Slepačia polievka pre dušu: Otec a syn – príbehy o láske, porozumení a rodinných hodnotách

Pekné príbehy, podobne ako dobrí učitelia, dokážu otvárať dvere do života.

Láskavosť ako základ

V živote sú dôležité tri veci: po prvé - láskavosť, po druhé - láskavosť a po tretie - láskavosť.

Dospelosť sa prejavuje tak, že človek pociťuje spoluúčasť s inými v súlade so svojimi vlastnými záujmami.

Všade, kam prídete, šírte lásku: predovšetkým vo svojom vlastnom dome… nech každý s kým sa stretnete, odchádza od vás lepší a šťastnejší.

Učte sa byť láskavými - je to dôležitá súčasť životných povinností.

Láska je nádherná. Nikdy sa vám nepodarí vziať ju jednemu človeku a dať ju niekomu inému.

Ľudia sú bohatí, len keď sami rozdávajú. Kto veľa dáva, veľa dostane naspäť.

Ochota postarať sa o niekoho, venovať niekomu pozornosť je hodnota, ktorá dáva životu ten najhlbší zmysel a význam.

V rozličných štádiách života môžu byť prejavy lásky rôzne: môže sa prejavovať ako závislosť, príťažlivosť, potešenie, starosť, lojalita, žiaľ, v podstate je ich zdroj vždy rovnaký.

Príbehy o otcoch a synoch

Tento príbeh je o otrhanom chlapcovi, ktorý „nevedel narátať do desať“. Bol synom černocha a objavil sa v severnej Karolíne v jednom malom mestečku, „aby tu po dve sezóny oberal jablká“.

Píše o ňom chlapec, ktorý sa s ním skamarátil, hoci na začiatku s ním tiež nechcel mať nič spoločné. Podobne ako väčšina jeho spolužiakov.

Keď mal John narodeniny, Robertova rodina sa postarala o to, aby bol šťastný. Do školského rozhlasu pustili gratuláciu: „Veľa zdravia, šťastia…“ a vo dverách ich triedy sa objavila Robertova mama „s obrovskou narodeninovou tortou ozdobenou sviečkami.

Kevin bol pomalý. Nedokázal sa ani rýchlo učiť, ani rýchlo behať. Napriek tomu sa prihlásil do basketbalového tímu.

„Jeho úsmev bol žiarivejšíi ako júnové slnko a jeho srdce širšie ako obloha nad horami. Chlapci v tíme ho mali radi. Každý mal Kevina rád, ale on v skutočnosti nikdy nijaký kôš nehodil.

Jeho tím bol taký slabý, že prehrali temer všetko. A ten jeden jediný zápas neprehrali len preto, lebo silne snežilo a súper sa nedostavil.

„Ku koncu sezóny sa chlapci zúčastnili cirkevného basketbalového turnaja. Pretože boli na poslednom mieste, mali tú smolu, že museli hrať s mužstvom, ktoré bolo na čele - s najlepším, neporaziteľným tímom. Vtedy sa jeden z Kevinových spoluhráčov rozhodol, že je načase dať šancu aj pomalému Kevinovi. Zápas bol tak či tak prehratý, tak sa dohodli, že všetky lopty budú prihrávať Kevinovi.

Stalo sa. Chudák Kevin to skúšal znovu a znovu… do konca zápasu ostávali posledné sekundy. A vtedy sa to podarilo! „…lopta opísala zázračný kruh okolo koša a skočila dnu. Kevinove ruky víťazne zamávali v povetrí a chlapec nadšene vykrikoval: „Vyhral som! Vyhral som!“ Ručička hodín odsekla poslednú sekundu a tím, ktorý bol na čele tabuľky, opäť zvíťazil.

Debbie mala trinásť rokov, keď jej vypadali všetky jej dovtedy tak nádherné vlasy. V škole sa jej posmievali, ale ona sa nevzdávala. Rada sa korčuľovala a raz sa jej podarilo držať sa pri korčuľovaní za ruku chlapca, do ktorého bola zaľúbená. Lenže pri jednej zrážke jej spadla parochňa a ona sa ocitla pred milovaným človekom so svojou úplne lysou hlavou. V panike a zúfalstve telefonovala otcovi, aby pre ňu prišiel. Ale otec, ktorý ju mal nesmierne rád, jej tvrdo povedal, aby sa vrátila nazad na ľadovú plochu a korčuľovala ďalej.

„Ako som sedela na dlažbe v umyvárni, objavil sa David Lane. Normálne vkorčuľoval až do dámskej šatne, zobral ma za ruku a poprosil ma, aby som sa šla korčuľovať.

