Český a slovenský jazyk, hoci sú si blízke, majú svoje špecifické rozdiely a podobnosti, ktoré sa prejavujú v hláskosloví, morfológii, lexike a pravopise. Tieto rozdiely sa formovali po stáročia, v rámci spoločného štátu Čechov a Slovákov (1918 - 1993) a aj po jeho rozdelení v roku 1993 sa situácia postupne menila. Najnovšie sociolingvistické výskumy naznačujú, že možno očakávať postupné odďaľovanie jazykov, avšak vďaka silným väzbám a vzájomnej spolupráci sa tieto procesy môžu spomaľovať.
Podľa výskumov F. Sokolovej (1991) je zhoda v rozsahu 46%, pričom komunikačne problémové lexémy predstavujú 16%. Z najfrekventovanejších lexém je 230 úplne zhodných, zatiaľ čo 116 (23,2%) lexém je celkom odlišných. Tieto rozdiely sa týkajú hlavne slovnej zásoby.
Po rozdelení federácie v roku 1993 sa situácia zmenila. Po roku 1993 sa z češtiny a slovenčiny postupne stali „cudzie“ jazyky s osobitným štatútom, pričom ich výučba sa často zredukovala na výberové predmety alebo sa nevyučovali vôbec. Vyplynulo, že väčšine spomínaných pracovísk daný stav nevyhovuje. Tieto zistenia vychádzajú z výskumov, ktoré sa v predloženej publikácii „Slovenčina a čeština“ (1998, 2000) zaoberajú vývinom česko-slovenského pasívneho bilingvizmu (porov. Musilová, 1997, 2000). Mnohé vysoké školy zamerané na vzdelávanie využívajú práve existenciu pasívneho perceptívneho bilingvizmu, ktorý umožňuje študentom interpretovať české a slovenské texty a študovať v druhom jazyku.
Vzájomná spolupráca medzi českým a slovenským rozhlasom a neskôr aj medzi verejnoprávnymi televíziami v oboch republikách prispela k udržaniu a rozvíjaniu nadštandardných vzťahov v oblasti kultúry a vzdelávania. Študenti môžu používať počas celého štúdia vrátane prijímacích skúšok svoj rodný jazyk.
Historické pozadie a vývoj jazykov
Slovenčina a čeština sú západoslovanské jazyky, ktoré majú spoločného praslovanského predka. Vznikali a vyvíjali sa v rámci praslovanského etnika s predpokladaným spoločným praslovanským jazykom. Počas spoločného štátu Čechov a Slovákov (1918 - 1993) dochádzalo k intenzívnym kontaktom, ktoré ovplyvnili slovnú zásobu oboch jazykov. Podľa výskumov F. Sokolovej (1991) zhoda v rozsahu 46% lexikálnej zásoby svedčí o blízkom vzťahu, pričom komunikačne problémové lexémy predstavujú len 16%.
Po rozdelení federácie v roku 1993 sa situácia začala meniť. Najnovšie sociolingvistické výskumy naznačujú, že možno očakávať postupné odďaľovanie jazykov, najmä v oblasti slovnej zásoby. Napriek tomu sa naďalej rozvíjajú nadštandardné vzťahy v oblasti kultúry a vzdelávania, čo je viditeľné aj v rámci vzájomnej spolupráce médií a vzdelávacích inštitúcií.
Fonologické rozdiely
Hoci sa čeština a slovenčina v mnohom podobajú, existujú aj výrazné fonologické rozdiely, ktoré ovplyvňujú výslovnosť a vnímanie jazyka.
Vokály a dvojhlásky
V slovenčine je pre charakteristická splývaná výslovnosť, zatiaľ čo v češtine sa zachovali niektoré rozdiely. Slovenčina má najvyšší počet vokalických alternácií spomedzi západoslovanských jazykov. V češtine je vyššia frekvencia hlások "e" a "i" než v slovenčine, najmä pred mäkkými spoluhláskami.
