Hlad je komplexný a rozsiahly problém, ktorý postihuje milióny ľudí na celom svete. Hoci naša planéta dokáže vyprodukovať dostatok potravín pre všetkých, nerovnomerná distribúcia, chudoba, konflikty a ďalšie faktory spôsobujú, že mnohí trpia nedostatkom výživy. Tento článok sa zaoberá príčinami hladu v Afrike, s dôrazom na hlad afrických detí, a navrhuje možné riešenia tohto závažného problému.
Chudoba ako hlavná príčina hladu
Chudoba je jedným z hlavných faktorov prispievajúcich k hladu. Chudoba znamená stav, keď sú materiálne, sociálne alebo kultúrne zdroje človeka natoľko obmedzené, že ho vylučujú z minimálne akceptovaného životného štandardu. Dlhodobé zotrvanie v stave chudoby vedie k sociálnej exklúzii a marginalizácii. Ľudia žijúci v chudobe si nemôžu dovoliť dostatok potravín, čo vedie k podvýžive a hladu. Chudoba obmedzuje dostupnosť potravín pre jednotlivcov a komunity.
Príčiny chudoby majú prvotné príčiny v samotnej štruktúre africkej spoločnosti, kde prevažná časť obyvateľstva žije na vidieku a v zajatí povier, predsudkov a nedostatočného prístupu k vedomostiam. Afrika je tiež regiónom, kde neklesá počet podvýživených detí, čo je jeden z indikátorov chudoby. Aj mierna podvýživa závažne zvyšuje riziko mentálnych a fyzických vývojových porúch a vzhľadom na fakt, že podvýživené matky rodia zvyčajne deti s malou hmotnosťou, tento problém sa prenáša za generácie na generáciu.
Podľa jednej z najuznávanejších teoretických koncepcií, s názvom „Bludný kruh chudoby“, koreň všetkého treba hľadať vo viacerých faktoroch, z ktorých prvý pôsobí na druhý, druhý na tretí atď. Pre málo vyvinutú ekonomiku je to stabilita na nízkej úrovni. Malý rozsah výroby teda spôsobuje, že výroba môže slúžiť v prevažnej miere len na spotrebu, čo neumožňuje väčšie investície.
Nerovnosť a ozbrojené konflikty
Nerovnosť a ozbrojené konflikty zhoršujú problém hladu. Ozbrojené konflikty narúšajú produkciu a distribúciu potravín, vedú k migrácii a nedostatku zdrojov. Krajiny s najvyššou mierou potravinovej neistoty, ako napríklad Somálsko, boli spustošené vojnou. Generálny tajomník OSN António Guterres varoval, že vojna na Ukrajine vystavuje 45 afrických a najmenej rozvinutých krajín riziku „hurikánu hladu“, keďže dovážajú najmenej tretinu svojej pšenice z Ukrajiny alebo Ruska.
Postavenie Afriky zhoršujú ešte dva ďalšie faktory. Prvým sú časté vojny, štátne prevraty a politická nestabilita a druhým nedostatočná investícia do ľudského kapitálu. Vládcovia mnohých nových afrických štátov sa rýchlo uchýlili k diktatúre, alebo presadili vládu jednej strany. Poľnohospodárstvu sa nevenovala pozornosť a štátny aparát bujnel.
Klimatické zmeny a environmentálny manažment
Klimatické zmeny a zlý environmentálny manažment ohrozujú kolektívnu produkciu potravín vrátane pôdy, vody a opeľovačov. Spôsobujú suchá, záplavy a iné extrémne udalosti, ktoré poškodzujú úrodu. Pre chudobných poľnohospodárov v suchých oblastiach Afriky majú klimatické zmeny a nedostatok vodných zrážok ďalekosiahle následky. Suchá spôsobujú neúrodu poľnohospodárskych plodín a vysychanie pastvín. V rozvojových krajinách, v ktorých je väčšina závislá na samozásobiteľskom poľnohospodárstve, môžu dlhotrvajúce suchá spôsobiť všeobecné hladovanie a smrť. Práve suchá sú hlavnou príčinou hladomoru v Afrike a niektorých častiach Ázie, vrátane Číny a Indie.
