Divadelné predstavenie Mastný hrniec, ktoré uviedlo Ochotnícke divadlo DIV-OCH z Výčap-Opatoviec, je dielom, ktoré si zaslúži pozornosť pre svoju aktuálnosť a hlbokú myšlienku. Hlavnou témou je kritika byrokracie, politiky a morálky spoločnosti. Príbeh sa odohráva v malom mestečku, kde miestni predstavitelia zápasia o moc a vplyv. Nitriansky kraj, kde sa hra odohráva, je svedkom týchto bojov.
Hlavnou zápletkou je snaha rôznych politických skupín privlastniť si zásluhy za udelenie tzv. „mastného hrnca“ - veľkej finančnej dotácie pre mesto. Postavy sa postupne odhaľujú ako pokrytecké a zištné, pričom všetci predstierajú, že konajú pre verejné dobro. Žena profesora Babíka je zaťažená na peniaze, spoločenské postavenie a moc. Keď jedného dňa dôjde k omylu a Svetozára vyhlásia za ministra financií, je konečne šťastná. Netuší, že došlo k zámene mien. Ministrom financií sa v skutočnosti stal Svetozárov brat Miloš z Tvrdošína. Mahuliena sa začne hrať na veľkú dámu, vyberá Svetozárovi šaty a diktuje príhovory. Dokonca zakáže svojej jedinej dcére Vierke stretávať sa s Jankom. Od všetkých vyžaduje úctu a zdvorilostné spôsoby.
Vierka prehovára otca, aby sa vzdal svojej funkcie a vrátil sa k svojmu povolaniu. Nemusí ho však veľmi prehovárať, pretože sám Svetozár nechce byť ministrom. Funkciu prijal len preto, aby mal pokoj od Mahulieny. Po príhovore na stanici vyjde pravda najavo. Svetozár sa lúči s Vierkou a Mahulienou a vtom príde Vrbický. Povie Svetozárovi, že došlo k omylu a že bude zase profesorom. Svetozárovi padne kameň zo srdca a Vierke tiež. Mahuliena je touto správou šokovaná.
Keď v rozhlase oznámia, že stredoškolský profesor biológie Babík sa má stať ministrom financií, všetci mu nadbiehajú a chcú ťažiť zo situácie. Keď sa omyl vysvetlí, predstavitelia mestečka sa od neho odvracajú.
Autor a jeho dielo
Július Barč-Ivan (1909 - 1953) bol slovenský dramatik a prozaik, ktorý sa vo svojej tvorbe venoval rôznym spoločenským a filozofickým témam. Písal komédie aj tragédie a vo svojich dielach zobrazil pomery v spoločnosti. Jeho hra Mastný hrniec je satirickou reflexiou klérofašistickej Slovenskej republiky, zameranou na ľudí snažiacich sa získať výhodné postavenie intrigami a podlízavosťou.
Mastný hrniec je jeho jediná veselohra. Medzi jeho ďalšie diela patria:
- Tritisíc ľudí - hra spracúvajúca sociálnu tematiku.
- Diktátor - hra zobrazujúca dvojníctvo medzi údajným a skutočným diktátorom, rieši vzťah medzi jednotlivcom a spoločenskými silami. Autor vyjadruje presvedčenie, že túžbu po mierovom živote nemožno zničiť bez vedomia ľudí.
- Na koniec cesty - hra kompozične blízka predchádzajúcej, zobrazuje život robotníkov poznačený zrušením fabriky.
Július Barč Ivan obohatil slovenskú drámu o nové témy aj umelecké metódy. Jeho dramatická tvorba má expresionistický charakter. V prvej hre 3000 ľudí spracováva sociálnu tematiku.
Obsah a témy hry
V centre diania Mastného hrnca sa nachádza „vyberaná smotánka“, ktorá sa usiluje ukradnúť a „primastiť“ si čo najviac pre seba. Veselohra sa zameriava na spoločnosť, pričom nikto nezostáva bez viny.
Dej sa odohráva v Ťuťotíne, ktorý je modernou verziou Kocúrkova. Zápletka vzniká zámenou osôb a úloh, keď rozhlas ohlási, že stredoškolský profesor biológie sa má stať ministrom. Obyvatelia mesta sa mu začnú podlizovať a poklonkovať, aby ťažili z tejto situácie. Keď sa omyl objasní, všetci sa od profesora odvrátia. Hra zobrazuje pomery v prvých rokoch klérofašistickej Slovenskej republiky. Autor sa zameriava na skupinu ľudí, ktorí sa snažia intrigami a podlízavosťou získať výhodné postavenie v spoločnosti.
