V právnom a obchodnom svete je kľúčové správne pochopenie pojmu "zúčastnené strany". Tento termín sa objavuje v rôznych kontextoch, od správnych konaní až po medzinárodné obchodné dohody. Správne definovanie a pochopenie ich práv a povinností je nevyhnutné pre hladký priebeh procesov a predchádzanie sporom.
Tretie strany v správnom konaní
V kontexte správneho konania je dôležité rozlišovať medzi zúčastnenými osobami a tretími stranami. Tretie strany nie sú zúčastnenými osobami podľa § 15a Správneho poriadku, ale predstavujú samostatný procesný inštitút. Toto ustanovenie zakotvuje špecifický inštitút tretích strán, ktorým sa priznáva procesné právo byť vypočutý.
Rozdiely medzi tretími stranami a zúčastnenými osobami
Zúčastnené osoby, ako inštitút podľa Správneho poriadku, majú odlišné procesné práva. Majú právo byť upovedomené o začatí správneho konania, o podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladov rozhodnutia. Na rozdiel od zúčastnených osôb, tretie strany nie sú oprávnené navrhovať dôkazy ani doplnenie dokazovania.
Funkcie inštitútu tretích strán
Inštitút tretích strán plní dvojakú funkciu. Po prvé, posilňuje právo subjektov, ktorých sa konanie na úrade a jeho výsledok môže dotknúť, zúčastniť sa na tomto konaní a vyjadriť svoj postoj. Po druhé, napomáha úradu získať podklady a informácie dôležité pre jeho konanie a rozhodnutie, najmä v konaniach o koncentráciách, kde je potrebné v pomerne krátkom čase získať kvalifikované poznatky o fungovaní posudzovaných relevantných trhov.
S týmto ustanovením úzko súvisí aj ustanovenie § 40 ods. 11, 12 a 13 zákona, ktoré stanovuje informačné povinnosti úradu vo vzťahu k oznámeným koncentráciám a začatým správnym konaniam. Úrad vyzýva tretie strany, teda fyzické a právnické osoby, aby predložili úradu svoje pripomienky, námietky a informácie k oznámeným koncentráciám, ak sa domnievajú, že koncentrácia bude mať na nich nepriaznivý dopad, ako aj k iným typom správnych konaní.
Definícia tretej strany
Tretiu stranu možno na základe daného ustanovenia definovať v pozitívnom aj negatívnom zmysle. Pozitívna definícia uvádza, že ide o právnickú alebo fyzickú osobu, pričom exemplifikatívne uvádza príklady tretej strany ako je napríklad spotrebiteľ, dodávateľ, odberateľ a konkurent účastníka konania. Negatívna definícia označuje tretiu stranu ako akúkoľvek osobu, ktorá nie je účastníkom konania.
Preukázanie záujmu na veci
Prvou nevyhnutnou podmienkou pre získanie statusu tretej strany je preukázanie záujmu na veci. Záujem na veci sa dá v praxi preukázať rozličnými dôvodmi. Na účely uplatnenia si práva tretej strany byť vypočutý, môže táto strana písomne požiadať úrad o oboznámenie sa s predmetom konania. Ak táto osoba preukáže záujem na veci, úrad má zákonnú povinnosť informovať ju o predmete konania. Pri informovaní o predmete konania úrad dbá na to, aby tretia strana mala dostatok informácií na podanie kvalifikovaného vyjadrenia a zároveň, aby sprístupnením informácií z konania nebolo ohrozené vyšetrovanie úradu a zamýšľaný postup.
Z potreby preukázania záujmu na veci vyplýva, že by tretia strana vo svojej žiadosti o vypočutie k predmetu konania mala indikovať, aké je jej postavenie k veci a k akým skutočnostiam sa plánuje vyjadriť.
Právo tretej strany vyjadriť sa
Zákon umožňuje tretej strane podať stanovisko písomne alebo prostredníctvom vypočutia, t.j. ústne do zápisnice. Podľa odseku 2 majú tretie strany právo, ak požiadajú o vypočutie k veci, byť písomne informovaní o predmete konania a v stanovenej lehote sa k nemu vyjadriť.
Úrad tretie strany informuje o predmete konania len v primeranom rozsahu. Rozsah informácií, ktoré úrad tretím stranám o prebiehajúcom správnom konaní poskytne však musí byť do istej miery limitovaný, aby nedošlo k ohrozeniu práv a právom chránených záujmov účastníkov konania, prípadne k zmarenie správneho konania.
