Francúzske herečky s alžírskymi koreňmi: Krása, talent a pôvab

Francúzsko je krajina s bohatou kultúrou, módou a kinematografiou. Francúzske herečky si získali srdcia divákov po celom svete svojou originálnou krásou, brilantným hereckým talentom a eleganciou. Mnohé z nich majú korene v rôznych kultúrach, čo obohacuje francúzsky filmový priemysel o rozmanitosť a inovatívnosť. Alžírsky pôvod mnohých hercov a herečiek prispel k tejto dynamike.

Tento článok sa zameriava na niektoré z najvýznamnejších francúzskych herečiek s alžírskym pôvodom, ktoré zanechali trvalú stopu v kinematografii. Tieto ženy sú krehké, elegantné a štýlové, disponujú neopakovateľným šarmom a charizmou, ich štýl je jedinečný a krása decentná.

Isabelle Adjani: Tajomná ikona francúzskeho filmu

Máloktorá herečka dokázala tak dokonale spojiť anjelskú krásu s vášnivou intenzitou ako Isabelle Adjani. Jej prenikavé modré oči, alabastrová pleť a havranie vlasy z nej urobili symbol francúzskej elegancie. Práve jej úlohy psychicky zlomených, posadnutých a tragických hrdiniek ju navždy zapísali do dejín kinematografie.

Narodila sa v roku 1955 v Paríži alžírskemu otcovi a nemeckej matke. Vyrastala na predmestí v skromných pomeroch a snívala skôr o kariére psychologičky. Osud to však zariadil inak. V 17 rokoch sa stala členkou prestížneho divadla Comédie-Française, no svet filmu ju zlákal definitívne. Prelom prišiel s filmom Facka (1974), spolupráca s legendárnym Françoisom Truffautom na filme Príbeh Adely H. (1975) z nej urobila hviezdu. Za rolu dcéry Victora Huga, posadnutej neopätovanou láskou, získala svoju prvú nomináciu na Oscara.

Adjani si cielene vyberala zložité a extrémne roly. Stala sa múzou režisérov, ktorí sa nebáli skúmať temné zákutia ľudskej duše. Nezabudnuteľný je jej výkon v horore Andrzeja Żulawského Posadnutosť (1981). Scéna v berlínskom metre, kde prežíva démonické posadnutie spojené s potratom, patrí k najintenzívnejším a najznepokojivejším momentom filmovej histórie.

Rovnako intenzívny ako jej herectvo bol aj jej súkromný život. Médiá ju milovali, no zároveň sa jej báli pre jej odmeranosť a ochranu súkromia. Jej prvým synom je Barnabé Saïd-Nuytten, ktorého má s režisérom a kameramanom Brunom Nuyttenom, ktorý ju režíroval v životopisnej dráme Camille Claudelová (1988). Celosvetovo známym sa stal jej búrlivý vzťah s britsko-írskym hercom Danielom Day-Lewisom, považovaným za jedného z najlepších hercov všetkých čias. Ich románik bol plný vášne a rozchodov. Majú spolu syna Gabriela-Kanea Day-Lewisa, ktorý sa dnes venuje modelingu a hudbe.

Je dodnes jedinou herečkou, ktorá získala päť Cézarov (francúzska obdoba Oscara) za najlepší ženský herecký výkon. Napriek blížiacemu sa jubileu nestráca nič zo svojej charizmy a tajomnosti. Zostáva absolútnou ikonou, ženou, ktorá dokázala byť zraniteľná aj nebezpečná, anjelsky krásna a diabolsky talentovaná. Je živým dôkazom, že skutočné legendy nestarnú - iba dozrievajú.

Sofia Boutella - Gazelle vo filme Kingsman: Tajná služba

Jednou z najznámejších herečiek s alžírskym pôvodom je Sofia Boutella. V novinke, ktorá sa do slovenských kín dostala 8. júna, sa predstavila ako Múmia. Titulnú postavu stvárnila práve Sofia Boutella, spomínaného Nicka Mortona zase Tom Cruise.

Réžie očakávaného projektu sa ujal Alex Kurtzman, ktorý sa podieľal na scenároch snímok Transformers (2007), Transformers: Pomsta porazených (2009), Star Trek: Do temnoty (2013) či Amazing Spider-man 2 (2014). Scenár napísal Jon Spaihts, ktorý sa podpísal napríklad pod sci-fi triler Prometheus (2012). Novinka by mala byť prvým filmom zo série Universal Monsters, v rámci ktorej štúdio plánuje uviesť aj tituly s Frankensteinovým monštrom v podaní Javiera Bardema či Neviditeľným mužom s Johnnym Deppom.