Mastný hrniec je výsmechom karierizmu, úplatkárstva a pretvárky malomestských obyvateľov. Dej sa odohráva v modernom Kocúrkove v mestečku Ťuťotín. Komika sa zakladá na zámene osôb a rôl. V rozhlase oznámia správu, že stredoškolský profesor biológie Babík sa má stať ministrom. Všetci mu nadbiehajú, poklonkujú sa mu, a chcú ťažiť zo situácie. Keď sa ukáže, že to bol omyl, predstavitelia mestečka sa od neho odvrátia.
Divadelná hra Mastný hrniec od Júliusa Barča-Ivana patrí medzi najvýznamnejšie slovenské veselohry, ktoré s humorom a satirou odhaľujú nemenné ľudské vlastnosti ako pokrytectvo, pretvárku a pätolizačstvo. Hra diváka presviedča, že najúčinnejšia kritika prichádza cez satiru a najlepší smiech vzniká cez slzy.
Keď rozhlas omylom vyhlási za ministra financií stredoškolského profesora botaniky v malom meste, strhne sa okolo neho pätolízačská hystéria. Každý z popredných mešťanov sa snaží zapáčiť sa dovtedy prehliadanému profesorovi Babíkovi s nádejou, že si niečo uchmatnú z "mastného hrnca", ku ktorému sa profesor dostal.
Veselohra z pera Júliusa Barča-Ivana v podaní ochotníckeho divadla Div-och ti s humorom a satirou odhalí nemenlivý ľudský charakter, pokrytectvo a pätolizačstvo. V „mastnom hrnci“ sa varí vyberaná smotánka, no každý má jediný cieľ - uchmatnúť si čo najviac pre seba.
Táto nadčasová hra „zatne do živého“ a ukáže, že smiech cez slzy je často tou najúprimnejšou kritikou spoločnosti. Nikto nezostane bez viny a diváci odchádzajú s úsmevom aj podnetom na zamyslenie.
Tradičná veselohra z pera slovenského klasika o ctibažnosti a prázdnom kariérizme. Keď rozhlas omylom vyhlási za ministra financií stredoškolského profesora botaniky v malom meste, strhne sa okolo neho pätolízačská hystéria. Každý z popredných mešťanov sa snaží zapáčiť sa dovtedy prehliadanému profesorovi Babíkovi s nádejou, že si niečo uchmatnú z "mastného hrnca", ku ktorému sa profesor dostal.
Historický kontext a cenzúra
Július Barč-Ivan napísal Mastný hrniec ako svoju jedinú veselohru. Premiéru mala v SND 9. marca 1940 počas éry Slovenského štátu v réžii F. Hoffmanna. Inscenáciu pre jej údernosť a ostrú satiru po premiére okamžite stiahli z repertoáru SND a bolo zakázané uvádzať ju na profesionálnych scénach po celom Slovensku.
Cenzúrny zásah postihol hru Diktátor, ktorá mala mať premiéru v SND v roku 1938 v réžii Jána Jamnického. Stiahli ju z programu tesne pred premiérou z obavy, že by mohla podrývať Hitlera či Mussoliniho, hoci sa v nej nenachádzajú konkrétne narážky či analógie na súčasnú politickú situáciu.
Inscenácia Mastného hrnca v réžii Ferdinanda Hoffmanna nemala ani jedinú reprízu. Premiéra sa stala zároveň derniérou. Kritika mastnohrnčiarstva, slovenských malomestských pomerov sa ukázala byť pre politickú vrchnosť pálčivým problémom. V postave učiteľa Babíka sa totiž spoznal vtedajší minister školstva a národnej osvety Jozef Sivák, tiež pôvodným povolaním učiteľ, a okrem zákazu samotnej inscenácie vydal aj príkaz, že v Barčovej-Ivanovej hre nesmú hrať nijakí učitelia. Bolo to teda už po druhý raz, čo cenzorský zásah ovplyvnil uvedenie hry Júliusa Barča-Ivana.
