Pohľad do zrkadla je nevyhnutný akt, ktorý nemusí byť vždy príjemný. Ale často môže byť zaujímavejší, než by sa zdalo. Pohľad do zrkadla nám totiž umožní na chvíľu sa uvidieť zvonka, ako keby sa na nás díval niekto iný. Aj rodiny, komunity, národy, kultúry potrebujú možnosť vidieť sa v zrkadle, čiže očami iných.
Požiadali sme dvadsať európskych autorov z dvadsiatich európskych krajín, aby sa vybrali do niektorej z nich a načrtli jej portrét. Vznikla tak mobilitná schéma, akýsi malý Erasmus pre spisovateľov. Výsledkom ich doterajších ciest je zbierka esejí. Do ktorých zrkadiel sa môžete pozrieť?
Príbehy spisovateľov v európskych zrkadlách
Talian Andrea Bajani sa po rumunskej Bukurešti prechádzal v spoločnosti túlavých psov, Slovenka Jana Beňová hľadala v lisabonskom kníhkupectve Bertrand na Chiade Fernanda Pesou, Moldavec Vitalie Ciobanu križuje Amsterdam na bicykli a nevynechá nič - ani dom Anny Frankovej, ani obrazy Vincenta van Gogha. Chorvátka Slavenka Drakulić putuje z Benátok, kde už vymrel život, do utečeneckým džavotom preplnenej Lampedusy, a pozorne načúva melódii budúcej Európy, Ukrajinec Andrej Kurkov zas v Londýne už dvadsaťpäť rokov skladá puzzle zvané Veľká Británia a Rumunka Ioana Pârvulescu sa v Osle cíti ako Viking na svojej lodi. Nemec Jochen Schmidt sa každú noc v pyžame vykradne na strechu berlínskeho domu nafúkať si svoju kozmickú loď, a zaletí ňou až do Budapešti. Je tu aj Poliak Andrzej Stasiuk, ktorý prežil v Moldavsku leto nehybného úpeku, a Portugalec Gonçalo Manuel Tavares, ktorý v lietadle nad Istanbulom prišiel na to, ako sa spozná Európa. A napokon Francúzka Marie Darrieussecq chodí po Slovensku: ani sklamaná ani šťastná: „Slovensko, to je Európa malých krajín a nepochybne budúcnosť Európy, Európy, ktorá pracuje, kosí trávniky, ukladá drevo do štôsov, stavia mosty, nemá príliš rada svojich Rómov. Budúcnosť, ktorej možno trošku chýba fantázia, ale je fantázia (žiaľ) budúcnosťou?
Reflexie o slobode a zodpovednosti
27. októbra 1989 dramatika Václava Havla naposledy zatýkajú. Nevie, či na dva dni, alebo na dva roky. Hudobník Pražského výberu Michael Kocáb za mesiac nato oznámi, že Havel bude navrhnutý do funkcie prezidenta. 10. decembra 1989 herec Jiří Bartoška navrhuje v mene Občianskeho fóra Václava Havla do úradu prezidenta republiky. Parlament - zdedený po predchádzajúcom režime - ho o devätnásť dní neskôr do úradu jednomyseľne (!) zvolí.
Vysoké školy štrajkujú, na vidiek putujú výjazdové skupiny, väčšinou trojčlenné: študent, herec, skúsený „sprievodca“. Deň pred protestným generálnym štrajkom, kedy už mnohí hrajú svoje hry a zneužívajú dezinformácie, zrealizujú 26. novembra 1989 študenti v Letenských sadoch happening „Žiadne násilie“. Titul pripomína slovenskú obdobu Občianskeho fóra Verejnosť proti násiliu. No v tú istú nedeľu sa na Letnú popoludní presunie manifestácia, tri štvrtiny milióna ľudí. Megalomanský happening pripomína celá Praha. Václavským námestím prešiel tri dni predtým sprievod. S transparentmi „Od koryta ku korytu“ a „To chcete autoritu“. V tesnom objatí zaspievali hymnu dvaja Karlovia, nezmieriteľný emigrant Karel Kryl a normalizačná ikona Karel Gott, rečnil Alexandr Dubček, na dvadsať rokov umlčaná Marta Kubišová sa pred publikum vrátila s revolučnou hymnou „vláda vecí tvojich sa zas k tebe navráti…“. Klíčmi cinkali chartisti, konfidenti ŠtB i rozcitlivení nestraníci. Všetci. Ako v divadelnej inscenácii. Každý predstavoval střípok, dohromady zlepili podobu českého národa.