Preberací protokol ako nástroj ochrany zúčastnených strán
Pri prevode nehnuteľností, či už ide o predaj alebo prenájom, je dôležité nezabudnúť na riadne odovzdanie a prebratie nehnuteľnosti. Preberací protokol je vlastne zápis z odovzdania/prebratia nehnuteľnosti, ktorý obe zúčastnené strany podpisujú. V kúpnej zmluve sa väčšinou spomína len vybavenie, s ktorým sa nehnuteľnosť predáva, či prenajíma.
Obsah preberacieho protokolu
Pri nájme by sme sa mali zamerať na stavy meračov - studená voda, teplá voda, elektrina, plyn, diaľkové merače tepla na radiátoroch. Ďalej sa zvyknú uvádzať počty kľúčov od nehnuteľnosti. A ak nie je uvedené v nájomnej zmluve inak, tak aj súpis prenajímaného zariadenia. Je dobré si nechať do protokolu podpísať aj stav prenajímanej nehnuteľnosti. Predídete tak sporom o to, kto spomínané závady spôsobil. Natrhnuté linoleum v chodbe, nefungujúca skrinka na kuchynskej linke a pod. Môžete namietať, že sa jedná o banality. Nezabúdajte ale, že rovnako ako ste byt prevzali, ho budete po čase majiteľovi vracať späť.
V prípade kúpy nehnuteľnosti, samozrejme rovnako platí a ostáva urobiť odpis stavu meračov, uviesť počet kľúčov a tiež by sme mali minimálne spísať známe závady na nehnuteľnosti. Napríklad také, ktoré vznikli od doby uskutočnenia obhliadky záujemcom až po dobu odovzdania predmetu kúpy. Spomenuli by sme i napr. nevypratanú pivnicu a dátum, do ktorého pôvodný majiteľ tieto priestory vysťahuje.
Suma sumárom, preberací protokol je zápis o stave nehnuteľnosti, ktorú ste dostali do svojho opatrovníctva. Nikto nemá rád papierovanie, ale riadne vyplnený a podpísaný protokol vám v budúcnosti môže ušetriť množstvo peňazí strhnutých zo zábezpeky. A to len preto, že sa vám nechcela riešiť jedna nefungujúca umývačka riadu, pretože ju aj tak nebudete používať. V prípade predaja nehnuteľnosti vás protokol môže ušetriť sporov o zamlčaných skrytých vadách na dome, pretože to, že sú steny plesnivé, ste do preberacieho protokolu zapísali a kupujúci to svojím podpisom potvrdil.
Šiť horúcou ihlou sa nevypláca, rovnako ako robiť veci len na kolene. Trvajte na preberacom protokole, riadne všetko skontrolujte, spíšte, pozvite si k podpisu kľudne aj ďalších ľudí ako svedkov. Môžete sa tak vyhnúť množstvu problémov. Správny realitný maklér toto všetko zaistí za vás a so všetkými potrebnými náležitosťami.
Proforma faktúra a jej význam pre zúčastnené strany
Proforma faktúra sa vystavuje pred doručením tovaru zákazníkovi. Je to užitočný nástroj, ktorý slúži na ujasnenie podmienok medzi kupujúcim a predávajúcim. Keďže obsahuje predbežné informácie a čísla, poskytuje obom stranám obraz o tom, čo môžu od transakcie očakávať. Ďalšou požiadavkou je jasné označenie, že ide o proforma faktúru.
Proforma faktúra sa vystavuje aj za účelom výberu preddavkových platieb. Z praktického hľadiska sa dá použiť na odhad výšky preddavkovej platby.
Rozdiely medzi proforma faktúrou a štandardnou faktúrou
Hlavný rozdiel medzi proforma faktúrou a štandardnou faktúrou je v tom, že proforma faktúra má iba informatívny charakter, obsahuje predbežné informácie a čísla. Na druhej strane faktúra obsahuje reálne a presne stanovené fakty a čísla.
Ďalším rozdielom medzi týmito dvoma typmi je doba, kedy sa odosielajú zákazníkovi. Proforma faktúra sa zákazníkovi vystavuje pred dodaním tovaru alebo poskytnutím služieb. Na druhej strane, faktúra sa vystavuje vtedy, keď už bol tovar zákazníkovi odoslaný alebo služby už boli poskytnuté.
Účel proforma faktúry
Účelom proforma faktúry je zosúladiť očakávania odberateľa a dodávateľa. Predajca a kupujúci sa na proforma aj na štandardnej faktúre museli dohodnúť. Proforma faktúra má rovnaký obsah ako štandardná faktúra, ako sú fakturačné údaje, logo, kontaktné údaje a zmluvné podmienky.