Toto je kórejská ľudová rozprávka o žene, ktorá bojovala o lásku svojho muža. Múdry pustovník jej povedal, aby mu priniesla „fúzy zo živého tigra“. Zdá sa to neuveriteľné, ale Yun Ok si skrotila tigra miskou ryže a mäsovou omáčkou. A pustovník jej povedal: „Vari je tvoj muž horší ako tiger? Nereaguje na láskavosť a pochopenie?

Bob Greene je reportér ktorý píše články o týraných deťoch. Mal iba deväť rokov, keď mu zomrel utýraný brat, jeho matku a jej priateľa zavreli do väzenia a on žil u príbuzných.

Ďalšia časť príbehu hovorí o tom, ako sa malý Kornelius stretol s basketbalovou hviezdou Miachaelom Jordanom. A že to nebolo „len také stretnutie navonok“… „kvôli reklame“… Reportér sa šiel Jordanovi po jednom zápase osobne poďakovať.

Deň, ktorý prežijete, nemôžete považovať za hodnotný napriek tomu, že ste zarobili dosť peňazí, ak neurobíte niečo pre niekoho, kto vám to nikdy nebude môcť vrátiť.

Spolupacientka dostala iba jeden jediný darček a darovala jej ho, lebo „je milá“. Pamela J. Bonnie bola v nemocnici a po operácii žlčových kameňov dostávala veľa kvetinových darov, s ktorými sa nevedela rozlúčiť.

Robila som poriadok vo vreckách zimného kabáta mojej 6 ročnej dcéry a v každom som objavila dvojo rukavíc. Pomyslela som si, že v jedných rukaviciach je jej asi zima, ale potom som sa jej opýtala, prečo nosí v kabáte dvoje. Vysvetlila mi to: „Mami, vieš, ja nosím dvojo rukavíc už dlho.

Príbeh o študentke na vysokej škole, ktorá musela pracovať, aby si zarobila na štúdiá, ale nemala dosť peňazí na ošetrenie svojich dosť pokazených zubov. Lekár ju ošetril zadarmo a ona mu po promóciách všetky dlhy splatila.

Krátky, ale pekný príbeh o tom, ako v kostole rozdávali na Deň vďakyvzdania koše s jedlom pre chudobné rodiny a keď už pomaly všetci odchádzali, prišla ešte jedna rodina, s ktorou nikto nerátal, ktorá „nebola na zozname“. Ale už nič nebolo, čo by im mohli dať. A vtedy tí chudobní, ktorí už svoje koše mali, sa vracali do kostola a každý dal tým novým niečo z toho svojho darčeka.

Jaaaaj, toto je strašne dojímavý príbeh 17 ročného dievčaťa, ktoré malo rakovinu a na dražbe „predalo“ svoje jahňa presne 36x. Tým mohlo zaplatiť všetky náklady svojej liečby.

Ted mal jedenásť rokov, keď sa jeho mama druhýkrát vydala. Jeho vlastný otec zmizol ako gáfor a výchovu prevzal Frank McCarty, ktorý bol hlavným detektívom newyorskej polície. Nemal temer nijaké skúsenosti s výchovou detí a hneď dostal puberťákov. Ako správny otec chcel všetko vedieť a svoje nevlastné deti prísne kontroloval. Takže sa teraz s nevlastným otco hádali a opovrhovali jeho príkazmi. „Vojna“ s deťmi trvala osem rokov. A potom chalan zostarol, trochu zmúdrel a zmieril sa s nevlastným otcom veľmi krásnym spôsobom. Zašiel za právnikom a na súde si zmenil priezvisko na McCarty.

Otec si bráni svojho 19 ročného syna, ktorého povolali na vojnu. Keď sa s ním musí rozlúčiť, objíme ho a s očami plnými sĺz mu povie, že ho má rád. Potom zmizne v tme. O mesiac nato otec zomrel. Mal iba 46 rokov. Pre jeho syna je spomienka na tú noc rozlúčky tou najkrajšou v jeho živote.

Keith je mrzák, ale robí všetko, čo len môže, aby sa vyrovnal iným, zdravým deťom. Dostal štipendium na univerzite v Illinois, kde mal hrať basketbal na vozíčku. Jeho matka píše tento príbeh rozlúčky.

