Slovenská ľudová rozprávka je neodmysliteľnou súčasťou našej kultúry a histórie. Je to pokladnica múdrosti, humoru a poučenia, ktorá formovala generácie a dodnes si nachádza svoje miesto v srdciach detí i dospelých.
Kúzlo ľudovej rozprávky
Rozprávky, najmä tie o zvieratkách, patria k obľúbeným aj u najmenších. Keďže naši malí prváci nepoznajú ešte všetky písmenká, je pre nich čítanie kníh stále pomerne zložitá úloha. Preto si veľmi radi vypočujú rozprávku alebo príbeh aj v podaní pani učiteľky. Trieda 2.B si tento deň pripomenula na hodine čítania. Každý si vybral knižku z triednej knižnice, ktorá ho očarila. Žiaci 2.B triedy dnes navštívili v MsKC v Žiari nad Hronom výstavu Osmijankova literárna záhrada. Prostredníctvom hier sa opäť presvedčili, že čítanie prináša radosť a zábavu. Aj takýmto spôsobom sa snažíme žiakov viesť k aktívnemu čítaniu. Okrem príjemného relaxu, si žiaci obohatili svoju slovnú zásobu o nové slová a cez poučné príbehy spoznávali vlastnosti zvierat a porovnávali ich s tými ľudskými.
Pri príležitosti Dňa ľudovej rozprávky žiaci 2. B triedy strávili dnešný deň daltonským vyučovaním. Rozprávky boli hlavnou témou. Povinné úlohy pozostávajúce z učiva Slovenského jazyka a Matematiky prestriedali tvorivé aktivity z výtvarnej výchovy a pracovného vyučovania.
V škole sa často organizujú aktivity, ktoré približujú deťom svet kníh a čítania. Napríklad, žiaci si obohatili svoju slovnú zásobu o nové slová a cez poučné príbehy spoznávali vlastnosti zvierat a porovnávali ich s tými ľudskými. V 2.B triede žiaci čítajú knižky veľmi rady, o čom svedčí ich čitateľský strom. Nájdete v ňom niekoľko kníh, ktoré žiaci prečítali vo svojom voľnom čase doma a dokonca aj v škole. Ružové knižky v ich strome im čítala pani učiteľka počas vyučovania.
Spolupráca na literárnom poli medzi Vierou Benkovou a Etelou Farkašovou začala v roku 2012. Bol to spoločný výber z poetickej tvorby slovenských autoriek z Maďarska, Rumunska, Slovenska a Srbska "Plášť bohyne". Pokračovala v roku 2014 antológiou poviedok "Studienky" a knihou "Eseje a štúdie" v roku 2015. Z literatúry pre dospelých sa autorská dvojica presunula na mapovanie literatúry pre deti Sloveniek. Tá vyústila k vydaniu prezentovanej knihy próz pre deti "Jednozubý úsmev", vydanej v roku 2016. Na obzore je avizovaná antológia poézie pre deti, ktorú by do konca roka mala vydať Matica slovenská v Srbsku.
Súčasnosť a tradícia
Materské centrum v Petrovci zorganizovalo matičný program, ktorý sa niesol v znamení poviedkovej tvorby slovenských autoriek z antológie "Jednozubý úsmev" zostavovateliek Viery Benkovej a Etely Farkašovej. Do realizácie podujatia zapojili žiakov zo Základnej školy Jána Čajaka, kde sa program aj uskutočnil. Žiaci boli skvelí, poviedky dobre interpretovali a zaspievané melodické piesne pomedzi texty osviežili večierok. Literárny večierok venovaný antológii prózy pre deti slovenských autoriek z Maďarska, Rumunska, Slovenska a Srbska "Jednozubý úsmev" zostavovateliek Viery Benkovej a Etely Farkašovej sa uskutočnil na správnej adrese - presne tam, kam je adresovaná tvorba prezentovanej knihy: k deťom. Aby im rozšírila obrazotvornosť a aspoň trochu spestrila uponáhľanú, príliš informatizovanú dobu, v akej žijeme.
Program v rámci večierka krásneho slova z poviedky "Biela cica" Dagmar Márie Anocovej najprv prečítala Dajana-Jana Brnová z 8.c triedy. Poviedku "O múdrej Aničke" Viery Švenkovej dialogicky predniesli Dávid Opavský, Stanislav Koruniak, Sára Andrášiková a Una Žilićová zo 7.c triedy. Emília Gániová, Peter Opavský a Daniela Zátrochová z 8.c triedy to tiež urobili pri poviedke Márie Kotvášovej-Jonášovej "Povedz mi ocko". Alisa Opavská a Silvia Báďonská zo 6.c triedy odprezentovali prózu "Moja diétna mama" Hany Koškovej. Napokon "Bobrie dobrodružstvo" Márie Fazekašovej predniesli Marcela Gániová, Martin Červený a Martina Bujzášová zo 6.a triedy.
