Po roku 1989 sa na Slovensku oživila požiadavka na vytvorenie významnej súdnej kontroly verejnej správy orgánmi správneho súdnictva. Táto téma bola mimoriadne dôležitá pre vývoj slovenskej justície. V justícii pôsobila od roku 1970 doktorka Ida Hanzelová, ktorá sa stala hosťkou podcastu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Pôsobila ako predsedníčka senátu Okresného súdu v Banskej Bystrici, neskôr ako sudkyňa Krajského súdu v Banskej Bystrici, pracovala na ministerstve spravodlivosti a dlhé roky bola predsedníčkou senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu, čím sa stala najvyššou správnou sudkyňou na najvyššej súdnej inštancii.
Pred rokom 1989: Stručná kodifikácia a roztrieštená legislatíva
Pred rokom 1989 nebolo správne súdnictvo na Slovensku plnohodnotne kodifikované. V Občianskom súdnom poriadku existovala len veľmi stručná procesná úprava týkajúca sa preskúmavania rozhodnutí v dôchodkových veciach alebo vo veciach nemocenského poistenia. O kodifikácii v pravom slova zmysle nemožno hovoriť. Hmotnoprávna úprava bola v tom čase značne roztrieštená v celom rade zákonov a podzákonných noriem. Znalosť tejto problematiky bola preto nevyhnutná a mimoriadne závažná pre sudcov, ktorí sa venovali dôchodkovej agende. Títo kolegovia, často už vo vyššom služobnom veku, boli v tom čase považovaní za skutočných "machrov" v rozhodovaní v tejto oblasti.
Po roku 1989: Hľadanie novej podoby správneho súdnictva
Po novembri 1989 sa v justičných kruhoch viedla diskusia o tom, či vytvoriť samostatné správne súdnictvo, alebo ponechať správne súdnictvo ako súčasť všeobecných súdov. Prevládol druhý pohľad, čo mohlo byť ovplyvnené aj finančnými nákladmi na zriadenie samostatnej sústavy. Dôležitejšia však bola koncepčná otázka, či justícia ako celok prijme správne súdnictvo do svojho jedného celku, alebo či sa budú objavovať snahy o jeho úplné vyňatie zo súdnej sústavy, napríklad po vzore Francúzska. Rozhodlo viacero okolností, vrátane finančných a koncepčných otázok. Kľúčová bola aj zásadná koncepčná otázka, či bude správne súdnictvo postavené na princípe generálnej klauzuly, teda že zásadne každé rozhodnutie podlieha súdnemu prieskumu, pokiaľ ho Ústava výslovne nevylúči, alebo na princípe enumeratívneho výpočtu rozhodnutí, ktoré majú byť preskúmavané súdom. V tomto smere panovala vzácna zhoda v justičných kruhoch na princípe generálnej klauzuly.
Vytvorenie správneho súdnictva bolo niečím úplne novým a vyžadovalo si svoj čas. Trvalo aj niekoľko rokov, kým si ľudia v rezorte uvedomili, že ide o nové rozhodovanie o nových otázkach. Správne súdnictvo má špecifický charakter - nie je to súdnictvo, ktoré zisťuje skutkový stav, ale preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí iných orgánov štátu. To predstavovalo úplne inú kvalitu v porovnaní s tým, na čo boli sudcovia, najmä z občianskoprávneho a trestnoprávneho úseku, zvyknutí.
Rok 1992: Zásadná zmena v Občianskom súdnom poriadku
Rok 1992 priniesol zásadnú zmenu v podobe piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorá sa týkala preskúmavania rozhodnutí orgánov verejnej správy. Táto časť obsahovala všeobecné ustanovenia, ktoré sa menili v rámci OSP a mali vplyv aj na konanie podľa piatej časti. Procedurálna úprava správneho súdnictva bola novelizovaná v 90. rokoch v priemere raz za rok, čo bolo potrebné vzhľadom na meniace sa legislatívne úpravy vo verejnej správe. Legislatíva v oblastiach verejnej správy sa menila, a bolo potrebné uvažovať, či súdny prieskum zodpovedá týmto úpravám.