Z účtovného hľadiska nemožno proforma faktúru použiť ako účtovný doklad o transakcii. To znamená, že nie je možné aktualizovať účtovný systém na základe toho, čo je na proforma faktúre. Je to z toho dôvodu, že v deň vystavenia proforma faktúry tovar ešte nebol dodaný. Riziko a odmeny neboli prevedené, a preto účtovné ustanovenia neumožňujú zaznamenať takéto transakcie.
Proforma faktúra vs. cenová ponuka
S cenovou ponukou sa môžete stretnúť v počiatočnej fáze transakcie alebo obchodovania. Účelom cenovej ponuky je navrhnúť druhej strane predpokladanú cenu za tovar alebo službu, ktorú by bola ochotná prijať. Na druhej strane je proforma faktúra predbežný účet, ktorý vystaví dodávateľ na základe dohodnutých podmienok medzi ním a odberateľom. Medzi stranami došlo k vzájomnej dohode a vyjednávanie bolo ukončené.
V situácii, keď má zákazník zaplatiť preddavkovú platbu, dôležitosť proforma faktúry exponenciálne narastá. Stručne povedané, hlavný rozdiel medzi cenovou ponukou a proforma faktúrou spočíva v tom, že pri cenovej ponuke predajca neočakáva od potenciálneho zákazníka platbu, pretože ešte nedošlo k žiadnej dohode. Je to len úvodný krok na začiatku rokovaní.
Keďže proforma faktúra môže podliehať zmenám, je možné, že po prijatí konečnej faktúry bude potrebné upraviť cenu za nákup. Ak napríklad zákazník zaplatil preddavkovú platbu na základe proforma faktúry a na konečnej faktúre je vyššia suma, znamená to, že zákazníkovi vzniká záväzok uhradiť dodatočnú sumu a vykonať dodatočnú platbu.
Proforma faktúra v medzinárodnom obchode
Je dôležité poznamenať, že proforma faktúru možno použiť pri vnútroštátnom aj medzinárodnom obchode. V medzinárodnom obchode sa však proforma faktúra používa častejšie. S procesom exportu sú spojené mnohé procedurálne formality. Týkajú sa odosielania, bankovníctva, nákladnej dopravy, ciel, colných poplatkov, inšpekcií a mnohých ďalších záležitostí. Proforma faktúra môže tento proces zjednodušiť. Keďže proforma faktúry obsahujú komplexný popis, umožňuje to predajcovi a kupujúcemu vyhnúť sa akýmkoľvek nezrovnalostiam.
Korupcia ako negatívny jav ovplyvňujúci všetky zúčastnené strany
Korupcia je jednou z najzávažnejších a najnebezpečnejších spoločenských hrozieb, ktorá priamo ovplyvňuje stabilitu, bezpečnosť, demokratický, politický, hospodársky a sociálny systém krajiny. Korupcia sa vyskytuje v rozličných historických a kultúrnych kontextoch, vo všetkých typoch štátneho usporiadania, vrátane konsolidovaných ekonomík a vyspelých demokracií.
Je možné konštatovať, že od nepamäti existovali v ľudskej spoločnosti tendencie kaziť dobré mravy za cenu vlastného prospechu konaním, ktoré dnes označujeme ako korupčné.
Definícia korupcie
Pôvod pojmu korupcia vychádza z latinského slovného základu rumpere, čo v preklade značí rozlomiť, pretrhnúť. Latinská forma slova corruptus znamená následok nečestného konania, alebo správania, čoho výrazom sú pojmy zvrátený, mravne skazený, zlomený.
Z dôvodu rôznorodosti foriem korupčného správania a jeho prispôsobivosti novým spoločenským podmienkam neexistuje jednotná definícia, s akceptáciou v národnom aj medzinárodnom prostredí, zahrňujúca všetky formy a spôsoby konania, ktoré by bolo možné jej subsumovať.
Vo všeobecnosti za korupciu možno označiť také správanie, výsledkom ktorého je jednak uspokojenie strany korupčného vzťahu dané poskytnutím neoprávnenej výhody alebo prospechu a jednak neprijateľné poškodzovanie verejných záujmov.
Rôznorodé interpretácie korupcie je možné obsahovo zjednotiť do základných princípov, vymedzujúcich jej podstatu ako formu deviantného správania vybočujúceho z noriem regulujúcich činnosť a správanie nositeľov verejnej moci za úplatu či inú výhodu, pre obojstranný prospech a obohatenie toho, kto výhodu poskytuje alebo sľúbi.
