Zvuková reč, základný prostriedok dorozumievania medzi ľuďmi, je útvar so zložitou, ale dômyselne a presne fungujúcou stavbou. Každý hovoriaci musí rešpektovať zákonitosti jazyka, ktorý používa, aby sa dorozumievací proces uskutočnil uspokojujúco. Jazyk však v istom rozpätí dovoľuje používateľovi uplatniť aj vlastné, subjektívne úpravy rečového prejavu. Pravda, nie všetky jednotky zvukovej reči umožňujú rovnakú mieru tejto individuálnej úpravy prejavu. Základné prvky zvukovej stavby jazyka, t. j. hlásky (fonémy) sa musia vyslovovať iba vo veľmi malom rozpätí svojich fonetických vlastností. Každé prekročenie hraníc tohto rozpätia môže narušiť, deformovať dorozumievací proces, lebo práve hlásky (fonémy) majú schopnosť rozlišovať význam slov a tvarov. Ako sme už uviedli, zvuková reč predstavuje zložitú stavbu, v ktorej na seba nadväzujú jednotky „nižšieho" a „vyššieho" radu, spojené rozdielnymi, ale aj spoločnými funkciami. Popri základných fonetických vlastnostiach hlások (foném) ako najmenších rozlišovacích jednotiek zvukovej stavby jazyka uplatňujú sa pri dorozumievaní pomocou zvukovej reči ďalšie vlastnosti, ktoré sú dané istým stvárňovaním hlasu. Nazývame ich prozodickými vlastnosťami. Slabika je základnou jednotkou hovorenej reči.
Časovou moduláciou artikulačného prúdu, hlasu (jeho trvaním a rušením) v súvislej reči sú dané tieto prozodické vlastnosti: V spisovnej slovenčine sa dĺžkou, kvantitou rozlišujú významy slov a tvarov: sud - súd, rad - rad, latka - látka, muka - múka, plavky - plávky, pokladnička - pokladníčka atď. Ukazuje sa teda, že kvantita pripúšťa najmenej individuálnych úprav, je zviazaná (podobne ako fonémy) priamo s významovou informáciou, obsiahnutou vo zvukovom texte.
Ďalší prozodický jav - pauza - je gramatizujúcim prostriedkom vety. Z hľadiska nerušeného, nedeformovaného rečového prejavu treba upozorniť na to, že tzv. fyziologické pauzy (súvisiace s nevyhnutnosťou nadýchnuť sa) treba klásť na miesta významových páuz. Počúvajúci totiž každú pauzu, aj fyziologickú, hodnotí ako významovú. V písanej reči pauzy signalizuje sústava interpunkčných znamienok: čiarka, bodka, dvojbodka, bodkočiarka, pomlčka, spojovník, otáznik, výkričník, zátvorky, úvodzovky, prípadne aj ich kombinácie. V hovorenej reči takýto „vonkajší" znak prestávky chýba. Za štylisticky veľmi účinnú treba pokladať tzv. umeleckú pauzu ako „výraz manifestujúci vrcholný citový zážitok recitátora i poslucháča".
S časovou moduláciou artikulačného prúdu súvisí aj tempo reči. Je to stupeň rýchlosti artikulácie slabík, a teda zvukovej reči vôbec. Zmeneným tempom - podobne ako hlasovým registrom - sa vydeľujú komentujúce, nepodstatné časti výpovede, vložky, vložené vety. Spravidla ide o rýchlejšie, „menejcennejšie" tempo reči. Napríklad v nasledujúcom úryvku Otec zatiahol do veľkej pajty pri krčme pána Laslauera - ak si jeho priezvisko ešte dobre pamätám - tam Peja vypriahol, obrátil k bričke... Hovorí sa o troch stupňoch tempa: o vysokom, konverzačnom tempe, o miernom, prednesovom tempe a o zdržanlivom, dôrazovom tempe. Štylistická sila tempa je - podobne ako pri iných štylistických prvkoch - „v zmene, v striedaní v pre-' kvapení, v disharmónii s normou prejavu".