24. novembra odstúpilo predsedníctvo ÚV KSČ, jeho atomizácia dokončená. Vracajú sa dávni rodinní priatelia. Ľudia môžu cestovať. Na Západ. Viedeň sa otvorí svojim susedom, vstup do múzeí a historických pamiatok je v tieto dni zadarmo. Nutno dodať, že rovnako zívajú prázdnotou, fascinujúcou pastvou pre české a slovenské oči sú skôr preplnené obchody, trhoviská s vyrovnaným ovocím a zeleninou. Vrátane ananásov, banánov…
„Východnej Európe chýbajú sebauaktualizovaní ľudia formátu Václava Havla, ktorí sú schopní presne vnímať realitu, odlišovať nefalšované a originálne veci a skutky od nepravých a falošných. Ľudia, ktorí sú orientovaní na problém, životné ťažkosti vnímajú ako niečo, čo vyžaduje riešenie, nie ako neriešiteľné ťažkosti a rany osudu. Ľudia, ktorí sú nezávislí, prijímajú sami seba i druhých takých, akí sú. Ľudia, ktorí sú spontánni, kreatívni, majú nekomplikovaný prístup k realite a zmysel pre humor, v ktorom nie je zloba a snaha ublížiť. Ľudia, ktorí majú pevnú morálku a niečo, čo Alfred Adler nazýval sociálnym citom - vedomie spolupatričnosti s druhými ľuďmi, záujem o ich prospech a blaho.“
Václav Havel zatiaľ opakuje: „Stále ešte nevieme postaviť morálku nad politiku, vedu a ekonomiku. Stále ešte nie sme schopní pochopiť, že jedinou skutočnou chrbticou všetkého nášho konania - ak má byť mravné - je zodpovednosť. Zodpovednosť k niečomu vyššiemu… zodpovednosť k poriadku bytia, do ktorého sa všetko naše konanie nezmazateľne zapisuje a kde sa zasa a len spravodlivo hodnotí.“
Zrkadlo mentality: Východná Európa po roku 1989
„Komunizmus nám vymyl mozgy i srdcia. A ľudstvo je národnostne a nábožensky frustrované. Vysmievame sa Nemecku, kde funguje občianska spoločnosť a kvalita života je odvodená z troch pilierov - právneho štátu, kde sú si pred zákonom všetci rovní, z kvalitného vzdelania a dôstojného života pre každého. Mať námietky proti niečomu, čomu sme sa ani nepokúsili porozumieť, nie je nič ťažké. Alebo znamená „nie utečencom“ zvrátená emancipácia pubertálnych krajín východnej Európy voči Európskej únii? Dôvody slepoty sú hlbšie. Česi roku 2016 kričia, že sú liberálni. Či sa liberáli poznajú podľa toho, že nikomu nepomôžu a otázky, ktoré trápia celý svet, ignorujú a nechcú si páliť prsty? Nie náhodou sú Čechy krajinou, ktorá musela rehabilitovať Franza Kafku.“
„Východná Európa má tiež konzumnú spoločnosť, ale permanentne frustrovanú. Nie je to pekný pohľad. Všetko pôsobí ako fraška. Život pod pokrievkou s hrozbou politickej polície človeka degraduje, zažerie sa pod kožu. Kto žil v socialistickej krajine, v okupačnom režime ako vazal Ruska, akoby nevedel žiť v inom svete. Partajní mládenci v Česiach sa dnes pokúšajú o kapitalizmus so socialistickou tvárou: víťazstvo vyvolených, bez konkurencie a mimo voľnej súťaže (tak ako boli zvyknutí za socializmu súperov diskvalifikovať politickou perzekúciou). Prevzali mentalitu: nepodporujú nadaných a schopných, ale menej schopných len preto, že sú lojálni a bez škrupúľ. Všetko, čo strany tvrdia o podpore umenia, je lož. Už zas majú peniaze. Majú záujem podporovať len komerčné, teda najkonformnejšie umenie. Stále sa snažia zničiť všetko a každého, kto ukazuje, že kráľ je nahý.“
„Všetci ľudia vyrastení za železnou oponou sú dodnes mentálne iní. Zamindrákovaní, závistliví, malicherní, náchylní k extrémistickým myšlienkam. Postkomunistické hlasy ospravedlňujú aj spoluprácu s politickou políciou ako súčasť straníckej práce. Všetci chcú byť len obeťami režimu, nacisti boli len tí druhí. Rovnako v postkomunistických krajinách boli komunisti a udavači len tí druhí. Masová hystéria dokáže ohroziť demokraciu v samých základoch, masy inklinujú k moci a táto prepojenosť je zodpovedná za tragiku našej doby. Pretože masa túži po vodcovi. Východoeurópske krajiny odmietajú pravdu, pretože boli figúrkami na šachovnici veľmocí. Nič iné nepoznali. Prichyľovali sa k silnejšiemu, pretože vedeli, že nikdy nebudú šéfovať.“
Marta Kubišová ako symbol
Marta Kubišová sa stáva národným symbolom, zmýva hriechy iných. Ako v Kafkovom poviedke „Josefína a myší národ“. Zabudli, ako zadusili jej pískanie, Kafkove spolumyši zabudli. Predstiera „únavu, mrzutosť, ochablosť. Máme teda okrem koncertu aj podívanú.“ A potom zrazu Josefína zmizla. „Sama sa zrieka spevu, sama ničí moc, ktorú si získala nad naším srdcom.“ Myší národ ide svojou cestou, Josefína bola zabudnutá.