Príbeh o slepej matke. A o tom, že „vedela“, ako jej deti vyzerajú, pretože ich poznala „zvnútra“. V príbehu - vťah dcéry a starostlivého otca… keď vyrástla, stala sa učiteľkou v takej štvrti, ktorá bola večer pre mladé dievča nebezpečná. Darmo jej otec nakazoval, aby si dávala pozor… do noci opravovala písomky a potom jej skoro ublížila partia blbých chalanov. Ešte aj kľúče stratila. Zachránilo ju to, že jej otec sa postaral o náhradné kľúče. Dal jej ich do bočného vrecka na kabelke. Jeho opatrná láska jej zachránila život.

„Dodnes mám tie kľúče v zásuvke bielizníka a opatrujem ich ako oko v hlave.

Unavený otec, ktorý sa stará o dve deti a snaží sa im nahradiť matku, ktorá sa s ním rozviedla, sa rozplače, keď uloží svojich malých spať.

„… tá samota. Cítil som sa, ako keby som bol na samom dne v osamelom mori. Všetky tieto pocity sa miešali a ja som sa cítil stratený, zlomený. Z ničoho nič ma premohol plač. A vtedy ho objímu rúčky jeho päťročného synčeka. „To je v poriadku, ocko.

Aj v tomto príbehu ide o osamelého otca, ktorý sa stará o dve malé deti. Shayna má sedem rokvo a syn Ethan päť. Otec chodí prednášať a niekedy, keď sa mu nepodarí zohnať opatrovateľku, musí si deti brať so sebou. Sú tichúčko a hrajú sa, ale hoci sa to nezdá, počúvajú, čo sa deje. Alebo aspoň v tomto prípade „o objatí“ počúvali.

„… keď sa objímajú dospelí, v tom kus zdržanlivosti. Časť z vás sa objatia zúčastňuje a druhá časť môže premýšľať napríklad v tomto duchu: ´Ktovie, či tento človek skutočne chápe, čo týmto objatím chcem povedať,´ alebo ´Ktovie, čo mi tento človek chce svojím objatím dať najavo,´ prípadne ´Ktovie, či nás niekto sleduje, ako sa objímame, a čo si o tom myslí,´ alebo ´Bože, zaplatil som už všetky účty?“ Ozval sa výbuch smiechu.

Jedenásťročný chalan sa začne vášnivo zaujímať o bejzbal. Gordon, ktorý sa len nedávno prisťahoval s rodičmi do ich štvrte, sa tiež zaujímal o bejzbal, ale on nijaké bejzbalové schopnosti nemal. Jeho tréner dokonca naznačil svojim zverencom, aby „ho vzali do lesa a porozprávali sa s ním“… asi ho zbili, alebo sa mu vyhrážali a tak sa Gordon vzdal.

Náš rafinovaný hlavný hrdina tohto príbehu však rozbehne kampaň za to, aby Gordona znovu vzali do tímu. „Dúfal som, že náš tréner sa bude sťažovať na vedení ligy a Gordon sa vráti do svojho mužstva. Ale jeho tréner rozhodol, že Gordon sa môže vrátiť do toho tímu, do ktorého chce a keď sa vrátil a vybral si ich tím, venoval sa mu. No Gordon nikdy nijakú loptičku netrafil. Napriek tomu tréner nikomu nedovolil, aby mu robili zle. A tak sa náš hrdina popri nadhadzovaní, či odpaľovaní lopty naučil od svojho trénera oveľa viac.

„Nezáleží na tom, koľko bodov … človek dosiahne v hre. Zistil som, že všetci sme dôležití, či dokážeme zastaviť loptu, alebo nie. A potom pre čitateľa prekvapivý záver príbehu: „V našom tíme som sa cítil fantasticky. Bol som nesmierne šťastný, že naším trénerom je taký výnimočný človek.

Jednu učiteľku poslali učiť do nemocnice choré deti, aby potom, keď sa vyliečia, nemuseli veľa dobiehať. Cítila sa trápne, lebo chlapec mal pravdepodobne veľké bolesti a hodina sa len ťažko rozbiehala. „Ja som učiteľka, ktorá učí deti v nemocnici, a tvoja pani učiteľka ma poprosila, aby som ti pomohla s podstatnými menami a príslovkami,“ vytisla zo seba. Učiteľka sa chcela hneď ospravedlniť, ale sestrička ju prerušila: „Vy ste ma nepochopili. Mali sme o neho obavy, ale ako ste tu včera boli, celkom sa zmenil. Chlapec neskôr vysvetlil, čo sa stalo.

Šikovný učiteľ vymyslel pre svojich žiakov jeden projekt, ktorý realizoval pomocou vedenia školy. Jeho žiaci „učili“ malých žiakov základnej školy. Robili to v tom istom čase, ako mali mať normálnu vyučovaciu hodinu a ich učiteľ im za dobre odvedenú prácu dokonca zaplatil. Jedenásti žiaci sa vybrali učiť niečo, čo sami dobre nezvládali.