Nie všetky prejavy korupcie majú trestnoprávnu podobu, iba určitá časť toho, čo je považované za nemorálne alebo spoločensky škodlivé je obsiahnutá v trestnoprávnych normách. Zároveň sú v týchto normách zachytené špecifiká rolí jednotlivých aktérov korupčného správania a ich vzájomná komplementarita, nakoľko vždy je definovaný subjekt, ktorý úplatok ponúka, poskytuje alebo sľubuje a subjekt, ktorý úplatok žiada, prijíma alebo si ho nechá sľúbiť.
Korupcia môže mať podobu výhodnej zmluvy, uzavretej s príbuzným verejného činiteľa (rodinkárstvo/nepotizmus). Za korupciu je považované aj nadväzovanie známostí a vytváranie vzájomne závislých vzťahov (klientelizmus). Významnou formu klientelizmu je korupčné správanie v podobe uprednostňovania svojich favoritov (favoritizmus/nadržiavanie).
Korupcia je spoločensky negatívny fenomén, pre ktorý je príznačný odklon od hodnotovo orientovaného a normami upraveného spôsobu presadzovania záujmov a potrieb spoločnosti. Najrozšírenejšia je jedna z tradičných definícií, ktorá vymedzuje korupciu ako „zneužitie verejnej moci na nezákonné, súkromné ciele“.
Občianskoprávny dohovor Rady Európy o korupcii v článku 2 interpretuje korupciu ako „priame alebo nepriame žiadanie, ponúkanie, poskytovanie alebo prijímanie úplatku alebo inej nenáležitej výhody, alebo ich prísľubu, ktoré deformuje riadne vykonávanie povinnosti alebo správanie požadované od príjemcu úplatku, nenáležitej výhody alebo ich prísľubu“.
Z jednotlivých charakteristík korupcie vyplýva, že korupčné javy nie sú izolované, súvisia s vývojom a modernizáciou spoločnosti a treba ich posudzovať v kontexte historických, kultúrnych a sociálnych reálií nadnárodných spoločenstiev, konkrétnych štátov, etnických či národných komunít, ako aj vo vzťahu k tradícii, verejnej mienke, trestnosti a podobne.
Formy prejavu a sféry pôsobenia korupcie
Základným predpokladom úspešnej eliminácie problému korupcie je poznať formy prejavu a sféry pôsobenia korupčného konania. Vo vzťahu ku korupcii sa vyskytuje veľa rôznych názorov na jej členenie vychádzajúcich zo spoločenských, skupinových alebo individuálnych determinantov. Korupcia môže byť štruktúrovaná na báze kritérií intenzity, závažnosti, sfér pôsobenia, štádia jej prejavu, no najčastejšie je hodnotená a klasifikovaná podľa rozsahu a závažnosti korupčného správania na veľkú korupciu a malú korupciu. Veľká korupcia je spájaná s korupciou mocenských politických štruktúr, ako aj vrcholných predstaviteľov verejného a spoločenského života. Vo väčšine prípadov ide o závažnú korupciu, korupčné správanie býva dobre utajované a výška úplatkov dosahuje značný rozsah. Malá korupcia je chápaná ako korupcia súvisiaca s výkonom štátnej správy a samosprávy.
Vo všeobecnosti za osobitne závažnú z prejavov korupcie je považovaná politická korupcia, ktorá asimiláciou so zásadnými politickými a ekon...
Ako korupcia ovplyvňuje ekonomiku
Číslovky "Obe" A "Obidve" v slovenskom jazyku
Slovenčina je bohatý jazyk, ktorý však môže pri používaní čísloviek spôsobovať problémy. V tomto článku sa pozrieme na rozdiely medzi niektorými číslovkami a na bežné chyby, ktorých sa ľudia pri ich používaní dopúšťajú. Okrem toho sa zameriame na rôzne aspekty nakladania s majetkom a riešenia záväzkov v slovenskom právnom prostredí.
V slovenčine popri číslovkách dvaja, dva, dve máme aj číslovky obidvaja, obidva, obidve, ktorými sa vyjadruje nielen počet dva, ale zároveň sa vyčerpáva aj celý počet osôb, vecí alebo javov, ktorý v danej súvislosti prichádza do úvahy. Okrem týchto dlhších tvarov sa používajú aj kratšie tvary obaja, oba, obe. Ktorý tvar je spisovný? Odpoveď nájdeme v jazykových príručkách, kde sa konštatuje, že ide o významovo a štylisticky rovnocenné spisovné varianty.