Daniel Auteuil: Herec-chameleón s Alžírskym Pôvodom

V roli Philippe Etienna zažiaril pôvodom z Alžírska francúzsky herec Daniel Auteuil, prezývaný ako herec-chameleón. Je držiteľom mnohých národných a medzinárodných ocenení, vrátane ocenenia BAFTA. Je známy vďaka filmom Môj najlepší priateľ (2006), Naše ženy (2015), Spravodlivosť pre moju dcéru (2016), Bez rodiny (2018) alebo Zažiť to znovu (2019).

Daniel Auteuil študoval na Cours Florent. Po svojom divadelnom debute v parížskom Théâtre National de Paris debutoval Daniel Auteuil vo filme L'Agression (1974) od Gérarda Pirèsa. Potom prešiel k školáckym rolám v dobromyseľných komédiách, ako Disciplína musí byť (1979), Nenapraviteľní (1980) a Nenapravitelní na prázdninách (1982) od Clauda Zidiho alebo Rien ne va plus (Už nič nejde) (1979) od Jeana-Michela Ribesa. Potom si zahral romantickejšiu postavu s Isabelle Adjani v Clara a šikovní chlapci (1981) od Jacquesa Monneta.

V roku 1985 mu Claude Berri ponúkol rolu Ugolina v Jean od Floretty a v Manon od prameňa. Daniel Auteuil prostredníctvom tejto postavy odhaľuje vynikajúce schopnosti pre dramatické úlohy. Jeho výkon ocenili diváci aj kritici.

Potom nasmeruje svoju kariéru k vážnejším úlohám, natáčaním s Michelom Devillem (Le Paltoquet, 1986), Claudom Sautetom (Srdce v zime, 1992) a André Téchiné (Moje obľúbené obdobie, 1993). V tragickej historickej dráme Kráľovná Margot (1994) od Patricea Chéreaua si zahral Henriho de Navarre, budúceho Henricha IV. Jeho účinkovanie vo filme Ôsmy deň (1996) režiséra Jaca Van Dormaela, kde nakrúcal po boku herca s Downovým syndrómom, bol ospevovaný na filmovom festivale v Cannes. Daniel Auteuil sa stáva ústrednou postavou francúzskej kinematografie.

Ľahšiu rolu nachádza s postavou rytiera Lagardèra v populárnom filme Hrbáč (1997) od Philippa de Brocu. V roku 1998 odišiel do Veľkej Británie natočiť film The Lost Son Chrisa Mengesa v angličtine. Vo filme taktiež hrá Nastassja Kinski, Ciarán Hinds a Bruce Greenwood. Film bol hitom u britského publika.

Kariéra Daniela Auteuila sa naďalej mieša s rovnakým úspechom populárnej kinematografie a umeleckej kinematografie. Obracia sa rovnako vo filme KOndoMÉDIA (Francis Veber, 2001) ako vo filme Dievča na moste (Patrice Leconte, 1999), za ktorý opäť získal Césara za najlepší mužský herecký výkon. S P. Lecontom sa opäť obracia vo Prekliatie ostrova St. Pierre, kde stelesňuje strnulého, no veľmi láskavého kapitána v kanadskom chlade minulého storočia. Markíz de Sade vo filme Benoîta Jacquota taktiež hral rozčarovaného komunistu vo filme Petites coupés (Pascal Bonitzer, 2003) a stal sa aj rytierom vo filme Rencontre avec le dragon, idúc za svojím snom „mladého muža“: neustále sa meniacou identitou, pôvodom či profesiou.

Po návrate ku komédii Jeden zostáva, druhý odchádza (Claude Berri, 2005) sa vracia do komornejšej kinematografie s filmom To Paint or Make Love (2005) od bratov Larrieuovcov, ale aj do trileru v Utajený (2005) od Michaela Hanekeho, čím si zachováva smer svojej zvedavosti a obozretnosti. Rok 2006 zostáva rokom úspechu; komédie Dablér (F. Veber) a Entente Cordiale (Vincent de Brus). V roku 2019 si zahral v oceňovanom filme Zažiť to znovu, režiséra Nicolasa Bedosa. Daniel Auteuil vedie skvelú divadelnú kariéru. Pracoval aj pre televíziu v telenovelách (Le Fargeot, 1974) a televíznych hrách.

Iné Filmy s Alžírskym Vplyvom

Francúzsko-alžírsky film Moja vlasť (Né quelque part, 2013) sa dostáva do kín prostredníctvom distribučnej spoločnosti Film Europe najprv v rámci Týždňa francúzskeho filmu (Crème de la creme, 6. - 12. marca 2014). Nakrútil ho a dokonca na vlaňajšom Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes odprezentoval ako svoju prvotinu francúzsky scenárista a režisér alžírskeho pôvodu Mohamed Hamidi.