Scénickú výpravu k inscenácii vytvoril Teodor Gabula. Navrhol scénu, ktorá pôsobí ako z papiera - čo vyvoláva dojem lacného interiéru malomestskej domácnosti (pre variabilnosť scény sa najmä v prvej časti využívala aj točňa, čo prispelo k dynamike situácií). Toto riešenie pomohlo aj javiskovej situácii, v ktorej spadla španielska stena, ktorá zrejme oddeľovala hosťovskú izbu od kancelárie.
Najtvrdším kritikom inscenácie bol Andrej Mráz, ktorý sa k jedinému premiérovému predstaveniu opakovane vyjadril. Vyčítal režisérovi štýlovú nejednotnosť a zmiešavanie žánrov, najmä vo vedení hercov.
Dokonca ani Jozef Felix, ktorý neskôr sám vo funkcii dramaturga SND musel zápasiť s cenzúrou, nenašiel na hre ani inscenácii pozitíva. Nazval ju nepodarenou superkarikatúrou bez dôkladnejšej charakterizácie postáv (všetky sú podľa neho rovnakými typmi), pričom Barč-Ivan podľa neho nateraz nemá miesto v divadelníctve. K neúspechu hry podľa neho prispeli aj réžia a diletantská výprava.
Inscenácia však nebola stiahnutá z repertoáru z dôvodu nízkej umeleckej kvality, ale urazeného ega ministra Siváka.
Inscenácie a recenzie
Štátne divadlo Košice uviedlo Mastný hrniec v réžii Michala Spišáka v októbri 2010. Titulnú postavu profesora Svetozára Babíka stvárnil Stanislav Pitoňák. Hana Rodová vo svojej recenzii zdôraznila, že dramaturgia Štátneho divadla Košice už niekoľko sezón robí záslužnú výchovno-edukačnú prácu, keď do repertoáru divadla včleňuje slovenskú dramatiku.
Režisér Michal Spišák prišiel so zaujímavou režijnou koncepciou, ktorou chcel jemne nabúrať stereotypy košického inscenovania klasiky. S vtipom a množstvom nápadov sa pohrával nielen v rovine textu, ale aj v rovine vizuálnej.
Veľmi peknú hudbu skomponoval a texty piesní napísal Dano Heriban, čo bolo skutočným oživením predstavenia. Scéna Štefana Hudáka a kostýmy Evy Kleinovej boli štýlovým doplnením textu s jemným presahom do dneška.
Cinema Theatre Štátneho divadla Košice uviedlo záznam inscenácie Mastný hrniec na svojom YOUTUBE kanáli, čo umožnilo divákom vychutnať si túto klasickú veselohru v pohodlí domova.
Ochotnícke divadlo a tradícia
Vo Výčapoch-Opatovciach naštudoval túto hru ochotnícky súbor pod vedením pani Valérie Čulákovej v roku 1978. Dlhoročná tradícia ochotníckeho divadla podnietila vznik profesionálneho divadla na Slovensku. Krajské osvetové stredisko v Nitre uchováva tradíciu ochotníckeho divadla v Nitrianskom kraji. Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Výstava starých fotografií z divadelných ochotníckych predstavení z obdobia rokov 1920 - 1999. Zbierka fotografií vznikla z terénneho výskumu v obciach okresov Nitra, Šaľa a Zlaté Moravce.
JULIUS BARC-IVAN Mastny hrniec 1991
Mestské divadlo Trenčín od autora Júliusa Barča-Ivana už uviedlo drámu Matka (premiéra 2011), ktorá zaznamenala mimoriadny úspech u publika aj odbornej kritiky. Je známou pravdou, že smiech lieči i oslobodzuje. Aj vážne problémy, videné s humorom, skôr preniknú do mysle ľudí, zaujmú aj oslovia. Dramatik Július Barč - Ivan vyzbrojený týmto poznaním napísal jednu z najlepších slovenských komédií - Mastný hrniec.
Keď rozhlas omylom vyhlási za ministra financií stredoškolského profesora botaniky v malom meste, strhne sa okolo neho pätolízačská hystéria. Každý z popredných mešťanov sa snaží zapáčiť sa dovtedy prehliadanému profesorovi Babíkovi s nádejou, že si niečo uchmatnú z "mastného hrnca", ku ktorému sa profesor dostal.
