Francúzska koloniálna ríša bola v 19. a 20. storočí po Britskom impériu druhou najrozsiahlejšou koloniálnou ríšou na svete. Vznikla postupným získavaním územia od 17. storočia a jej vplyv zasahoval do mnohých častí Afriky. Pochopenie francúzskeho kolonializmu v Afrike je kľúčové pre pochopenie súčasnej geopolitickej a kultúrnej krajiny kontinentu.
Počiatky francúzskeho kolonializmu
Francúzsko získavalo prvé kolónie na začiatku 17. storočia a postupne sa stalo jednou z rozhodujúcich svetových koloniálnych veľmocí. Prvé kolonizačné pokusy viedlo Francúzsko v Amerike, kde ale narážalo na húževnatý odpor v tejto oblasti už etablovaných Španielov a Portugalcov. Francúzsko uspelo s koloniálnymi aktivitami až v Severnej Amerike - založením Port Royal (27. júla 1605) na území dnešného Nového Škótska. Tri roky potom založil Samuel de Champlain mesto Québec, ktoré sa neskôr stalo hlavným mestom rozsiahlej, ale veľmi riedko osídlenej kolónie Nové Francúzsko. Francúzski kolonisti osídlili prakticky len úzky pás pri brehoch Rieky svätého Vavrinca, na zvyšku územia žili domorodí obyvatelia. Toto územie ale bolo brané ako obchodná kolónia, Francúzsko sa skôr sústredilo na upevňovanie svojej pozície v Európe.
Súčasne s expanziou na severoamerickom kontinente začalo Francúzsko budovať menšie, ale výnosnejšie kolónie v Karibiku. Osídľovanie dnešnej Francúzskej Guyany začalo v roku 1604, kolónia na ostrove Svätý Krištof bola založená roku 1625, na Guadeloupe a Martiniku roku 1635, na Svätej Lucii roku 1651. Tieto kolónie boli postavené a udržované predovšetkým otrokmi z Afriky.
Francúzi sa vo svojich koloniálnych snahách neobmedzovali len na Ameriku, od prvej polovice 17. storočia zakladali obchodné strediská na pobreží Senegalu; v roku 1664 bola založená Francúzska východoindická spoločnosť, ktorá pomáhala zakladať kolónie na Indickom polostrove.
"Civilizačná misia" v Afrike
Koncom 19. storočia podľahli mnohí európski intelektuáli ilúzii o tom, že európska civilizácia je najvyspelejšia na svete a biela rasa nadradená nad ostatnými. Presvedčili samých seba ako aj široké masy európskeho obyvateľstva, že majú morálne právo šíriť svoju civilizáciu mimo Európy a ovládať milióny Arabov, Afričanov či Indov.
„Civilizačná misia“ Francúzskej republiky v Afrike má v tomto príbehu svoje špecifické miesto. Ovládnutie Afriky sa nikde nezdôvodňovalo šírením civilizácie v takej miere ako vo Francúzsku. Na rozdiel od iných koloniálnych veľmocí v Afrike, ako Veľkej Británie, Belgicka alebo Nemecka, bolo totiž Francúzsko demokratickou republikou. A táto tzv. tretia republika (1870 - 1940) sa oficiálne hlásila k hodnotám francúzskej revolúcie z roku 1789. Vo francúzskej verejnosti aj na politickej scéne sa preto živo diskutovalo o tom, či je koloniálna expanzia pre krajinu s takou demokratickou tradíciou ako Francúzsko morálne prijateľná.
Idea, že európska civilizácia je vyvrcholením vývoja ľudských dejín bola v európskej spoločnosti koncom 19. a začiatkom 20. storočia veľmi populárna. Presvedčenie, že niektoré kultúry sú vyspelejšie ako iné a že ľudské dejiny majú progresívny charakter, čiže smerujú od primitívneho k pokroku, bolo silne prítomné aj u väčšiny politických elít v najsilnejších európskych demokraciách tej doby - vo Francúzsku a vo Veľkej Británii.
V druhej polovici 19. storočia sa vo Francúzsku zvýšila popularita novinárov, ktorí sa prostredníctvom tlače snažili nakloniť verejnú mienku v prospech koloniálnych výbojov. Ich hlavnou rétorikou a presvedčovacím prostriedkom bola opäť „civilizačná misia“. „Civilizačná misia“ sa stala veľmi populárnou témou aj medzi francúzskymi intelektuálmi v parížskych kaviarňach a salónoch, kde sa o nej viedli živé diskusie. Mnohí z nich sa angažovali v politike a vo svojich prejavoch vyzývali francúzsku verejnosť aj politikov na ovládnutie Afriky. Ako príklad možno spomenúť slávneho spisovateľa, politika a ochrancu chudobných Victora Huga. 18. mája 1879 predniesol na bankete, ktorý sa konal pri príležitosti 30. výročia zrušenia otroctva vo francúzskych kolóniách, svoj slávny prejav Discours sur l´Afrique, kde okrem iného vyhlásil že, „Ázia má svoju históriu, Amerika má svoju históriu, dokonca aj Austrália má svoju históriu. Afrika históriu nemá! … Vidieť Afriku znamená byť slepý … Rím sa jej dotkol, ale opustil ju … čoho sa však Rimania báli, to Francúzov priťahuje … v 19. storočí urobí biely muž z čierneho muža človeka … v 20.