Zadlženosť krajín tretieho sveta
Zadlženosť krajín tretieho sveta je ďalším faktorom, ktorý prispieva k hladu. Splácanie dlhu, ktorého genéza je často veľmi pochybná, stojí chudobné krajiny veľkú časť ich rozpočtu. Dlh už bol síce mnohonásobne splatený, ale z rôznych dôvodov narastá. V priebehu rokov 1982 - 1990 získali krajiny Tretieho sveta 927 miliárd dolárov rôznymi formami rozvojovej pomoci. V rovnakej dobe však zaplatili 1345 miliárd dolárov na splácanie dlhov a úrokov.
Politika MMF a Svetovej banky
Politika Medzinárodného menového fondu (MMF) a Svetovej banky (SB) bola kritizovaná za to, že zvyšuje závislosť rozvojových krajín od bohatších krajín. Obe inštitúcie boli významnými nástrojmi západných veľmocí už počas studenej vojny a to z ekonomického i politického hľadiska. Plnili politickú funkciu tým, že podriaďovali rozvojové ciele geostrategickým záujmom. Taktiež presadzovali ekonomickú agendu, ktorá sa usilovala udržať dominanciu Západu v globálnej ekonomike.
MMF mal pôvodne podporovať stabilný rast a plnú zamestnanosť ponúkaním pôžičiek bez akýchkoľvek (!!!) podmienok ekonomikám nachádzajúcim sa v kríze a vytvorením mechanizmu na stabilizovanie výmenných kurzov a uľahčovanie výmen medzi menami. Značná časť týchto výmen sa však nikdy nezrealizovala.
Namiesto toho, pod tlakom predstaviteľov Spojených štátov sa MMF podujal ponúkať pôžičky za striktných podmienok, ktoré sa neskôr stali známe pod menom štrukturálne reformy, či úsporné opatrenia diktované zväčša najmocnejšími členskými štátmi[4]. SB (Medzinárodná banka pre rekonštrukciu a rozvoj) bola vytvorená za účelom financovania prebudovania infraštruktúry v štátoch zničených druhou svetovou vojnou. Aj jej vízia sa však čoskoro zmenila. V polovici päťdesiatych rokov 20. storočia banka odvrátila svoju pozornosť od Európy, upriamila ju na Tretí svet a začala financovať projekty masívneho priemyselného rozvoja v Latinskej Amerike, Ázii a Afrike.
Podľa mnohých odborníkov a aktivistov práve agresívny postup banky pri rokovaní s rozvojovými štátmi, ktoré boli často pod vládou diktátorských režimov, viedol k zhoršeniu zadlženosti rozvojového sveta a k zdevastovaniu lokálnych ekológií. Aj keď sú ich ciele mierne odlišné, politika SB a MMF sa navzájom doplňujú: Reštrukturalizačné programy sa vzájomne líšia podľa role, ktorú každá z týchto inštitúcií má. Vo všeobecnosti podmienky pôžičiek MMF sa zameriavajú na monetárne a fiškálne otázky. Reštrukturalizačné programy SB majú širší záber a zameriavajú sa na dlhodobejší rozvoj. Napriek týmto rozdielom sa tieto dve inštitúcie pri zavádzaní programov podporujú.
Ale ekonomiky sú často poháňané politikou. Tým, že MMF a SB trvajú na tom, aby lídri štátov uprednostňovali záujmy medzinárodných finančných investorov pred potrebami vlastných občanov, obidve inštitúcie obchádzajú skladanie účtov, čím korumpujú samotný demokratický proces. Podriadenie sociálnych potrieb záujmom finančných trhov zasa sťažilo vládam možnosti zaistenia potravín pre svojich ľudí, zdravotnej starostlivosti a vzdelania, ako základných ľudských práv definovaných vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv.