„Měšťanské okolí provokovala vždy. Ešte v roku 1970, v marci v Lucerne, bolo vidieť a počuť, že je to speváčka svetového formátu. Nehovorím, že bola tak dobrá ako Aretha Franklinová, ale ako Dusty Springfieldová určite áno. S ňou bola porovnateľná. Kubišovú husákovský režim zastavil v dobe najväčšieho rozkvetu. A bol to navyše obrovský nezmysel, pretože ju nezastavili preto, že bola najlepšou speváčkou alebo najpopulárnejšou revolucionárkou. Nie. Zastavili ju, pretože išla zo všetkých najviac na nervy manželky funkcionárov. Od samého začiatku. Pre nich to bola flundra z ulice, dráždilo ich, ako vyzerá, ako spieva. Nikdy to nepokúsili a dali jej to tiež patrične zožrať. Zožrať, to sa inak nedá povedať. Že potom podpísala Chartu, to je už ďalšia vec.“
Reflexie o živote, osude a slobode
„Asi každý sa niekedy zaujímal o osud a pýtal sa, či svojím životom napĺňa vopred určený osud, alebo si ho tvorí sám, tým ako žije. Asi každý sa zaujímal, či je dôležitejšie, čo zažije, alebo čomu sa v živote vyhne. Niekto život vníma ako zhluk náhod a chaos, iný ako Božiu vôľu, či karmický osud. Ďalší možno ako reťazovú reakciu, ktorej podnety nie sú vždy celkom zjavné a výrazné: obláčik dymu náhodne vypustený z úst, padajúci list zo stromu, kýchnutie, slovo, myšlienka. Takí ľudia sú presvedčení, že aj tie najnepatrnejšie podnety dokážu odštartovať nečakaný sled udalostí, ktoré navždy poznačia životy ľudí: niekto zomrie, iný sa narodí, niekoho opustí láska, ďalší ju stretne. Niekto plače, iný výska od radosti, smútok jedného odštartuje šťastie druhého a naopak. Ja verím, že my ľudia nie sme listami vo vetre. Hoci si nevyberieme, kde a komu sa narodíme, ani koho stretneme, to, koho si do života vpustíme, koľko lásky rozdáme a aké sú naše vzťahy, ovplyvniť dokážeme.“
Igor Tollár nebol ženatý, takže kontaktom s atraktívnymi ženami sa nevyhýbal, pričom randil aj so známymi tvárami, akými boli moderátorky Aneta Lysá a Natália Kostolná, spravodajkyňa a hlásateľka televíznych novín Mariana Šolcová, šansónová speváčka Vera Negra, či módna návrhárka Monika Zahajská. V období, keď sa vzdal kariéry na obrazovke, chodil so známou rozhlasovou spravodajkyňou Etou Horskou. Nemal stále zamestnanie a ani stály plat, ale keďže o jeho služby bol veľký záujem - hlavne o dramaturgiu diskusných programov a o scenáre k televíznym publicistickým reláciám - odchod z obrazovky jeho príjmy nijak nepoznačil. Oficiálne tvrdil, že sa stiahol kvôli svojej tretej knihe, ktorú chcel konečne dopísať, ale šuškalo sa, že v pozadí mohli byť nejaké následky po úraze, čo pred časom utrpel. Nebola to pravda. Klebetilo sa tiež, že má akési rodinné problémy, čo síce malo k pravde bližšie, ale Igor o nich veľa nehovoril a ak sa ho na rodinu niekto priamo opýtal, otázku zahral do autu.
