Slovák kráča rovinou.... Aj týmito slovami rozprávajú o osídľovaní Békešskej župy autori knihy Tu sa usadíme.
Ak túto vetu ďalej rozvinieme, dozvieme sa okrem iného aj to, že ten Slovák je skôr chudobný pochádzajúci z hornatých oblastí severného Uhorska, kde pravdepodobne žil v jednej z preľudnených osád, a pod lodnou strechou prebývali často viaceré rodiny aj so statkom. Každý rok zatínali päste po tom, čo im príroda vzala sľubne sa ukazujúcu, aj keď nesmierne skromnú úrodu na kamenistej pôde a ešte k tomu ho zbedačovali rastúce poddanské povinnosti. Ničia mu však aj ducha. V tvrdých časoch artikulárnych totiž nie je vôbec jednoduché byť protestantom. A tak kráča...
Príležitosti na Dolnej zemi
Možnosť osídliť vyprahnuté a nehostinné oblasti v južnej časti Karpatskej kotliny sa naskytla po ústupe tureckých vojsk na začiatku 18. storočia. Táto oblasť, ležiaca na území dnešného Maďarska, Rumunska, Srbska a Chorvátska, dostala názov Dolná zem a o jej znovuosídlenie mala veľký záujem kráľovská komora.
V roku 1719 dostal Ján Juraj Harruckern od kráľa Karola III. spustošené komorské majetky v oblasti Békešskej a Čongrádskej župy, ktorý možnosť osídliť Dolnú zem, aj s požehnaním vrchnosti, využil.
Kto sa sťahoval na Dolnú zem?
Na Dolnú zem sa začali sťahovať Slováci prakticky zo všetkých žúp; najviac však z tých, ktoré ležali na maďarsko-slovenskej národnostnej hranici, teda Novohradská, Hontianska a Gemerská. Veľké skupiny obyvateľstva však prichádzali aj zo severnejších, prevažne slovenských stolíc - Nitrianska, Zvolenská, Oravská, Liptovská a podobne.
O týchto Slovákoch sťahujúcich sa na Dolnú zem píše etnograf Ján Čaplovič nasledovné: "Okrem Nemcov ani jeden národ nemá náklonnosť usádzať sa v lepších krajinách tak ako Slováci, hoci sa s ľahkým srdcom nelúčia od svojej otcovskej skúpej a neúrodnej zeme."
Prevažná väčšina z nich boli evanjelici, spočiatku hľadajúci pre svoju vieru slobodnejšie podmienky. Hoci sa medzi prisťahovalcami vyskytovali aj rímski katolíci, tí sa spolu s evanjelikmi v jednej komunite neusadzovali. Novozaložené dolnozemské obce boli teda spočiatku národnostne aj nábožensky oddelené a vzájomné styky boli dlho obmedzené.
Okrem rímsko-katolíkov sa na Dolnej zemi usadzovali aj židia, pre ktorých bola asi najviac a aj najdlhšie príznačná kultúrna a sociálna uzavretosť.
Okrem Slovákov prichádzali na Dolnú zem vo väčšej miere aj Maďari a Nemci (Švábi). Spoločenstvo troch etník - Slovákov, Maďarov a Nemcov - bolo typické napríklad pre Poľný Berinčok.
Prvé slovenské osady
Najvýraznejšie však vyformovali tvár tejto časti Uhorska práve Slováci, ktorí založili aj prvé najstaršie osady - Békešskú Čabu v roku 1718 a Sarvaš v roku 1722. Tieto osady, neskôr mestá, patrili k najväčším mestám v Békešskej župe obývané Slovákmi.
Aj napriek tomu, že počtom obyvateľov a domov ich možno zaradiť k mestám, dlhé roky bol pre ne typický ich vidiecky charakter.
Vznik Pitvarošu
Pre vznik Pitvarošu však najvýznamnejšiu úlohu zohrali dve osady - Slovenský Komlóš a Nadlak.
Osada Slovenský Komlóš, ležiaca na hranici Békešskej a Congrádskej župy, vznikla v roku 1746 prevažne v procese takzvanej sekundárnej kolonizácie. Vtedy ju v prvom rade osídlili Slováci, dovtedy už žijúci na Dolnej zemi, pochádzajúci prevažne z Békešskej Čaby, Sarvaša a Nadlaku.
Nadlak bol v roku 1802 osídlený Slovákmi pochádzajúcimi prevažne zo Slovenského Komlóša, Sarvaša a Békešskej Caby, ako aj zo slovenských stolíc - Hont, Gemer - Malohont, Novohrad, Liptov a podobne.
Veľký znalec dolnozemských pomerov Ján Sirácky vo svojej publikácii Dlhé hľadanie domova ešte dodáva, že do Nadlaku sa v roku 1806 prisťahovali obyvatelia z zaniknutej osady Slovenská Stamora v Torontálskej župe (Banát) v počte okolo 700 obyvateľov.