Rytmus reči je daný pravidelným alebo menej pravidelným striedaním určitých častí (prízvučných a neprízvučných slabík, ale aj vyšších jednotiek: slov, taktov, slovných spojení, viet, súvetí, odsekov), a potom aj zmenou tohto striedania. Vo viazanej reči, v poézii rytmus vyteká z pohybu od slabiky k slovu, k taktu, v neviazanej reči, v próze, ale napríklad aj pri montáži prejavu s hovorovým zafarbením sa vynára cez pohyb od slova, taktu k slovným spojeniam, k tatetovým skupinám, k vete. Dakedy je zjavný, tlačí sa na povrch, inokedy len potenciálny, skrývajúci sa.
Kultúra reči, hoci len ako praktická činnosť zacielená na zdokonalenie jazyka, ako úsilie dodávať našim myšlienkam najvhodnejšiu jazykovú formu vzniká vlastne takmer súčasne so vznikom spisovného jazyka. Z tohto hľadiska možno povedať, že jazyková kultúra na Ukrajine má značne starú históriu a hlboké korene. Už prvé ukrajinské slovníky a gramatiky z konca 16. a zo začiatku 17. stor. (od L. Zyza-nija, P. Beryndu, I. Uževyča a iné, anonymné práce) vznikali v spojitosti s výrazným úsilím ich autorov nielen opísať a podať slovnú zásobu a gramatiku dvoch spisovných jazykov, ktoré sa vtedy používali na Ukrajine (staroruského a cirkevnoslovanského ukrajinskej redakcie), ale aj ukázať, že tieto jazyky svojou krásou, bohatstvom a, čo je osobitne dôležité, „usporiadanosťou" neustupujú iným jazykom, najmä latinčine a poľštine (tak sa vlastne rodila už istá „jazyková politika"). V našich najstarších slovníkoch nachádzame aj niektoré konkrétne poukazy normatívneho alebo štylistického charakteru.
Pri formovaní súčasného ukrajinského spisovného jazyka od konca 18'. stor. sa takáto činnosť značne oživuje, o čom jasne svedčí predovšetkým uznanie tzv. poltavsko-kyjevských nárečí, t. j. nárečí stredného Naddnepria ako základu ukrajinského spisovného jazyka. V súvislosti s tým sa už od začiatku 19. stor. objavujú aj ďalšie práce, ktoré sa zaoberajú formovaním spisovného jazyka a poskytujú normatívne rady a poukazy. Napr. M. Certelev v roku 1818 zdôrazňoval, že „ ... maloruské nárečie má, možno povedať, svoje nárečia, ale ... bolo by sa treba držať lepšieho, t. j. toho, ktorým hovoria obyvatelia Poltavskej gubernie." Podobnú myšlienku v trocha inej forme vyslovil aj autor ukrajinskej gramatiky z tých čias O. Pavloys'kyj. Známy slavista J. Bod'ans'kyj, pozdravujúc poviedky H. Kvitku-Osnovjanenka, kritizuje už autora za nadmerné používanie slobožanských dialektizmov a odporúča mu používať spisovné formy.
Pravda, počas celého 19. storočia boli normy ukrajinského spisovného jazyka voľné, mnohovariantné a dosť nestabilné. Možno to vysvetliť politickými príčinami, ktoré ohraničovali rozvoj spisovnej ukrajinčiny prevažne len na oblasť krásnej literatúry. Ale aj prvé začiatky ukrajinskej publicistiky (jazyk tlače], odbornej a úradno-administra-tívnej reči boli nevyhnutne spojené s rozličnými tendenciami a náhľadmi na utváranie ukrajinskej terminologickej lexiky, na vypracovanie ustálených frazeologizmov, slovesných formúl a klišó. Svedčia o tom i jazykové diskusie, ktoré boli na stránkach ukrajinských novín a časopisov (tých bolo vtedy málo), ďalej korešpondencia medzi autormi a redaktormi i osobná korešpondencia najvýznamnejších ukrajinských spisovateľov a kultúrnych činiteľov - I. Franka, I. Nečuja-Levického, P. Kulisa, M. Staryckého, M. Kociubynského, V. Hnaťuka, P. Myrného, M. Lysenka a iných.