Žiacky chór ZŠ Jána Čajaka, ktorému diriguje Mariena Stankovićová-Kriváková, zaspieval nacvičené pesničky. Prítomní si vypočuli piesne "Hody", "Biely človek", "Skleníková záhrada", "Vadí - nevadí", "Solmizácia", "Básničky do pamätníčka". Na záver hudobníčka Iveta Kováčová na syntetizátore zahrala aj "Etudu Karla Czernyho".
Dobrý štart knihy, priaznivé ozveny vo verejnosti, tiež dobrého zdravia a zdaru v práci zostavovateľskému tímu popriali viacerí gratulanti. S peknými želaniami sa prihovorili predseda Matice slovenskej v Srbsku Ján Brtka a podpredseda Demokratického zväzu Slovákov a Čechov v Rumunsku Pavel Hlásnik. Tiež aj zástupca predsedu obce Ján Brna a spisovateľka pre deti Xénia Mučajiová.
Príhovor zostavovateľky Viery Benkovej sa sčasti dotýkal mladej generácie a prítomných žiakov, ktorým sa pokúsila vysvetliť, aby si uvedomili, čo im prináša krásne slovo. Sčasti vysvetlila aj zámer vydať antológiu slovenskej „ženskej literárnej tvorby pre deti“ a preniesla pozdravy profesorky Farkašovej. Večierok prichystali K. Melegová-Melichová a profesorky miestnej základnej školy Mária Andrášiková, Jarmila Pantelićová, Vesna Valihorová-Filipovićová a M. Stankovićová-Kriváková.
Príbehy z dávnych čias
V dome na kraji dediny sa zastavil čas od chvíle, ako sa matka dozvedela, že Bojky, Cigán z osady, chce urieknuť obe: ju aj dcéru. "Dám mu svoju zlatú retiazku a tvoj prsteň s fialovým očkom," povedala dcére. "A keď mu nedáme nič?" "Nechcem, aby nás uriekol ako tú Pavlínu ten potulný hypnotizér. Vieš, tú, čo si stále zdvíhala pred kostolom sukne, že ide veľká voda." "Uriekol Bojky už niekoho?" "Mnohých. Tak hovoria." "Koho?" "Napríklad Rusnáčka. Nenesú jej už druhý mesiac sliepky. Najprv chcela dať Bojkymu dve tisícky, ale si to rozmyslela - a tu to má. Potom Ambružová. Potratila. Januščákovci už dvakrát nemohli zabiť prasa. Belo, ten, čo žije so psami v tom malom dome pri štadióne, hovorí, že k nemu chodí veštica, ale nikto ju nikdy nevidel. Nuž tak." "Ako vieš, že to urobil Bojky?" "Tak hovoria." "Kašlem na Bojkyho." "Minule povedal v krčme, že stačí, keby si mu dala..." Potom by sme zachránili retiazku aj prsteň," vysvetľovala matka a hlas jej nadobúdal istotu. "Čo keby som mu dala?" "No čo asi?" prevrátila matka oči. "Bojkymu?" "Keď môžeš iným, tak Bojkymu by si hádam raz mohla." "S inými je to kvôli peniazom. Veď vieš." "Raz ťa neubudne," povedala rozhodne matka a schovala retiazku aj s prsteňom do puzdra, ktoré zamkla do drevenej skrinky s dvoma holubicami na vrchnáku. "Ty mi nerozumieš. Ja idem s kým chcem a kedy chcem. S Bojkym nepôjdem." "Nie je to jedno, či Bojky alebo niekto iný?" skončila rozhovor matka, no na odpoveď nepočkala. Vyšla dať sliepkam a pozbierať vajcia. Upečie makovník a orechovník. Pre istotu to poistí. Čo jeden vie, ako je človeku, keď ho uriekne starý Cigán. So silnejúcou vôňou makovníka sa vytrácal matkin strach z urieknutia. Veď jej hádam pre jedenkrát chochol z hlavy nespadne, mrmlala si pri lúskaní orechov. Pri každom rozdrvení orecha si predstavovala, že to nie je orech, ale kúsok z Bojkyho. Vedela presne, ktorý kúsok. Hanbila sa za svoju tvrdosť k dcére a aspoň takto sa starému Cigánovi odplácala za dcérinu potupu. V podvečer sa vybrala do krčmy, aby po krčmárovi odkázala, že teda áno, Bojky večer môže prísť. Len nech je už zajtra ráno, hovorila si cestou domov. Len nech je už zajtra ráno. Keď sa blížila k domu, v kuchyni sa svietilo. Keď prišla k dverám, počula akési hlasy. Dcéra nie je sama. Vstúpila do kuchyne. "Mama, toto je Ďusi." Ďusi si práve strkal do úst posledný orechovník, z ktorého sa trúsili omrvinky na stôl. Mal ich na košeli, boli pod stolom a niekoľko ich sedelo Ďusimu vo fúzoch. Matka priskočila ku kredencu a prikryla zvyšok makovníka na plechu servítkou. "Večer príde Bojky," povedala. "My ideme do mesta," pozrela sa dcéra na Ďusiho. "Príde Bojky," zasyčala matka. "Kto je to Bojky?" povedal Ďusi, ale nikto mu neodpovedal. Tak len pokrčil plecami a pobral sa za dcérou, ktorá vo dverách povedala matke: "Prídem ráno." Ráno našla dcéra matku v kuchyni, ako stojí pri výlevke a pospevuje si. "Jedna vec ma mrzí," obrátila sa matka na dcéru. "Že ste mi nenechali ani jeden orechovník." "Čože?" nechápavo sa pýtala dcéra. "Vravím. Ani jeden. Lebo makovníky zožral Bojky.
