Prečo cudzie slová neplatia pravidlá slovenského pravopisu

Každá učebnica slovenčiny nás učí pravidlá, podľa ktorých sa spoluhlásky rozdeľujú na mäkké, tvrdé a obojaké. Nie je to však tak jednoduché. Tieto pravidlá majú jednu kľúčovú podmienku: slovo musí byť domáce. Pre cudzie slová tieto pravidlá neplatia.

Tam sa používa etymologický princíp, podľa ktorého sa ypsilon píše tak, ako v jazyku, z ktorého sme slová s predponami, základmi alebo slovotvornými príponami prevzali. Učebnice ani pravidlá na túto otázku nemajú okrem vymenovania jednotlivých slov odpoveď.

Slová, ako napríklad „bicykel“, „kryštálový“, „kino“ sa môžu ľuďom narodeným v 21. storočí javiť, ako domáce, lebo nimi od narodenia označujú veci, ktoré ich obklopujú. Je napríklad slovo „skriňa“ domáceho alebo cudzieho pôvodu? Podľa Stručného etymologického slovníka slovenčiny (SESS) je pôvodom z nemeckého „Scherin“, čo je prevzaté z latinského „scrinium“. Takže nie je odvodené od vybraného slova skryť, ako by sa mohlo javiť.

Ďalšou komplikáciou je, že v rôznych jazykoch sa pri slovách používa iný pravopis. V slovenčine sa píše podľa toho, z ktorého sme ho zrovna prevzali. Napríklad slovo „sirup“ sme podľa SESS prevzali z latinčiny. Aby to bolo ešte zložitejšie, niektoré slová, ktoré sa podobne píšu sme dokonca prevzali s rôznych jazykov. Napríklad slovo „kryštál“ sme prevzali z latinského „crystallus“ a slovo „krištáľ“ zo stredovekého latinského „cristallus“.

Navyše je skoro nemožné nájsť pôvodne slovenské slovo. Napríklad také základné slová, ako „piť“ alebo „liať“ by sme mohli považovať za domáce, podľa SESS sú však tiež prevzaté.

Slovenčina, ako každý živý jazyk, sa neustále vyvíja a obohacuje o nové slová. Mnohé z týchto slov pochádzajú z cudzích jazykov a ich pravopis v slovenčine podlieha určitým pravidlám a tendenciám. Tento článok sa zameriava na pravopis slov cudzieho pôvodu v slovenčine, pričom zohľadňuje mieru ich zdomácnenia a s tým súvisiace pravidlá.

V slovenčine sa vo všeobecnosti prejavuje tendencia písať aj slová cudzieho pôvodu po ich zdomácnení podľa zásad, ktoré sa uplatňujú pri písaní slov domáceho pôvodu. To znamená, že sa snažíme prispôsobiť ich výslovnosť a pravopis tak, aby boli v súlade s pravidlami slovenského jazyka.

Stupne zdomácnenia

Podľa stupňa zdomácnenia (z hláskoslovného, pravopisného a morfologického hľadiska) sa slová cudzieho pôvodu rozdeľujú do troch skupín:

Úplne zdomácnené slová

Sú to slová, ktoré sa píšu podľa zásad slovenského pravopisu, a to v zhode so svojou dnešnou výslovnosťou v spisovnej slovenčine. Napríklad: adresa, bača, halier, dáma, gavalier, inžinier, garáž, krakoviak, doktor, brigáda, kríza, žurnál, džíp, džínsy.

Čiastočne (neúplne) zdomácnené slová

Sú to slová, ktoré sa píšu zväčša podľa zásad slovenského pravopisu a v zhode so svojou vžitou slovenskou výslovnosťou, zachovávajú si však niektoré znaky pôvodného spôsobu písania. Príklady: chirurg, rizling, nymfa, syntax, xylofón.

V týchto slovách môžeme pozorovať napríklad zachované "y" namiesto "i" aj tam, kde by sa podľa slovenských pravidiel očakávalo "i".

Nezdomácnené slová

Sú to slová, ktoré sa používajú v pôvodnej podobe a často sa vyznačujú tým, že sú čiastočne alebo úplne nesklonné. Tieto slová sa v slovenčine používajú menej často, najmä v odborných textoch alebo v špecifických kontextoch.