Nájomné Zmluvy: Občiansky Zákonník Vs. Zákon O Krátkodobom Nájme Bytu
Bývanie v prenajatom byte je bežnou realitou, najmä v mestách s vysokými cenami nehnuteľností. Preto je dôležité poznať rozdiely medzi právnymi rámcami, ktoré upravujú podmienky nájmu. Dva najbežnejšie spôsoby sú nájom podľa zákona č. 98/2014 Z. z. o krátkodobom nájme a nájom podľa Občianskeho zákonníka. Slovenský právny poriadok má od roku 2014 zakotvené dva právne režimy pre nájom bytu. Právna úprava nájomnej zmluvy týkajúcej sa nájmu bytu je súčasťou zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej len „občiansky zákonník“) a zákona č. 98/2014 Z. z. o krátkodobom nájme bytu v platnom znení (ďalej len „zákon o krátkodobom nájme bytu“).
Obidva právne režimy majú svoje výhody aj nevýhody.
Zákon O Krátkodobom Nájme Bytu (Zákon Č. 98/2014 Z. Z.)
Nájom podľa zákona č. 98/2014 Z. z. o krátkodobom nájme bytu je určený pre prenájmy s kratšou dobou trvania, uzatvárané na dobu určitú. Nájom uzatvorený podľa tohto zákona sa môže uzavrieť maximálne na dobu 2 rokov, pričom po uplynutí tejto doby je možné zmluvu predĺžiť o ďalšie dva roky, a to celkovo až trikrát.
Zákon o krátkodobom nájme bytu poskytuje nižšiu ochranu nájomcovi v porovnaní s nájmom podľa Občianskeho zákonníka a podmienky na ukončenie nájomného vzťahu sú pre prenajímateľa miernejšie. Jeden z hlavných aspektov tohto typu nájmu je povinnosť prenajímateľa registrovať nájomnú zmluvu na daňovom úrade. Táto registrácia je nevyhnutná, aby nájomný vzťah bol v súlade so zákonnými podmienkami a prenajímateľ mohol plniť svoje daňové povinnosti. Zároveň je dôležité poznamenať, že pri tomto type nájmu existuje povinnosť predložiť nájomcovi doklad o registrácii zmluvy na daňovom úrade.
Nájom Podľa Občianskeho Zákonníka (Zákon Č. 40/1964 Zb.)
Nájomné vzťahy uzatvárané podľa Občianskeho zákonníka sú upravené v širšom právnom rámci, ktorý sa viac zameriava na ochranu práv nájomcu a na dlhodobejšie nájmy. Nájom uzavretý podľa Občianskeho zákonníka môže byť na dobu určitú aj neurčitú.
Nájom na dobu neurčitú ponúka maximálnu flexibilitu, pretože nájomca aj prenajímateľ môžu kedykoľvek zmluvu vypovedať, avšak s určitými podmienkami, ktoré chránia obe strany. Tento spôsob nájmu poskytuje nájomcovi vyššiu právnu ochranu, najmä pri výpovediach a ukončení nájomného vzťahu. V prípade, že prenajímateľ chce ukončiť nájom z dôvodu výpovede, podmienky na výpoveď sú prísnejšie a nájomca má viac právnych záruk.
Pri nájme podľa Občianskeho zákonníka nie je prenajímateľ povinný registrovať zmluvu na daňovom úrade, ako je to pri krátkodobých nájmoch. Avšak, to neznamená, že prenajímateľ je zbavený daňovej povinnosti - stále musí platiť daň z príjmu z prenájmu, rovnako ako pri nájme podľa zákona č. 98/2014.
Výber Právneho Rámca
Výber medzi nájmom podľa zákona č. 98/2014 Z. z. o krátkodobom nájme a nájmom podľa Občianskeho zákonníka závisí predovšetkým od vašich potrieb. Ak hľadáte flexibilitu a kratšie obdobie nájmu (maximálne 6 rokov), ktorý vám umožní rýchlejšie upravovať podmienky nájmu a ukončiť zmluvu, môže byť vhodnejší nájom podľa zákona č. 98/2014 Z. z. o krátkodobom nájme bytu.