Babka cupkala popri vyschnutom koryte potoka až hore k starej jabloni, z ktorej blesk odťal polovicu, takže zdola od cesty vyzerala ako šibenica. Práve preto k nej babka každý podvečer kráčala. Išla tam vždy obesiť svojho Šanga. Bola by ho obesila možno aj na plote alebo na kľučke v pivnici, ale na spodnom konári jablone raz našla visieť za dušu hompáľajúcu sa futbalovú loptu a zazdalo sa jej to ako najlepšie miesto, kde by si mohla so Šangom vyrovnať účty. "Tak sa už pohni," obrátila sa k Šangovi, ktorý sa zastavil pri krtinci, strčil doň ňufák a zúrivo hrabal prednými labami. Na babkine slová len pošibal chvostom a ďalej hrabal. "Nemysli si, že sa tomu vyhneš," hundrala si babka a potom si vyspevovala, až kým neprišla k jabloni. Sadla si pod ňu a čakala. Šang o chvíľu prišiel, poňuchal okolo stromu, cvrkol pár kvapiek na kmeň a posadil sa. Upieral oči na svoju veliteľku, potom si ľahol, hlavu si oprel na predné laby a čakal. "Budeš mi chýbať, vieš? Si zlý pes. Aj v posteli budem mať miesta až-až. A plechovú misku dám Micine. To ťa naštvem, čo? Nemysli si, že mám Micinu bohvieako rada. Ale dám jej tú misku. Lebo ty dobre vieš, ako ma Paľko ľúbil. Keď mi odišiel, nemala som nikoho iného iba teba a Micinu. A Paľka na kredenci. Chceli mi ho dať do urnového hája. Určite! Ani rozsypať som ho nedovolila. V kuchyni mu je dobre. Iba ma trápi, že si nemôže dať so mnou držky. Tak ich mal rád... Zato ty si dopraješ! Paľko mi povedal, že by na tie držky možno aj prišiel, ale že by tebe potom nič nezostalo. Si pažravý, to je to. Všetko by si zožral. Ale keď ťa obesím, Paľko určite na tie držky príde. Teraz môžeš vysloviť posledné želanie. No tak, o chvíľu zapadne slnko a zozimí sa. Že spievať? Mám spievať? No dobre," chichotala sa babka a s veľkým ochkaním sa postavila. Zopäla ruky na hrudi, zatvorila oči a škrekľavým trasľavým hlasom začala spievať. Šang zdvihol hlavu, chvíľu kňučal a potom sa už nedalo rozoznať, kto spieva a kto zavýja. Babka napokon dospievala a pozrela sa na Šanga: "Tvoje šťastie," povedala. "Tvoje šťastie, že som ešte nedorástla po spodný konár. Ale zajtra, keď dorastiem, to bude iná pesnička. A teraz domov!" zavelila, pritiahla si sveter tesnejšie k telu a spustila sa z briežku k svojmu domu.
Líška a stehienko (1954)
Deti z krúžku Tuláčik navštívili v sobotu 13. apríla Prepoštskú jaskyňu v Bojniciach, ktorá je považovaná za najvzácnejšiu lokalitu sídla neandertálskeho pračloveka na Slovensku. Vyzuli si modernú obuv a bosými nohami vykročili do dávnych dôb histórie nášho ľudského rodu po stopách pravekých neandertálcov...