Špecifické pravidlá a prípady

Pri písaní slov cudzieho pôvodu je potrebné brať do úvahy aj niektoré špecifické pravidlá a prípady:

Písanie i/y po obojakých spoluhláskach

Po obojakých spoluhláskach b, m, p, r, s, v, z môžeme v slovenčine písať mäkké aj tvrdé i. Slová cudzieho pôvodu si častokrát ponechávajú pôvodný pravopis. Môže sa v nich teda písať Y, aj keď nepatria medzi vybrané slová.

Príklady: bystrý, Bystrík, býva, vydobyť, Evky, Bytče, bydlo, byt, byľku, nábytok, zbytočnosti, dobytok, mýlime, myš, šmykľavým mydlom, hmyz, mýtnik, mýtnici, priesmyku, myšky, paniku, zahmýri, Myjave, priemyselník, nezmysel, prepychovom, pyšná, princezná, pytačov, pýrenia, pýta, pytliakovi, pýr, hryzie, ryžu, rybku, rýchlo, bryndzu, korytnačke, koryto, ryť, rýľom, kryť, ryba, ryčať, rýpať, syseľ, kyseľ, vyplašil, výra, vysoko, zvyk, vytie, výskať.

Písanie i/y po spoluhláskach d, t, n, l

Pri písaní i/y po spoluhláskach d, t, n nám pomáha výslovnosť. V slabikách s mäkkou výslovnosťou píšeme i, a v slabikách s tvrdou výslovnosťou y. Spoluhláska l sa však dnes v skupine li čoraz častejšie vyslovuje tvrdo, v tomto prípade sa teda na výslovnosť spoliehať nemôžeme.

Príklady: diár, Ivovi, Nadi, listy, ulicami, vinei, orchideí.

Koncovky podstatných mien

Pri skloňovaní podstatných mien cudzieho pôvodu je potrebné riadiť sa vzormi slovenského skloňovania. Ak je podstatné meno mužského rodu, je neživotné a skloňuje sa podľa vzoru dub, môže mať v koncovkách -i aj -y. Slová, ktoré sa skloňujú podľa vzoru dub, majú koncovku -y v nominatíve a akuzatíve množného čísla. V inštrumentáli množného čísla majú koncovku -mi.

Príklady: hríby, komiksami.

Koncovky prídavných mien

Zámená, ktoré majú tvar prídavných mien, sa skloňujú ako prídavné mená.

Písanie cudzích hlások

Pri prepise cudzích slov sa niekedy nahrádzajú pôvodné hlásky slovenskými ekvivalentmi.

• Namiesto portugalského ã, õ sa môže písať a, o.
• Namiesto francúzskeho, portugalského či tureckého ç sa môže písať s.
• Namiesto poľského ń sa môže písať ň.
• Namiesto španielskeho ñ sa môže písať n či ň.
• Namiesto nórskeho a dánskeho ø sa môže písať ö.

Vzťah Ľudovíta Štúra k preberaniu slov

Zaujímavý je aj historický pohľad na preberanie slov cudzieho pôvodu. Ľudovít Štúr, kodifikátor spisovnej slovenčiny, nebol zásadne proti preberaniu cudzích slov, hoci ich nadmerné používanie ostro kritizoval. Podporoval najmä hľadanie domácich výrazov a usiloval sa o rozvoj slovnej zásoby prostredníctvom tvorby nových slov. Zároveň si však uvedomoval, že v mnohých oblastiach je slovenský jazyk na svojom začiatku a bez istého množstva prevzatých termínov sa nezaobíde. Sám Ľudovít Štúr vo svojich textoch používal výrazy cudzieho pôvodu, najmä s gréckym a latinským základom.

Etymológia a pôvod slov

Etymológia slova môže odhaliť fascinujúci príbeh jeho vzniku a postupného vývoja. Pôvod slov často siaha hlboko do histórie a ich význam sa v priebehu stáročí mení. Za formálny vznik nového slova sa zvyčajne považuje jeho prvé známe použitie v tlači alebo oficiálnom texte. Väčšina slov však nevzniká náhle - vyvíjajú sa postupne zo starších výrazov. Mnohé z nich majú svoj základ v iných jazykoch, časom sa ich písaná forma aj výslovnosť mení, obohacujú sa o nové významy alebo sa úplne transformujú. Etymológia sa snaží spätne sledovať tento jazykový vývoj a zaznamenávať zmeny.