Deväťdesiate roky boli charakteristické aj kupónovou privatizáciou, zákonmi o vyvlastňovaní a podnikateľskými zákonmi. Tieto nové právne úpravy, ktoré desiatky rokov na Slovensku nefungovali, prinášali do rozhodovacej činnosti správnych súdov úplne nové témy. Už v roku 1992 sa rozhodovalo o posudzovaní privatizačných projektov a rozhodnutí o nich, rovnako ako o malej privatizácii a dražbách podnikov. Oživovalo sa živnostenské podnikanie, čo viedlo k otázkam odvodov a zdaňovania. Tieto témy rapídne narastali.
Personálne a procesné aspekty správneho súdnictva
Po roku 1989 bolo potrebné zabezpečiť obsadenie senátov, ktoré mali vybavovať správne veci. Na Najvyššom súde bolo kolégium zriadené od samého začiatku. Predseda Najvyššieho súdu vytvoril podmienky pre správne súdnictvo, pričom požiadal kolegov z občianskoprávneho úseku, aby pomohli v správnom kolégiu s dôchodkovými agendami.
Na krajských súdoch existovali senáty a aj samosudcovia. Dôchodková agenda a agenda sociálnych vecí bola rozdelená na dávkové a nedávkové veci. Dávkové sociálne veci mali povahu samosudcovského rozhodovania, pričom rozhodnutia sa preskúmavali na Najvyššom súde. Nedávková časť sociálneho zabezpečenia bola rozhodovaná v senáte. Pokiaľ ide o krajské súdy, príslušnosť žalôb bola daná podľa miesta orgánu, ktorý vo veci rozhodoval. Voči ústredným orgánom štátnej správy mohli byť žaloby podávané na Najvyššom súde, čo predstavovalo vyčlenenú vecnú príslušnosť. Neskôr sa však tieto veci posúvali na nižšie súdy, najmä v súvislosti s možnosťou opravného prostriedku proti rozhodnutiu správneho súdu, čo vytvorilo priestor pre Najvyšší súd ako odvolací orgán.
Napriek tomu, že sudcovia prechádzali hlavne z občianskoprávneho úseku, zvládali správnu agendu celkom dobre. Sudcovský étos zostával, a sudcovia cítili potrebu rozhodovania, aj keď iným spôsobom. Hodnotili rozhodnutia orgánov správy z hľadiska toho, ako tieto orgány nachádzali právo, čím dosahovali vyšší stupeň poznania.
Výzvy a náročnosť: Od deväťdesiatych rokov po súčasnosť
V 2000-tich rokoch jeden sudca riešil aj 350 vecí ročne, čo predstavovalo takmer jednu vec na pracovný deň. Boli obdobia enormného nárastu agendy, často spôsobené frontálnym útokom obchodných subjektov napádajúcich rozhodnutia, napríklad katastrálneho úradu. Tieto veci išli na stovky až tisíce. Okrem čistej správnej agendy sa na krajských súdoch rozmohli aj exekučné agendy, pričom mnohí správni sudcovia boli poverovaní rozhodovaním aj v tejto oblasti.
Dĺžka rozhodovania v správnych veciach je komplexná otázka. Každá vec je iná a vyžaduje si iný rozsah vedomostí, skúseností a časový priestor na naštudovanie. Niektoré veci sú právne mimoriadne zložité, iné nie sú skutkovo dostatočne zrejmé z administratívneho rozhodnutia. Sudca musí hľadať komplexný pohľad na vec a zákonnosť rozhodnutia. Analytická činnosť pri príprave na rozhodnutie sudcu je dôležitá, aby dostal prvotné informácie o všetkých zákonných súvislostiach a spôsobe zistenia skutkového stavu orgánom správy. Správne súdnictvo je odkázané na zistenia orgánu správy, pričom tieto zistenia môžu byť niekedy ťažko posúdateľné. Rozhodnutia orgánov správy nemusia byť vždy dostatočne zrejmé, niekedy sú sudcovia odkázaní na protokoly, vyjadrenia a metodické pokyny vyšších orgánov. Sudca musí zvažovať náležitosť aplikácie metodického pokynu a jeho súlad so zákonom.
Dnes sú judikáty Najvyššieho správneho súdu študované aj na orgánoch verejnej správy. V 90. rokoch a krátko po roku 2000, keď sa veľa vecí ešte len utriasalo a menilo, bolo pre orgány verejnej správy náročné osvojovať si nové právne usporiadanie za behu. Napriek tomu, že to bolo ťažké, bola prejavená úcta k rozhodnutiam orgánov správy.