Hoci sa Farid (Tewfik Jallab) po príchode do Alžírska stretáva najprv so svojím strýkom a bratrancom, ktorý zohrá v jeho príbehu kľúčovú úlohu, proti nemu vlastne stojí kolektívny hrdina, pozostávajúci z jeho početných príbuzných, susedov a zákazníkov jediného miestneho pohostinstva. Spája ich rovnaký osud - narodili sa v tejto krajine, ktorá ich nedokáže uživiť, sú nezamestnaní a túžia (najmä mladší) emigrovať do Francúzska, v ktorom vidia zasľúbenú krajinu. Napriek ťažkému prebíjaniu životom sú to družní, veselí ľudia, holdujúci káve, tabaku a domácej hudbe, ktorí všetko prežívajú spoločne.

Nemajú pred sebou žiadne tajomstvá a ako sa Farid čoskoro presvedčí, súkromie je pre nich neznámy pojem. Vo Francúzsku narodený a tamojším životným štýlom ovplyvnený mladík si ťažko zvyká na správanie miestnych, ktorí sa v dramatickej situácii dokážu zomknúť aj proti nemu. Gény však nepustia, a tak sa aj v mladom „Francúzovi“ postupne prebúdza pocit spolupatričnosti, tým skôr, že ľudkovia, ktorí ho obklopujú, sú síce svojrázni, možno smiešni, možno závistliví, ale nie zlí.

Zlom vo Faridovom osude i vo filme, ktorý má doteraz prevažne komediálny charakter, spôsobí chlapcov bratranec rovnakého mena i priezviska (populárny francúzsky herec Jamel Debbouze, pôvodom z Maroka, ktorého si pamätáme z filmov Amélia z Montmartru, Kura na slivkách či zo série o Asterixovi a Obelixovi, ho hrá tak bravúrne, až divák ľutuje, že zotrvá na plátne tak krátko). Muž, ktorý už na prvý pohľad vyzerá ako podvodník, ním zrejme aj je. Najprv zapletie Farida do pašeráckej epizódy a napokon mu ukradne všetky doklady, s ktorými ujde do Francúzska. Hoci príbuzní, ktorých podraz neprekvapí, lebo poznajú túto svoju čiernu ovcu, chcú všetko vyriešiť pokojne v rodinnom kruhu, oklamaného mladíka čaká nepríjemná tortúra s úradmi a tŕnistá cesta k spravodlivosti.

Mohamed Hamidi vo svojom debute, ktorého scenár napísal s Alainom-Michelom Blancom, nemrhá slovami. Podstatnú časť svojej výpovede prináša cez obrazy (kamera Alex Lamarque), ktoré majú vždy osobitnú atmosféru, či už ide o pohostinstvo, honosne nazvané kaviarňou a obsadené čisto mužskými návštevníkmi, o svadobný tanec s palicou, pri ktorom zasa excelujú chlapi a ženy sa môžu len ticho prizerať, o divokú diskotéku v Orane, ktorá sa nelíši od parížskej a na ktorej niet núdze ani o alkohol, alebo o široké prírodné panorámy, kontrastujúce svojou voľnosťou s miestnym životom, spútaným konvenciami a materiálnym nedostatkom.

Bez slovného komentára sa režisér zaobíde aj pri zobrazovaní emigrantov, ktorí v chatrnej loďke zmietanej vlnami, či v neľudských podmienkach lodného podpalubia, riskujú svoje životy, aby sa dostali k vytúženému cieľu. Namiesto vysnívaného blahobytu ich čaká nevraživosť - prichádzajú predsa ilegálne, väzenie a následné vyhostenie z krajiny. Výraz beznádeje v očiach sklamaných ľudí, s ktorými policajti i vojaci zaobchádzajú naozaj drsne a ktorí sa neželane vracajú domov, hovorí za dlhé komentáre.

Film je rámcovaný vnútorným monológom Farida, ktorý rekapituluje svoje skúsenosti z cesty do Alžírska a zamýšľa sa nad tým, čo mu priniesla. Nevedno, či klady prevažujú nad zápormi, jasné je len jedno: Farid sa zmenil. Hoci to nesformuloval do slov, zrejme ho krajina predkov a jej obyvatelia oslovili, zrejme si uvedomil svoj pôvod i vlastnú identitu výraznejšie, než to bolo dovtedy.

tags: #francuzske #herecky #povodom #z #alzirska