„Musíte pochopiť, že tie deti budú veľmi sklamané, ak budete ich učiteľom alebo učiteľkou, a sami nebudete vedieť čítať alebo ich budete nesprávne opravovať. Ku koncu školského roka sa žiaci výrazne zlepšili v čítaní. Ale nie len to. Aj ich správanie sa zmenilo. Zodpovednosť za tie malé decká ich zmenila. Celý príbeh sa končí tým, ako Jose šiel do školy aj chorý, hoci mohol ostať doma: „Viete, ja nesmiem chýbať, veď som učiteľ! Moji žiaci na mňa čakajú, nie?“ Uškrnul sa a vošiel do budovy.

Ten chlapec je už na vysokej škole v prvom ročníku a má problémy so svojím otcom, o ktorom si myslí, že „príliš“ zasahuje do jeho života. Kamaráti mu pritakávajú a on sa s otcom háda „ako malý“. Ide to tak ďaleko, že na kartičku, ktorú musí odovzdať svojmu profesorovi, napíše „som synom idiota“… Každý utorok študenti odovzdávali takú kartičku, na ktorú mohli písať svoje otázky, alebo pocity, myšlienky, čokoľvek, čo chceli. On im na každú kartičku poctivo odpovedal. Povedal si: „… povedzme, že za všetko je vinný môj otec.

„Trvalo temer rok, kým si ľudia všimli, že sa snažím niesť zodpovednosť za svoje skutky, rozhodnutia, pocity. Zlepšil som sa vo všetkom. A čo ma prekvapilo - aj moji priatelia boli lepší.

John Todd bol sirota. Jeho teta sa rozhodla, že si ho zoberie k sebe. Poslala pre neho sluhu Cézara a on malého chlapca upokojoval, keď sa vystrašene pýtal, či teta „tam bude?“ Či ho bude čakať? Či sa jej bude páčiť? Či ho bude mať rada? Dovolí mu šteniatko? Bude mať vlastnú izbu? „Och, určite nie, určite na teba počká. Uvidíš, keď vyjdeme z tohto lesa. John Todd vyrástol šťastne v dome svojej tety. Stal sa kňazom a keď jeho teta cítila, že zomrie, napísal jej: „… Chcem Ti povedať, že aj na Teba niekto čaká. Tvoja izba je už pripravená, sviečka horí a dvere sú otvorené. Čakajú Ťa tam! Viem to.

V tomto príbehu je list šerifa, ktorý bol na mieste automobilového nešťastia, pri ktorom prišlo o život 17 ročné dievča. „Chcel som vám len napísať, že nemala strach, ani netrpela - už sa neprebrala z bezvedomia. Chcel som vám tiež povedať, že nezomierala sama.

Novinárka, ktorá píše o Mattovi Bennetovi. Matt vážne ochorel na rakovinu žalúdka a nemal veľa času. Je to príbeh o odvážnom mladom chlapcovi, ktorý neprestal hrať bejzbal, aj keď mal pomerne veľké bolesti. Ktorý miloval svoju matku Billie a utešoval ju, keď upadala do beznádeje. Ktorý, hoci sám potreboval pomoc, nadšene pomáhal iným. „Sám som tam bol. Viem, aké to je.

Thelma má 75 rokov. Po smrti svojho manžela sa presťahovala do penziónu pre starších ľudí. Ale ani tam neprestala byť aktívna. Keď mala 80, usporiadali jej priatelia pre ňu veselú oslavu narodenín. „Všetci sa dobre zabávali, smiali, Thelma však po celý večer nemohla odtrhla zrak od jedneho džentlmena, ktorý sedel na opačnom konci. Keď sa oslava skončila, Thelma rýchlo vyskočila zo svojho miesta a pobrala sa k tomuto mužovi. „Prepáčte mi,“ povedala mu, „prepáčte, že som celý večer na vás civela, možno ste sa cítili dosť nepríjemne.

Rodinné hodnoty a spoločné stolovanie

Kresťanské knihy dokážu viac než len pomôcť so štúdiom Písma. Kniha je najvernejším priateľom človeka. Príbehy píše sám život. Tie skutočné rovnako, ako vymyslené.

Pred časom som medzi deťmi v centre voľného času urobila malý prieskum zameraný na spoločné stravovanie v rodine a zistila som, že deti milujú spoločné obedy s rodičmi, milujú ten pocit byť všetci spolu ako rodina. Spýtala som sa ich, čo sa im v spojení so spoločným obedom vybavuje a každému z nich sa rozprestrel na tvári úsmev. Rozprávali príhody, uvádzali smiešne situácie, tradičné jedla, ktoré u nich rozvoniavajú a spomínali na to príjemné, čo si pamätajú.