Nadlak je svojou genézou veľmi podobný, ak nie rovnaký ako Pitvaroš. Obe obce, podobne ako aj ďalšie slovenské obce Čanádalbert, Ambrózfalva a Veľký Bánhedeš, vznikli na takzvaných erárnych, komorských majetkoch.
Medzi obcami Ambrózfalva a Slovenský Komlóš vznikla na podobnom základe aj obec s dnešným názvom Nagyér (Majlát), ktorú však založili maďarskí kolonisti, pravdepodobne pochádzajúci z oblasti Maková.
Tieto obce boli budované systematicky a sú typické svojim pravidelným pôdorysom; teda dlhými, pravouhlými ulicami a jednotnou zástavbou.
Spomedzi týchto osád bol predsa len zo všetkých osád Pitvarošu kultúrne najbližší Nadlak, a to až do obdobia po skončení prvej svetovej vojny, kedy definitívne pripadol Rumunsku.
Prví osídlenci na pitvarošskej pustatine
Počet obyvateľov prichádzajúcich do Nadlaku neustále narastal, a to najmä po hromadnom príchode obyvateľov zo zaniknutej Slovenskej Stamory v Banáte, čo spôsobovalo, že množstvo voľných pozemkov a pôdy klesalo.
Kráľovská komora teda vydala súhlas na obrábanie Pitvarošskej pustatiny, vzdialenej 15 km, pod podmienkou, že si na nej obyvatelia nezaložia obec. Na tejto pustatine kedysi dávno stála usadlosť. Koncom 16. storočia však pod vplyvom tureckých nájazdov táto usadlosť zanikla.
Pitvarošskú pustatinu mali od konca 18. storočia v prenájme Nadlačania (teda už v dobe, kedy sa v Nadlaku ešte slovenskí kolonisti neusadili).
Jedna z tradičných domnienok o založení Pitvaroša, ako ju vo svojich spomienkach zachytil Ján Hronec, hovorí:
„Starý Gemeri bol rodený Nemec z Dobšinej, tak išiel na Mezőhegyes pred cisára a v nemeckej reči ho prosil poklačiaci, aby dostali zem k obrábaniu, to jest Pitvarošskú pustatinu, ale cisár tejto Gemeriho žiadosti nevyhovel, a miesto Pitvarošskej dával voľáku Bačaránsku pustatinu. Táto od cisára ponúkaná pustatina nebola k vôli ľudu a starý Gemeri poznovu išiel pred cisára kľačať a prosiť, aby vyhovel ľudu Slovákom, aby im dal tú zem o kerú oni prosia. Takže cisár aj vyhovel žiadosti. Aj to dal na papieri."
Známi Pitvarošania, bratranci Michal a Štefan Hudákovci zaznačili spomienky Alžbety Kriškovej, rodenej Urbančokovej, ktorá si na vznik Pitvaroša, podľa rozprávania svojich starých rodičov, spomína takto:
„Starí oťec, rodený z Dobšinej, bývaľí v Nadlaku a tajšli prosiť cisára, žebijin túto pustatinu dau do árend'e. Mali aj pečaďe bjeľe. Tag že tajšľi a prvá varta jich pustila. Keťuš bola treťja varta, tag tašou sa voják cisára spitať, či pustia toho človeka s tin písmon. Tag cisár povjedau „Pusťťe ho!". Prišli moj starí otec pot gang a daľi cisárovi písmo. Oňi stáli, kín hoprečítau. „No netrápte sa, deti moje, bud'e vaša zem, bude Pitvaroš! Pošlem vám inžiniera, a tak vám zemičke pomer ja a poton hát obrábajte". Potom prišli ešte aj z horňjakou, aj z Komlo-uša. Lem podelili kerí kelko kceu, teľko mu namerali inžinieri. Aľe poton znovu prišli merať, lebo ľud'ja sa tu namnožili. Inžinierou poslau cisár, žebi po pou jujeríku dohán sadili. A naši pretkovja nekceľi biť kertísi. A poton inžinier jin vraveu: „Deti, nedajte si zem, agsa bude sadiť, rodiť bude, ag ňi, tak ňi". Tak poton jin žaľi zem a založili Albert, Ambrouzu a Majlát."
Oficiálne však o pridelenie Pitvarošskej pustatiny žiadali levita Imrich Rakšányi a učiteľ Martin Stratinský.
Pôvod obyvateľov Pitvaroša
Ako už bolo spomenuté, veľká väčšina rodín prišla z Nadlaku, kde však žili iba niekoľko rokov, kým prišli na Pitvaroš. Do Nadlaku prišli priamo zo žúp, ležiacich dnes na území Slovenska, alebo sa na Dolnú zem prisťahovali už dávnejšie a usadili sa v niektorej zo slovenských osád.
