Za čias socializmu nebol výber sladkostí taký veľký ako dnes. Tovar bol veľmi často nedostatkový a ak rodičia chceli svojim deťom kúpiť niečo lepšie, museli to mať dohodnuté alebo zabezpečené dlho dopredu. Dnes je všetko naopak štandardom, na ktorý sme si rýchlo zvykli. Ako plynie doba, mení sa aj vzhľad niektorých sladkostí alebo samotné druhy týchto lahodných výrobkov. Niektoré cukrovinky z čias socializmu zostávajú obľúbené dodnes, druhé však niektorí z nás vôbec nepoznajú.
História výroby cukroviniek na Slovensku
História výroby cukroviniek a trvanlivého pečiva na Slovensku je bohatá a siaha až do začiatku 20. storočia. Medzi významné podniky, ktoré sa podieľali na vývoji tejto oblasti, patria Figaro Trnava a Pečivárne Sereď. Tieto podniky prešli rôznymi fázami vývoja, od súkromných iniciatív až po socialistické podniky, a zanechali trvalú stopu v slovenskom potravinárskom priemysle.
Začiatky výroby cukroviniek v Trnave
Podnikateľ Adolf Fischer požiadal 18. januára 1905 o uvoľnenie pozemku na výstavbu továrne pre výrobu čokolády a cukroviniek. V ten istý deň všetkých 70 členov zastupiteľského zboru mesta jeho žiadosť schválilo. Výstavba továrne trvala necelý rok a stála 200-tisíc rakúsko-uhorských korún. Výroba v továrni bola odštartovaná ihneď po kolaudácii továrne Fischer v roku 1906.
Po roku 1910 dosahovala ročná výroba cukroviniek v továrni Fischer 160 ton ročne. Počas prvej svetovej vojny dosahovala ročná produkcia cukroviniek v Trnave už 400 ton ročne a do roku 1923 sa vyšplhala na 600 ton ročne.
Transformácia na Figaro
V roku 1920 sa spoločnosť Fischer rozhodla svoj závod na výrobu cukroviniek rozšíriť. Investícia do rozšírenia továrne vyústila do neschopnosti podniku splácať úver a továreň sa dostala pod vedenie bývalej Slovenskej banky. Výroba v závode však naďalej rástla a v roku 1927 opustilo jeho brány už tisíc ton cukroviniek. 13. apríla 1934 sa na riadnom valnom zhromaždení rozhodlo o novom názve podniku, ktorý znel: Figaro, akciová továreň na čokoládu a cukrovinky v Trnave. Pri tejto príležitosti boli dohodnuté aj oficiálne názvy v nemeckom, maďarskom, francúzskom a anglickom jazyku.
V roku 1936 spoločnosť Figaro dostala povolenie na výrobu a predaj prípravku Šumivé prášky zn. Figaro Limond s prísadou umelého sladidla. Tieto šumivé prášky - šumienky - podnik vyrábal s citrónovou a malinovou príchuťou. Ich cena bola 20 halierov.
Situácia v podniku, ktorý trpel platobnou neschopnosťou, sa zlepšila v roku 1939, zisky firmy začali prudko rásť a jej akcionári začali zvažovať výstavbu nového závodu. Novú továreň Figaro v Trnave postavilo v rokoch 1941 - 1942 a o rok neskôr k nej firma pričlenila aj administratívnu a sociálnu budovu.
V roku 1944 nastáva opäť pokles v odbyte cukroviniek. Obmedzenie dodávok kakaových bôbov, ako aj dodávok cukru spôsobili pokles výroby spojený s podstatným znižovaním stavu pracovníkov. Výroba sa po dlhých vojnových rokoch znova naplno spustila až v apríli 1945. O štyri roky neskôr bolo Figaro rozhodnutím Povereníctva výživy začlenené do nového podniku Slovenské závody na čokoládu, cukrovinky a ovocné výrobky v Trnave. Už o rok neskôr bol však aj tento názov minulosťou a Slovenské závody na čokoládu a cukrovinky boli vyhláškou ministerky výživy premenované na Figaro, národný podnik, Trnava. K podniku boli postupne pričlenené aj závody Paserin a Arta v Piešťanoch, v ktorých sa vyrábali najmä roksové lízanky. V päťdesiatych rokoch prebiehala v podniku rekonštrukcia a generálne opravy v hodnote 10,5 milióna korún.