Porovnanie Podmienok Ukončenia Nájmu
Zásadný rozdiel medzi právnou úpravou nájomnej zmluvy podľa oboch zákonov je v podmienkach ukončenia nájomného vzťahu. Pri ukončení nájomného vzťahu dochádza ku stretom záujmov prenajímateľa ako v zásade silnejšej zmluvnej strany a nájomcu ako de facto slabšej zmluvnej strany. Nájomca má záujem bývať v pokoji a bez hrozby, že kedykoľvek prenajímateľ môže ukončiť nájomnú zmluvu a prenajímateľ má isteže záujem na pravidelnosti platieb nájomného a pokiaľ možno čo najmenej komplikovanom vzťahu s nájomcom, ktorý nehnuteľnosť žiadnym spôsobom neopotrebuje a nezničí.
Globálne možno konštatovať, že nájomca je pre prípad ukončenia nájomného vzťahu viac chránený občianskym zákonníkom, čo vyplýva z postavenia nájmu bytu ako chráneného podľa formulácie v občianskom zákonníku.
Podmienky ukončenia nájmu podľa Občianskeho zákonníka (§ 711):
- Prenajímateľ potrebuje byt pre seba, manžela, deti, vnukov, zaťa, nevestu, rodičov alebo súrodencov.
- Nájomca prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný.
- Nájomca alebo člen jeho domácnosti hrubo poškodzuje byt, spoločné priestory alebo narušuje pokojné bývanie.
- Nájomca hrubo porušuje povinnosti, najmä nezaplatením nájomného za viac ako tri mesiace alebo prenechaním bytu do podnájmu bez súhlasu.
- Je potrebné s bytom alebo domom naložiť z dôvodu verejného záujmu alebo ak byt vyžaduje opravy, pri ktorých nemožno byt užívať najmenej šesť mesiacov.
- Nájomca prestal spĺňať predpoklady užívania bytu osobitného určenia.
- Nájomca využíva byt na iné účely ako na bývanie bez súhlasu prenajímateľa.
Dôvod výpovede sa musí skutkovo vymedziť, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná.
Výpovedná Lehota a Odstúpenie od Zmluvy:
Nájomca je oprávnený odstúpiť od zmluvy kedykoľvek, ak bol byt odovzdaný v stave nespôsobilom na dohodnuté alebo obvyklé užívanie alebo ak sa stane neskôr nespôsobilým na dohodnuté alebo obvyklé užívanie.
Podmienky Ukončenia Nájmu Podľa Zákona o Krátkodobom Nájme Bytu (§ 7):
Zmluvné strany si môžu dohodnúť aj iný výpovedný dôvod, pre ktorý nemožno spravodlivo požadovať trvanie nájomného pomeru. Na rozdiel od občianskeho zákonníka, ak ide o zmluvu o krátkodobom nájme bytu, nájomca ju nemôže vypovedať bezdôvodne, ale iba na základe niektorého zákonného alebo zmluvne dohodnutého výpovedného dôvodu.
Krátkodobý nájom je možné vypovedať v omnoho kratšom čase než podľa občianskeho zákonníka, a to v lehote najmenej jeden mesiac. Najdôležitejšou výhodou prenajímateľa je minimálne 15 dňová výpovedná lehota v prípade zásadných porušení zmluvy nájomcom, a to (i) poškodzovanie bytu, (ii) porušovanie dobrých mravov, (iii) porušovanie domového poriadku, (iv) omeškanie nájomcu s platbou nájomného.
Z pohľadu depozitu je uzatvorenie zmluvy podľa zákona o krátkodobom nájme jednoznačná výhoda pre prenajímateľa, nakoľko podľa občianskeho zákonníka to možné nie je.
Možnosti Napadnutia Platnosti Ukončenia Nájmu:
Občiansky zákonník priznáva iba právo nájomcu domáhať sa na súde neplatnosti výpovede v prekluzívnej trojmesačnej lehote odo dňa doručenia výpovede. Zákon o krátkodobom nájme umožňuje napadnúť platnosť skončenia krátkodobého nájmu prenajímateľovi aj nájomcovi v lehote dvoch mesiacov od doručenia právneho úkonu, ktorý smeruje k ukončeniu nájmu. Účinky právneho úkonu výpovede alebo odstúpenia nie sú podaním žaloby dotknuté, čo je podstatný rozdiel oproti občianskoprávnej úprave.
Zhodnotením a analýzou v článku a zákone uvedených práv a povinnosti je možné vyvodiť záver, že predsa len režim zákona o krátkodobom nájme bytu je pre prenajímateľa výhodnejšou formou, ktorou sa spravuje nájomná zmluva na užívanie bytu.