MMF a SB sú z väčšej časti pod kontrolou a vo vlastníctve priemyselne rozvinutých štátov ako sú USA, Nemecko, Veľká Británia, Japonsko atď. Na stránke MMF je presné rozdelenie podielov a hlasovacích práv. Spojené štáty napríklad majú pod kontrolou 17 až 18% hlasovacích práv. Keď sa na prijatie rozhodnutia vyžaduje väčšina 85%, USA majú právo veta.
Politika MMF a SB bola skutočne kritizovaná mnoho rokov ako zbytočná, niekedy nezodpovedná kvôli tomu, že zvyšovala závislosť rozvojových krajín od bohatších krajín. Obe inštitúcie boli významnými nástrojmi západných veľmocí už počas studenej vojny a to z ekonomického i politického hľadiska. Plnili politickú funkciu tým, že podriaďovali rozvojové ciele geostrategickým záujmom. Taktiež presadzovali ekonomickú agendu, ktorá sa usilovala udržať dominanciu Západu v globálnej ekonomike.
V roku 2002 upútal pozornosť prípad, keď MMF nútil vládu Malawi, aby predala svoj nadbytok obilia za zahraničnú menu, čím by uspokojila svojich veriteľov. Krátko nato krajinu postihol hladomor, pri ktorom 7 miliónov ľudí z celkového počtu 11 miliónov trpelo vážnym nedostatkom potravín. A to zďaleka nie je všetko. Ekonomiku Malawi majú v rukách veritelia reprezentovaní MMF. Keďže Malawi prekročilo svoj rozpočet stanovený zahraničnými veriteľmi, MMF mu odoprel pomoc vo výške 47 miliónov USD. Na radu personálu fondu potom aj ďalší západní veritelia odmietli poskytnúť svoju pomoc dovtedy, kým fond neschváli štátny rozpočet. A aby poníženie vlády Malawi bolo úplné, MMF tiež pozastavil predpokladaný odpis časti dlhu.
Bohužiaľ ani to nebolo všetko. V rámci ekonomického programu Malawi muselo odstrániť všetky poľnohospodárske a potravinové dotácie s cieľom, aby dopyt a ponuku určoval iba trh. To viedlo k zníženiu podpory pre roľníkov, takže v dôsledku zvýšených cien mnohí hladovali. A čo z toho pre USA vyplýva? Opäť sa potvrdilo, že Spojené štáty pri vidine zisku neváhajú využívať slabších. Americký minister poľnohospodárstva Dan Glickman je názorným príkladom postoja Spojených štátov ku krajinám postihnutých hladomorom, ktoré potrebujú potravinovú pomoc: „Dobre premyslené programy zahraničnej pomoci môžu dobre poslúžiť humanitárnym a zároveň našim národným záujmom.“
Niekdajší hlavný ekonóm SB a minister financií v Clintonovej administratíve, Larry Summers, bol silným podporovateľom politiky štrukturálnych reforiem. V internom oznámení svojim kolegom napísal: „Medzi nami povedané, nemala by SB v budúcnosti podporovať vo väčšej miere presun špinavého priemyslu do menej rozvinutých krajín?…Vždy som bol toho názoru, že nedostatočne zaľudnené krajiny v Afrike sú, podľa ide o znečistenie, využívané veľmi nedostatočne.“
Tieto programy spočívajú v opatreniach, ktoré krajine majú pomôcť splácať dlhy a to tým, že bude zarábať väčšie množstvo tvrdej meny - zvyšovaním exportu a znižovaním importu. Iba v máloktorej krajine tieto programy zabrali, v drvivej väčšine viedli k zhoršeniu ekonomickej situácie. · Vytláčať malé farmy zabezpečujúce základné potraviny pre vlastnú obživu a nahradzovať ich veľkými farmami produkujúcimi plodiny pre export.