V roku 1958 bol podnik pričlenený do novozriadeného podniku Figaro Bratislava - bývalý Stollwerck a stal sa jeho závodom. K premenovaniu firmy Stollwerck v Bratislave došlo kvôli tomu, že majitelia značky Stollwerck sa ohradili voči používaniu ich mena. K novému organizačnému usporiadaniu Figara dochádza aj v rokoch 1963 a v roku 1968 všetky slovenské závody na výrobu cukroviniek prechádzajú pod riadenie odborového podniku Cukrovinky a kávoviny so sídlom v Bratislave.
V apríli 1990 sa trnavské Figaro stáva samostatným podnikom a o rok neskôr je na Ministerstvo poľnohospodárstva a výživy Slovenskej republiky adresovaná žiadosť o zmenu obchodného názvu štátneho podniku Figaro Bratislava. Táto žiadosť o zachovanie značky Figaro len pre trnavský štátny podnik nebola akceptovaná. Po privatizácii v roku 1993 je trnavské Figaro v súčasnosti odštepným závodom akciovej spoločnosti I.D.C. Holding.
Pečivárne Sereď a výroba trvanlivého pečiva
Národný podnik Slovenské pečivárne v Seredi vznikol v roku 1953, ku ktorému boli pridružené závody Studeník v Holíči, pernikáreň Danielis v Leviciach a práškareň v Leviciach, ktoré boli vyčlenené z podniku Stollwerck. Súčasťou pečivární sa stala aj prevádzka Maškrta v Piešťanoch, závod Hana v Ružomberku a závod Tatranka v Liptovskom Hrádku, ktoré boli dovtedy súčasťou považských mlynov. Ďalšie závody a prevádzky boli k Slovenským pečivárňam pričlenené zo Stredoslovenských a Nitrianskych mlynov. Trvanlivé pečivo si ako doplnkový sortiment potravinárskych výrobkov postupne získavalo čoraz väčšiu priazeň kupujúcich a v roku 1962 sa v Seredi začalo s výstavbou nového pečivárenského závodu.
Cieľom nového závodu bolo uspokojiť rastúce potreby spotrebiteľov, ako aj zvýšiť koncentráciu a špecializáciu výroby. V dôsledku toho došlo k zrušeniu niektorých neefektívnych prevádzok pečivární v Brodzanoch, Teranoch, Ružomberku, Piešťanoch, Kremnici, Zlatých Moravciach a Leviciach. V roku 1969 boli Slovenské pečivárne premenované na Pečivárne Sereď.
Výroba v období socializmu
V štyroch výrobných prevádzkach Pečivární Sereď sa spolu vyrobilo asi 24-tisíc ton pečivárenských výrobkov ročne. V období socializmu prevládal dopyt nad ponukou a celá kapacita sa bez problémov umiestnila na trhoch bývalých socialistických krajín, hlavne však v bývalom Československu.
Táto skutočnosť spôsobila, že výrobky oboch výrobných závodov, Pečivární aj trnavského Figara, majú v bývalom Československu silnú tradíciu. Významná časť najslávnejších výrobkov oboch podnikov prežila z éry socializmu do súčasnosti. Spomeňme najvýznamnejšie z nich, z pečivárenských sú to - oblátky Horalky, Tatranky, Mila, Vesna, Lina, sušienky Romanca a Princezky. Z cukrovinkárskych výrobkov sú to napríklad Snehuľky či Banán v čokoláde.
| Výrobca | Výrobky |
|---|---|
| Pečivárne Sereď | Horalky, Tatranky, Mila, Vesna, Lina, Romanca, Princezky |
| Figaro Trnava | Snehuľky, Banán v čokoláde |
Vďaka nárastu výroby sa postupne počet zamestnancov v oboch výrobných závodoch zvyšoval až v období 80. rokov minulého storočia, dosiahol tisíc zamestnancov v štyroch prevádzkach Pečivární Sereď a okolo 400 pracovníkov v trnavskom Figare. Treba poznamenať, že výroba bola len sčasti automatizovaná a väčšina robotníčok a robotníkov vykonávala ťažkú monotónnu manuálnu prácu.