„Si mladá a máš talent, na konkurenciu sa môžeš vykašlať, nesiaha ti ani po päty,“ poznamenal, zívol a pohladkal ju po pravom boku, kam dočiahol dlaňou. Leona si nikdy nerobila starosti so slovníkom. Igor naoko zaprotestoval, ale nechal ju pokračovať. Rozkročila sa ako kapitánka hádzanárskeho tímu, jednou rukou si podoprela bok a na bezbranného Igora vypálila plnú dávku výčitiek. „Myslela som to vážne!“ zvýšila hlas. „Je ti jasné, ako sa musím zvŕtať, ak chcem žiť o pätnásť rokov ako ty?“ zaskočila ho otázkou a gestom ukázala okolo seba, čím myslela jeho veľký byt v lukratívnej časti mesta. Zamračil sa a zamyslel, či šlo iba o rečnícku otázku, alebo má rýchlo vyhútať nejakú odpoveď, ktorá by ju nedráždila. „Ty už máš svoje isté, pán najznámejší žurnalista a najnovšie aj zahraničný spravodajca,“ predbehla ho Leona, „tak mi, prosím ťa, nehovor, že mi nič neujde!“
Prírodné krásy a aktívny oddych
Prírodný areál - plávajúceho vodného mlyna sa nachádza neďaleko mesta Kolárovo v juhozápadnej časti Žitného ostrova. Areál leží na polostrove, ktorého hranice tvoria toky Malého Dunaja a Váhu z jednej strany a mŕtve rameno Malého Dunaja zo strany druhej. Bol vybudovaný ako súčasť kultúrnej pamiatky Plávajúci mlyn na území ktorého zloženie flóry a fauny je typickým reprezentantom ekosystému lužného lesa. K neodmysliteľnej súčasti územia patrí už od polovičky 15. storočia "Hrad mieru", ktorého zvyšky (zemný val) sú ešte zachované. K ďalším pozoruhodnostiam tohoto územia a areálu patrí drevený most pre peších s celodrevenou zastrešenou konštrukciou. Svojou dĺžkou 86 m sa radí medzi najdlhšie v Európe.
Výraznou dominantou areálu je most pre peších - Malý Dunaj. Táto celodrevená konštrukcia bola postavená v roku 1992 na základe výpovedí pamätníkov pôvodného mosta, zničeného v polovici 20. storočia tiahnucimi ľadovými kryhami. Piliere pôvodného mosta sú v letnom období, pri nízkej hladine ramena, viditeľné dodnes. Nový most bol dvakrát prestavaný (v rokoch 1997 a 2000) - predĺžený na terajších 86 m a zastrešený kvôli ochrane proti negatívnym dopadom súčasných klimatických zmien. Vďaka tomu sa stal most atrakciou s celoeurópskym charakterom.
Pri vstupe do areálu je k vzhliadnutiu malé technické múzeum. K areálu patrí aj priestor na stanovanie a ubytovanie v bungalovoch „kemping Mlyn“ aj s potrebnými sociálnymi zariadeniami. Zastrešené javisko je miestom konania širokého spektra kultúrnych podujatí. Pri nepriazni počasia je možné sledovať dianie na javisku spod zastrešených altánkov. Srdcia detských návštevníkov potešia dve detské ihriská v prednej a zadnej časti areálu, kde sa nachádza aj novozaložená „Farma Vodný mlyn - 133046“ s milými domácimi hospodárskymi zvieratkami.
Orava je prienikom prírodných krás a zaujímavých pozoruhodností, ktoré sa stávajú skutočným magnetom pre turistov. Ak máte chuť zažiť dovolenkové dobrodružstvo v tomto obľúbenom regióne, nájdite si na našom portáli ubytovanie v blízkosti Izby starých materí. Ubytovanie v Párnici a v blízkom okolí ponúka štýlové chaty a chalupy v súkromí, ale aj príjemné a komfortné penzióny. Zaiste si tu prídete na svoje. A ak po prechádzke históriou dostanete chuť na príjemný vodný relax, určite navštívte prírodné kúpalisko Zlá voda v neďalekej dedinke Stankovany. Alebo uprednostňujete adrenalínové vodné dobrodružstvá? Rafting Párnica - Kraľovany Vám zaručene osvieži Vašu letnú dovolenku dávkou príjemného vzrušenia.
Vzhľadom na veľkosť mainských mývalích mačiek je dôležité, aby ich strava obsahovala dostatočný obsah energie, glukosamín a chondroitín na podporu kĺbových chrupaviek a tiež omega 3 nenasýtené mastné kyseliny. Dožívajú sa približne 10 až 14 rokov.
Perzská mačka Sploštený ňufák a dlhá srsť, ktorá vyžaduje dôkladnú starostlivosť. To sú hlavné charakteristické znaky perzských mačiek, ktoré sa zrejme vyvinuli z púštnych a stepných mačiek žijúcich na Strednom východe. Okrem telesných znakov "Peržanky" charakterizuje aj ich povaha. Nepatrí rozhodne medzi aktívne plemená, najčastejšie ich nájdete na pohodlnom kresle alebo na posteli, ako drieme. Možno aj preto patrí medzi pokojná a tichá plemená, ktoré ale nebývajú nijako závislá na svojich majiteľoch. Kvôli ich dlhej srsti by ste mali perzským mačkám v krmive dopriať dostatok vitamínov a živiny podporujúce funkciu kožnej bariéry, ako sú vitamín A, biotín, zinok, metionín a cysteín. Kvôli svojmu krátkemu ňufáku mávajú problémy s dýchaním, napriek tomu sa dožíva priemerne 13 rokov.
tags: #5 #maciek #na #rozpalenom #plechu