U mnohých pitvarošských rodín je možné zistiť pôvodné bydlisko v severnom Uhorsku podľa ich priezviska. Napríklad Príbelští pochádzajú pravdepodobne z Príbeliec, Gvočovci z Gočova, Rekeňovci z Rekene (dnes Rakovnica v okrese Rožňava) a podobne.
Viac však o pôvode jednotlivých rodín napovedia pitvarošské matriky. V nich sa okrem iného uvádza aj to, že napríklad Kučerákovci prišli pravdepodobne z Revúckej Lehoty, Luxovci, Gemeri-ovci a Darvašovci z Dobšinej, Svoreňovci z Cerova, Jasovskí z Očovej, Krnáčovci a Andrášikovci z Bečova, Majovci a Rohárikovci zo Šivetíc, Kochanovci z Jelšavy, Zanovjakovci z Richvaldu, Kučovci z Lučenca, Bencúrovci Jasenovej, Brnulovci pôvodne zo Slanice, Hroncovci z Kobeliarova, Kožuchovci z Rozložnej, Biednikovci z Kokavy, Murárikovci z Krupiny, Grendovci z Gočaltova a podobne.
Mnoho pitvarošských rodín však prišlo z viac či menej vzdialených dolnozemských slovenských osád - napríklad Maglockí a Hostinovci prišli zo Sarvaša, Tóthovci a Gubíniovci z Békešskej Čaby, Szántaiovci a Domanovskí z Komlóša, no niektorí (napríklad Urbančokovci, Kriškovci a Švihranovci) prišli do Nadlaku a odtiaľ na Pitvaroš z už spomínanej a neskôr zaniknutej obce Slovenská Stamora v Banáte.
Život na pôde
1. marca 1816 (podľa M. Bernulu, 1982) prichádzajú na Pitvarošskú pustatinu prví osadníci; presnejšie 175 rodín. Dostali do výmery najprv 3133 katastrálnych jutár pôdy, avšak čoskoro sa tento výmer zvýšil na 4466 jutár pôdy, na ktorej si však spočiatku nesmeli postaviť domy, a tak museli pravidelne niekoľko kilometrov dochádzať z Nadlaku.
Okrem toho podliehali dvojitému zdaneniu a v rokoch 1816-1820 museli odovzdávať až tretinu úrody, čím sa ich už aj tak zlá hospodárska situácia ešte zhoršila.
Preto si aj s tichým povolením komorskej vrchnosti postavili skromné obydlia, a to aj napriek tomu, že pôda, na ktorej domy stáli, bola v prenájme a žili tak v ustavičnej neistote. Ak by totiž zmluva vypršala, museli by všetky domy a budovy zbúrať, vyklčovať všetky stromy a kry, a dokonca zasypať všetky studne.
Spočiatku sa zmluvy podpisovali na tri roky a to až do roku 1842, kedy bol podpísaný nový kontrakt a Pitvarošania zbúrali starú, a postavili novú obec, ktorá stojí až dodnes. Pôvodná obec sa nachádzala západnejšie od dnešnej obce smerom viac na severozápad v blízkosti Malej ulice.
Obydlia boli nízke zemľanky s malými oknami a jednoduchým, až minimálnym nábytkom. Okrem zdanenia museli určitý čas pracovať a odvádzať časť úrody aj pre komoru.
V roku 1834 uzatvorili Pitvarošania zmluvu na prenájom ďalšej pôdy, čím sa celková výmera zvýšila na 7592 jutár. V tejto zmluve boli Pitvarošania zaviazaní, že nepredajú svoje domy ani v Nadlaku, ani na Pitvaroši.
Vzhľadom na tento stav, keď boli Pitvarošania stále viazaní nielen k svojej novej obci, ale ešte stále aj k Nadlaku, požadovali osamostatnenie obce od Nadlaku. Župná rada žiadostiam Pitvarošanov po prieťahoch predsa len vyhovela a 21. júna 1835 vzniká samostatná obec Pitvaros.
Maďarský štatistik E. Fényes označil Pitvaroš v 30. rokoch 19. storočia, teda približne v čase svojho osamostatnenia od Nadlaku, ako „obývanú pustu" so slovenským a evanjelickým obyvateľstvom v počte 1310 obyvateľov.
Cirkevný život
Spolu s osídlením Pitvarošskej pustatiny sa formovala aj cirkev. Pitvarošská evanjelická a.v. cirkev mala od roku 1817 štatút nadlackej fílie, pričom od roku 1824 sú všetky krsty, sobáše a pohreby vedené v rámci nadlackej matriky samostatne.
Nadlackej cirkvi tiež odvádzali cirkevné dane a prispeli aj zbierkou na výstavbu nadlackého kostola. Od roku 1835 je aj pitvarošská cirkev definitívne oddelená od nadlackej.