Ak je to možné, pátranie po pôvode slov pokračuje až k najstarším známym jazykom, či už ide o latinčinu, starogréčtinu alebo ešte staršie protojazyky. Slovník cudzích slov často obsahuje ich pôvod a ďalšie podrobné informácie o tom, z akého jazyka dané slovo pochádza, akými fázami vývoja prešlo a ako sa jeho význam menil v priebehu času.

Historický rozbor slova nám objasňuje, prečo sú niektoré slová písané alebo vyslovované neobvykle. Približuje nám korene slov, ktoré denne používame a opisuje celý proces vývoja, od východiskového jazyka až po ten moderný. Aj keď je pôvod novoobjavených slov často jasný, v dôsledku neskorších zvukových alebo sémantických zmien nemusí byť o niekoľko stoviek rokov rovnako transparentný. Vďaka etymológií je možné spoznávať jazyky, ktoré sa nezachovali v písomnej forme. Komparatívny postup, teda porovnávanie jazykov, ktoré sa z nich vyvinuli, nám pomáha spoznávať starobylú reč.

Preberanie slov a jeho história v slovenčine

Mnohé jazyky sa neustále rozširujú o nové slová, a slovenčina nie je výnimkou. Možno vás prekvapí, že ani naša žinčica a bryndza nie sú tak celkom slovenské - pôvod cudzích slov v našom jazyku siaha často do iných jazykových rodín. Tieto výrazy majú korene v rumunčine, no používame ich už tak dlho, že ich považujeme za naše vlastné. Preberanie slov z cudzích jazykov je bežný jav. Angličtina má veľkú časť slovnej zásoby z francúzštiny, portugalčina vychádza prevažne z latinčiny a takmer celý svet dnes preberá anglické výrazy.

Keď slovo preberieme, jazykovedci často vykonávajú nevyhnutné úpravy, aby bolo v súlade s pravidlami slovenčiny. Tento proces, známy ako „poslovenčovanie“, zahŕňa prispôsobenie pravopisu, výslovnosti a skloňovania. Niektoré cudzie slová sa preberajú bez úpravy, napríklad blog, zatiaľ čo iné nahrádzajú spisovné ekvivalenty. Slová putujú z jazyka do jazyka neustále - dôvodom môže byť globalizácia, historické a politické súvislosti alebo geografická blízkosť národov. Pôvod cudzích slov v slovenčine je často spätý so susednými jazykmi, ale v modernej dobe k nám prenikajú aj výrazy z angličtiny či iných svetových jazykov.

Hoci mnoho Slovákov bráni sa preberaniu cudzích slov, najmä „poangličťovaniu“, je dôležité uvedomiť si, že tento proces nie je výdobytkom modernej doby. Slovenčina obsahuje desiatky slov prevzatých z iných jazykov, od latinčiny cez nemčinu až po francúzštinu, a tie sa stali jej prirodzenou súčasťou. V odbornej terminológii je používanie cudzích slov ešte bežnejšie. Mnohé vedecké, právnické či technické texty pracujú so špecifickou slovnou zásobou, ktorá vychádza práve z medzinárodných termínov.

Vývoj slovenského pravopisu a kodifikácia

S prvými pokusmi o normalizáciu ústnych a tlačených prejavov v slovenčine sa stretávame v druhej polovici 18. storočia v dielach kamaldulských mníchov, Jozefa Ignáca Bajzu či Hugolína Gavloviča. Prvé pravidlá slovenského spisovného jazyka Jazykovedno-kritickú rozpravu o slovenských písmenách vydal aj s pravopisnou príručkou v roku 1787 Anton Bernolák v latinčine. Druhou v poradí bola kodifikácia Ľudovíta Štúra z roku 1843, nasledovala jej takzvaná hodžovsko-hattalovská reforma, ktorá vyústila v roku 1852 do vydania Krátkej mluvnice slovenskej Martina Hattalu. V roku 1902 vyšla Rukoväť spisovnej slovenčiny jazykovedca Samuela Czambela.

Po vzniku prvej Československej republiky v roku 1918 sa slovenčina po prvý raz vo svojej histórii stala úradným jazykom, oficiálne používaným na úradoch a v školách. V roku 1931 zostavila pravopisná komisia jazykovedného odboru Matice slovenskej prvé oficiálne Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom. Tieto pravidlá reflektovali vtedajšiu teóriu o jednotnom československom spisovnom jazyku, čo vyvolalo ich rozsiahlu odbornú aj verejnú kritiku. Výsledkom úsilia o odstránenie českého vplyvu zo slovenského jazyka boli nové Pravidlá slovenského pravopisu s pravopisným slovníkom, vydané v roku 1940 Maticou slovenskou.

