Bratislavská sviečková manifestácia, ktorá sa konala 25. marca 1988, vstúpila do dejín ako jeden z najvýznamnejších verejných prejavov odporu voči komunistickému režimu v bývalom Československu. Toto pokojné zhromaždenie veriacich občanov za náboženské a občianske práva a slobody sa stalo kľúčovým míľnikom na ceste k pádu totality.
Sviečková manifestácia vznikla z podnetu veriacich, ktorí žiadali dodržiavanie občianskych práv v Československu pre všetkých občanov - veriacich aj neveriacich. Kvalitou občianskeho odporu, šírkou záberu požiadaviek, odvahou vzoprieť sa totalitnej moci a reálnym utrpením manifestujúcich ju možno považovať za systémový začiatok definitívneho pádu komunistickej totality na Slovensku, ku ktorému došlo po 17. novembri 1989.
Celý text vyššie sa venuje Sviečkovej manifestácii, ktorá sa odohrala 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave.
Počiatky odporu a prípravy manifestácie
Úvahy o zorganizovaní manifestácie sa rodili už v novembri 1987, keď sa začali zbierať podpisy pod petíciu za náboženskú slobodu v Československej socialistickej republike (ČSSR). Petičnú iniciatívu podporil aj podpredseda Svetového kongresu Slovákov (SKS) a hokejista Marián Šťastný, ktorý sa považuje za iniciátora myšlienky Sviečkovej manifestácie. Prvotný impulz na konanie protestov vznikol v septembri 1987, keď Marián Šťastný organizoval protestné zhromaždenia pred zastupiteľskými úradmi ČSSR vo svete za dodržiavanie náboženských práv a slobôd v ČSSR. Správu o tom poslal tajne po svojej svokre aj Jánovi Čarnogurskému, jednému zo slovenských katolíckych disidentov. Predstavitelia tajnej cirkvi na Slovensku sa rozhodli pripojiť k tejto akcii formou krátkeho (30-minútového) pokojného zhromaždenia so sviečkami v rukách.
Koordinátor aktivít tajnej cirkvi a neskorší politik KDH František Mikloško pritom zhromaždenie ohlásil presne tak, ako to vtedajší zákon požadoval. František Mikloško poslal 10. marca 1988 oznámenie o konaní akcie Obvodnému národnému výboru. V oznámení sa uvádzalo, že programom verejného zhromaždenia bude „tichá manifestácia občanov za menovanie katolíckych biskupov pre uprázdnené diecézy na Slovensku podľa rozhodnutia Svätého otca, za úplnú náboženskú slobodu v Československu a za úplné dodržiavanie občianskych práv v Československu.“
Úrady však zhromaždenie zakázali. Ako dôvod bolo uvedené, že organizátori nedokážu zabezpečiť verejný poriadok. Mikloško sa proti rozhodnutiu odvolal, ale jeho odvolanie bolo zamietnuté. Vládnuci komunistický režim bol rozhodnutý za žiadnych okolností nepripustiť konanie zhromaždenia.
Pred začiatkom akcie polícia uzavrela ulice smerom k Hviezdoslavovmu námestiu v Bratislave. Uzavretie priechodov na námestie kontrolovali aj príslušníci Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Bezpečnostné orgány veriacich vystavovali aj tlaku a zastrašovaniu na pracoviskách. Študenti dostali pokyn odcestovať z Bratislavy na víkend domov. Aj duchovní, organizovaní v združení Pacem in terris, vyzvali ľudí, aby sa na manifestácii nezúčastnili. Verejná bezpečnosť (VB) pred akciou odklonila dopravu a blokovala prístup do centra Bratislavy.
Sviečková manifestácia: Tichý protest proti brutalite
Napriek opatreniam štátnej moci sa na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí 25. marca 1988 na Veľký piatok o 18.00 h zhromaždili tisícky prevažne veriacich ľudí. Po zaspievaní štátnej a pápežskej hymny sa začali modliť a zapaľovať sviečky. Zhromaždenie sa začalo o 18. hodine a trvalo polhodinu. Zúčastnilo sa na ňom 8000 až 10 000 ľudí so sviečkami v rukách.