- Slovenské "a" a české "a": Slovenskému [a] zodpovedá v češtine [a] po tvrdej spoluhláske, resp. [ja] po mäkkej spoluhláske.
- Slovenské "u" a české "ů" / "ou": Slovenskému krátkemu "u" môže v češtine zodpovedať "ů" (napr. voz - vůz) alebo dvojhláska "ou" (napr. svoj - svůj).
- Slovenské "é" a české "é": Slovenské dlhé "é" korešponduje s českým dlhým "é" (napr. malé - malé).
- Dvojhlásky: V slovenčine existujú dvojhlásky ia, ie, iu, ô. V češtine sa dvojhláska "ie" často mení na "í", "e" alebo "é" (napr. dielo - dílo, pieseň - píseň).
Spoluhlásky
Rozdiely v spoluhláskach sú tiež významné.
- "ľ" v slovenčine: Pre slovenčinu je charakteristický protiklad "l" - "ľ" (napr. lavica - ľavica), ktorý v češtine chýba.
- "ř" v češtine: České spoluhláska "ř" nemá slovenský ekvivalent a odlišuje sa od "r" väčším počtom kmitov jazyka a sprievodným trecím šumom (napr. řeka - rieka).
- "j" pred samohláskou: V češtine sa často vyskytuje ekvivalent so spoluhláskou "j" pred samohláskou, kde slovenčina má pôvodné "i" alebo samohlásku bez "j" (napr. ještě - ešte, jaký - aký).
- "g" a "h": V slovenčine sa skupina "gh" často realizuje ako [g], zatiaľ čo v češtine sa vyskytuje aj [h] (napr. hrad - hrad, ale aj gól - gól).
- "ť", "ď", "ň": V slovenčine sa tieto mäkké spoluhlásky vyskytujú aj pred "e" a "i", zatiaľ čo v češtine sa pred "e" často realizujú ako "tě", "dě", "ně".
Lexikálne rozdiely
Hoci sa slovná zásoba oboch jazykov zhoduje v mnohých slovách, existujú aj rozdiely, ktoré môžu viesť k nedorozumeniam.
- Falošní priatelia: Niektoré slová znejú podobne, ale majú odlišný význam (napr. české "topit" znamená "topiť", ale slovenské "topiť" znamená "utopiť").
- Rozličné slová pre rovnaké pojmy: Existujú slová, ktoré sú v jednom jazyku bežné, zatiaľ čo v druhom sú menej frekventované alebo sa používajú iné výrazy (napr. slovenské "cencúľ" verzus české "rampouch").
Pravopisné podobnosti a rozdiely
Napriek rozdielom vo výslovnosti sú si české a slovenské pravopisy veľmi podobné, čo je výsledkom spoločnej kodifikácie a dlhoročnej spolupráce. Oba jazyky používajú latinské písmo s diakritikou.
- Písanie "i/y": V písaní "i" a "y" sa oba jazyky zhodujú vo väčšine prípadov, vrátane internacionalizmov. Rozdiely sa môžu objaviť v l-ových príčastiach, kde slovenčina preferuje jednotné písanie "i" pre všetky rody (napr. písali).
- Predpony "s-/z-": V češtine sa predpony "s-" a "z-" používajú sémanticky ovplyvnené (napr. svolat štáb, sbít budku), zatiaľ čo v slovenčine je ich použitie ustálené a menej flexibilné.
- Grafické zachycovanie hlások: V slovenčine sa dvojhlásky ia, ie, iu, ô zapisujú ako samostatné jednotky, zatiaľ čo v češtine sa "ie" často mení na "í", "e" alebo "é".
Napriek uvedeným rozdielom je vzájomná zrozumiteľnosť medzi Čechmi a Slovákmi na vysokej úrovni, čo potvrdzujú aj sociolingvistické výskumy. Táto blízka príbuznosť jazykov je výsledkom spoločnej histórie, kultúry a neustálej interakcie.