O päť rokov neskôr už vo francúzskom parlamente existovala síce malá, ale veľmi vplyvná skupina poslancov presadzujúca „civilizačnú misiu“ ako hlavnú ideológiu aktívnej koloniálnej expanzie v subsaharskej Afrike. Patril medzi nich aj jeden z najväčších francúzskych politikov 19. storočia Julles Ferry. V jeho prejave vo francúzskom parlamente z 28. júla 1883 zazneli okrem iného aj tieto slová: „Pán poslanec… musíme povedať otvorene, že vyššie rasy majú právo voči nižším rasám… majú povinnosť civilizovať nižšie rasy.“
V roku 1895 už bola „civilizačná misia“ oficiálnou doktrínou francúzskeho republikánskeho imperializmu. Vďaka tejto doktríne mohla tzv. tretia republika (1870 - 1940) napriek svojim oficiálnym demokratickým a republikánskym princípom vybudovať najväčšiu koloniálnu ríšu vo francúzskych dejinách, ktorá bola hneď po Britskej ríši druhou najväčšou na svete.
Rozsah francúzskej koloniálnej ríše v Afrike
Na africkom kontinente tvorili francúzske impérium kolónie (Francúzska západná Afrika, Francúzska rovníková Afrika, Madagaskar, Alžírsko), protektoráty (Tunisko, Maroko, Fr. Somálsko) a mandáty (Kamerun, Togo).
Francúzska západná Afrika (AOF) bola federácia založená roku 1895 ako únia Francúzskeho Sudánu, Pobrežia Slonoviny, Senegalu a Francúzskej Guiney. Roku 1904 boli položené základy federácie spoločne so založením úradu spoločného generálneho guvernéra najprv v Saint-Louis a neskôr od roku 1902 v Dakare. Federácia sa následne rozrástla o susedné francúzske teritória Dahomey bolo pripojené roku 1904 potom, čo bolo roku 1892 anektované Francúzskom, Mauritánia potom roku 1920 (obsadená Francúzskom roku 1892), a keď sa Horná Volta na základe koloniálneho dekrétu oddelila od Francúzskeho Sudánu roku 1921, automaticky bola pripojená k Francúzskej západnej Afrike. Medzitým v rokoch 1934 a 1937 mandátne územie pod dohľadom Spoločnosti národov Francúzske Togo, ktoré bolo po prvej svetovej vojne odobrané Nemecku, pripojené k Dahomey, ale v rámci federácie si ponechalo vlastnú samosprávu.
Francúzska rovníková Afrika (AEF) bola útvar združujúci v rokoch 1910 - 1958 francúzske koloniálne územia v rovníkovej Afrike, na ktorého čele bol generálny guvernér. Patrili doň Čad, Gabon, Stredné Kongo (dnes Konžská republika) a Ubangi-Šari (dnes Stredoafrická republika). Vznikol s cieľom upevniť moc Francúzska v oblasti rovníkovej Afriky. Prvé územia v tejto oblasti získal pre Francúzsko cestovateľ a objaviteľ Pierre Savorgnan de Brazza, ktorý bol v roku 1886 vymenovaný za generálneho komisára koloniálneho územia s názvom Francúzske Kongo. Po porážke Nemecka v 1. svetovej vojne vyhlásila Spoločnosť národov nemecké kolónie za mandátne územia a k Francúzskej rovníkovej Afrike bola pripojená bývalá nemecká kolónia Kamerun.
Francúzsko malo v severnej Afrike rozsiahle územia v severovýchodnej Afrike na územií dnešných Mauritánie, Senegalu, Guiney, Mali, Pobrežia slonoviny, Beninu, Nigeru, Burkiny, Čadu, Stredoafrickej republiky a republiky Kongo. Malá francúzska kolónia existovala aj na východnom pobreží Afriky: Džibuti (tzv. Francúzske Somálsko). Alžírsko sa stalo cieľom krvavej invázie v roku 1830, čím sa začalo budovanie nového francúzskeho impéria.
Násilie a odpor
Toto impérium však bolo možné vytvoriť a spravovať len za pomoci použitia vojenskej sily, keďže africké obyvateľstvo kládlo prenikaniu Francúzov takmer všade silný odpor. Jedným zo symbolov násilia v priebehu francúzskeho dobýjania Afriky sa stala misia Voulet-Chanoine. V roku 1898 bola vyslaná zo Senegalu dobyť moslimské štáty medzi riekou Niger a Čadským jazerom. Všade sa stretla so silným odporom obyvateľstva a svojím postupom si získala názov „pekelná kolóna“. Správy o brutálnom správaní kapitánov misie, francúzskych dôstojníkov Vouleta a Chanoinea, o ich krutom zaobchádzaní s podmaneným obyvateľstvom či o predávaní stoviek ľudí do otroctva vyvolali škandál až v samotnom Paríži.