Na Hviezdoslavovo námestie dorazili aj bezpečnostné zložky s autami a dvoma vodnými delami. Politickí funkcionári vrátane vtedajšieho ministra kultúry a básnika Miroslava Válka sledovali zásah proti účastníkom pokojnej demonštrácie z hotela Carlton. Príslušníci VB napokon zasiahli, snažili sa vytlačiť dav z námestia, bili ľudí obuškami, útočili slzotvorným plynom a napokon použili aj vodné delá. „Kropiť, kropiť“ znel povel pre policajtov, ktorí obsluhovali vodné delá.
Zásahom Verejnej bezpečnosti (vtedajšej polície) a Štátnej bezpečnosti (vtedajšia tajná služba) proti Sviečkovej manifestácii boli hrubo zasiahnuté občianske práva a slobody a najmä sloboda zhromažďovania, zaručená Ústavou ČSSR z roku 1960. Bol porušený aj Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý vtedajšia ČSSR prijala v roku 1976.
Zadržaných bolo 141 ľudí, podľa oficiálnych údajov 14 ľudí utrpelo zranenia, číslo však mohlo byť väčšie, keďže nie všetci vyhľadali lekárske ošetrenie z obáv o svoju bezpečnosť. Kým pred 35 rokmi demonštrovali ľudia za to, aby mohli slobodne žiť, pred pár dňami sa na tom istom mieste na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí zišlo vyše päťtisíc ľudí na takzvanom pochode za mier, na ktorom volali aj po návrate starých čias.
Medzinárodný ohlas a dôsledky manifestácie
Význam Sviečkovej manifestácie ako vystúpenia občanov proti totalitnému režimu sa odzrkadlil aj v dobovej publicistike. Už tri mesiace po demonštrácii vyšla v Rakúsku pod gesciou Alice Frühwaldovej kniha Bratislavský veľký piatok s podtitulom Zbierka autentických dokumentov o zhromaždení veriacich 25. marca 1988. V apríli 1988 sa vo Viedni konala schôdzka Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), na ktorej delegáti ostro odsúdili konanie štátnych síl v ČSSR.
Články o potlačení manifestácie priniesli aj americké New York Times, nemecký Die Welt, švajčiarsky Neue Zürcher Zeitung, britský Guardian či Financial Times. V Nemecku nebola manifestácia skôr ako u nás. Od Sviečkovej manifestácie v Bratislave uplynulo 564 dní a podobné zhromaždenie ľudí so sviečkami v rukách v nemeckom Lipsku (9. október 1989) viedlo o mesiac neskôr k pádu Berlínskeho múru - symbolu studenej vojny. Bratislava bola teda inšpiráciou pre Nemecko. Súčasný nemecký prezident Frank Walter Steinmeier ešte ako nemecký minister zahraničných vecí zdôraznil: „Chcem to povedať nahlas a jasne: Zjednotenie Nemecka by nebolo možné bez slovenských ľudí a ľudí východnej a strednej Európy! V marci 1988 ľudia v Bratislave zapálili sviečky a svetlo týchto sviečok sa rozšírilo do celej východnej Európy!“
Sviečková manifestácia bola podľa predsedu Správnej rady Ústavu pamäti národa (ÚPN) Ondreja Krajňáka historickým medzníkom v dejinách nášho národa. Bola pokojnou manifestáciou občanov za náboženské slobody a občianske práva vo vtedajšej ČSSR. Sviečková manifestácia, ktorá sa konala 25. marca 1988, bola predzvesťou Nežnej revolúcie z novembra 1989, ktorá už priamo viedla k pádu štyridsaťročnej totality a nástupu demokracie.
Od roku 1993 je 25. marec Dňom zápasu za ľudské práva a zo zákona pamätným dňom Slovenskej republiky.