Vzrastá síce úloha významných kultúrnych centier, ale s rozšírením spisovného jazyka sa stáva aj ich úloha pri určovaní spisovnej normy druhoradou. Teritoriálno-geografické kritérium si zachováva do istej miery svoju regulujúcu silu iba v okruhu výslovnostnej normy. Ukrajinská spisovná výslovnosť sa opiera o výslovnostnú normu stredonaddneperských nárečí, hoci sa už s ňou celkom nekryje. Historické podmienky vývinu ukrajinského jazyka v predrevolučnom období (rozdelenie Ukrajiny) zanechali nám ako dedičstvo aj problém tzv. haličských (ľvovských) regionalizmov.
Po Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii sa začína slobodný a búrlivý rozvoj ukrajinského spisovného jazyka, ktorý sa stáva jazykom so štátnou funkciou, jazykom vedy, vysokých a stredných škôl, jazykom tlače. Tieto jeho nové funkcie vyvolali proces aktívneho utvárania súčasného odborného, úradno-administratívneho, publicistického štýlu a ďalších štýlov. V oblasti ortoepie, morfológie a do značnej miery aj v oblasti syntaxe je dotváranie spisovnej normy už v prvých rokoch v zásade správne zachytené v lingvistickej vedeckej a vedecko-pedagogickej literatúre, v príručkách a úradných pravopisných ustanoveniach, ktoré prostredníctvom stredných a vysokých škôl prispeli k stabilizácii normy, upevňovali ju, usmerňovali jej vývin v želateľnom smere, to jest odstraňovali nepotrebné paralelné varianty, úzko lokálne črty, zastarané alebo náhodné, nesystémové javy. Zložitejšou vecou bola kodifikácia lexikálnej normy v súvislosti s istým zaostávaním ukrajinskej lexikografie.
A tak súčasný ukrajinský spisovný jazyk je vysoko rozvinutým, štylisticky diferencovaným spisovným jazykom, ktorý obsluhuje absolútne všetky sféry života nášho národa a má dobre vypracované celospisovné a štylistické normy. To však neznamená, že činnosť v oblasti kultúry reči je už neaktuálna a že sa automaticky zabezpečuje všeobecným stredným vzdelaním a každodenným stykom v spisovnom jazyku. Naopak, v ostatných 10-15 rokoch pozorujeme výrazné oživenie a rozmach propagácie kultúry reči a výskumov v tomto smere. Naši lingvisti pokladajú dnes kultúru reči za samostatnú disciplínu s dosť vymedzeným okruhom dôležitých teoretických a praktických problémov.
V teoretickej rovine sa ukrajinskí jazykovedci aktívne zapojili do rozpracúvania samého pojmu spisovnej normy, jej variantov, typológie normy, najmä štylistického delenia noriem, kritérií normatívnosti. Skúmajú sa aj také problémy ako jazyková kultúra a jazykoveda, jazyková kultúra a výslovnosť, dejiny jazykovej kultúry na Ukrajine. Z aspektu jazykovej kultúry sa skúmajú jednotlivé štýly súčasnej spisovnej ukrajinčiny. Spresňuje sa problematika a terminológia. Popritom sa všetkými možnými prostriedkami a spôsobmi robí propagácia jazykovej kultúry, a to vo vedeckých a populárno-vedeckých prácach, článkoch, prednáškach v tzv. ľudovej univerzite aj na prednáškach pre učiteľov a pracovníkov vydavateľstiev. Ustavične sa zvyšuje počet konzultácií a vystúpení jazykovedcov v rozhlase a televízii, najmä v špeciálnych vysielaniach pre mládež. Netýka sa to len ústredného vysielania, ale aj iných, oblastných rozhlasových a televíznych stredísk. Mnoho ústredných novín a časopisov má stále „jazykové kútiky". Všeobecný vzrast záujmu o otázky jazykovej kultúry v širokých vrstvách spoločnosti je pre súčasnosť príznačný.
