História mariánskeho kultu vo Višňovom siaha až do druhej polovice 17. storočia. Po stáročia bol centrom tohto kultu farský kostol sv. Mikuláša vo Višňovom pri Žiline. Kľúčovým prvkom pre pútnikov bola baroková socha kojacej Panny Márie, ktorej boli pripisované zázračné telesné i duchovné uzdravenia.
Začiatky mariánskeho kultu
Najstarší záznam o milostnej soche Panny Márie pochádza z kánonickej vizitácie z roku 1674. Socha bola umiestnená na bočnom oltári a tešila sa mimoriadnej úcte.
Na začiatku 18. storočia bol kostol v držbe evanjelickej cirkvi. Avšak, podľa katolíckej kánonickej vizitácie z roku 1713, evanjelici ponechali sochu Panny Márie na pôvodnom mieste a dokonca ani nepoužívali kostol na svoje bohoslužby, na tento účel im slúžila jedna z miestnych stodôl.
Františkán Jakub Vojtech Gazda, pri príležitosti prenesenia milostivej sochy do novopostaveného kostola 29. septembra 1783, interpretoval informáciu zo spomínanej kánonickej vizitácie:
„Žáden z pre dikantúv luteránskych neopovážil se v tom kostele své služby konat.“
Veriacim pripomenul aj príbeh o nadprirodzenej udalosti, ktorá sa týkala kostolníka. Keď kostolník ometal obrazy, steny a oltár v kostole, zrazu začul hlas „aj mňa“! Vystrašený bežal za pánom farárom, aby mu oznámil, čo sa stalo. Obaja prišli do prázdneho kostola a za oltárom našli odložený obraz Panny Márie. Kňaz zobral obraz a umiestnil ho na pôvodné miesto oltára.
Farár aj kostolník sa zhodli na tom, že to musel byť hlas Panny Márie, ktorý napomínal kostolníka, aby očistil aj jej zobrazenie vo forme ukrytej sochy či obrazu. Tento príbeh mohli pútnici poznať už pred rokom 1745, kedy sa o jeho rozšírenie v tlačenej forme postarali pátri jezuiti.
Zázračné uzdravenia a púte
Uzdravenia na príhovor Panny Márie Višňovskej sú dokumentované od roku 1691. Mnohým osobám bolo prinavrátené zdravie po ťažkých zlomeninách. Ďalej je dokumentované:
- vyliečenie vredov
- liečba epilepsie
- uzdravenie zápalov očí a slepoty
- uzdravenie hluchonemého dievčaťa
- odvrátenie smrti malého chlapca
S mariánskymi pútnickými miestami boli často spojené vodné pramene, ktorých voda sa všeobecne považovala za posvätnú a liečivú. Voda pomohla istej nemenovanej žene zmierniť pôrodné bolesti. Bolesti po požití vody ustúpili aj poľskému šľachticovi Petrovi Sapiehovi, ktorý trpel na „kameň“.
Biskup Aleš Jordánsky na začiatku 19. storočia považoval za zázrak samotný fakt, že socha, ktorú každoročne umývajú vodou už niekoľko storočí, je vo výbornom stave. Všetky spomínané javy mali za následok prílev pútnikov a s nimi aj ekonomický vzostup farnosti, ktorý sa najmarkantnejšie prejavil na viacerých realizovaných prestavbách pútnického chrámu.
Hlavné púte boli dve. Letná sa konala v júli na sviatok Navštívenia Panny Márie a jesenná pripadla na sviatok Narodenia Panny Márie na začiatku septembra. Z darov pútnikov a mariánskych ctiteľov bol v roku 1712 odliaty zvon s nápismi a reliéfom odkazujúcimi na miestnu zázračnú Madonu.