Veľké množstvo štúdií ukazuje, že silné ázijské štáty s úspešnou ekonomikou, ktoré boli jadrom ázijského zázraku, vo veľkej miere zasahovali do svojich ekonomík. Voči ére globalizácie je možné postaviť cestu rozvoja v minulých desaťročiach, ktoré boli všeobecne oveľa viac zahľadené do sebe. Pred rokom 1980 si mnohé krajiny cieľavedome volili politiku izolácie svojich ekonomík od svetového trhu s cieľom poskytnúť domácim priemyselným odvetviam príležitosť na to, aby sa rozvinuli, a to až do vtedy, kým sa nestali konkurencieschopné. Takisto bežné boli požiadavky kladené na zahraničné investície. Bolo bežné, že viaceré rozvojové krajiny výrazne obmedzovali toky. Mnohí si položia otázku, či cieľom Svetovej banky a MMF a ich podporovateľov je skutočne rozvoj a či ich úmyslom nie je len udržiavať chudobné krajiny slabé a závislé.
Štrukturálne reformy a úsporné opatrenia
MMF a SB často podmieňujú poskytovanie pôžičiek striktnými podmienkami, ktoré sa neskôr stali známe pod menom štrukturálne reformy, či úsporné opatrenia diktované zväčša najmocnejšími členskými štátmi. Tieto programy spočívajú v opatreniach, ktoré krajine majú pomôcť splácať dlhy a to tým, že bude zarábať väčšie množstvo tvrdej meny - zvyšovaním exportu a znižovaním importu.
Dôsledky politiky MMF a SB
Politika ekonomických úsporných opatrení spätá s pôžičkami Svetovej banky (ďalej ako SB) a Medzinárodného fondu (MMF) viedla k vyostreniu chudoby v mnohých afrických krajinách. Prehlbujúca sa chudoba na celom kontinente vytvorila vhodnú pôdu pre šírenie rôznych chorôb. Zlé životné podmienky a obmedzený prístup k základným službách viedol k zhoršovaniu zdravotného stavu. Skutočnosť, že splátky dlhov priamo konkurujú výdavkom na zdravotníctvo Afrike vôbec neprospievajú. Privatizácia zdravotníctva na radu Svetovej banky ešte väčšmi znemožňuje hľadanie primeranej odpovede na zdravotnú krízu. Táto privatizácia prakticky na celom africkom kontinente obmedzila prístup k potrebným službám. Zavedenie trhových princípov do zdravotníctva spôsobilo premenu zdravotnej starostlivosti z verejnej služby na súkromnú komoditu.
Nejde tu však len o otázku dostupnosti. Súkromná zdravotná starostlivosť je nevhodná aj kvôli africkým špecifikám. Keďže infekcie predstavujú najväčšiu hrozbu pre zdravie v Afrike, kľúčový význam tu musí zohrávať práve „verejné zdravotníctvo“. Keďže súkromné nie je schopné vykonávať potrebné zákroky na úrovni komunity. Súkromná starostlivosť je menej efektívna pri prevencii a je menej výkonná pri výskyte epidémií. Niektoré krajiny majú iba okolo 500 lekárov, každý z nich má územne obrovský obvod, avšak bez zdravotníckeho personálu.
Osobitne je postihnuté školstvo v subsaharskej Afrike, kde percento detí vo veku 6 - 11 rokov navštevujúcich školu pokleslo z takmer 60 percent v roku 1980 na menej než 50% v roku 1990. Takýto pokles bol zaznamenaný počas 10 rokov, v súčasnosti je to ešte horšie.
Obchodná politika a presýtenie trhu
Kvôli tým istým reformám, presadzovaných SB a MMF, krajiny musia zvyšovať export svojich plodín. A pretože mnoho chudobnejších krajín je povzbudzovaných, aby pestovali rovnaké plodiny, dochádza k presýteniu medzinárodného trhu a ceny padajú dole. Napríklad Mexiko najprv tisícky rokov pestovalo kukuricu ako svoju základnú plodinu. Dnes však vďaka ekonomickej politike MMF musí dovážať 20% tejto základnej plodiny z USA. MMF povzbudzoval a odporúčal Mexiku, aby namiesto svojej základnej plodiny pestovalo trhové plodiny, za ktoré môže inkasovať peniaze, ako napr. exotické ovocie. Tiež sa postaral o to, aby krajiny zrušila akúkoľvek obchodnú ochranu svojich poľnohospodárskych plodín. Mexiko na tom stráca a chudobní trpia.