Prednášky, články aj väčšie práce z oblasti jazykovej kultúry majú u nás dosť odchodný ráz a pomerne rozmanitú tematiku. Závisia od konkrétnych požiadaviek adresátov i záujmov bádateľov. Popri uvedených teoretických problémoch treba ešte spomenúť takéto smery výskumu a činnosti: kultúra reči a kultúra myslenia; kultúra reči v spojitosti s rozličnými jazykovými rovinami (norma výslovnostná, slovotvorná, morfologická, syntaktická a lexikálna); propagácia vzorov spisovnej reči a bohatstva jej vyjadrovacích prostriedkov (analýza tvorby vynikajúcich spisovateľov), zložité prípady v ukrajinskom pravopise; v súvislosti so spomínaným funkčno-štylistickým rozvrstvením jazyka skúmajú sa aj vyjadrovacie osobitosti jednotlivých profesionálnych prostredí (jazyková kultúra lektora, hlásateľa, herca, učiteľa a pod.).
Popri väčších prácach (napr. A. Kovaľová, Kultúra ukrajins'koji movy, Kyjev 1963), zborníkoch tematicky vybratých príspevkov (Pro kultúru movy, Kyjev 1964), pravopisných poradcoch (A. Búriaco k, L. Palamarčuk, V. Rusanivs'kyj, N. T o c' k a, Dovidnyk z ukrajins'koji orfohrafiji ta punktuaciji, Kyjev 1964), populárnych brožúrach spoločnosti Znaňňa (napr. A. L a-hu t in o v á, Ščob slovám bulo tisno, a dumkám prostoro, Kyjev 1970) sa výsledky práce ukrajinských jazykovedcov v oblasti kultúry reči koncentrujú predovšetkým v takých časopisoch ako Movoznavstvo (má stálu rubriku venovanú týmto otázkam] a Ukrajins'ka mova i literatúra v školi, a tiež v ročenke Pytaňňa kultúry movy (1967-1970], ktorá od r. 1971 začala vychádzať pod názvom Ridne slovo.
Zvýšeniu jazykovej kultúry do istej miery dozaista poslúžia aj veľké kolektívne práce, ktoré vypracúvajú pracovníci Jazykovedného ústavu AV USSR spolu s prednášateľmi na univerzitách a pedagogických inštitútoch na Ukrajine: päťzväzkový cyklus Súčasná ukrajins'ka literaturna mova (vyšli už prvé dva diely - Fonetyka a Morfolohija, ďalšie sú v tlači), desaťzväzkový výkladový Slovnyk ukrajins'koji movy (tlačou už vyšli dva diely], trojzväzkový Rosijs'ko-ukrajins'kyj slovnyk normatívneho typu (1968-1969). K Slovnyku naholosiv od M. Pohribného, ktorý je na Ukrajine veľmi populárny (existujú dve vydania), pribudne čoskoro Orfoepičnyj slovnyk vypracovaný pod redakciou M. A. Žovtobriuch a. ka bol odovzdaný veľký - obsahuje vyše 110 tisíc slov - nový Or-fohrafičnyj slovnyk vypracovaný pod redakciou V. Rusanivského a S. Holovaščuka. V šesťdesiatych rokoch sa zjavilo aj dosť praktických frazeologických a synonymických slovníkov a slovníkových príručiek (napr. E. Č a k, Skladní výpadky ukrajins'koho slovo-vžyvaňňa, Kyjev 1969]. V roku 1971 sa v Jazykovednom ústave utvorilo oddelenie kultúry r...
Od prvopočiatkov spoločnosť vnímala ženy veľmi jednostranne. Vždy bola považovaná za mužovu. Najprv „patrila" otcovi, potom manželovi. Prvá polovica 19. storočia naďalej nezohráva významnú úlohu v spoločnosti. Žena sa venuje len rodine, materstvu a hospodárstvu. V plnom zapojení do verejného života jej bránili dobové predsudky a obmedzenia. V neskoršom období, najmä od 40. rokov 19. storočia, vidíme postupné zmeny a zapojenie ženy do verejného života, hoci svoje práce publikujú prevažne pod pseudonymom. Nováková bola jednou z najvzdelanejších žien českej vlasteneckej spoločnosti. V oblasti ženskej otázky je takisto výraznou osobnosťou K. S. Časopis pokladala za dobrý, hoci vlastný časopis nemali. Odporúčanie chceli uverejniť v Národných novinách.