Spoločné obedy a večere doma majú svoje osobité čaro, prinášajú všetkým členom rodiny niečo pozitívne a čo si málokto uvedomuje, tento rituál má i určitú ochrannú funkciu. Priestor a blízki ľudia okolo jedálenského stola tvoria akúsi ochrannú zónu, ktorá vyvoláva pocit bezpečia, ku ktorému je možné sa vrátiť v prípade problémov či životných kríz. I keď je potrebné tento pocit posilňovať najmä u malých detí, ktoré doslova vyžadujú blízkosť a istotu najbližších, spolupatričnosť potrebujú cítiť i dospievajúce deti.

Existuje množstvo štúdií, najmä zahraničných, v ktorých sa potvrdzuje pozitívny vplyv spoločného stolovania na prevenciu rizikového správania u dospievajúcich - fajčenia, užívania drog, agresivity, alebo na elimináciu vzniku depresií. Spoločné stolovanie vytvára prostredie, ktoré môže výrazným spôsobom prispieť k zlepšeniu vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Môže sa stať komfortným priestorom na komunikáciu v rodine. Ak sa takáto komunikácia stane pravidelnou, rodičom je ľahšie rozpoznávať a identifikovať zmeny, ktoré sa s dieťaťom dejú.

Zdieľanie spoločného jedla dáva rodičom možnosť a ideálnu príležitosť poskytnúť deťom modelové úlohy a vzorce správania, koučovať sociálne a kultúrne očakávania. Deti sa spoločným zdieľaním tohto rituálu učia, že správne rodinné jedlo sa podáva doma na určenom mieste, je čerstvé a kvalitné a že je produktom celkom náročnej kultúrnej činnosti, ktorej sa hovorí varenie a ktorá si vyžaduje čas a úsilie zo strany toho, kto jedlo pripravuje.

Toto poznanie je základom nielen získania určitých zručností, ale i prehĺbenia úcty a vďačnosti k rodičom.

Je zvláštne, že i napriek všetkým pozitívam, ktoré spoločné stolovanie prináša, vôňu slávnostnej slepačej polievky, ktorá kedysi každú nedeľu voňala celým domom, vymieňajú dnešné mladé rodiny za ťažký, nič nehovoriaci vzduch v čínskych reštauráciách, kde sa narýchlo usadia na kvázi rodinný obed počas víkendovej nákupnej turistiky. Každý si dá iné jedlo, otec číta časopis, mama sa kochá novými topánkami, dcéra má na ušiach slúchadla a syn sa hrá s tabletom. I keď sa rodina nachádza spolu pri jednom stole, je vlastne každý z nich sám.

Nemalou mierou k zániku tohto rituálu prispievajú i niektoré povolania, ktoré sú rodičia povinní vykonávať počas víkendov. A tak maminy a ockovia namiesto toho, aby jedli spoločne so svojimi deťmi aspoň jeden deň v týždni, blokujú v pokladniach alebo šoférujú autobus.

I keď je možné konzumáciu jedla chápať veľmi pragmaticky, vecne a chladne (veď je to len také obyčajné uspokojovanie ľudskej potreby, mohol by niekto namietať), zdá sa, že rodinné jedlo a rodinný stôl je možno chápať i v iných súvislostiach: ako prvé a najdôležitejšie miesto, kde dieťa získava pozitívny vzťah a postoj k jedlu, ako prostredie príjemne prežitých spoločných chvíľ a posilnenia rodinných väzieb, ako priestor, kde sa odovzdávajú rodinné tradície, zvyky, ako malé laboratórium, ktoré ukája detskú zvedavosť pri skúšaní nových chutí, nových jedál, ako priestor určený na relaxáciu, kde sa pri dobrom jedle dieťa spája samo so sebou a zároveň sa delí o svoje zážitky s ostatnými, ako plánovacie stredisko, kde vznikajú plány, vízie a ideály rodiny, ako učebňu, kde dieťa získava nové informácie a učí sa rôznym zručnostiam, ako divadelné predstavenie, kde dieťa môže sledovať a napodobňovať dospelých, učiť sa slušnému správaniu, rozširovať si slovnú zásobu, hovoriť prosím, ďakujem, ako rituál, ktorý sa navždy uchová v pamäti, ako pozitívna spomienka na seba a na svoju rodinu.

tags: #slepicia #polievka #pre #dusu #otec #a