Slovenské národné divadlo bolo v roku 1920 založené najmä českými divadelníkmi. Len pomaly a postupne doň prenikalo viac a viac slovenských tvorcov. Hralo sa prevažne v češtine, zvýšený záujem o slovenské inscenácie súvisel až s návratom slovenskej inteligencie z Prahy. V roku 1932 sa súbor rozdelil na dve samostatné činohry, českú a slovenskú. Vedenie tej slovenskej prevzal prvý profesionálny slovenský režisér Ján Borodáč.
Hoffmann bol v skutočnosti divadelný samouk. Neabsolvoval žiadne divadelné štúdiá, hoci podľa jeho sporadických listov z pobytu v Prahe (kde študoval na Českom vysokom učení technickom, ktoré nedokončil) adresovaných priateľovi, o. i. redaktorovi časopisu Naše divadlo, Henrichovi Bartekovi sa dá vydedukovať, že skôr ako na štúdium sa sústredil na pražský kultúrny život, hoci sa vo svojich kritikách či komentároch neskôr na nikoho konkrétneho neodvolával.
Po návrate z Prahy pôsobil v Martine ako režisér ochotníckeho spolku Slovenský spevokol, redaktor časopisu Naše divadlo, zanietený porotca prehliadok amatérskeho divadla, profesionálny kritik a recenzent, propagátor pôvodných slovenských hier, o ktorých vydanie sa zaslúžil ako redaktor edície Divadelná knižnica a tajomník Ústredia slovenských ochotníckych divadiel.
Napriek tomu, že nemal profesionálne divadelné vzdelanie, vďaka svojej aktívnej činnosti na divadelnom poli dostal v roku 1938 ponuku stať sa riaditeľom a umeleckým šéfom Východoslovenského národného divadla v Košiciach. Svoj naplánovaný dramaturgický aj organizačný program však nestihol realizovať, pretože po Prvej viedenskej arbitráži, keď Košice pripadli Maďarskému kráľovstvu, musel mesto urýchlene opustiť. No už 1. 12. 1938 ho Ján Borodáč prijal na pozíciu dramaturga činohry Slovenského národného divadla.
Hoffmann sem preniesol časť svojho dramaturgického plánu z Košíc a ďalšie sezóny už vystaval nanovo. De facto jediným režisérom SND bol v tom čase Ján Borodáč, ktorý režíroval najmä slovenské hry klasické aj súčasné, ruskú klasiku a sovietske drámy. Ján Jamnický v tomto období režíroval rozprávky a divácky populárne tituly podobne ako Andrej Bagar, ktorý však po roku 1939 divadlo musel opustiť.
Hoffmann sa počas pôsobenia v SND zviditeľnil ako režisér protirežimových názorov namierených proti totalitnej Slovenskej republike. Jedna z prvých inscenácií, v ktorej dal voľný prechod kritike novej slovenskej spoločnosti, bola hra Júliusa Barča-Ivana Mastný hrniec (9. 3. 1940). Komédia so spoločensko-kritickým pôdorysom je založená na omyle, resp. zámene.
Barč-Ivan čerpal pre svoje hry inšpiráciu v slovenských reáliách, ale dokázal ich posunúť do univerzálneho kontextu. Navyše v nich badať vplyvy európskej moderny, najmä symbolizmu a expresionizmu, a jeho silné humanistické cítenie, čím sa autor začlenil medzi moderných európskych dramatikov.
Hra Mastný hrniec a diela ďalších slovenských autorov poukazujú na dôležitosť kritického myslenia a odhaľujú negatívne javy v spoločnosti.
Herečka Ida Rapaičová oslávila významné jubileum a zdôrazňuje, že herectvo má svoj význam aj v staršom veku. Ako hovorí, je jej vlastne jedno, koľko má rokov. „Na jubileum nemyslím, žijem svoj život, ako vládzem, naplno, aj vďaka mojim deťom, ktoré stoja stále pri mne. Oni mi nedovolia zaspať na vavrínoch, nutkajú ma, aby som bola stále aktívna a činná, a to je dobre. Robím teda, čo môžem a na vek sa nepozerám. Staré herečky sa často zvyknú utiahnuť do ústrania, no v divadle i vo filme ich, naopak, podľa Rapaičovej stále treba.“
„Je škoda, že veľa starých herečiek odchádza do ústrania. A herectvo je aj o istej exhibícii a veľa herečiek svoj vek skrýva. Nevyčítam im to, rešpektujem, lebo každý sme nejaký, ale mne nikdy nenapadlo ani hrať sa na mladšiu ani vyzerať lepšie, ako vyzerám. Beriem svoj vek ako súčasť svojho života a myslím si, že aj v tomto veku herectvo má svoj význam. Veď aj starý človek je človek a aj o ňom sú divadelné hry. A dobré hry! Ako hovorila pani Prechovská ,Iduška, každá vráska je svedectvo o živote a prehlbuje tvoj herecký charakter, tak sa im nebráň a nežehli si ich, lebo nebudeš sama sebou…‘ To som si zapamätala, a je to pravda, lebo raz sa to vypomstí.