Elena Maróthy Soltésová sa vydala do kultúrneho centra Slovenska. Jej korešpondencia s inými autorkami a osobnými stretnutiami, ako aj jej literárna tvorba, odzrkadľujú jej hlboké porozumenie ženskej otázke. Soltésová je priekopníčka ženskej literatúry. V jej dielach sa vyvíja aj emancipácia a vnímanie ženy v spoločnosti. Žila Živenou a veľa času venovala aj časopisu tohto spolku. Toto nadšenie sa neskôr odrazilo na vyspelosti jej literárnych hrdiniek v porovnaní s ostatnými. Bola národne prebudená už pred vydajom za manžela, čo ju viedlo k mravným hodnotám. Jej súcit s chudobnými je prirodzený, čo sa odzrkadľuje v tvorbe. Aj napriek tomu, že pochádzala z rodiny evanjelického kňaza, nemala žiadnu podporu zo strany príbuzných v riešení ženskej otázky a už od roku 1895 je podpredsedníčkou Živeny. Jej neskoršie redigovanie Dennice dokazuje jej schopnosti. Vplyvom nemeckej literatúry, ktorú rada čítala, sa jej tvorba obohatila o nové prvky.
Zborník o Elene Maróthy Soltésovej uvádza, že jej diela boli niekedy vnímané ako „vytúžená nami budúcnosť, než skutočnosti zodpovedajúci popis nášho prítomného stavu". Kritériom ostávala však vždy dosiahnuteľná „miera pravdepodobnosti". Zamieňala teda optimistickou budúcnosťou, faktický stav nahradila utópiou. Kritické ašpirácie realistickej metódy kontaminovala idealistickými korektúrami.
V tvorbe Eleny Maróthy Soltésovej sa často zameriava na vzťahové, manželské problémy či egoizmus. V jej dielach sa odráža prostredie evanjelického kňaza, ako aj vplyv jej rodinného prostredia (Polichna a Ábelová). Hoci jej manželstvo s Ivanom Maróthym nebolo vždy ideálne, jej literárne postavy často riešia podobné problémy. Jej štýl je originálny, hoci niektoré situácie sa jej zdali obyčajné. Hľadala hlbšiu lásku, ktorá by presahovala bežné vzťahy. Postavy, s akými sa stretávame u Vajanského či Soltésovej, majú často hlboký vnútorný svet, ktorý sa líši od vonkajškovej, apriórne určenej charakteristiky.
Božena Slančíková Timrava predstavuje osobitý a jedinečný typ hrdinky. Bola vychovaná v hlbokej úcte k rodičom, veľa čítala a sama sa učila. Jej prebudený talent i túžba písať sa spájajú s komplexom otázok národných. Tieto otázky určujú mieru a stupeň slobody. Jej práca je pôvodná, z jej citu a bytu. Pre ňu je láska druhou prirodzenosťou. Inak by nemal život pre ňu cenu. V jej dielach sa stretávame s hrdinkami, ktoré zápasia s osudom, hoci niekedy sa zdá, že ich trápenie je „cudzie" a „preniká z Nemecka".
Ľudmila Podjavorinská, zakladateľka detskej literatúry, prináša do slovenskej literatúry nové, svieže prvky. V porovnaní s jej súčasníkmi, ako sú Soltésová a Vansová, zápas s osudom u Podjavorinskej nie je taký výrazný. Hoci niektoré jej diela, ako napríklad „Blud" (1906), považuje za vrchol autorkinej tvorby, iné jej práce sa zameriavajú na zobrazovanie „podjavorinského človeka".
Národovectvo značí ušľachtilú ľudskosť. V denníkových zápiskoch sa odráža jej snaha o zachytenie reality jasne, stručne a výstižne. Láska je pre ňu dôležitá, ale niekedy sa jej zdá, že ju nie je schopná urobiť obľúbenou. Napriek svojim slabým stránkam sa nezúfa, nesťažuje sa, konštatuje, ale nehodnotí. Miloša Hlaváňa vníma ako namysleného a márnomyseľného človeka, ktorý podlieha tlaku.