Stravovanie za socializmu (1977)
Po privatizácii a súčasnosť
Po privatizácii závodov spoločnosťou I.D.C. Holding, a. s., sa začalo so systematickým investovaním do technológií, ktorých cieľom je zvyšovanie produktivity práce a znižovanie prácnosti. V súčasnosti akciová spoločnosť I.D.C. Holding ročne vyrobí a predá viac než 30-tisíc ton trvanlivého pečiva a cukroviniek.
Figaro Trnava ani Pečivárne Sereď nepodliehali vo svojej novodobej histórii častým zmenám majiteľov. Oba socialistické podniky sa začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia stali súčasťou procesu privatizácie výrobných podnikov. Do tohto procesu sa zapojila aj spoločnosť I.D.C., s. r. o., ktorej spoločníkmi boli slovenskí podnikatelia Štefan Kassay a Pavol Jakubec. Obaja ovládajú po 50-percent akcií spoločnosti I.D.C. Holding až dodnes.
Za minulého režimu nebol výber sladkostí taký veľký, ako je dnes. Zboží bolo veľmi často nedostatkové a ak rodičia chceli svojim deťom kúpiť niečo lepšie, museli to mať domluvené alebo zajištěné dlhou dobu dopredu. Dnes je vše naopak štandardom, na ktorý sme si rychle zvykli.
Čokoládové sladkosti miluje každý z nás a samotnú čokoládu si odoprie len málokto. Aj za socialistickej doby si tieto retro cukrovinky dokázali udržať popredné priečky v predajoch a vtedajšia kvalita týchto výrobkov bola viac než uspokojivá. Napríklad obľúbené čokoládové tyčinky Milena a Kofila boli ocenené na čokoládovej olympiáde v Bruseli v roku 1962. Medzi luxusné čokolády tej doby patrili značky Rusalka, Šárka a Libuše, ktoré boli súčasťou ponuky olomouckého výrobcu Zora. Štvorcové čokolády značky Lidka boli k dostaniu v obchodoch, ktorým sa hovorilo Tuzex, kde si zákazníci ochotne priplácali za vyššiu kvalitu. Tým ale nekončíme a za socializmu sa predávali aj bonboniéry značky Maryša alebo Diana. Nechýbajú ani obľúbené Kočičí jazýčky.
Kto nežvýkal, ako by nebol. Tak týmto mottom sa riadila väčšina teenagerov minulých dôb. Zlomovým okamihom v histórii výroby socialistických sladkostí bolo rozhodnutie zdravotných úradov, že žuvanie žuvačiek nie je zdraviu škodlivé. Prvá výrobná linka na žuvačky bola spustená vo Veľmi, kde bola vyrobená prvá bezejmenná mentolová žuvačka. Niekoľko rokov potom sa na český trh dostali žuvačky od holandskej firmy Maple Leaf, ktoré boli zaujímavé tým, že obsahovali komiksové príbehy z dielne Walta Disneyho.
Svoje jasne dané miesto na predajných pultoch mali aj vtedajšie vyhlásené sušienky a oblátky, na ktoré predovšetkým mamičky malých detí veľmi často nedali dopustiť. Najpopulárnejšou oblátkou tej doby bola jednoznačne Tatranka, ktorá pôvodne mala tvar trojuholníka a bola plnená lieskovoorieškovou náplňou. Na jej popularitu neskôr nadviazali arašidové Horalky a obrovský úspech zaznamenali aj sušienky Disko.
tags: #socialisticke #susienky #vesna