Riešenia hladu: Komplexný a koordinovaný prístup
Riešenia hladu sú zložité a vyžadujú koordinovaný prístup.
Zvýšenie produkcie potravín
Najúčinnejším prostriedkom boja proti hladu zostáva možnosť zvýšiť výrobu potravín, zvlášť potom zabezpečiť jej rovnomernejšie rozdeľovanie a ochranu potravín pred škodcami, hlavne hlodavcami. Inovácie v oblasti genetického inžinierstva a udržateľné poľnohospodárske metódy môžu pomôcť zvýšiť úrodu a zabezpečiť, že potraviny sú odolnejšie voči zmenám klímy a škodcom. Uprostred hľadania riešenia problému sa začala kontroverzná debata o používaní geneticky modifikovaných obilnín. Niektoré štáty však túto pomoc odmietli. Najväčšia časť pomoci obsahujúcej geneticky modifikované potraviny pochádza z USA.
Otázka geneticky modifikovaného obilia rozdelila agentúry a charitatívne skupiny na dva tábory. Americká agentúra pre medzinárodný rozvoj (US Aid) tvrdí, že obilia, ktoré by nebolo geneticky modifikované, je zatiaľ nedostatok. Preto trvanie na ňom ohrozuje mnoho životov. Zimbabwe, Mozambik a Malawi súhlasili s geneticky modifikovaným obilím len pod podmienkou, že sa bude dovážať pomleté. Chcú tým zabrániť, aby takéto zrno vytlačilo domáce odrody. Zambia ich naopak odmieta dovtedy, pokiaľ nebudú úplne preskúmané. Rozruch vyvolalo, keď Zambia zastavila činnosť Svetovému potravinovému programu (WFP), ktorý rozdával v utečeneckých táboroch geneticky modifikovanú kukuricu. Nebolo to však čisto iracionálne rozhodnutie. Predtým vláda rozoslala delegátov vedeckých skupín do USA, Juhoafrickej republiky, Veľkej Británie a Belgicka, aby problematiku podrobne preskúmali. Medzi medzinárodnými organizáciami pretrvávajú hlboké spory, či práve toto je to správne riešenie pre Afriku.
Nešťastná pravda o GMO | Geneticky modifikované potraviny
Podpora vzdelávania a zdravotnej starostlivosti
Vzdelanie a prístup ku kvalitnej zdravotnej starostlivosti sú kľúčové pre prekonanie cyklu chudoby a podvýživy. Projekty zamerané na podporu detí, ako napríklad programy školského stravovania a zabezpečenie základných potrieb, majú zásadný vplyv na ich zdravie a budúcnosť.
Projekty ako "Chlieb sv. Jozefa" a "Deti sv. Filomény" sa snažia zabezpečiť jedlo pre siroty, vdovy, starších a postihnutých obyvateľov. V rámci projektu "Bochník sv. Antona" dostávajú školáci v Južnom Sudáne desiatu a teplý obed, čo je často jediné jedlo za celý deň.
Nadácia Integra spolupracuje s miestnymi školami a detskými domovmi v Keni a Etiópii na podpore vzdelávania detí prostredníctvom mesačných príspevkov, ktoré pokrývajú školné, stravu, uniformy a základnú zdravotnú starostlivosť.
Mary's Meals je charitatívne dielo, ktoré spája stravovanie detí so vzdelaním na školách v ich vlastnej krajine a komunite. Vďaka tomuto projektu deti dostanú pravidelnú stravu a možnosť získať vzdelanie, čo im pomáha uniknúť z cyklu chudoby a hladu.
Podvýživa a tzv. „stunting“ (zakrpatenie rastu) sú vážnym problémom - celosvetovo nimi trpí takmer 150 miliónov detí. Štúdie ukazujú, že dostupnosť živočíšnych produktov je kľúčovým faktorom pre zdravý rast a vývoj detí v Afrike.