Pietna spomienka pri sviečkach na Casey-Lyanne Kearneyovú
Svedectvá a mediálne pokrytie
Legendárna novinárka z rakúskej ORF Barbara Coudenhove-Kalergi spomína, ako ju v marci 1988 v Bratislave zadržali, aby nemohla informovať o tichom proteste veriacich. „Policajné autá celkom bezohľadne nabehli do davu a mnohých účastníkov vrátane môjho kolegu a mňa zatkli,“ spomína. Policajti ju na stanici nafotili, akoby išlo o nejakú kriminálničku, pritom si v centre Bratislavy robila len svoju prácu.
Slobodné médiá zohrali významnú úlohu vo všetkých krajinách bývalého východného bloku vrátane Slovenska. „Sloboda tlače sa musela všade tvrdo vybojovať a dodnes nie je v mnohých krajinách samozrejmosťou. Kritické texty sa následne objavili v samizdatoch, čiže tajne vydávaných časopisoch, za ktoré komunisti posielali tvorcov aj do väzenia.
Socialistické denníky reportáž o manifestácii nepriniesli. Zo Sviečkovej manifestácie nezverejnili ani jedinú fotografiu. Pre Smenu bolo dôležitejšie dať na titulku komunistických pohlavárov a správy o plánovacej komisii. Médiá poslúžili moci už pred konaním manifestácie. Buď o nej mlčali, alebo ľudí pred účasťou propagandisticky vystríhali. Napríklad denník Hlas ľudu dva dni pred demonštráciou zverejnil krátky text s titulkom Chcú sa skryť za veriacich. Po proteste zapĺňali strany novín správy z výročných členských schôdzí základných organizácií komunistickej strany a tradičné informácie, s kým sa stretli vedúci predstavitelia strany či ako sa plnia päťročné plány.
Večerník z 28. marca 1988 na titulke zverejnil fotografie z brigády na sídlisku, stúpajúce hladiny riek a oberačku uhoriek. Sviečkovú manifestáciu označil za neúspešnú. Text informoval, že sa na Hviezdoslavovom námestí zhromaždilo do dvetisíc ľudí, prevažne zvedavcov. Tých, ktorí prišli so sviečkami, ako požadovali ilegálni organizátori, písal Večerník, bolo okolo päťsto.
Aj keď išlo o výnimočnú udalosť, socialistické denníky reportáž o nej nepriniesli. Vládne orgány najskôr mlčali, potom začali celú akciu spochybňovať a ľudí zastrašovať. V novinových článkoch z 23. marca 1988 sa písalo: „Cieľom tohto podujatia je vytvárať dojem prenasledovania katolíkov, narušiť vzťahy štátu a cirkví, jednotu pracujúcich. Chcú využiť prestavbu a ďalšiu demokratizáciu, oklamať veriacich a zneužiť ich náboženské cítenie proti hodnotám socializmu a rýchlejšiemu napredovaniu našej spoločnosti.“
Odkaz Sviečkovej manifestácie
Sviečková manifestácia bola jedným z najvýznamnejších verejných vystúpení proti komunistickej moci na Slovensku. Pri príležitosti 30. výročia Sviečkovej manifestácie to povedal predseda Národnej rady SR Andrej Danko. Cesta, na ktorú sa Slovensko vtedy dalo, vyústila podľa neho do vzniku samostatnej Slovenskej republiky, ktorá je dnes členom Európskej únie.
Sociológ Martin Bútora si myslí, že veriacich priviedla na námestie túžba po slobode. Posolstvo marca 1988 je podľa Bútoru prinajmenšom trojaké: Osobná odvaha, vytrvalosť vo viere. V súvislosti so súčasnými pochodmi za mier, ktoré oslavujú Rusko a Putina, sa domnieva, že osobitný význam nadobúda práve odkaz o príslušnosti Slovenska k západnej civilizácii hodnôt.
V tieni epidémie coronavirusu ostalo 32. výročie Sviečkovej manifestácie 1988. Vtedy manifestácia - teraz izolácia. Vtedy sme boli ako krajina a jednotlivci izolovaní. Ľudia vyšli do ulíc, aby v nás zažali plameň nádeje. Patrí im za to naša vďaka a úcta. Rovnako ako dnes tým, ktorí manifestujú svojou službou pre nás.
tags: #svieckova #manifestacia #v #novinach