Púť obyvateľov Kysuckého Nového Mesta spojená s procesiou sa spomína v roku 1750. Sošku Panny Márie niesli v sprievode dievčatá. Kysučania boli prítomní aj na letnej púti v roku 1840, čo nepriamo dosvedčuje homília hlavného celebranta Ondreja Kospera, farára z Tepličky nad Váhom. V úvode kázne vyzdvihol hojnú účasť pútnikov z Nitrianskej, Turčianskej, Oravskej a Liptovskej Stolice, ale aj z okolitých miest a osád. Kazateľ venoval značnú pozornosť negatívnym javom spojeným s putovaním:
„Mnohí chodíte po pútoch sem tam jako bludné ovce a nevíte prečo?“
Letná púť Kysučanov do Višňového v roku 1849 bola zaujímavá najmä pre asi tisíc mužov cisárskeho vojska, ktorí ostali po revolučných udalostiach v Budatíne. Rakúski vojaci neznalí pomerov sa zľakli, pretože si mysleli, že procesia pútnikov je maďarská vojenská výprava.
Na konci 19. storočia na sviatok Navštívenia Panny Márie prichádzalo do Višňového až 5 000 pútnikov. Počas liturgického roka navštívilo kostol 15 až 20 tisíc veriacich.
Na začiatku 20. storočia predstavovala ročná návštevnosť 25 tisíc ľudí. Pútnici z Kysúc prichádzali do Višňového predovšetkým z farností: Čadca, Turzovka, Kysucké Nové Mesto, Stará a Nová Bystrica.
Aj vďaka finančným príspevkom pútnikov bol vynovený takmer celý vnútorný priestor kostola. Obnovený kostol na sviatok Narodenia Panny Márie (jesenná púť) v roku 1902 posvätil čadčiansky dekan a prepošt Ignác Tvrdý. Na slávnosti bolo prítomných 10 tisíc veriacich a početné duchovenstvo.
Každoročné púte nezastavil ani sled vojnových udalostí prvej a druhej svetovej vojny. Na sviatok Nanebovzatia Panny Márie smerovala do Višňového početná terciárska púť pod vedením pátrov františkánov zo Žiliny. Impozantné bývali jesenné púte mužov, ktoré organizovali pátri saleziáni. V novembri na sviatok Krista Kráľa prichádzala do Višňového púť mužov Združenia Božského Srdca Ježišovho. V roku 1948 prišlo na letnú púť asi 14 tisíc pútnikov.
S rokom 1948 však prišla tiež zmena politického režimu, ktorú mal možnosť na vlastnej koži zakúsiť dlhoročný kysuckonovomestský dekan a farár Andrej Paldan. Už ako žilinský farár organizoval do Višňového tzv. Po púti bol Andrej Paldan prenasledovaný bezpečnostnými zložkami komunistickej moci. V roku 1949 bol zatknutý a uväznený. Postupne sa púte do Višňového stávali individuálnou záležitosťou, keďže procesie boli zakázané. Prakticky, púte do mariánskeho centra severozápadného Slovenska zanikli.
Obnovenie stáročnej tradície nastalo až v druhej polovici osemdesiatych rokov 20. storočia, o čo sa v nemalej miere zaslúžil čadčiansky rodák a vtedajší správca višňovskej farnosti Milan Gabriš.
Devocionálie a svedectvá
Okrem archívnych dokumentov a historických kníh sú pádnym dôkazom putovania Kysučanov do Višňového drobné devocionálie. Obrázky boli lacné a navyše praktické, pretože sa používali ako záložky do modlitebných kníh. V etnografických zbierkach Kysuckého múzea sa nachádzajú tri púťové obrázky z Višňového, ktoré boli do zbierok získané z obcí Dolný Vadičov, Povina a Skalité. Najstarší z nich možno s určitosťou datovať do druhej polovice 19. storočia, ďalší bol vytlačený po roku 1918 a posledný v deväťdesiatych rokoch 20. storočia.
Významným prameňom poznania sú osobité svedectvá pamätníkov, ktorí putovanie v procesiách v štyridsiatych rokoch 20. storočia zažili na vlastnej koži, zväčša ako deti. Pútnici sa pomodlili vo farskom kostole sv. Jakuba. Potom zoradení do sprievodu veriacich nasledovali sochu Panny Márie, ktorú niesli muži. Okolo sochy kráčali sviatočne odetí mládenci a devy s kyticami. Počas cesty spievali nábožné piesne.
Verše jednotlivých piesní predspevoval tzv. „To bol taký predspevák, také voľačo, no a ten vyhlásel jednu vetu a potom sme spievali.“ Do Žiliny išli po hlavnej ceste. Cez Budatín pokračovali na žilinský rínok, kde sa zastavili v kláštore františkánov.