Elena Maróthy Šoltésová v poviedke „Prvé previnenie" opisuje hrdinku, ktorá sa snaží pomáhať chudobným. Jej dielo poukazuje na rozpory v spoločnosti: „J\Lne bridí sa taká lichá, falošná hra sem i tam..." Hoci tieto rozpory v zásade zatracuje, snaží sa ich realisticky zobraziť. V jej tvorbe sa stretávame s kritikou povrchnosti a márnomyseľnosti, najmä v súvislosti s túžbou zapáčiť sa mužom. Upozorňuje na prázdnotu vnútra, ak je vonkajšia krása len ilúziou.
V poviedke „Prvé previnenie" sa stretávame s Annou, ktorá sa snaží nájsť svoje miesto vo svete. Miloov nadhľad a skúsenosti jej pomáhajú, hoci sa bojí nových citov. Miloš jej poskytuje rady, ktoré jej môžu byť na úžitok. Anna sa snaží pochopiť jeho pohľad na svet a jeho rozhodnutia.
V texte „U Kanátov" sa Paľova matka snaží oženiť syna. Po rozvode Paľo hľadá novú nevestu. Do domu príde nová nevesta s malou dcérou. Matka má zlú predtuchu. Paľo sa jej vzďaľuje, čo ako matka nechce. Všetci sa zhodujú, že akákoľvek žena pre neho je dobrá a stačí mu. Ak je však žena pilná, robotná, tak je zle. Paľova matka sa snaží manipulovať Paľa, aby si vybral inú ženu. Paľo, hoci je v pozícii „ťuťmáka", nakoniec si vyberie vlastnú cestu.
V poviedke „Žena" Ľudmila Podjavorinská spomína Vianoce. Viac sa riešia opisy a vnútorný svet postáv. Trápenie sa vracia intenzívnejšie, až po výzve Evy. Neponúka riešenie, volí najjednoduchšiu variantu a vyčíta si hriech. Matka je v šoku, no chce nájsť riešenie, je aktívna. Riešenie nachádza v pokore.
V diele „Sirota Podhradských" sa dokazuje statočnosť a múdrosť. Hrdinka nemohla zvoliť rovnaké riešenie ako iné postavy, čo je dôkazom jej emancipovanosti. V diele vidíme kontrast medzi matkami. Jedna potrat chce, druhá nie. Hrdinka usilovne pracuje a snaží sa ukázať, že všetko sa dá zvládnuť. Vzťah medzi matkou a dcérou ide ruka v ruke, pričom žena je plnohodnotná bytosť. Dá sa však vyčítať aj urazená hrdosť. Pri pohľade na dieťa vidíme odhodlanie postarať sa. Dôraz je daný na súdržnosť medzi postavami. Strach núti konať. Koniec je šťastný, Eva je odmenená za trápenie.
V diele „Biela ruža" vidíme osobnú skúsenosť autorky zo straty dieťaťa. Hrdinka dostáva šancu a necháva ho žiť, zrejme aj s myšlienkami, prečo jej nebolo dopriate vychovať vlastné dieťa.
V diele „Černá růže" sa hrdinka snaží o partnerský vzťah, ale nie za podmienky, že stratí svoju identitu. Cieľ sa plní a došlo k rozumnému riešeniu. Hrdinka dokázala čeliť realite. Narodenie syna a rodičovská láska sú hlavnými témami. Hrdinka nepodlieha panike, udrží sa v súvislosti s prezývkou kráľovná. Matka dodáva dcére silu a jemne ju naviguje. Hrdinka si vybrala najlepšie, ako v dedine mohla. Dej končí šťastne, s výnimkou diela „Biela ruža". Hrdinka sa nevzdáva a nenechá sa zlomiť. V zlom období nájde lásku, ale hneď si to neuvedomí.