„Nebohý Dibarbora mi vždy hovoril, že herec môže hrať až do smrti a najkrajšou smrťou pre herca je zomrieť na javisku… Jemu sa to žiaľ nepodarilo, zomrel za iných okolností, ale mal pravdu. Lebo zmyslom hereckého života naozaj je hrať až do konca… A ja zatiaľ mám to šťastie,“ poznamenala Rapaičová.
„Priznávam, že niekedy je toho dosť a občas prídu dni, keď si hovorím, že už to ani robiť nemusím, však už mám na to vek a chce sa mi len sedieť doma a ticho si vyšívať a čítať a mať pokoj. A vtedy nastúpia moje deti a hovoria: ‚Mami, musíš! Kým vládzeš musíš! S tvojou pamäťou? Utekaj, ešte musíš robiť!‘ Ženú ma a prehovárajú, takže aj vďaka nim som ešte aktívna. Sú na mňa veľmi prísne. Niekedy mám pocit, že oni vychovávajú mňa, nie ja ich.“
Známa herečka si zahrala na doskách svojho domovského Divadla Nová scéna v desiatkach inscenácií, v ktorých stvárnila predovšetkým moderné intelektuálne ženy, ale aj charakterové a humorno-ironicky ladené postavy. V roku 2017 sa na Scéne predstavila v hre Najstaršie remeslo a v súčasnosti ju môžu jej priaznivci vidieť i v dráme Zlomatka, ktorú zas vyše roka uvádzajú v Divadle Arteatro. Okrem divadelných dosák Rapaičová účinkovala aj v televíznych inscenáciách a uplatnila sa tiež v rozhlasových hrách a v dabingu. Už v roku 1965 sa objavila v televíznom filme Kubo a mnohým divákom a diváčkam zostala v pamäti i vďaka role v slovenskej komédii Pacho, hybský zbojník (1975) v hlavnej úlohe s hercom Jozefom Kronerom.
„Ja som bola vždy patriot, kvôli tomu som išla aj do politiky, a nikdy som nemyslela na seba, ani teraz nie… Strašne si želám, aby toto naše Slovensko malo zmysel. Šíri sa totiž myšlienka, že nebolo vôbec dobré, že sme sa osamostatnili… Roky nám dokonca tvrdili, že slovenčina je len nárečie. Pritom je to presne naopak, lebo slovenčina je ústredný jazyk všetkých slovanských jazykov. Nebudeme to mať ľahké, no to sme nemali nikdy a ja skrátka v tento národ verím. Možno som smiešna a naivná, ale tak som bola vychovaná,“ uzavrela herečka, ktorej v januári 2013 udelil prezident SR Ivan Gašparovič Pribinov kríž II. triedy za mimoriadny prínos v oblasti kultúry.
Satira v slovenskej literatúre má bohatú tradíciu a mnoho autorov sa venovalo kritike spoločenských pomerov. Medzi nich patrí napríklad Ján Chalupka s jeho hrou Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali, ktorá zosmiešňuje odrodilstvo, klebetárstvo a hlúposť.
Božena Slančíková - Timrava vo svojich dielach otvorene a ostro kritizovala spoločenské pomery na dedine a postoj inteligencie k ľudu. Janko Jesenský vo svojich Malomestských rozprávkach podával ostrú kritiku maloburžoáznej spoločnosti prostredníctvom humoru a satiry.
Jozef Miloslav Hurban pomocou humoru a satiry pranieroval záporné stránky slovenského života, ako alkoholizmus, úžerníctvo a malomeštiactvo. Ivan Stodola vo svojich hrách zobrazil pokrytecký život malomestských obyvateľov a ich snahu preniknúť do vyšších spoločenských kruhov.