Zámena Nehnuteľností: Alternatívny Spôsob Nadobudnutia Majetku
Aktuálne platná legislatíva umožňuje dostať sa k bytu alebo k domu aj prostredníctvom zámeny. Pri tejto forme zaobstarávania majetku sa nehnuteľnosť nenadobúda klasickou kúpou, ale výmenou za inú nehnuteľnosť. Nadobúdanie nehnuteľností formou zámeny na Slovensku nie je veľmi obľúbené a tvorí len malý podiel zo všetkých realitných obchodov. Deje sa tak aj napriek tomu, že proces zámeny nehnuteľností nie je v porovnaní s kúpou o nič náročnejší. Aktéri transakcie si však musia dať pozor, aby splnili všetky právne aj administratívne kroky, ktoré so zámenou súvisia.
Čo Je Zámena Nehnuteľností A Aký Je Jej Účel?
Hlavný princíp zámeny nehnuteľností vyplýva už z názvu. Jedná sa o realitný obchod medzi 2 vlastníkmi, ktorí sa dohodnú na odovzdaní svojej nehnuteľnosti druhej osobe výmenou za jeho nehnuteľnosť. Zámena sa môže udiať medzi fyzickými aj právnickými osobami, ktoré si za vopred dohodnutých podmienok vymenia byty, domy, kancelárie či akékoľvek iné typy nehnuteľností. Ak je ich momentálna trhová cena iná, vlastník lacnejšej nehnuteľnosti doplatí druhému vlastníkovi dohodnutú čiastku, ktorou sa dorovná rozdiel medzi ich hodnotou.
Právny Rámec Zámeny
Základným legislatívnym rámcom, ktorý stanovuje pravidlá tohto druhu realitného obchodu, je Občiansky zákonník. Ten sa venuje zámene nehnuteľností v niekoľkých ustanoveniach, ktoré jasne určujú, čo je pri takomto procese nakladania s nehnuteľným majetkom povolené, resp. čomu sa majú vlastníci pri zámene vyhýbať. Jednotlivé ustanovenia poukazujú aj na to, ako má prebiehať postup výmeny nehnuteľností a aké sú spôsoby doplatenia prípadnej čiastky na dorovnanie ceny.
Zámenná Zmluva
Všetky podmienky zámeny, na ktorých sa vlastníci nehnuteľností dohodnú, sa následne spíšu do zámennej zmluvy. Tá je podľa ustanovení Občianskeho zákonníka základným právnym aspektom celého procesu. Jasne a zrozumiteľne spísaná zmluva slúži najmä na ochranu oboch zmluvných strán. Na základe jej znenia sa môže jedna zo strán právne brániť v prípade, že tá druha nesplní dohodnuté podmienky. Spísanie zámennej zmluvy je nutné aj kvôli jednotlivým administratívnym a daňovým úkonom.
Keďže na zámennú zmluvu sa vzťahujú rovnaké právne ustanovenia ako na kúpnu zmluvu, jej obsah a z neho vyplývajúci priebeh obchodu sa príliš nelíši. Rozdiel spočíva akurát v tom, že obidve zmluvné strany majú štatút kupujúcich aj predávajúcich zároveň. Pri odovzdaní svojej nehnuteľnosti vystupujú ako predajcovia, pri prijímaní nehnuteľnosti od druhej strany zas ako kupujúci. Po výmene, na základe ktorej nadobudli novú nehnuteľnosť, nasledujú tie isté kroky, aké čakajú vlastníkov aj v prípade riadnej kúpy.
Priebeh Zámeny Nehnuteľností
Najprv sa znaleckým posudkom stanoví cena vymieňaných nehnuteľností. Po stanovení ceny sa obe strany dohodnú na zámene a na jej podmienkach. Na základe vopred dohodnutých podmienok sa spíše zámenná zmluva. Po podpise zámennej zmluvy prebehne výmena a odovzdanie nehnuteľností. Ak je súčasťou výmeny doplatok ceny, podľa dohody sa uhradí rozdielová suma. Po odovzdaní nehnuteľností zájdu obe strany na kataster a požiadajú o prepis. Na záver ohlásia zmenu vlastníctva nehnuteľností aj u dodávateľov energií.
Vlastníkom, ktorí nadobudli nehnuteľnosť zámenou, pri ktorej im bola doplatená suma určená na dorovnanie ceny, vzniká aj daňová povinnosť. Zisk je podobne ako pri predaji považovaný za príjem z prevodu vlastníctva nehnuteľnosti, ktorý podlieha zdaneniu. Pri oslobodení od jeho zdanenia platiť rovnaké podmienky ako pri zisku z riadneho predaja nehnuteľnosti.