V diele „V službe" sa hrdinka, podobne ako u Soltésovej, má dobrú, neskazenú dušu a verí vo víťazstvo dobra. Hrdinka si zvolí riešenie, ktoré je v súlade s jej morálnymi zásadami. Rodiča, hoci nie vlastného, nesmierne cení. Vzťah matky a dcéry je silný, Ružena sa nebojí ostať sama, nebojí sa roboty. V tomto diele je ženám umožnené pracovať, aby si mohli zabezpečiť slušný život.
V poviedke „Biela ruža" príbeh rozpráva učiteľka retrospektívne. Na cintoríne, symbole smrti a smútku, plače žena nad hrobom dcéry. Dievča Sabinka sa vydá za Jana. Iľa vie o jej intrigách a zabáva sa na nich. Láske sa nedarí. Jano sa nechá zlomiť. Muž sa nechá zmanipulovať zlom. Umierajúca má posledné želanie, chce vidieť jeho dieťa. Hnusné, dáva ho preč a zomiera. Postava sa necháva ľahko oklamať. Verí, že všetko bude dobré. Hrdinka bojovala so zlom a intrigami. Zlá postava je pomenovaná Juditou. Táto postava zosobňuje zlobu s intenzitou, ktorú môžeme označiť za osobitý a jedinečný typ hrdinky.
Trápenie {n} znamená: misery, ordeal, torment, suffering, sorrows {pl}, woe [literary], bugbear [annoyance], tantalization [nádejou na niečo nedostupné], affliction [utrpenie]. Utrápať trápenie v alkohole znamená: to drown one's sorrows in drink [idiom].
V októbri 1962 bol síce prepustený na slobodu, ale s podlomeným zdravím, na ktorom sa vážne podpísalo fyzické trápenie i psychické stresy. Vojnová skúsenosť mala na svedomí jeho psychické trápenie spôsobené post-traumatickým stresom. Jeho trápenie tým však neskončilo, na stopu mu prišla svorka jeho vlastných loveckých psov, ktorí svojho nepoznaného pána uštvali a roztrhali. Žili potom šťastní a dokonca boli po smrti z vôle bohov prenesení do Elysia, kde ich už žiadne pozemské trápenie nedostihlo. A jeho osudové ženy), bolo Máriinej mame vyveštené, že Mária spôsobí trápenie a nepríjemnosti a na smrteľnej posteli vyžadovala od brata, kardinála Mazarina, aby Máriu "odpratal do kláštora a držal ju tam." Lenže pre zranenie Pariseho hneď na začiatku sezóny a trápenie Brodeura s lakťom Devils tento cieľ nesplnili. Akékoľvek vyplývajúce psychické poruchy sú zvyčajne mierne a často pretiahnuté (ako trápenie, emočný konflikt, obavy) a samotné neoprávňujú na klasifikáciu porúch v tejto kapitole. V 98/99 jeho trápenie pokračovalo, keď prehral v prvom kole UK Championship 0 - 9 s nenasadeným Marcusom Cmapbellom. Jej trápenie inšpirovalo syna pri vytváraní tragických ženských postáv. Po sezóne išiel na hosťovanie do AS Monaco a tam iba pokračovalo jeho trápenie. 7. októbra 2005 bol Gustafsson zbavený všetkých obvinení. Dostal €44 900 za stratu času vo väzení a duševné trápenie, ktoré zažíval, keď bol obvinený. Šesťdesiatdňové trápenie spôsobilo smrť nespočetných vojakov na vyčerpanie, úpal alebo smäd. Pokus sa nevydaril. Cez pokusy a trápenie sa pár rozpadá. Ona sa potom zamiluje do „"kamaráta z východu"“. Rozchádzajú sa. V týchto knihách opisuje trápenie tých najspodnejších spoločenských vrstiev. Utrpenie je veľké trápenie, súženie, ťažkosti, bolesti, muky. V niektorých častiach Číny si starší ľudia pamätajú trápenie a tresty za „zločin”, že sa im nedarilo byť pravákmi, obzvlášť ak boli z vyššie postavených rodín. Opäť spomína smútok, námahu a trápenie, lebo tým život je.