Silný kontrast medzi ideou francúzskej civilizácie a tým, akým spôsobom sa nastoľovala v Afrike, rozhodujúcou mierou poznačil vzájomné vzťahy medzi koloniálnou vládou a africkým obyvateľstvom. V roku 1910 si Louis Sonolet, vysoko postavený koloniálny úradník vo Francúzskej západnej Afrike, počas inšpekčnej cesty po kolónii Senegal a Guinea poznačil do svojho denníka zaujímavý postreh: „Afričania nás (Francúzov) vo všeobecnosti nemajú radi. Boja sa nás, boja sa našich zbraní a nedôverujú nám.“
Rozpad impéria a dekolonizácia
Francúzska koloniálna ríša sa začala rozpadať v priebehu druhej svetovej vojny, kedy Japonsko okupovalo Indočínu, Spojené kráľovstvo Sýriu, Libanon a Madagaskar a Spojené štáty americké severnú Afriku (pri bojoch s Nemeckom). Ho Či Minov Viet Minh vyhlásil nezávislosť Vietnamu, čo bolo príčinou indočínskej vojny.
V roku 1955 prebehlo v Kamerune povstanie za nezávislosť, ktoré bolo tvrdo potlačené. Potom, čo sa v roku 1954 Francúzi stiahli z Indočíny, boli nútení čeliť ďalšiemu krvavému konfliktu v súvislosti s alžírskymi snahami o nezávislosť, ktorú tomuto územiu odmietali udeliť. Háklivým problémom bolo hlavne postavenie značného množstva európskych kolonistov vo francúzskej severnej Afrike (tzv. pied noirs). Alžírsko získalo nezávislosť po niekoľkoročnom konflikte v roku 1962.
Rok 1960 sa vo svetových dejinách tradične označuje aj ako rok Afriky. Vyhlásenie nezávislosti týchto štátov bolo výsledkom vývoja po roku 1945, ktorý sa v dejinách označuje ako dekolonizácia. Vojnou oslabené európske veľmoci, ako Francúzsko, Veľká Británia, Belgicko, Portugalsko či Španielsko a Taliansko, už nedokázali ovládať svoje koloniálne ríše tak ako predtým. Nacionalistické a politické hnutia v kolóniách získavali čoraz väčší ohlas na medzinárodnej pôde. Nové superveľmoci USA a Sovietsky zväz tlačili na európske štáty, aby svoje impériá v Afrike či Ázii rozpustili a umožnili ich obyvateľstvu právo na sebaurčenie.
V priebehu roka 1960 vyhlásilo nezávislosť už spomínaných 17 krajín z ktorých až 14 boli bývalé francúzske kolónie. Vyhlásenie nezávislosti sprevádzalo v afrických krajinách obrovské nadšenie a nádeje. Zbavenie sa koloniálnej nadvlády bolo spojené s presvedčením, že Afriku čaká prosperita a lepšia budúcnosť.
Africa: A Journey Through Nature & Tradition | Documentary
Dedičstvo kolonializmu
V roku 1960 čelila prvá generácia afrických politikov dvom veľkým výzvam, ktoré zdedila z čias kolonializmu: veľkej chudobe a nevzdelanosti afrického obyvateľstva. Zároveň sa vyrovnávala s veľkými očakávaniami svojich občanov, že im nové vlády zabezpečia lepší život.
V 60. rokoch 20. storočia bola realita v Afrike taká, že pozostatkom kolonializmu boli väčšinou chudobné a nestabilné štáty s komplikovanými hranicami, slabou alebo neexistujúcou infraštruktúrou, nízkou úrovňou vzdelanosti a so zdedenou koloniálnou ekonomikou, ktorá len ťažko mohla obstáť vo svetovom obchode druhej polovice 20. storočia. Koloniálne veľmoci nemali veľký záujem ani potrebu budovať v kolóniách fungujúce politické samosprávy či efektívne inštitúcie. Svoje územia v Afrike považovali predovšetkým za zdroje trhových plodín, nerastných surovín a pracovnej sily.
Klasickým príkladom dedičstva kolonializmu v Afrike sú hranice afrických štátov. Dodnes sú najlepšie viditeľným výsledkom koloniálneho delenia Afriky a zaujímavým faktom je, že africkí politici si zdedené územia od začiatku veľmi pozorne strážili. Už v roku 1963 sa zaviazali k nedotknuteľnosti štátnych hraníc a túto skutočnosť zakomponovali aj do základnej listiny vznikajúcej Organizácie africkej jednoty, ktorá bola predchodcom dnešnej Africkej únie.
Po odchode koloniálnych veľmocí sa tak práve zdedené hranice a rôznorodé obyvateľstvo v nich stali príčinou niekoľkých krvavých občianskych vojen. Africké štáty vznikajúce z koloniálnych území vo väčšine preberali tzv. západný model parlamentnej demokracie. Najčastejšie pri tom imitovali ústavy Veľkej Británie či Francúzska.
Pod francúzskou správou dnes zotrváva len zlomok bývalej zámorskej koloniálnej ríše, najvýznamnejšie z týchto území je Francúzska Guyana.
tags: #francuzske #kolonie #v #afrike