Každodenný život a kultúra
Napriek veľkým trápeniam, ktoré Pitvarošania každodenne podstupovali na ceste za každodenným chlebom, žila obec svojím životom. Pitvarošania sa venovali poľnohospodárstvu, jednoduchými nástrojmi obrábali zem a pestovali obilniny, kukuricu a konope, ktoré ďalej spracúvali a chovali kone, hovädzí dobytok a ošípané.
Už v roku 1822 si postavili prvý mlyn a v roku 1824 nadlacký farár Keblovský posvätil cintorín.
Jednou z prvých pitvarošských stavieb bola stavba slúžiaca v nedeľu a počas sviatkov ako modlitebňa, so zvonom darovaným od Nadlačanov v roku 1825. V týždni slúžila ako škola a to až do roku 1832, kedy bola postavená prvá školská budova.
A tak Slovák vo svojom putovaní na niekoľko desaťročí ustane....
Cesta záhadnou minulosťou Slovenska: Odhaľovanie neznámych príbehov
Hľadanie koreňov
Odkiaľ pochádzali naši predkovia? Túto otázku si položil pravdepodobne každý, ale u Pitvarošanov a presídlencov z Dolnej zeme má táto otázka oveľa širší rozmer. Aj keď predtým stovky kilometrov vzdialení od vlasti svojich predkov, stále svoje oči upierali na horné Uhorsko - Slovensko. Cítili, že stadiaľ vyšli a tam aj patria.
Podaktorí si miesto odkiaľ prišli na Dolnú zem a na Pitvaroš uchovali v pamäti a odovzdávali to svojim deťom a vnukom. Väčšina však bola takých, ktorých potomkovia už nevedeli, z ktorej obce sa vysťahovali, hľadajúc nový domov s nádejou na lepší a slobodnejší život.
Nielen ťažké životné podmienky, ale aj túžba vrátiť sa na Slovensko viedla Pitvarošanov a dolnozemských Slovákov v roku 1947 k prelídleniu. Napriek tomu, stále mnohí nevedia „otkiaľsme hát prišli", kde možno stále žije naša rodina, ktorá sa pred dvoma storočiami „z horniakov" nevysťahovala.
Ľudia sa vracajú k svojim koreňom, aby lepšie spoznali samých seba. Jediným Pitvarošanom, ktorý sa narodil a zomrel na území dnešného Slovenska bol Ján Hronec. Narodil sa v roku 1873 v Kobeliarove, okres Rožňava. Ako 7-ročný sa presťahoval na Pitvaroš spolu so svojím otcom. V roku 1947 sa presídlil s rodinou späť na Slovensko. Zomrel 92-ročný vo Vlčanoch v roku 1965.
Michal Hudák o ňom v rukopise píše ako o najväčšom národovcovi Pitvaroša, pretože za svoje národné povedomie bol viackrát trestaný, hodený za mreže rôznych žalárov. Ján Hronec napísal dielo Pitvaroš, dejiny a zvyky našej obce, ktoré sa, žiaľ, stratilo. Zachoval sa len písomný záznam - Spomienky 90-ročného Jána Hronca na Pitvaroš. Rozhovor s ním viedol Štefan Hudák v roku 1963 v jeho dome vo Veľkých Úľanoch.
Starý báťa Hronec si veľa pamätali. Dnes, aj keď s ťažkosťami, sa dá dopátrať k tomu, odkiaľ pochádzame, ako sa volali naši predkovia, prípadne koľko mali súrodencov. Hlavným zdrojom informácií sú matričné knihy. Staré zožltnuté stránky s ozdobným písmom sú husto zapísané menami a dátumami. Vyžaruje z nich história a pri ich listovaní akoby ste cestovali v minulosti. Za každým menom sa skrýva iný osud.
Cirkvi si matričné záznamy o svojich farníkoch viedli aj po zoštátnení matričnej agendy v roku 1895. Keďže bol Pitvaroš takmer výlučne evanjelickou obcou, sú všetky údaje o pokrstených, sobášených a pochovaných v tejto obci zaznamenané v matrikách iba jednej cirkvi. Hodnovernosť i množstvo doplňujúcich informácií narastá s pribúdajúcimi rokmi. Najstaršie zápisy sú zároveň najmenej čitateľné.
Prvé matričné záznamy z Pitvaroša, ako fílie nadlackej cirkvi, sú spracované od roku 1817. Sú súčasťou nadlackých matrík a to až do roku 1824, kedy si pitvarošská cirkev začala sama viesť matričné záznamy. Všetky cirkvi v Uhorsku viedli tri základné druhy matričných záznamov. Spočiatku sa pitvarošské záznamy písali v latinčine, v prvej polovici 19. storočia.