Do Višňového procesia dorazila v sobotu okolo štvrtej hodiny popoludní. Procesiu privítal hlahol zvonov. Pútnici vošli do kostola, kde sa pomodlili. Po modlitbe sa rozišli po dedine za účelom nájdenia ubytovania. Ubytovacie kapacity však boli neraz obsadené, a preto sa museli uspokojiť s nocľahom na sene a slame. Ak aj našli v miestnych domoch nejaké voľné miesto, nocovali na podlahe.
Večerná svätá omša sa konala na priestranstve za kostolom. Niektorí išli spať až okolo polnoci. Hlavná omša pre pútnikov bola v nedeľu o jedenástej hodine. Po omši sa procesia za sprievodného hlasu zvonov odobrala cestou naspäť do Kysuckého Nového Mesta.
Údaje o putovaní doplnila pani Emília Š. Letnej púte do Višňového sa mohla zúčastniť až po splnení domácich povinností. Najskôr museli ráno doviezť z polí fúru pokosenej ďateliny, až potom sa mohli pripojiť k procesii z Nesluše, ktorú sprevádzala dychová hudba.
Radoľa bola súčasťou Kysuckého Nového Mesta. Každá obec niesla sochu Panny Márie. Pútnici z Kysuckého Nového Mesta sa pripojili k neslušskej procesii. Sochu Panny Márie na nosidlách niesli dievčatá v krojoch, ktoré sa striedali. Počas cesty spievali mariánske piesne. Keď sa blížili k Višňovému, zvonili zvony.
„Tie višňovské zvony k sebe nás volajú, patrónke Slovenska poklonu vzdávajú.“
Hudba hrala aj v kostole. Pani Emílii utkvela v pamäti pieseň „Anjelským pozdravením zvon sa ozýva, každý verný kresťan dnes Máriu vzýva.“ Vtedy sa od spevu a hudby chveli kostolné múry. Veriaci prijali sviatosť zmierenia. Kňazi spovedali takmer pod každou lipou.
Paradoxom ľudovej zbožnosti bol v prípade púti aj fakt, že deti a mládež nevedeli, prečo vôbec do Višňového putujú. A nevedeli to ani mnohí dospelí, keďže to deťom nevysvetľovali. Prím zohrávala viera, že v pútnickom mieste sa stal zázrak, alebo sa niekomu zjavila Panna Mária.
Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie v Lesoparku Chrasť
V Lesoparku Chrasť sa nachádza Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie postavená na pamiatku padlých Žilinčanov v 1. svetovej vojne. Kaplnka patrí Rímskokatolíckej cirkvi, farnosť Žilina-Vlčince.
História kaplnky
Žilinskí veriaci sa dožadovali postavenia kaplnky v Chrasti, v ktorej by bolo možné slúžiť sväté omše. Projekt vypracoval v roku 1928 architekt František Eduard Bednárik (1902 - 1960). Kaplnku postavili z milodarov a zasvätili ju Sedembolestnej Panne Márii.
Mramorovú sochu Panny Márie s Kristovým telom po zložení z kríža vyhotovil v r. 1930 sochár František Jeništa z Bystřice pod Hostýnom. Sochu do kaplnky darovala vdova pani Chládecká. Keramické mozaiky pri vstupe do kaplnky vyhotovil Jano Köhler (Jano Koehler), český akademický maliar.
V lete 1948 sa uskutočnilo v tejto kaplnke veľa sobášov. Farský úrad chcel takto umožniť sociálne slabším párom, pre nedostatok peňazí na biele svadobné šaty, sobáše v občianskych šatách. Táto činnosť pokračovala aj v nasledujúcom roku.
V čase komunistickej totality kaplnka spustla. V roku 1991 ju zrekonštruovali a už dňa 15. septembra tu bola prvá svätá omša, ktorú celebroval správca žilinskej farnosti a dištriktuálny dekan P. Jordán Jozef Noga, OP.
Searching for insects - Southern Slovakia
| Obdobie | Návštevnosť |
|---|---|
| Koniec 19. storočia | 5 000 pútnikov na sviatok Navštívenia Panny Márie |
| Začiatok 20. storočia | 25 000 ročne |
| Rok 1948 (letná púť) | 14 000 pútnikov |