Kúpna Zmluva: Základný Nástroj Prevodov Vlastníctva
Kúpna zmluva je právne záväzný dokument, ktorý dáva obidvom stranám zmluvy určité práva a povinnosti. Právna úprava kúpnej zmluvy je zakotvená v Obchodnom aj Občianskom zákonníku. Rozdiel spočíva najmä v tom, že kúpnu zmluvu podľa Obchodného zákonníka uzatvárajú spravidla aspoň dvaja podnikatelia medzi sebou, kým pri kúpnej zmluve podľa Občianskeho zákonníka vystupujú jeden alebo viacerí nepodnikatelia.
Sú prípady, kedy je pre predávajúceho vhodnejšie uzatvorenie kúpnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka a to vzhľadom na to, že v takomto prípade môže niesť zodpovednosť iba za vady, ktoré má vec pri prevzatí a nie za vady, ktoré sa vyskytnú neskôr (pokiaľ nejde o vady spôsobené porušením povinnosti predávajúceho). Samozrejme nesmie však ísť o spotrebiteľský vzťah a teda, ak jedna strana koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti (podnikateľ) a druhá strana nekoná v rámci svojej podnikateľskej činnosti (spotrebiteľ). Takýto spotrebiteľský vzťah sa vždy riadi predpismi občianskeho práva a to aj v prípade, ak by si zmluvné strany v zmluve výslovne dohodli použitie Obchodného zákonníka.
V obidvoch prípadoch však pri kúpnej zmluve rozoznávame dve zmluvné strany, ktorými sú predávajúci a kupujúci. Základnou povinnosťou predávajúceho je odovzdať kupujúcemu predmet zmluvy, pričom kupujúci je následne povinný daný predmet prevziať a zaplatiť za neho kúpnu cenu. Predmetom zmluvy môže byť napríklad nehnuteľnosť, automobil, pozemok, alebo iný hnuteľný majetok, pričom musí byť v zmluve jasne vymedzený, aby nebolo možné ho zameniť.
Spôsoby Úhrady Kúpnej Ceny
Jednou z najdôležitejších častí každej kúpnej zmluvy je článok, v ktorom si predávajúci a kupujúci dojednávajú kúpnu cenu a spôsob jej úhrady. V praxi existuje veľmi široké spektrum možností, ako si zmluvné strany môžu dojednať spôsob úhrady kúpnej ceny. Rovnako je v praxi bežné, že tieto jednotlivé spôsoby sa vzájomne kombinujú a dopĺňajú. V praxi sa najčastejšie používajú tieto spôsoby úhrady:
- Platba v hotovosti: Platba v hotovosti je tradičný spôsob úhrady, ktorý však podlieha obmedzeniam stanoveným zákonom č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti. Tento zákon zakazuje platbu v hotovosti, ktorej hodnota prevyšuje 15.000 €, medzi fyzickými osobami nepodnikateľmi.
- Bankový prevod: Bankový prevod je moderný a bezpečný spôsob úhrady, ktorý umožňuje prevod finančných prostriedkov z účtu kupujúceho na účet predávajúceho. Zmluvné strany si môžu ľubovoľne upraviť lehotu, v ktorej má byť kúpna cena prevedená a súčasne sa môžu dohodnúť aj na bližších podmienkach, len za ktorých splnenia bude kupujúci povinný previesť kúpnu cenu na účet predávajúceho.
- Banková vinkulácia a notárska úschova: Banková vinkulácia a notárska úschova sú bezpečné spôsoby úhrady, ktoré zabezpečujú, že kúpna cena bude vyplatená predávajúcemu až po splnení určitých podmienok, napríklad po prevode vlastníctva nehnuteľnosti na kupujúceho.
Obmedzenie Platieb v Hotovosti
Dňa 01.01.2013 nadobudol účinnosť zákon č. 394/2012 Z. z. o obmedzení platieb v hotovosti, ktorý zakazuje platbu v hotovosti, ktorej hodnota prevyšuje 15.000 €, medzi fyzickými osobami nepodnikateľmi.
Mediácia: Alternatívne Riešenie Sporov
Cieľom mediácie je dosiahnutie dohody, ktorá je pre obidve strany prijateľná a záväzná. Mediátor musí spĺňať zákonom stanovené náležitosti, ktorými sú spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu, bezúhonnosť, získané vysokoškolské vzdelanie 2. stupňa. Mediátor musí byť neutrálnou osobou. Úlohou mediátora je viesť proces mediácie tak, aby obe strany sporu mohli slobodne vyjadriť svoje názory, potreby a záujmy.
tags: #obe #zucastnene #strany