línie.
„Živia klamstvo mám, že ich chlapci nie sú mŕtvi, len nezvestní. Kým my o nich nič nevieme, oni za nich stále dostávajú žold,“ hovorí nahnevane. Aj takto to niektorí vnímajú.
Nábor a korupcia v armáde tnú do živého
Ukrajincov nepolarizuje len mobilizácia, praktiky TCK či korupcia v armáde. Hnevá ich aj to, že kým v niektorých kútoch krajiny sú silné odvody, pre iné to neplatí.
„Zo Zakarpatia a tu od nás vyhrabali hádam všetkých, čo sa dalo. A z Kyjeva čo? Chodia si tam na kávičky. Máte tu chlapcov, ktorým mamy štrikovali ponožky, frajerky sa im skladali na drony, a potom v Kyjeve sedí vojak, ktorý len jazdí na landroveri a chytá ostatných,“ sťažuje sa žena vo Ľvove, ktorá neskrýva hlbokú frustráciu.
Pripomína, ako sa ľudia na začiatku invázie zbierali takmer na všetko, preto keď počujú o korupčných škandáloch v armáde, sú rozzúrení. „Hlavne keď vidíte, že vaši chlapci sedia v zákope a proti Rusom im chýba to, čo potrebujú,“ hovorí.
Dodá, že mladé dievčatá už riešia aj to, že v niektorých dedinách neostal žiaden mladý muž. Hoci sa po kritike zvýšil odvod z hlavného mesta, stále vraj prevláda regionálny nepomer.
Násilná mobilizácia a zlyhania v armáde demoralizujú ľudí na Ukrajine.