Ako išlo vajce na vandrovku

Zunovalo sa vajcu na polici ležať. Urobilo kotúľ - a pustilo sa do sveta. Ide, ide takto začína rozprávka o tom, ako šlo vajce na vandrovku. Stalo sa to ešte za starých čias, tak sa ani veľmi nepýtajte, ako to mohlo byť; dosť, že je o tom rozprávka. Za starých čias teda išlo vajce na vandrovku a stretlo tam raka. „Kde ideš?“ pýta sa ho ono. „A ty kam?“ pýta sa on. Už teda boli dvaja a bolo im hneď smelšie.

Idú, idú; stretli kačicu. „Kde ideš?“ pýta sa vajce. „A ty kam?“ odpovedá tá. Kačica pristala; už boli traja. Všetko dobré do tretice! Idú, idú; stretli moriaka. „Kde ideš?“ pýta sa vajce. „A ty kam?“ odpovedá on. Moriak pristal; boli štyria. Idú, idú; stretli koňa. „Kde ideš?“ pýta sa vajce. „A ty kam?“ odpovedá kôň. Kôň šiel; bolo ich toľko, koľko prstov na ruke. Idú, idú; stretli vola. „Kde ideš?“ pýta sa vajce. „A ty kam?“ odpovedá on. Vôl pristal; už boli šiesti. Idú, idú pekne v hŕbke; stretli ešte kohúta. „Kde ideš?“ pýta sa vajce. „A vy ste sa takto rozbehli?“ pýta sa kohút. Dobre teda, už boli všetci siedmi dobrí tovariši spolu!

Vandrovali, koľko vandrovali, až raz v temných smrečinách zablúdili a nevedeli ani sem, ani tam, a boli veru už aj hladní. Kde sa tu prichýliť? Ako sa tu zabezpečiť? Veru bolo načase trochu použiť rozum. Ale vajce malo rozum za všetkých. Poslalo ono kohúta na vysoký smrek a ten odtiaľ hneď zazrel svetielko, aj keď ešte ďaleko od nich v tmavom lese. Radostne naň zakikiríkalo. „No, len rýchlo zleť v tú stranu proti svetlu; ukážeš nám cestu. Kohút zletel v tú stranu a všetci sa vydali tam, ako keby išli na isté miesto. Aj našli chalupu v horách, v ktorej svietilo. Povie vajce koňovi, aby zabúchal na dvere. Ten zabúchal a z izby vyšla stará žena. „Čo tu chcete? Čo tu hľadáte? Rýchlo choďte preč, lebo keď moji muži prídu domov, všetkých vás tu rozdrvia na kašu!“ spustila žena na nich. „Eh, rozdrvia-ne rozdrvia; ty sa o to nestaraj, ale nám siedmim tovarišom daj jesť,“ hovorí vajce. „A čo vás všetkých naraz poberie, pre takých kadejakých zo sveta pozbieraných šklbanov nemám nič!“ hnevala sa žena. Tu vajce rozkázalo volovi, aby vzal ženu na rohy a odniesol ju do lesa. Vôl to aj urobil a hodil ju tam niekde do jamy a bežal naspäť. Vstúpili všetci do izby a tam našli pre siedmich stôl prestretý, aj pečiva a jedla dosť.

Lebo tam pritrímovali siedmi zbojníci a žena im práve pripravila dobrú večeru. A títo všetci už aj prichádzali s hrmotom, lomozom, len tak hora prašťala. Čo robiť? Dobrá rada stojí vždy za niečo, vajce ju hneď poznalo. Kohútovi prikázalo vyletieť hore na pánty, vola postavilo do predsiene, koňa do izby za dvere, moriaka poslalo na pec, kačicu pod lavicu, raka do džbánu a samo sa zahrabalo do pahreby; svetlo vypli.

Zbojníci prišli a svetla v chalúpke nevideli. „Či tá žena zaspala, alebo čo to je?“ povedali si. „Hneď sa pozrieme, čo sa deje! Len vy trocha tu počkajte, aby ste nazbierané veci na hromadu nezvalili!“ povedal najväčší z nich a vybral sa dnu. Vstúpil do predsiene. Tu ho vôl chytil na rohy a hodil otvorenými dvermi do izby. Tam spoza dverí buchol kôň do neho kopytom. „Ej, čo je toto za čerta? Počkaj, hneď ti posvietim do očí!“ povedal zbojník a skočil ku pahrebe, aby zapálil svetlo. Keď rozhrnul pahrebu a začal fúkať, pripieklo žeravé uhlie na vajce. Fúk! puklo vajce a nafúkalo zbojníkovi plnú tvár aj oči horúcim popolom. Ako podstrelený skočil ku džbánu, aby si tvár a oči umyl. Ale keď načiahol ruku, rak mu chytil prsty do štipcov. Zbojník trhol rukou, prevrhol džbán a narobil veľký hluk! Na ten hluk rozprestrela kačka krídla a zakáčala: ták, ták, ták! Moriak zahrmotal na peci lopatami a kývajúc hlavou zahundral: hudrý, hudrý! Kôň práve teraz vyhodil zadnými nohami zbojníkovi do chrbta a vyskočil ho do predsiene, tam ho zase vzal vôl na rohy a vyhodil von na dvor; k tomu všetkému kohút na pántoch celým hrdlom kričal - kikirí, kokoré!

Došliapaný, doráňaný zbojník doletel ako bez duše ku kamarátom. „Čo sa tam deje?“ pýtali sa ho títo. „Hja, veru tam je zle. Chcel som sa prikrádať len tak na prstoch, a oni ma sami strčili medzi seba. Keď som chcel rozsvietiť, aby som aspoň videl, s kým mám dočinenia, fúk! vybuchol mi spod kožušiny puškár rovno do tváre, dobre že mi oči nevytiekli; siahnem rukou do džbánu, aby som si oči umyl, tam krajčír s nožnicami mi všetky prsty odstrihol; o to viac medzi lavicami tkáč rozhýbal krosná, tresol ma člnkom po hlave a volal: tak, tak! Na peci pekár chytal na mňa lopaty a dudlal: udri, udri! Spoza dverí vyskočil čižmár, vybuchol ma kopytom a vyhodil do predsiene. Tu sedliak vzal ma na železné vidly a vyhodil von. Zbojníci nečakali, kým sa im všetko vyhrnie na nich z chalupy, ale pobrali sa na útek a zanechali tam všetku svoju korisť, čo kedy nazbierali. Naši však tovariši a sedmorí remeselníci potom zasadli k stolu a k hotovému jedeniu. Jedli, pili, harovali tam, kým čo stačilo. Potom každý pošiel svojou cestou a neviem, kedy sa zase takto stretnú, ako tu boli zídení k jednému majstrovskému kúsku.

tags: #ako #islo #vajce #navandrovku #listky #nedeela