Po skončení druhej svetovej vojny sa opäť rozprúdila diskusia o potrebe úpravy slovenského pravopisu. Zvažovali sa možnosti, rozsah, ale aj dôsledky požadovanej reformy. Častou témou diskusií bola otázka radikálnych zmien v slovenskom pravopise (napríklad zrušenie písmen „ä“, „ô“, ako aj doteraz toľko diskutovaného „y“). Úlohu Matice slovenskej vo výskume a v starostlivosti o slovenský jazyk prevzala Slovenská akadémia vied a umení (SAVU). Jazykovedný ústav SAVU vypracoval v roku 1948 správu O reforme slovenského pravopisu, o dva roky neskôr bol poverený prípravou pravopisnej reformy a vypracovaním nových pravidiel slovenského pravopisu (PSP).

Jazykovedci zvážili rozsah reformy a dôkladne koncepčne pripravili celý proces tvorby nových pravidiel. Vo svojom návrhu upustili od požiadavky na radikálnu reformu pravopisu a prijali zásadu neuskutočňovať také zmeny, ktoré si nevyžadovala prax. Zamerali sa na zjednodušenie pravopisných pravidiel a poučiek. Odstránili puristické zásahy do spisovnej slovenčiny z roku 1940 a snažili sa dodržať fonologický princíp, s čím súviselo spresnenie niektorých pravidiel slovenskej výslovnosti. Pri príprave nových pravidiel spolupracovali aj s českými jazykovedcami, ktorí súbežne pripravovali reformu českého pravopisu.

Výsledok kolektívnej práce vtedy už Ústavu slovenského jazyka SAVU pod vedením Štefana Peciara bol na jeseň roku 1952 predložený vo forme návrhu nových pravidiel na verejnú diskusiu. Diskusie sa viedli v tlači, ale aj priamo v pracovných kolektívoch za účasti pracovníkov ústavu. Zaujímavé sú štatistiky tejto akcie: bolo rozposlaných 20-tisíc kusov návrhu; celkovo vyšlo vyše 40 článkov, diskusných príspevkov a správ o návrhu, resp. o výsledkoch diskusií; pracovníci ústavu viedli spolu 31 diskusií v kolektívoch; k návrhu prišlo 124 písomných pripomienok (73 od jednotlivcov, ostatné od kolektívov).

Návrh nových pravidiel bol verejnosťou prijatý väčšinou kladne. Výsledky diskusií boli zhodnotené na zasadnutí aktívu kultúrnych a vedeckých pracovníkov v júni v roku 1953. Definitívnu podobu novým pravidlám dali dve osobitné komisie vymenované vtedajším Zborom povereníkov: Komisia pre vypracovanie nového vydania PSP, Komisia pre záverečnú úpravu PSP. Posledné korektúry pred tlačou vykonal Ústav slovenského jazyka SAV (teraz Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV). Prvý náklad v počte 100 000 exemplárov bol pripravený na distribúciu v decembri 1953.

Pravidlá slovenského pravopisu z roku 1953 podstatne zjednodušili systém slovenského pravopisu a priblížili ho k vtedajšej spisovnej výslovnosti. Z pomerne rozsiahlej reformy možno uviesť napríklad zmenu písania slovies v minulom čase z „-ly“ na „-li“ alebo úpravu používania predpôn „s-, z-, so-, zo-“ a predložiek „s, z, so, zo“ či kodifikovanie dvojtvarov. Nové pravidlá nadobudli platnosť 1. januára 1954, v školách o mesiac neskôr. Ďalšia zmena pravidiel prišla až v roku 1991, v súčasnosti je platné ich štvrté vydanie z roku 2013.

„Slovenský jazyk je najdôležitejším znakom osobitosti slovenského národa, najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho dedičstva a výrazom suverenity Slovenskej republiky aj všeobecným dorozumievacím prostriedkom jej občanov, ktorý zabezpečuje ich slobodu a rovnosť v dôstojnosti a právach na území Slovenskej republiky.“

tags: #preco #neplati #v #koreni #slov #cudzieho